Viliam Žingor

slovenský dôstojník, účastník SNP

Viliam Žingor (* 30. júl 1912, Bystrička – † 18. december 1950, Bratislava) bol počas Slovenského národného povstania významným organizátorom partizánskeho hnutia. Po vojne prenasledovaný za kritiku komunistickej strany, krivo obvinený z protištátnej činnosti a popravený obesením v roku 1950. Rehabilitovaný v roku 1968.

Viliam Žingor
popravený významný organizátor partizánskeho hnutia
Narodenie30. júl 1912
Bystrička, Slovensko
Úmrtie18. december 1950 (38 rokov)
Bratislava, Slovensko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Viliam Žingor

ŽivotUpraviť

Detstvo a mladosťUpraviť

Narodil sa v Bystričke pri Martine 30. júla 1912. V rokoch 1918 – 1922 absolvoval ľudovú školu v Bystričke, 1922 – 1930 študoval na gymnáziu v Martine a dva roky 1930 – 1931 na Vysokej škole poľnohospodárskej v Brne. Oženil sa a s manželkou mal štyri deti dcéru Jelu (1934)[1] synov Viliama, Dušana a Radomíra Žingora (* 1936).[2]

Najprv pomáhal na rodinnom hospodárstve v Bystričke. V rokoch 1937 – 1939 pracoval ako úradník Roľníckej vzájomnej pokladnice v Martine,1939 – 1940 ako účtovník Družstva na predaj bryndze, 1940 – 1942 v bryndziarskom syndikáte v Martine. Od novembra 1942 do júna 1943 bol vedúcim kníhkupectva Ľudovíta Mistríka (Ľudo Ondrejov) v Bratislave po tom, čo ho tento v lete 1942 arizoval Steinerovcom.

Medzi týmito zamestnaniami absolvoval najprv základnú, potom činnú aj mimoriadnu činnú vojenskú službu. Vojenskú prezenčnú službu vykonal v r. 1934-36 v delostreleckom pluku 11 v Žiline.[3] V Bratislave absolvoval školu pre záložných dôstojníkov, po čom bol v máji 1939 povýšený na poručíka (v zálohe) slovenskej armády vojnovej Slovenskej republiky V čase poľského ťaženia nacistického Nemecka 1. 9. – 22. 10. 1939 absolvoval mimoriadne vojenské cvičenie v zbrani ako aj cvičenie v zálohe 10. – 28. 6. 1940.

Pôsobenie v partizánskej skupine, SNP a po vojneUpraviť

4. 7. 1943 odmietol nastúpiť na povolávací rozkaz do armády  podieľajúcej sa na vojenskom útoku proti Sovietskemu zväzu. Odišiel do hôr nad rodnou Bystričkou, kde založil na jar 1944 partizánsku skupinu a v auguste 1944 lesný výcvikový tábor, v ktorom sústreďoval zbrane, potraviny a cvičil partizánov. Od 25. augusta 1944 po spojení so skupinou Piotra Velička v Sklabini sa stal veliteľom slovenského oddielu 1. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika. Bol spoluzodpovedný za partizánsky teror v okolí Sklabine a podieľal sa na odsúdení na trest smrti tzv. zradcov.[4] Po zatlačení partizánov, nemecká komisia v novembri 1944 exhumovala pri Sklabine 140 mŕtvol[5]... z ktorých minimálne sto bolo príslušníkov nemeckej menšiny a ďalších stúpencov a funkcionárov režimu [6](členovia alebo funkcionármi HSĽS alebo HG).

Jeho oddiel sa neskôr rozrástol na brigádu (2. československá partizánska brigáda M. R. Štefánika). Podieľal sa na podchytení francúzskych utečencov z Maďarska, z ktorých bol neskôr sformovaný oddiel pod vedením kpt. de Lannuriena. Žingorova brigáda pôsobila v Rajeckej doline, kde sa podieľala na obrane povstaleckého územia. V neskoršej fáze, po porážke povstania sa pre nedostatok vojenského materiálu sústredila iba na obranu vlastných táborov a nakoniec sa spojila so sovietskymi vojskami oslobodzujúcimi Slovensko. Žingorov brat Bohuš bol počas bojov zastrelený.[2]

Po vojne bol vyznamenaný Radom SNP I. triedy a niekoľko krát povýšený. V roku 1945 vstúpil do KSS a v roku 1946 zvolený za poslanca SNR za KSS. V rokoch 1945 – 1947 v hodnosti majora bol zástupcom náčelníka ZNB pre stredné Slovensko. V  júli 1945 sa stal generálnym tajomníkom, od augusta 1946 úradujúcim predsedom Zväzu slovenských partizánov. V roku 1947 nespokojný s politikou komunistickej strany, až z nej protestne vystúpil. Pôsobil ako správca štátnych majetkov v Petržalke.

Postupne sa stal kritikom politiky komunistickej strany. Otvorene hovoril i o mnohých falošných partizánoch, ktorí sa z rôznych príčin po vojne vydávali za partizánov, napriek tomu, že v skutočnosti sa do boja proti nacizmu v lepšom prípade vôbec nezapojili.

Nesúhlas s politikou KSČ po februári 1948 a prenasledovanieUpraviť

Po prevzatí moci komunistami v roku 1948 bol pozbavený funkcie poslanca (5. marca 1948 bol potom zbavený všetkých funkcií), perzekvovaný, vystavený existenčným problémom. Prepustili ho z práce v detských domovoch v Mošovciach a Hlohovci. Krátko potom pracoval v konzervárni v Dolnom Kubíne. Napokon sa nasťahoval do chaty spolubojovníka v Račkovej doline, čo sa stalo jedným z jeho hlavných previnení obžaloby v zinscenovanom procese.

Pavučinu konšpirácií okolo Žingora začala Štátna bezpečnosť (ŠtB) spriadať hneď po prevrate v roku 1948. Sústredila sa na zbieranie akýchkoľvek súvislosti medzi Žingorom a osobami rovnako klasifikovanými ako „možní odporcovia nového režimu“. Prepojenia medzi Žingorom a Jozefom Kubíkom (veľkostatkár) alebo medzi Žingorom a Jánom Lichnerom (politik najprv agrárnej strany potom Demokratickej strany) boli nezmyselné, ale pre ŠtB predstavoval Kubík muža schopného a ochotného zabezpečiť výzbroj pre ľudí pripravujúcich prevrat (u Kubíka sa počas domovej prehliadky našla početná vojenská výbava, zbrane a munícia). No v skutočnosti išlo o arzenál podobný tým, ktoré Komunistická strana ukrývala u svojich vytypovaných dôveryhodných osôb. Ak by totiž prevrat vo februári 1948 nevyšiel podľa scenára KSČ, existovala radikálnejšia verzia spôsobu, akým sa mal monopol moci sústrediť v rukách komunistov.[7]

Mňačko odhalil v Žingorovi vnútorného nepriateľaUpraviť

Hľadanie "vnútorných nepriateľov" súviselo s otvorenou kampaňou proti Titovi, ktorú v marci 1948 zahájil J. V. Stalin vylúčením Juhoslávie z Kominformy. Spájaním Žingora s Kubíkom, Lichnerom a ďalšími sa tak podarilo ŠtB aj splniť stranícku úlohu vydanú Stalinom, aj sa zbaviť svojich oponentov.

Roku 1948 Ladislav Mňačko napísal brožúru o Žingorovi, o jeho „zrade Povstania“ a o údajnej protištátnej činnosti po vojne. Neautorizovaný a nepodpísaný pamflet (Červený Hemingway) vydalo vtedajšie Povereníctvo spravodlivosti a stal sa súčasťou nenávistnej kampane proti Žingorovi.[8] Mňačko potom v roku 1950 sedel priamo v súdnej sieni a prostredníctvom svojej knihy „Proces  proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom: Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom“ podal podrobné svedectvo o celom priebehu súdneho konania zo svojho pohľadu.[7]

27. novembra 1949 bol zatknutý v Račkovej dolineUpraviť

Od jari 1949 sa skrýval so svojou družkou Elenou Lamošovou a jej synom Ľuborom v chate svojho spolubojovníka Vladislava Kováča v Račkovej doline v Západných Tatrách. Elena Lamošová bola v tom čase tehotná (očakávala narodenie dvojičiek). Pôrod sa mal uskutočniť za asistencie pôrodnej baby a jej dcéry, cez ktorú ŠtB vypátrala Žingora. Po rozsiahlom záťahu bol v nedeľu 27. novembra 1949 zatknutý. Jeho pobyt v horách neskôr využilo ŠtB ako zámienku na vyfabrikované obvinenie, že plánoval znovu zhromaždiť svoju partizánsku skupinu a viesť tzv. protištátnu činnosť.[9] V akcii ŠtB pod krycím označením Turiec bolo celkovo zaistených 77 osôb.

Proces  proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancomUpraviť

V roku 1950 bol ako potenciálne nebezpečná osoba, a najmä kvôli svojim protikomunistickým názorom, obvinený z rozvratnej protištátnej činnosti a odsúdený na trest smrti. Proces, ktorý sa konal v 18. – 21. októbra 1950 v Bratislave bol jeden z najväčších vykonštruovaných politických procesov na Slovensku i v celom Česko-Slovensku.[10] Súčasne zapadal do politickej línie boja proti „slovenskému buržoáznemu nacionalizmu“, „separatizmu“ a „titoizmu“.[10] Už názov procesu "proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom" mal dokazovať, že komunisti sa takto vysporiadajú so všetkými uvedenými skupinami.[11] V procese išlo aj o presadenie historicko-ideologickej línie dvojakého odboja a výsledného povstania (SNP) - “pravého“, vedeného komunistickou stranou, a nepravého, vedeného a podporovaného „buržoáziou“, ktorá sa účasťou na odboji "vykupovala" zo spolupráce s Nemeckom. Žingor bol v procese vykreslený ako symbol nepravej línie povstania, ktorá mala byť v procese demaskovaná a kompromitovaná.[11]

"Okrem hlavného vinníka – Viliama Žingora, bývalého úradníka a funkcionára Zväzu slovenských partizánov, ktorý sa dopustil najhnusnejšej zrady na odkaze Slovenského národného povstania, na pamiatke padlých bojovníkov odboja, na Republike a na pracujúcich masách, budujúcich našu socialistickú vlasť, boli dnes štátnym prokurátorom postavení pred senát Štátneho súdu aj zločinní spolupáchatelia a to: bývalý fabrikant Samuel Bibza, správca veľkostatku Ladislav Nosák, bývalý veľkostatkár Jozef Kubík, prednosta železničnej stanice v Turanoch Alexander Havlis, bývalý fabrikant Jozef Hrušák, úderníčka Elena Balubášová a bývalý štátny tajomník pri MNO - známy reakcionár a argalášsky (agrárnický) exponent Ján Lichner. Štátny prokurátor ich žaluje pre kvalifikované zločiny veľzrady a vyzvedačstva." A.Tarkoš /18. októbra 1950[12]

Žingor bol popravený obesením v skorých ranných hodinách 18. decembra 1950 v Bratislave. Spolu so Žingorom popravili aj Ladislava Nosáka a Samuela Bibzu a odsúdili ďalších takmer 30 ľudí,[13] medzi nimi napr. Jána Lichnera, Elenu Bulubášovú (rod. Darulovú), Jozefa Kubíka, Jozefa Hrušáka a Alexandra Pavlisa[7]. Jozefa Kubíka s Alexandrom Pavlisom na doživotie, Jozef Hrušák dostal 25, Ján Lichner 17 a Elena Bulubášová 12 rokov.

RehabilitáciaUpraviť

V roku 1968 bol rehabilitovaný, nie však v plnej miere, pretože proces prerušila normalizácia.

Do akcie proti žingorovcom (tzvn. "žingoriáda") nasadila ŠtB najmenej šesť agentov.[13] „Aktívne pracovali medzi nimi spolupracovníci (agenti) ŠtB, ktorí ich zámerne a intenzívne provokovali, čo bolo plne preukázané. Činnosť týchto agentov bola systematicky a zámerne usmerňovaná zrejme preto, že vlastná tzv. protištátna skupina nevyvíjala dosť aktívnu činnosť. Skutkové tvrdenia obžaloby treba považovať za umele vykonštruované, prípadne, pokiaľ z objektívneho hľadiska niektoré skutky sa aj stali, ich iniciátormi boli agenti ŠtB,“ uvádza sa v oslobodzujúcom rozsudku z roku 1968.

Prezident Václav Havel ho plne rehabilitoval a posmrtne povýšil na generála. V roku 1991 mu posmrtne udelil Rad M. R. Štefánika III. triedy, a na jeho rodnom dome v Bystričke mu odhalili pamätnú tabuľu.[3][1]

CitátyUpraviť

„Partizánska organizácia musí stáť nad všetkými politickými skupinami a v žiadnom prípade sa nemôže dať do výhradných služieb jednej politickej strany preto, lebo by tým svoje poslanie v základoch rozvrátila.“   - Viliam Žingor, generálny tajomník Zväzu slovenských partizánov na celoslovenskom kongrese partizánov v Bojniciach 1945 alebo 1946

Žingor vydal niekoľko ďalších vyhlásení, ktoré sa rozmnožovali a rozširovali podpísané jeho menom. Tu je stručný citát z jedného vyhlásenia kritizujúci verejných predstaviteľov a socializmus:

Slováci! Žijete už druhý rok v ľudovej demokrácii. Všetci už z vlastnej skúsenosti poznáte socialistický poriadok, ktorý vraj má priniesť blahobyt na večné veky.

Poznali ste smutný rozdiel medzi rečami a sľubmi terajších verejných predstaviteľov a medzi skutočnosťou. Presvedčili ste sa o pravdivosti slov, že socializmus v skutočnosti môže rozdeliť každému rovnako len biedu, no nie je v stave rovnako rozdeliť blahobyt: že je to podľa Vášho doterajšieho poznania len teror, násilie, bezprávie, vyzdvyhovanie do popredia hlúpych pováh, vadných a čím ďalej, tým väčšia bieda a nechuť k životu!

– Viliam Žingor

FilmyUpraviť

O jeho živote a smrti rozpráva aj film Milana Varsíka a Fedora Bartku Posledná noc Viliama Žingora, ktorý vyrobila STV Bratislava v roku 1991.

V roku 1968 bol právne rehabilitovaný, nie však v plnej miere, pretože po roku 1968 tento proces zastavila normalizácia. Z rehabilitačného procesu s Viliamom Žingorom pripravil slovenský novinár Roman Kaliský dvojdielny publicistický film Žingorov proces (STV Bratislava 1968).

ReferencieUpraviť

  1. a b BUJAČKOVÁ, Eleonóra. Meno Žingor - prekliatie i hrdosť. Obrana (mesačník MO SR) (MO SR), August 2014, roč. XXII, čís. 8, s. 8. Dostupné online.
  2. a b Radomír Žingor (1936) [online]. www.pametnaroda.cz, [cit. 2021-09-07]. Dostupné online. (po česky)
  3. a b Viliam Žingor – partizánsky veliteľ (spracované v rámci projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom) [online]. Evanjelické gymnázium, Martin, [cit. 2021-09-02]. Dostupné online.
  4. Cséfalvay, F., 2013, Žingor, Viliam. in Cséfalvay, F. (editor), Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Vojenský historický ústav, Bratislava, s. 275-276
  5. Vilo Žitňan: Týždenník NOVÝ SVET, november 1944
  6. ANTON, Hruboň. ZA SLOVENSKÝ ŠTÁT, ZA NOVÚ EURÓPU! Hlinkova garda v období nemeckej okupácie. Banská Bystrica : [s.n.], 2015. ISBN 978-80-89514-35-9. S. 206.
  7. a b c GUBA, Ivan. Kto bol Viliam Žingor?. HistoryWeb.sk, 2013-03-10. Dostupné online [cit. 2017-01-12].
  8. Ladislav Mňačko, červený Hemingway [online]. Pravda.sk, 2019-02-12, [cit. 2019-02-12]. Dostupné online.
  9. Justičná vražda partizánskeho veliteľa [online]. Hospodárske noviny, 18.07.2008, [cit. 2016-10-01]. Dostupné online.
  10. a b RÓBERT LETZ, PAVOL MATULA (EDITORI). Dokumenty k procesu s Viliamom Žingorom a spol.. [s.l.] : Ústav pamäti národa, 2009. ISBN 9788089335152. S. 280.
  11. a b JABLONICKÝ, J: Povstanie bez legiend. Bratislava 1990
  12. Vykonštruovaný proces odsúdil partizánskeho veliteľa V. Žingora na smrť - fotografie - Vtedy [online]. TASR, [cit. 2019-02-12]. Dostupné online.
  13. a b TELIŠČÁKOVÁ, Dagmar. Bývalých partizánov trestali smrťou i dlhoročným väzením. Pravda.sk (Pravda), 2016-12-11. Dostupné online [cit. 2016-12-12].

Pozri ajUpraviť

Externé odkazyUpraviť