Normalizácia (ČSSR)

Normalizácia je v dejinách Česko-Slovenska:

Tento článok je o normalizácii v širšom zmysle a jeho časť Čistky 1969 - 1970 popisuje normalizáciu v užšom slova zmysle.

Názov, cieľ a významUpraviť

V tomto období došlo najprv k zastaveniu demokratizačných procesov Pražskej jari a následne k návratu k represívnemu komunistickému systému a jeho dlhoročnému udržiavaniu. Niekedy sa v užšom slova zmysle nazýva normalizáciou len obdobie rokov 19691971. Význam "normalizácie" (pomerov, života, situácie) bol predmetom politických diskusií už od vpádu vojsk v auguste. Už 10. septembra 1968 na rokovaní v Kremli L. I. Brežnev vysvetlil predsedovi vtedajšej vlády ČSSR O. Černíkovi, že ak si predstavuje pod "normalizáciou života predstavuje odchod cudzích vojsk" je na veľkom omyle, pretože pôjde o normalizáciu v zmysle zabezpečenia "výdobytkov socializmu".[2]

Termín normalizácia pochádza z Moskovského protokolu[3], podpísaného 27. augusta 1968. Poučenie z krízového vývoja vydané v decembri 1970 sumarizuje obsah protokolu a normalizácie nasledovne: „Česko-slovenskí predstavitelia v tomto dokumente vyjadrili svoje odhodlanie dosiahnuť normalizáciu pomerov v našej krajine na základe marxizmu-leninizmu, obnoviť vedúcu úlohu strany a autoritu štátnej moci robotníckej triedy, vyradiť kontrarevolučné organizácie z politického života a upevniť medzinárodné zväzky ČSSR so Sovietskym zväzom a ďalšími socialistickými spojencami. (...) Na celkových pozitívnych výsledkoch moskovských rokovaní sa z česko-slovenskej strany aktívne podieľali súdruhovia Ludvík Svoboda, Gustáv Husák, Vasil Biľak a ďalší súdruhovia zastávajúci jasné triedne internacionálne pozície.“

Normalizácia bola miernejšou formou útlaku komunistických oponentov ako stalinizmus v 50. rokoch, napriek tomu, že mnohí boli perzekuovaní, nedochádzalo už napr. k justičným vraždám v politických procesoch.

Po celú dobu normalizácie boli na území Česko-Slovenska rozmiestnené vojská Sovietskeho zväzu, ktoré boli úplne odsunuté až 21. júna 1991.

PrológUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska

Demokratizácia česko-slovenskej spoločnosti, ktorá prebiehala pod vedením Alexandra Dubčeka od konca roka 1967 do augusta 1968 (známa ako Pražská jar) bola vnímaná sovietskym vedením ako hrozba pre celý socialistický tábor vo sfére vplyvu ZSSR. Reformnému vedeniu Česko-Slovenska bolo niekoľkokrát signalizované, že ZSSR nie je spokojné s vývojom, reformy však neprestávali a tak sovietske vedenie rozhodlo o vojenskej intervencii s cieľom zvrátiť vývoj v ČSSR.

V noci z 20. na 21. augusta 1968 začali sovietske vojská, spoločne z vojskami Bulharska, Maďarska, Poľska a NDR vpadli na územie Česko-Slovenska. Praha bola obsadená výsadkovými jednotkami a čelní predstavitelia štátu na čele s Dubčekom boli internovaní a odvlečení do Moskvy. Na území ČSSR však nedošlo k výraznejším vojenským stretom s okupantmi, keďže minister obrany Martin Dzúr vydal ešte v noci rozkaz, aby armáda a ďalšie ozbrojené zložky nekládli postupujúcim armádam odpor. V októbri 1968 prijalo Národné zhromaždenie ČSSR zákon o dočasnom pobyte sovietskych vojsk v ČSSR, čím sa okupácia zlegalizovala. Za hlasovalo 228 poslancov, 10 sa zdržalo a proti boli len štyria: František Kriegel, František Vodsloňa, Gertruda Sekaninová-Čakrtová a Božena Fuková. Cudzie vojská na území boli zárukou pre normalizátorov, že vzťahy ČSSR so Sovietskym zväzom sa normalizujú tak ako si to silnejší partner želal (pozri aj Brežnevova doktrína).

PriebehUpraviť

Od konca augusta, po podpísaní Moskovského protokolu a návrate česko-slovenských predstaviteľov do vlasti bol postupne oslabovaný vplyv Alexandra Dubčeka a jeho spolupracovníkov a vo vedení sa začínali postupné zmeny. 17. augusta 1969 bol do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ zvolený Gustáv Husák. Cieľom Husákovej normalizácie bolo upevniť vládu komunistickej strany a potvrdiť pozíciu Česko-Slovenska ako "oddaného člena socialistického tábora". Normalizačný proces zahŕňal nasledovné kroky:

  • konsolidáciu Husákovho vedenia a odstránenie reformných politikov z vedúcich pozícií
  • zrušenie alebo úpravu reformných zákonov
  • znovunastolenie centrálne kontrolovaného hospodárstva
  • obnovenie moci policajného aparátu
  • posilnenie spojenectva Česko-Slovenska s ostatnými socialistickými krajinami

Pelendrekový zákon a odvolávaniaUpraviť

Po rozsiahlych demonštráciách v dňoch 18.- 21. augusta 1969 (pozri časť Odboj proti normalizácii dole) predsedníctvo Federálneho zhromaždenia 22. augusta 1969 prijalo zákonné opatrenie č. 99/1969 Zb. (tzv. pelendrekový zákon), ktoré umožnilo tvrdo postihovať demonštrácie a kohokoľvek, kto "narušoval socialistický spoločenský poriadok". Zákon podpísali Sloboda, Dubček a Černík.

Najvyššie stranícke orgány začali odvolávať viaceré svoje uznesenia z roku 1968. 9. 9.1969 tak urobil ÚV KSS a 25. - 29. 9. 1969 aj ÚV KSČ[4]. Na tomto zasadnutí vystúpil Gustáv Husák s kritikou reformného hnutia pod Dubčekovým vedením.

Čistky 1969 - 1970Upraviť

Krátko po získaní moci v auguste 1969, začalo Husákovo vedenie na jeseň 1969 uskutočňovať čistky. Skutoční a domnelí reformisti boli odstránení z vedúcich pozícií v masmédiách, súdnictve, kultúrnych, spoločenských a politických organizáciách, z nižšieho vedenia a postupne aj z najvyšších miest. Čistky sa netýkali len členov KSČ. Preverovaní (kádrovaní komisiami) boli aj nestraníci. Byť prekádrovaný (prejsť bez úhony kádrovaním) znamenalo vyjadriť (aj podpísať) predovšetkým súhlas s vpádom vojsk a tým pádom aj s normalizačnou politikou KSČ. Či straníkom alebo nestraníkom hrozila strata zamestnania a prenasledovanie (aj rodinných príslušníkov[5]) štátmi orgánmi alebo ŠtB.

Novým predsedu parlamentu sa na spoločného zasadnutia oboch snemovní Federálneho zhromaždenia 15. októbra 1969 stal 55-ročný Dalibor Hanes z Tisovca. Parlament demonštratívne, pod jeho vedením zrušil 18 dokumentov, ktoré prijal predchádzajúci parlament (vrátane napríklad protestov adresovaných vládam a parlamentom piatich krajín, ktoré sa zúčastnili na augustovej invázii do Československa).[6]

V novembri 1969 sa rozhodlo o „očiste“ národných výborov od „oportunistov“. 20. novembra 1969 Ústredná revízna a kontrolná komisia KSS rozhodla, že poprední slovenskí intelektuáli a pracovníci v masmédiách sa podrobia straníckemu vyšetrovaniu.

Čistky v nasledujúcom období zasiahli všetky zastupiteľské zbory. Z národných výborov všetkých stupňov muselo v Čechách a na Morave odísť do konca roku 1971 okolo 15-tisíc a na Slovensku takmer 9-tisíc poslancov. Väčšinou z politických dôvodov. Desiatky poslancov opustili predčasne obe národné rady a federálny parlament. Namiesto nich boli jednotlivými orgánmi Národného frontu kooptované politicky spoľahlivé osoby. Takúto rekonštrukciu poslaneckých zborov umožňoval narýchlo prijatý zákon.[6]

Výmena členských preukazov KSČUpraviť

Začiatkom roka 1970 ÚV KSČ rozhodol o „výmene členských preukazov“. Tento proces sa stal hlavným prostriedkom v boji proti reformným komunistom. Vznikli tzv. previerkové komisie na rôznych úrovniach, ktorých úlohou bolo vybrať nové vedenie organizácií tzv. zdravé jadro. Zo strany boli vylúčení nielen členovia, ktorí sa zúčastnili na obrodnom procese, ale i tí, ktorí nesúhlasili s prebiehajúcou normalizáciou.

Prvá fáza masových previerok sa začala od polovice februára a trvala do polovice apríla 1970. Predchádzal jej list ÚV KSČ základným organizáciám, ktorý koncipoval Vasil Biľak, ktorý vyzýval aby "zdravé sily" odhaľovali "pravicu". Za prví dva mesiace na Slovensku previerkové komisie navrhli vylúčiť zo strany len 22 členov aparátu a nomenklatúrnych kádrov a 373 radových členov.[7]

Na zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ 14. apríla 1970 preto Husák predložil návrh, podľa ktorého sa malo postupovať "prísnejšie" v základných organizáciách „silno zasiahnutých pravicovým oportunizmom". Išlo najmä o vedecké ústavy, vysoké školy, kultúrne inštitúcie a ústredné úrady štátnej správy. Tam všade mali previerkové komisie urobiť pohovory najprv so „zdravým jadrom" a z jeho stredu vytvoriť nový stranícky výbor organizácie. Ostatným „úchylkárom", tzv. "pravicovým oportunistom" a „revizionistom" mal príslušný okresný výbor KSČ, resp. KSS pozastaviť členstvo v strane a prevziať do úschovy ich legitimácie. S "pozastavenými" sa pohovory konali, iba ak o to sami požiadali nadriadené stranícke orgány a v žiadosti dokázali, že v uplynulom období bojovali proti pravicovému oportunizmu a revizionizmu. Žiadosť mali podať do mesiaca od pozastavenia členstva, v opačnom prípade mali byť z KSČ vylúčení.[7] Miernejším trestom bolo vyškrtnutie. Už v apríli 1970 Husák odhadoval počet budúcich vylúčených na 10 až 20%. (V skutočnosti bol potom 21%.)

Previerky a ich výsledkyUpraviť

Činnosť previerkových komisií v Česku koordinoval Alois Indra a na Slovensku Viliam Šalgovič. Pohovory s preverovanými mali písomnú a ústnu časť. Bolo treba vyplniť dotazník s desiatimi otázkami, resp. ich súbormi. Kľúčové otázky zneli[7]:

  • Bol príchod spojeneckých vojsk nutný?
  • Ako ste ho prijali?
  • Aký je váš názor na opatrenia pléna ÚV KSČ z apríla 1969 (vtedy Dubčeka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ nahradil Husák., ktorý povedal, že hlavnou úlohou straníckeho vedenia je vyviesť naše národy z krízovej situácie[8]) ?"[7]

Správnou odpoveďou bolo so všetkým súhlasiť. Rozhodnutia komisií boli aj tak často subjektívne. Na Slovensku sa máločo zaobíde bez korupcie a protekcie.[7] Politické čistky neboli výnimkou. Husákovým priateľom z Povstania napríklad vôbec neboli položené nepríjemné otázky, na ktoré ak by odpovedali záporne museli by byť vylúčení.[7] Vylúčenie znamenalo nielen zaradenie medzi "úchylkárov" ale aj postih (často zákaz) výkonu povolania. Stranícka tlač postupne zverejňovala mená niektorých vtedy známych vylúčených Slovákov: Miroslava Kusého, publicistu Eda Friša, redaktorku Pravdy Renatu Štefelovú a ďalších. O stranícku legitimáciu aj spisovateľ Dominik Tatarka, ktorého vzápätí postihol zákaz publikovania.[7] Medzi postihnutými však boli aj len budúci významní predstavitelia ako prezident Michal Kováč, Vladimír Mečiar a ďalší. Sám Dubček bol do konca roka 1969 odstránený z predsedníctva strany a v roku 1970 bol aj vylúčený.

Celkovo bolo počas normalizácie vylúčených zo strany až 327 000 ľudí (asi jedna pätina[9] z celkového počtu 1 535 537). V Česku bolo vylúčených a vyškrtnutých okolo 274-tisíc a na Slovensku 53-tisíc členov. Zatiaľ čo v Česku boli čistky veľmi radikálne a poprední vedci a vysokoškolskí učitelia boli prekladaní na manuálne práce (tzv. "k lopate"), na Slovensku neboli až také dramatické.[4][7]

Husák si tiež posilnil svoju vodcovskú rolu „odložením“ potenciálnych rivalov na rôzne pozície vzniknuté vytvorením česko-slovenskej federácie.

Už prebiehajúci proces normalizácie bol potvrdený zasadaním Ústredného výboru KSČ z 11. a 12. decembra 1970. Nové Husákovo vedenie strany na ňom prijalo tzv. Poučenie z krízového vývoja. Tento text popisuje priebeh a ukončenie Pražskej jari z hľadiska neostalinistického videnia sveta (pozri aj Brežnevova doktrína). Toto poučenie ovplyvňovalo život spoločnosti až do roku 1989.

Ešte v 80. rokoch 20 storočia boli vykonávanie kontroly u zamestnávateľov, či vylúčení zo strany nezastávajú posty alebo funkcie a teda, či ešte stále dostatočne trpia za svoju "nerozvážnosť" spred 20 rokov.

Znormalizované voľby 1971Upraviť

V ČSSR občania volili poslancov každé štyri roky naraz do všetkých zastupiteľských zborov (do miestnej, okresnej a krajskej samosprávy (národných výborov), do Slovenskej národnej rady a aj do Národného zhromaždenia ČSSR). Voľby sa uskutočnili v júni 1964 a ďalšie mali byť o štyri roky neskôr, teda v roku 1968. Voľby boli najprv odročené 11. apríla 1968, po invázii vojsk 21. augusta sa však o termíne volieb opätovne rozhodovalo až 15. októbra 1969, kedy bolo stanovené že sa voľby musia uskutočniť do konca roku 1971. V dňoch 27. až 28. novembra 1971 (sedem a pol roka od posledných všeobecných volieb) sa konali skoro bez zmien: s 99,45 voličskou účasťou a s takmer 100-percentnou voličskou podporou kandidátov Národného frontu.[6]

Bolo to politické víťazstvo normalizácie, ktoré zakonzervovalo stav na roky dopredu. Neuskutočnili sa žiadne zmeny vo volebnom systéme aj keď boli na jar 68 diskutované (viac kandidátov, viac strán a pod.). Vtedajšia moc dokonca predĺžila volebné obdobie všetkých zastupiteľských zborov zo 4 na 5 rokov.

„Za takmer 20 rokov platnosti volebných zákonov prijatých v júli 1971 nebol zaznamenaný jediný prípad volieb do ktoréhokoľvek zastupiteľského orgánu, keď by sa o mandát v jednomandátovom volebnom obvode uchádzal viac ako jeden starostlivo vybraný a preverený kandidát.“ Napísal Ladislav Orosz.[6]

Reštriktívne opatreniaUpraviť

Po konsolidovaní moci Husákovo vedenie pristúpilo k zmene zákonov, ktorými bola formovaná Pražská jar, napr. zákon o Národnom fronte a tlačový zákon. Tým bola efektívne znova zavedená cenzúra. Podniky, ktoré počas reformného obdobia dostali značnú nezávislosť, boli znova centrálne riadené a plnili centrálne plánované kvóty.

V priebehu normalizácie boli po krátkom reformnom uvoľnení hraničného režimu výrazne obmedzené možnosti vycestovania občanov do zahraničia, najmä do kapitalistickej cudziny.

Husák tiež stabilizoval vzťahy so socialistickými susedmi ČSSR, nasledovali časté návštevy spriatelených krajín a česko-slovenské hospodárstvo bolo budované na užšie previazanie so štátmi sovietskeho bloku.

Udržiavanie status quo v 70. a 80. rokochUpraviť

Už v máji 1971 Husák na XIV. zjazde KSČ referoval, že proces normalizácie bol úspešne dokončený a Česko-Slovensko je pripravené na ďalšie etapy budovania socializmu.

Od roku 1971 do polovice 80. rokov bol v strane a spoločnosti len udržiavaný status quo. Husák sa snažil čo najviac dodržiavať politiku, ktorá mu bola naordinovaná zo Sovietskeho zväzu, aby predišiel opakovaniu udalostí rokov 1967 – 1968, no pritom používať čo najmenej represívne metódy.

Jedným z dôsledkom Husákovej politiky boli len minimálne zmeny vo vedení Česko-Slovenska počas nasledujúcich dvadsiatich rokov. Sám Husák ostal na čele strany až do roku 1987, keď bol vystriedaný Milošom Jakešom a od roku 1975 do konca roku 1989 bol aj prezidentom ČSSR. Podobná situácia vládla aj na Slovensku, keď po krátkom období od januára do mája 1969, keď bol predsedom vlády „nespoľahlivý“ Štefan Sádovský, bol predsedom vlády takmer 20 rokov Peter Colotka (do októbra 1988).

Od polovice 80. rokov neostalinistický česko-slovenský systém čelil čoraz väčšiemu vnútornému i vonkajšiemu tlaku. Ekonomická situácia krajiny sa v 80. rokoch začala zhoršovať a hospodárstvo nebolo schopné produkovať výrobky a služby, ktoré spoločnosť požadovala, aj kvôli vzrastajúcej súkromnej spotrebe. Tlak na zmenu zvnútra prichádzal na Slovensku najmä od náboženských aktivistov (napr. Ján Čarnogurský, František Mikloško), v Česku prevažne z disidentských skupín, ako napr. Charta 77 (napr. Václav Havel, Jan Patočka a i.).

"Perestrojka"Upraviť

Významným vonkajším vplyvom, ktorý ovplyvnil ochabovanie normalizácie, bolo zvolenie Michaila Gorbačova za generálneho tajomníka ÚV KSSZ v roku 1985. Gorbačov začal zavádzať reformy, ktoré sa v mnohom podobali Dubčekovým reformám spred dvadsiatich rokov – politika glasnosti a prestavba (perestrojka) v konečnom dôsledku urýchlili zmeny, ktoré v Česko-Slovensku vyvrcholili koncom roka 1989 Nežnou revolúciou.

Odboj proti normalizáciiUpraviť

Na protest proti okupácii Česko-Slovenska sa v januári 1969 na Václavskom námestí v Prahe upálil študent Jan Palach. Palachov pohreb koncom januára sa stal veľkým protestom proti okupácii a nastupujúcej normalizácii.

21. augusta 1969, v deň prvého výročia okupácie, sa v Prahe konali protestné demonštrácie, ktoré však boli verejnou bezpečnosťou potlačené. Došlo k rozbitiu výkladu spoločnosti Aeroflotu na Václavskom námestí. Existuje hypotéza, že výklad bol rozbitý policajnými provokatérmi, aby vznikol dôvod na zásah.

V roku 1977 skupina osobností vytvorila združenie Charta 77. Jej základný manifest, Prehlásenie Charty 77, podpísali v nasledujúcich mesiacoch a rokoch stovky významných i bežných ľudí. Veľká väčšina z nich bola následne perzekvovaná, mnohí boli prepustení zo zamestnania, niektorí boli donútení k emigrácii.

Významný podiel na aktivácii disentu mali informácie šírené najmä česko-slovenskými emigrantmi pôsobiacimi v zahraničných rozhlasových staniciach ako Slobodná Európa, Hlas Ameriky, BBC a vatikánsky rozhlas. Štát síce rušil ich vysielanie tzv. rušičkami, ale jeho finančné a technické možnosti boli obmedzené, takže na niektorých frekvenciách a v niektorých oblastiach bublavý zvuk rušičiek úplne neznemožňoval sledovanie spravodajstva.

Ako samizdat vychádzali v Česko-Slovensku, prípadne boli dovážané zo zahraničia, knihy a tlačoviny, ktoré kvôli cenzúre nemohli byť šírené oficiálne. Mnohé výtlačky samizdatov kolovali postupne medzi mnohými čitateľmi, keďže výroba a rozmnožovanie boli rizikovou záležitosťou.

ReferencieUpraviť

  1. Žaloudek, K.: Encyklopedie politiky, 1996
  2. BYSTRICKÝ ET AL.. Rok 1968 [online]. Bratislava : Slovenská akadémia vied, [cit. 2020-06-08]. S. 218. Dostupné online.
  3. Protokol o jednání delegace ČSSR a SSSR (tzv. Moskevský protokol) [online]. totalita.cz, 2.6.2009. Dostupné online.
  4. a b DUŠAN, Kováč. SLOVENSKO. [s.l.] : [s.n.].
  5. BYSTRICKÝ A KOL., Valerian. Rok 1968 na Slovensku-a-v-Ceskoslovensku-Chronologia-udalosti [online]. Historický ústav SAV, 2008, [cit. 2017-02-16]. Dostupné online.
  6. a b c d JANCURA, Vladimír. Voľby na začiatku normalizácie? Až po dôkladnej očiste. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2019-10-15. Dostupné online [cit. 2020-06-08]. ISSN 1336-197X.
  7. a b c d e f g h JANCURA, Vladimír. Čistky 1970: Niekto stratil prácu a niekto česť. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2020-05-29. Dostupné online [cit. 2020-06-08]. ISSN 1336-197X.
  8. PETER GREGUŠ. Počiatok Husákovskej normalizácie [online]. noveslovo.sk, 1999-04-14, [cit. 2020-06-08]. Dostupné online.
  9. MAŇÁK, J.. Čistky v komunistické strene Československa 1969-1972. [s.l.] : USD AVCR, 1997.

Externé odkazyUpraviť