Otvoriť hlavné menu

ŽivotUpraviť

Na strednú školu bol nakoniec prijatý v Kežmarku, po roku prestúpil do Bratislavy, kde zmaturoval. Absolvoval jeden ročník na Stavebnej fakulte STU v Bratislave, kde sa zoznámil s budúcou manželkou Martou. Prestúpil na štúdium práva najskôr v Bratislave, vysokoškolské vzdelanie však ukončil v roku 1969 na univerzite v Prahe, [1] kde vyštudoval právo na Karlovej univerzite. Doktorát práv získal v r. 1971 na Univerzite Komenského v Bratislave.[2]

V r. 1970 – 1981 pracoval ako advokát v Bratislave a v tomto povolaní sa stal známym ako zástupca náboženských aktivistov a politických disidentov v rámci celého Česko-Slovenska.

V r. 1981 ho vylúčili z advokácie. Dôvodom bola obhajoba v politickom procese. Pracoval ako šofér, neskôr bol podnikovým právnikom.[3]

V. r. 1987 úplne stratil zamestnanie. Pokračoval v poskytovaní právnych konzultácií náboženským a opozičným politickým aktivistom a v r. 1988 začal vydávať samizdatový časopis Bratislavské listy.[3]

14. augusta 1989 ho uväznili a obvinili z z trestného činu poburovania a z „nepriateľstva k socialistickému spoločenskému a štátnemu zriadeniu“.[4] Žaloba spočívala v týchto troch bodov: z vydávania Bratislavských listov, z prípravy kladenia vencov a kvetov obetiam sovietskej okupácie z roku 1968 a z prednesenia požiadavky slobodných volieb v júni 1989 na zhromaždení v Predmieri pri Žiline. V novembri 1989 sa konal súdny proces, na základe ktorého bol oslobodený. Prepustený bol však až po udelení amnestie od prezidenta Gustáva Husáka 25. novembra[1] až v období prebiehajúcej nežnej revolúcie. (Približne 15 000 ľudí 22. novembra 1989 demonštrovalo pred Justičným palácom v Bratislave za jeho prepustenie).

Od 10. decembra 1989 do 6. apríla 1990 bol prvým podpredsedom federálnej vlády národného porozumenia a predsedom Legislatívnej rady vlády ČSFR od februára do augusta 1990. Neskôr bol podpredsedom vlády ČSFR (od 6. apríla 1990 do 27. júna 1990). Od 27. júna 1990 do 23. apríla 1991) na Slovensku zastával funkciu prvého podpredsedu vlády SR, predsedu Rady vlády SR pre informačnú politiku a masmédiá, predsedu Rady vlády SR pre národnosti a etnické skupiny.

V novembri 1990 bol na dvadsať dní (2. november22. november) poverený prechodne riadiť Ministerstvo vnútra SR. Predsedom vlády SR bol od apríla 1991 do júna 1992.

Od roku 1998 do roku 2002 (prvá Dzurindova vláda) bol ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky.

Od roku 1990 do roku 2000 bol predsedom Kresťanskodemokratického hnutia.

Je členom Valdajského diskusného klubu.

11. októbra 2013 oznámil na tlačovej konferencii vystúpenie z KDH.[5]

Čarnogurský kandidoval v prezidentských voľbách 2014.[6] V prvom kole voľby získal len 12 207 hlasov (0,64 % z odovzdaných hlasov) a zo 14 kandidátov skončil na 9. mieste, teda nepostúpil do druhého kola.[7]

Postoj k Slovenskému štátu (1939 – 1945)Upraviť

Jedno z vyjadrení Jána Čarnogurského o vojnovej SR z októbra 1991: „Stretávam sa na Slovensku s množstvom ľudí, ktorí majú skôr dobré spomienky na Slovenský štát, vedia ich aj racionálne odôvodniť; a ich pocity a argumenty jednoducho nie som schopný ani z morálneho hľadiska vyvrátiť.“[8]

Pohľad na úlohu Ruska v súčasných dejináchUpraviť

Citát z mája 2007 publikovaný v ruských médiách:

Rusko sa dokázalo relatívne rýchlo zotaviť z rozpadu Sovietskeho zväzu. Je potrebné, aby americká hegemonistická politika našla svoju protiváhu. Zdá sa, že pre túto úlohu je Rusko prirodzeným kandidátom. Brániac sa imperialistickej americkej politike Washingtonu môže si Rusko získať vo svete nových spojencov. V mníchovskej reči oboznámil Putin svet s touto novou rolou po prvýkrát.[9]

Ján Čarnogurský sa angažuje aj v oblasti hospodárskych stykov s Ruskom. V r. 2006 zastupoval v súdnom spore Leonida Sviridova proti Mladej Fronte Dnes, ktorá o ňom uviedla, že dôvodom odmietnutia jeho novinárskej akreditácie v Česku bola Sviridova spolupráca s ruskými tajnými službami.

Angažovanie sa v spore o KosovoUpraviť

Vyhlásenie nezávislosti Kosova považuje za porušenie medzinárodného práva. Svoje články publikoval v slovenskej[10][11][12] i ruskej[13] tlači.

Zúčastnil sa na manifestácii 5. apríla 2008 pred americkou ambasádou v Bratislave proti samostatnosti Kosova.

InéUpraviť

13. marca 2019 v štvrtej časti ankety RTVS Najväčší Slovák obhajoval Andreja Hlinku.[14]

V auguste 2019 sa ako hosť zúčastnil na letnom cvičení Slovenských brancov o čom napísal status na Facebook a článok do Hlavných správ.[15]

RodinaUpraviť

Je synom Pavla Čarnogurského, bratom niekdajšieho politika Ivana Čarnogurského, Pavla Čarnogurského ml., sinologičky Mariny Čarnogurskej a prekladateľky Oľgy Slivkovej. S manželkou Martou majú synov Jána a Petra.

ReferencieUpraviť

  1. a b Ján Čarnogurský (1944) [online]. Ústav pamäti národa, [cit. 2019-09-09]. Dostupné online.
  2. Ján Čarnogurský In: Osoby, ktoré získali titul na UK [online]. Bratislava : Univerzita Komenského, [cit. 2019-10-08]. Dostupné online.
  3. a b Ján Čarnogurský: Veril som, že z bývalého disidenta by mohol byť dobrý prezident. Bratislavské noviny (Bratislava: NIVEL PLUS), 2018-11-24. Dostupné online [cit. 2019-10-08]. ISSN 1336-362X.
  4. JANCURA, Vladimír. August 1989: Blížilo sa rozuzlenie. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2019-08-20. Dostupné online [cit. 2019-10-08]. ISSN 1336-197X.
  5. TASR. Zakladateľ KDH Ján Čarnogurský vystupuje z hnutia. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2013-10-11. Dostupné online [cit. 2019-10-08].
  6. Prezidentské voľby sa blížia. Kto bude stáť na čele SR o dva roky?. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2012-09-09. Dostupné online [cit. 2019-10-08].
  7. Počet a podiel platných hlasov odovzdaných pre jednotlivých kandidátov na prezidenta Slovenskej republiky za Slovenskú republiku [online]. Štatistický úrad SR, 17.03.2014, [cit. 2014-05-02]. Dostupné online.
  8. Respekt 21. 10. 1991 s. 16
  9. KM.RU: Ян Чарногурский, экс-премьер Словакии, май 2007 г.
  10. Ján Čarnogurský, Problém Kosovo (Literárny týždenník 2006/1-2)
  11. Ján Čarnogurský, Kosovo ako test pre Rusko (Revue Impulz 1/2007)
  12. Ján Čarnogurský, Kosovo sa osamostatní a čo bude nasledovať, 15.11.2007
  13. Ян Чарногурский, Косово как тест для России (Время новостей №21, 2007)
  14. (. Najväčší Slovák: Andreja Hlinku bude obhajovať Ján Čarnogurský. hnonline.sk (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2019-03-13. Dostupné online [cit. 2019-10-08]. ISSN 1336-1996.
  15. ČARNOGURSKÝ, Ján. [Koniec uplynulého týždňa som strávil ako hosť na letnom cvičení Slovenských brancov] [online]. facebook.com, 2019-08-12, [cit. 2019-10-08]. Dostupné online.

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť