Nemecká demokratická republika

socialistický štát na území časti dnešného Nemecka, ktorý existoval v rokoch 1949 až 1990
(Presmerované z NDR)
Nemecká demokratická republika
Deutsche Demokratische Republik
 Sovietska okupačná zóna Nemecka 1949 – 1990 Nemecko 
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Hymna: Auferstanden aus Ruinen
Motto: „Proletarier aller Länder, vereinigt Euch!“
(Proletári všetkých krajín, spojte sa!)
Geografia
Mapa štátu
Rozloha
108 333 km²
Najvyšší bod
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
17 068 318 (podľa sčítania ľudu z 1. januára 1971)
Národnostné zloženie
štátom propagovaný ateizmus
Štátny útvar
Vznik
7. októbra 1949 (vyhlásenie Nemeckej demokratickej republiky)
Zánik
Predchádzajúce štáty:
Sovietska okupačná zóna Nemecka Sovietska okupačná zóna Nemecka
Nástupnícke štáty:
Nemecko Nemecko

Nemecká demokratická republika (NDR, v nemecky hovoriacich krajinách a inde bežne DDR, skratka pre Deutsche Demokratische Republik, angl. skratkou GDR), tiež (nepresne) nazývaná „Východné Nemecko“, bol stredoeurópsky štát, ktorý existoval medzi rokmi 1949 až 1990 v období počas studenej vojny, keď bola východná časť Nemecka súčasťou východného bloku. Všeobecne bol na západe popisovaný ako komunistický štát, ale sám seba nazýval ako socialistický “robotnícky a roľnícky štát”[1]. Skladal sa z územia, ktoré bolo po druhej svetovej vojne obsadené a spravované sovietskymi silami, teda sovietskej okupačnej zóny Nemecka a fakticky aj východného sektoru Berlína podľa postupimskej dohody, na východe ohraničená líniou Odra-Nisa. Sovietska zóna obklopovala Západný Berlín, ale nezahrňovala ho; v dôsledku toho zostal Západný Berlín mimo jurisdikciu NDR a tvoril v ňom nezávislú enklávu.

Nemecká demokratická republika bola založená v sovietskej zóne, zatiaľ čo Spolková republika („Západné Nemecko“) bola zložená z troch západných zón (pôv. tzv. Trizónie). Východné Nemecko bolo satelitným štátom Sovietskeho zväzu.[2] Sovietské okupačné úrady začali prevádzať správnu zodpovednosť na nemeckých komunistických vodcov v roku 1948 a NDR začala fungovat ako štát 7. októbra 1949. Sovietske sily však v krajine zostali po celú dobu studenej vojny. Až do roku 1989 bola NDR riadená Socialistickou jednotnou stranou (SED), aj keď ďalšie strany boli formálne súčasťou jej aliančnej organizácie, Národného frontu.[3] SED zaviedla na školách povinnú výuku marxizmu-leninizmu a ruštiny.[4]

Ekonomika bola centrálne plánovaná a stále viac vo vlastníctve štátu[5]. Ceny bývania, základného tovaru a služieb boli stanovené skôr plánovačmi ústrednej vlády, než aby rástli a klesali prostredníctvom ponuky a dopytu; a boli silne dotované. Cez tento fakt a napriek tomu, že NDR musela Sovietskemu zväzu platiť značné vojnové reparácie, stala sa vďaka svojej silnej priemyselnej tradícii (išlo o vyspelé územie niekdajšieho Pruska a Saska) najúspešnejšou ekonomikou vo východnom bloku.

Významným problémom bola emigrácia na Západ – pretože mnoho emigrantov boli vzdelaní mladí ľudia, štát bol naďalej ekonomicky oslabovaný. Vláda opevnila západné hranice a v roku 1961 postavila Berlínsky múr. Mnoho ľudí, ktorí sa pokúsili utiecť[6][7], bolo zabitých pohraničnou strážou alebo nástražnými pascami ako napr. nášľapné míny.[8] Mnoho ďalších strávilo veľké množstvo času uväznením za pokus o útek.[9][10]

V roku 1989 viedli početné sociálne, ekonomické a politické sily v NDR a v zahraničí k pádu berlínskeho múru a k vytvoreniu vlády odhodlanej k liberalizácii. Nasledujúci rok sa konali slobodné voľby[11] a medzinárodné rokovania viedli k podpisu zmluvy o konečnom vyrovnaní o postavení a hraniciach Nemecka. NDR bola rozpustená a Nemecko bolo 3. októbra 1990 znovuzjednotené a opäť sa stalo suverénnym štátom. Niekoľko vodcov NDR, vrátane posledného vodcu Egona Krenza, boli po zlúčení stíhaní za zločiny spáchané počas studenej vojny.

Nemecká demokratická republika geograficky hraničila na východe s Poľskom, na juhovýchode s Československom a na západe a juhozápade so Spolkovou republikou Nemecko. Zo severu ho obmývalo Baltské more. Interne NDR taktiež hraničilo so sovietskym sektorom obsadeného Berlína, ktorý bol známy ako východný Berlín a bol de facto jeho hlavným mestom. Taktiež hraničila s troma sektormi okupovanými Spojenými štáty, Spojeným kráľovstvom a Francúzskom známymi ako Západný Berlín. Tri sektory okupované západnými národmi boli od NDR oddelené berlínskym múrom od jeho dokončenia v roce 1961 až do jeho pádu v roku 1989.

 
Mapa venovaná posunu hraníc Nemecka po vojne (a tiež znázornenie štátov získavajúcich nové územie). Sársko malo zvláštny autonómny štatút a malo vyšší stupeň nezávislosti než zvyšok francúzskej okupačnej zóny

Nemecká demokratická republika bola založená 7. októbra 1949 v sovietskom sektore okupovaného Nemecka ako ľudovodemokratický štát. Územie NDR zahŕňa súčasne spolkové krajiny Sasko, Sasko-Anhaltsko, Brandenbursko, Durínsko, Meklenbursko-Predpomoransko. Problematickým miestom pre NDR bolo hlavné mesto Berlín, ktoré bolo podobne ako okupované Nemecko rozdelené do štyroch sektorov. Západné mocnosti USA, Spojené kráľovstvo a Francúzsko spojením svojich sektorov vytvorili Západný Berlín, sovietsky sektor Berlína sa stal hlavným mestom NDR a bol známy ako Východný Berlín. NDR získala plnú suverenitu až v roku 1955, hoci bola pod kontrolou sovietskych vojsk. V tom istom roku sa NDR stala jedným zo štátov, ktoré založili Varšavskú zmluvu.

Politický systém

upraviť
 
Vodcovia NDR: prezident Wilhelm Pieck a ministerský predseda Otto Grotewohl, október 1949

V roku 1946 vznikla Jednotná socialistická strana Nemecka (SED), zlúčením Komunistickej strany Nemecka (KPD) a Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD) v sovietskom sektore okupovaného Nemecka. Po vzniku NDR sa stala štátostranou, ktorá vládla až do jej zániku v roku 1990. V súčasnosti je pretransformovaná do Strany demokratického socializmu PDS. Vedúca úloha SED bola zakotvená v ústave NDR. Hlavou štátu predseda Štátnej rady NDR, ktorý bol zároveň aj predsedom SED. Prvým bol Wilhelm Pieck, ktorý ako prvý a posledný používal titul Prezident NDR. Posledným predsedom Štátnej rady bol Hans Modrow. Z kompetencií SED treba spomenúť kontrolu obávanej východonemeckej tajnej služby Stasi. Politika SED bola podobne ako ostatné štátostrany vo východnej Európe pod silným vplyvom KSSZ.

Zahraničná politika

upraviť
 
Palác republiky v roku 1977
 
Trabant – jeden zo symbolov NDR a aj najúspešnejší automobil v jej histórii

Zahraničná politika NDR bola orientovaná na Sovietsky zväz a jeho satelity. Prvoradou prioritou NDR bola normalizácia vzťahov so Západným Nemeckom. NSR totiž neuznávala NDR ako plnohodnotnú krajinu, ale len ako východný sektor. Zlom nastal v roku 1972, keď spolkový kancelár Willy Brandt v rámci svojej Ostpolitik uznal NDR ako suverénny štát a potvrdil tým východnú hranicu na Odre a Nise. Proti tomu sa v NSR zdvihla vlna nevôle (Slobodný štát Bavorsko sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal). Aj napriek tejto dohode, železná opona, ktorá sa tiahla medzi oboma krajinami ostala aj naďalej krutou realitou. Občania NDR mali prísny zákaz cestovať do Juhoslávie, kvôli riziku možnej emigračnej vlny do západnej Európy.

Problematický Berlín

upraviť
 
Berlínsky múr s „pásmom smrti“, pohľad zo západnej časti, 1986

Berlín bol v čase studenej vojny považovaný za jej symbol. Hospodársky a politický vývoj oboch častí Berlína sa podobne ako vývoj dvoch nemeckých štátov vyvíjal dvoma rozdielnymi smermi. Zatiaľ čo v Západnom Berlíne bol zavedený trhový systém, vo Východnom Berlíne bol zavedený socialistický systém plánovaného hospodárstva podľa vzoru ZSSR. Do roku 1961 však medzi oboma časťami neexistovala vážnejšia fyzická prekážka pre prechod. Stačilo nastúpiť do metra na východe a vystúpiť v niektorej stanici v západnej časti, odkiaľ sa dalo dostať letecky do západnej Európy. Východonemecké vedenie si uvedomovalo narastajúcu emigráciu, a tak 13. augusta 1961 počas jednej noci vybudovalo z pletiva ochranný plot okolo Západného Berlína. Vyvrcholením rozdelenia bola stavba betónovej konštrukcie. Aj napriek nej sa nepodarilo mnohým útekom zabrániť. Z diplomatického hľadiska predstavoval Berlínsky múr vážny problém v chápaní socialistického bloku ako politického systému, v ktorom nie sú garantované základné slobody jednotlivca.

Koncom 80. rokov 20. storočia dochádza vo východnej Európe k vyvrcholeniu hospodárskych problémov, čo malo za následok narastajúcu nespokojnosť obyvateľstva sprevádzanú jej otvorenými prejavmi. V NDR sa prejavy nespokojnosti prejavovali narastajúcim útekom občanov do západnej Európy. Po nástupe Michaila Gorbačova k moci v roku 1985 došlo k miernemu uvoľneniu napätia v rámci sovietskeho bloku. Predstavitelia moci v NDR na čele s Erichom Honeckerom si uvedomovali, že uvoľnenie spôsobí zvýšenie emigrácie občanov NDR. Katastrofálna hospodárska situácia NDR zvýšila emigráciu do takej miery, že vláda začala vydávať povolenia na opustenie NDR v určitých limitoch. K vyvrcholeniu došlo v roku 1989, keď sa uvoľnil cezhraničný režim na rakúsko-maďarských hraniciach. Východní Nemci situáciu začali využívať a počas rekreácií pri Balatone začali hromadne prekračovať hranice. Hoci bol prechod hraníc aj napriek uvoľneniu pohraničného režimu ilegálny, pohraničiari na oboch stranách hranice nelegálne prechody viacmenej tolerovali. V prípade prichytenia narušiteľa hranice vypočuli a po niekoľkých hodinách prepustili.

 
Príslušníci východonemeckej polície (Volkspolizei) pri slávnostnom otváraní Brandenburskej brány dňa 22. decembra 1989.
 
Berlínsky múr

Ďalšiu vlnu východonemeckých emigrantov zažili západonemecké ambasády v Prahe, Varšave a Budapešti, ktoré začali emigranti hromadne obsadzovať. Reakciou vedenia NDR bolo uzavretie hraníc s Poľskom a Česko-Slovenskom. Východonemecké vedenie však nedostalo podporu tohto kroku od reformného kabinetu Michaila Gorbačova, a tak NDR pod tlakom verejnosti povolila svojím občanov navštíviť Západný Berlín na obmedzenú dobu. Pád Berlínskeho múru 9. novembra 1989 sa odohral rovnako prekvapujúco ako jej stavba. V posledných dňoch svojej existencie sa východonemecké stranícke vedenie zaoberalo diskusiami o nutných zmenách, okrem iných aj diskusiou o hraniciach. Na tlačovej konferencii 9. novembra, prenášanej televíziou, čítal člen politbyra, Günter Schabowski, krátko pred siedmou hodinou večer akoby mimochodom zo svojich poznámok uznesenie ministerskej rady, podľa ktorého boli cesty i do západného zahraničia povolené a mohli sa uskutočniť cez všetky hraničné priechody. Na otázku, ktorú položil taliansky novinár Riccardo Ehrman, od kedy toto uznesenie nadobudne platnosť, odpovedal neistý Schabowski, že „podľa môjho názoru ihneď“ (čo, ako sa neskôr ukázalo, nebolo správne, keďže na druhej strane dokumentu, ktorý Schabowski dostal, ale v zmätku to prehliadol, bolo napísané, že uznesenie platí od nasledujúceho dňa).

V najbližších hodinách dochádzalo k hromadnému návalu na berlínskych hraničných priechodoch. Okolo 23. hodiny východonemecká pohraničná stráž začala púšťať ľudí cez hranicu a približne o polnoci už prúdili desaťtisíce obyvateľov Východného Berlína cez všetky priechody do Západného Berlína.

K opätovnému zjednoteniu s NSR došlo 3. októbra 1990, čím vznikla Nemecká spolková republika tak ako ju poznáme dnes. Kancelárom zjednoteného Nemecka sa stal Helmut Kohl z koalície Aliancia pre Nemecko, ktorá zastrešovala stredopravé proeurópske strany.

Iné projekty

upraviť

Literatúra

upraviť
  • Nefjodov V. V. SED a kultura NDR. Historická monografie. Hradec Králové, 2009.
  1. Patrick Major, Jonathan Osmond, The Workers' and Peasants' State: Communism and Society in East Germany Under Ulbricht 1945–71, Manchester University Press, 2002, ISBN 9780719062896
  2. Karl Dietrich Erdmann, Jürgen Kocka, Wolfgang J. Mommsen, Agnes Blänsdorf. Towards a Global Community of Historians: the International Historical Congresses and the International Committee of Historical Sciences 1898–2000. Berghahn Books, 2005, pp. 314. ("However the collapse of the Soviet empire, associated with the disintegration of the Soviet satellite regimes in East-Central Europe, including the German Democratic Republic, brought about a dramatic change of agenda.")
  3. Thousands rally in East Germany. Eugene Register-Guard, 29 October 1989, s. 5A. Dostupné online.
  4. GRIX, Jonathan; COOKE, Paul. East German Distinctiveness in a Unified Germany. [s.l.] : [s.n.], 2003. ISBN 978-1902459172. S. 17.
  5. Peter E. Quint. The Imperfect Union: Constitutional Structures of German Unification. Princeton University Press, 2012, pp. 125–126.
  6. Sarasota Herald-Tribune [online]. . Dostupné online.
  7. Toledo Blade [online]. . Dostupné online.
  8. The Victoria Advocate [online]. . Dostupné online.
  9. Victimized East Germans seek redress. St. Petersburg Times, 11 September 1990. Dostupné online.
  10. More Than 1,100 Berlin Wall Victims. Deutsche Welle, 9 August 2005. Dostupné online [cit. 2009-08-08].
  11. Geoffrey Pridham, Tatu Vanhanen. Democratization in Eastern Europe Routledge, 1994. ISBN 0-415-11063-7 pp. 135