Róbert II. Flámsky

Róbert II. Flámsky (iné mená pozri nižšie; * cca 1065 – † 5. október 1111, Meaux, Francúzske kráľovstvo) bol od roku 1093 flámsky vojvoda a tiež bol jedným z vodcov prvej križiackej výpravy.

Róbert II. Flámsky
flámsky vojvoda
Henri Decaisne, Róbert II. Flámsky, olej na plátne, 1843, Versailles, Paríž
Henri Decaisne, Róbert II. Flámsky, olej na plátne, 1843, Versailles, Paríž
Narodenieokolo 1065
Úmrtie5. október 1111
Meaux, Francúzske kráľovstvo
RodičiaRóbert I. Flámsky
Gertrúda Saská
ManželkaKlementína Burgundská
DetiBalduin VII. Flámsky
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Róbert II. Flámsky

MenáUpraviť

  • Róbert z Flámska[1][2]
  • Robertus Hierosolimitanus, Róbert Jeruzalemský[3]
  • Róbert Križiak[3]
  • lat. Robertus Hierosolimitanus,[4] Robertus Flandriensis,[5] Robertus de Flandria[6]
  • angl. Robert II., count of Flanders,[4][7][8]Robert of Jerusalem,[4] Robert the Jerusalemite,[7] Robert the Crusader[4]

ŽivotUpraviť

MladosťUpraviť

Jeho otec, Róbert I. Flámsky, vykonal už v roku 1087 púť do Jeruzalema.[8] Počas toho bola vláda nad Flámskom dočasne zverená Róbertovi II. a to až do roku 1091. Na spiatočnej ceste sa Róbert I. stretol aj s cisárom Alexiom a prisľúbil mu poslať ako posilu 500 jazdcov, čo po návrate do Flámska aj spravil.[9] Róbert II. sa počas tohto obdobia oženil s Klementínou Burgundskou, sestrou neskoršieho pápeža Kalixta II. a dcérou vojvodu Viliama I. Burgundského. Spolu mali synov Balduina a Viliama, no dospelosti sa dožil iba starší Balduin, neskôr známy ako Balduin VII. Flámsky. Po náhlej smrti svojho otca v roku 1093 sa Róbert II. stal vojvodom Flámska.[8]

Prvá križiacka výpravaUpraviť

Keď pápež Urban II. v roku 1095 vyhlásil na koncile v Clermonte prvú križiacku výpravu, Róbert II. Flámsky neváhal nasledovať svojho otca ako v myšlienke cesty do Jeruzalema, tak vo vojenskej podpore Byzantskej ríše. Jeho vojsko síce nepatrilo k najpočetnejším, zato však boli Flámi dobre vycvičení a vyzbrojení.[10] Na cestu vyrazil spoločne s Róbertom z Normandie a Štefanom z Blois. Pri pochode Luccou ich pápež Urban II. požiadal o pomoc pri znovu dobytí Ríma, ktorý v tom čase ovládal vzdoropápež Klement II., čo však križiaci odmietli. Už začiatkom decembra v roku 1096 prekročil Róbert II. Flámsky so svojim vojskom Jadranské more, zatiaľ čo jeho dvaja spoločníci sa rozhodli prezimovať na juhu Itálie.[11] Následne bez komplikácii dorazil do Konštantínopola a vzhľadom na dlhodobé dobré vzťahy Flámska a Byzancie neváhal zložiť lénnu prísahu voči cisárovi Alexiovi.[10]

 
Robert II. Flámsky, Spieghel Historiael, medzi 1325 a 1335

Počas obliehania Nikáje sa podarilo Róbertovým jednotkám spoločne s jednotkami Raimonda z Toulouse a Godefreyho z Bouillonu odraziť vojsko poslané mestu na pomoc Kiličom Arslanom.[12] Počas bitky pri Doryleone tvoril Róbertov oddiel predvoj armády, spoločne s oddielmi Bohemunda z Tarentu a Štefana z Blois, ale tiež s oddielom Byzantíncov pod velením Tatikia. Tento predvoj sa dostal do pasce nachystanej Kiličom Arslanom, z ktorej sa dostali len vďaka príchodu ďalších križiackych vojsk.[13] Počas bitky o Železný Most kontrolujúci prístup k Antiochii viedol Róbert samostatný oddiel smerom na juhovýchod do Artahu, kde miestne kresťanské obyvateľstvo vyvraždilo moslimskú posádku pevnosti.[14] Koncom roka 1097 dorazili križiaci k Antiochii a započali obliehanie mesta. Po náročnom pochode Malou Áziou však bolo vojsko v zlom stave a nepripravené na dlhé obliehanie počas zimy. Preto bol v decembri 1097 Róbertov a Bohemundov oddiel vyslaný na juh, aby zaobstarali zásoby. Počas tejto výpravy však Róbert so svojimi vojakmi nečakane narazil na vojsko vyslané z Damašku na pomoc obliehanej Antiochii a bol nepriateľom obkľúčený. Včasný príchod Bohemunda prinútil damaské vojsko ustúpiť, no po tomto incidente sa už križiaci neodvážili podnikať ďalšie cesty na juh.[15] Neskôr sa Róbert Flámsky spolu s Róbertom z Normandie podieľal na Bohemundovom pláne na zisk mesta. K tomu mal dopomôcť istý Firuz, arménsky obyvateľ mesta a údajne konvertita na Islam. Ten velil obrane jednej z veží na západnej strane hradieb a dohodol sa s Bohemundom, že jeho vojakov pustí do mesta.[16] Už 4. júna 1098, teda deň po dobytí mesta, sa obliehanými stali samotní križiaci. K mestu totiž dorazilo mosulské vojsko pod vedením Korbughu, ku ktorému sa pridali aj spojenci zo Sýrie.[16] Keďže križiacke vojsko bolo v tom čase po dlhom obliehaní v dosť zúboženom stave, prišlo k mnohým dezerciám. Situácia bola údajne taká zlá, že aj samotný Róbert II. Flámsky a Godefroy sa museli pred rozhodujúcou bitkou s Korbughom doprosovať o koňa.[17] Napriek tomu sa podarilo udržať dobrú morálku u zostávajúcich vojakov aj za pomoci údajného nálezu kopije, ktorou bol prebodnutý Ježiš visiaci na kríži. Napokon tak križiaci aj s Róbertovým prispením zvíťazili.[18]

Z Antiochie vyrazil Róbert na pochod k Jeruzalemu spoločne s Godefreyom až medzi poslednými a k vojsku Raimonda z Touluse sa pridali až po obsadení Tartusu.[19] Počas obliehania Jeruzalema zaujal so svojim vojskom pozíciu na východnom konci severných hradieb oproti Stĺpovej bráne, dnes známej ako Damašská brána.[20] Spoločne s Tankredom tiež viedol výpravu do Samárie, najbližšieho miesta kde dokázali križiaci nájsť stromy vhodné na stavbu obliehacích zariadení. V tejto oblasti tiež zajali mnoho miestnych moslimov, ktorých následne využili pri preprave materiálu.[21] Po dobytí mesta pripadal teoreticky do úvahy Róbert II. Flámsky ako jeden z najvhodnejších kandidátov na vládcu mesta. Keďže sa však netajil svojimi plánmi na návrat do Európy ihneď po dosiahnutí cieľa, podporil v rozhodovaní o budúcom vládcovi Jeruzalemského kráľovstva Godefreyho.[22]

Keď krátko po dobytí Jeruzalema križiakmi pritiahla do tejto oblasti Fátimovská armáda z Egypta, Róbert II. Flámsky sa ako prvý ponáhľal na pomoc Tankredovi a Eustachovi z Boulogne k Askalonu.[23] V nasledujúcej bitke potom bojoval so svojim oddielom v strede bojového šíku.[24] Križiaci mali po bitke veľkú šancu dobyť aj samotné mesto Askalon, no spory medzi Godefreyom a Raimondom viedli k tomu, že od mesta odtiahol nielen Raimond, ale aj Róbert z Normandie a Róbert II. Flámsky.[25] Títo traja spoločne ešte obsadili Latakiu, ktorú vrátili Byzancii. Kým Raimond v oblasti ostal, obaja Róbertovia sa cez Konštantínopol vrátili do Európy.

Po návrate do EurópyUpraviť

Do Flámska sa Róbert vrátil na jar roku 1100.[8] Priniesol so sebou aj relikviu v podobe ruky svätého Juraja, dar od cisára Alexia, ktorú uložil v kláštore Anchin.[26] Okrem toho založil kláštor svätého Ondreja v Zevenkerke, neďaleko mesta Bruggy.[27]

V roku 1101 uzavrel s anglickým kráľom Henrichom I. dohodu, v ktorej sa zaviazal pomáhať mu s obranou anglického kráľovstva, pokiaľ tým neporuší svoju vernosť francúzskemu kráľovi Filipovi. Aj v takom prípade mal však Filipa sprevádzať s najmenším možným počtom mužov, ktorý bude dostatočný na to, aby nebol obvinený z porušenia lénnej prísahy. To malo byť podľa dohôd 20 mužov, pričom ďalších 980 mal poskytnúť naopak Henrichovi. Na oplátku sa Henrich zaviazal chrániť Róberta a vyplácať mu ročne čiastku 500 libier.[28] V rokoch 1102 a 1103 pre zmenu bojoval s cisárom Svätej ríše rímskej, Henrichom IV., ktorý si už pred Róbertovým odchodom na prvú križiacku výpravu činil nárok na niektoré Róbertove územia. Róbert navyše podporoval biskupa Cambrai Manassea proti Walcherovi, ktorého chcel na post biskupa Cambrai dosadiť práve Henrich. V lete roku 1103 bol napokon medzi Róbertom a Henrichom uzavretý mier, keď v meste Liege zložil voči nemeckému cisárovi lénnu prísahu.[29] Henrich zároveň uznal Róbertove nároky na Douai a Cambrai.

Keď anglický kráľ Henrich I. odmietol Róbertovi platiť dohodnutú čiastku, pridal sa Róbert k novému francúzskemu kráľovi Ľudovítovi VI. v jeho ťažení do Normandie. Absenciu kráľovskej armády využil Teobald IV. z Blois na rebéliu voči kráľovi. Tú mal potlačiť práve Róbert II. Flámsky. Avšak keď v roku 1111 dobýjal mesto Meaux, pod váhou obrnencov sa aj s ním zrútil padací most. Róbert samotný bol pod troskami ušliapaný k smrti.[30] Pochovaný bol v kostole svätého Vaasta v Arrase a flámskym vojvodom sa po jeho smrti stal jeho najstarší syn Balduin.

ReferencieUpraviť

  1. MARTIN, Konečný. Byzancia a I. križiacka výprava. Vojenská história (Bratislava: VHÚ), roč. 2012, čís. 1, s. 11. ISSN 1335-3314.
  2. ŠOTNÍK, Stanislav. Colloquia Jerzy Skowronek dedicata. Slovenská archivistika (Bratislava: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky), 2002, roč. 2002, čís. 1, s. 191. ISSN 0231-6722.
  3. a b PHILLIPS, Charles. Křížové výpravy: ilustrované dějiny: dějiny, mýtus a romantické příběhy středověkých rytířů na křížových taženích. Praha : Reader's Digest Výběr, 2010. ISBN 978-80-7406-118-9. S. 76.
  4. a b c d Robert II, Count of Flanders [online]. The British Museum, [cit. 2021-11-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. AACHEN, Albert of. Historia Ierosolimitana: History of the Journey to Jerusalem. Oxford : Oxford University Press, 2007. ISBN 978-0-19-920486-1. S. 108.
  6. AACHEN, Albert of. Historia Ierosolimitana: History of the Journey to Jerusalem, s. 182.
  7. a b Robert II, count of Flanders In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-11-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. a b c d Anckaer Jan. Robert II of Flanders (d. 1111). In: MURRAY, Alan V.. The Crusades – An Encyclopedia. Vol. 4. Q – Z. Santa Barbara : ABC-CLIO, 2006. ISBN 978-1-57607-862-4. S. 1039.
  9. A History of the Crusades. Ed. Marshall W. Baldwin, Kenneth M. Setton. Vol. 1. The First Hundred Years. Madison : University of Wisconsin Press, 1969. Dostupné online. S. 228.
  10. a b HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi. 2. vyd. Praha : Mladá fronta, 1996. ISBN 80-204-0621-2. S. 30 – 31.
  11. MAYER, Hans Eberhard. Dějiny křížových výprav. Praha : Argo, 2013. ISBN 978-80-257-0933-7. S. 65.
  12. NICOLLE, David. První křížová výprava 1096-99: dobytí Svaté země. Praha : Grada, 2007. ISBN 978-80-247-1896-5. S. 32.
  13. NICOLLE, David. První křížová výprava 1096-99, s. 35 – 40.
  14. A History of the Crusades, s. 309.
  15. HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi, s. 39.
  16. a b NICOLLE, David. První křížová výprava 1096-99, s. 55 – 56.
  17. RILEY-SMITH, Jonathan. The Crusades: a history. 2. vyd. London : Continuum, 2005. ISBN 0-8264-7270-2. S. 37.
  18. A History of the Crusades, s. 322 – 323.
  19. HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi, s. 52 – 53.
  20. A History of the Crusades, s. 334.
  21. A History of the Crusades, s. 335.
  22. A History of the Crusades, s. 338 – 339.
  23. BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. Voznice : Leda, 2019. ISBN 978-80-7335-611-8. S. 113 – 114.
  24. NICOLLE, David. První křížová výprava 1096-99, s. 85.
  25. HROCHOVÁ, Věra; HROCH, Miroslav. Křižáci ve Svaté zemi, s. 63 – 64.
  26. RILEY-SMITH, Jonathan. The Crusades: a history, s. 151.
  27. FRANKOPAN, Peter. The First Crusade: The Call from the East. Cambridge : Harvard University Press, 2012. ISBN 978-0674059948. S. 257.
  28. CONTAMINE, Philippe. Válka ve středověku. Praha : Argo, 2004. ISBN 80-7203-615-7. S. 68 – 69.
  29. ROBINSON, I.S.. Henry IV of Germany, 1056 – 1106. Cambridge : Cambridge University Press, 2003. ISBN 978-0521545907. S. 316 – 317.
  30. Karen S. Nicholas. Countesses as Rulers in Flanders. In: EVERGATES, Theodore. Aristocratic women in medieval France. Philadelphia : University of Pennsylvania Press, 1999. ISBN 0-8122-1700-4. S. 118.