Sojuz 16
Sojuz 16 (rus. Союз-16) bol sovietsky pilotovaný kozmický let v rámci programu Sojuz. Išlo o skúšobný let, ktorého cieľom bola príprava na spojenie sovietskej a americkej kozmickej lode pre misiu Sojuz-Apollo.
| Znak misie | |||||
|---|---|---|---|---|---|
 | |||||
| Údaje o misii | |||||
| Názov misie: | Sojuz 16 | ||||
| COSPAR ID: | 1974-096A | ||||
| Kozmická loď: | Sojuz 7K-TM (výr. č. 73) | ||||
| Nosná raketa: | Sojuz-U (výr. č. K15000-14) | ||||
| Volací znak: | Буран (Buran – snehová búrka) | ||||
| Posádka: | 2 | ||||
| Kozmodróm (rampa): | Bajkonur, Kazachstan (LC-1) | ||||
| Štart: | 2. december 1974, 09:40:00,006 UTC | ||||
| Pristátie: | 8. december 1974, 08:03:35 UTC 30 km juhozápadne od Arkalyku v Kazachstane | ||||
| Trvanie: | 5 dní, 22 hodín, 23 minút, 35 sekúnd | ||||
| Počet obehov: | 97 | ||||
| Apogeum: | 291 km | ||||
| Perigeum: | 184 km | ||||
| Doba obehu: | 89,2 minút | ||||
| Inklinácia: | 51,8° | ||||
| Hmotnosť: | 6 800 kg (kozmická loď pri štarte) | ||||
| Fotografia posádky | |||||
 Filipčenko (vľavo) a Rukavišnikov (vpravo) | |||||
| Navigácia | |||||
| |||||
Posádka upraviť
(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)
Záložná posádka upraviť
Vladimir Džanibekov, veliteľ- Boris Andrejev, palubný inžinier
Rezervná posádka upraviť
- Jurij Romanenko, veliteľ
- Alexandr Ivančenkov, palubný inžinier
Priebeh letu upraviť
Úlohou letu bolo vyskúšať všetky zdokonalenia v konštrukcii kozmických lodí Sojuz pre nadchádzajúci let Sojuz-Apollo. Let prebiehal podľa letového plánu čo najbližšieho tomuto spoločnému experimentu ZSSR a USA. Kozmická loď bola vybavená novým spojovacím systémom, ktorý bol špeciálne vyvinutý pre spoločný let. Časť zodpovedajúca americkému spojovaciemu prstencu bola umiestnená na špeciálnom zariadení, ktoré umožňovalo simulovať spojenie oboch lodí. K ďalším modifikáciám patrila možnosť zníženia tlaku na 520 mm Hg a zvýšenia obsahu kyslíka (parciálny tlak 170 mm Hg), čo potom umožnilo zrýchliť prestup do lode Apollo s kyslíkovou atmosférou. Modifikovaný bol aj energetický systém (nový tvar slnečných panelov atď.), na povrchu bol umiestnený nový optický terč uľahčujúci Američanom spojenie so Sojuzom a nové okno v orbitálnom úseku na filmovanie umelého zatmenia Slnka, ktoré potom vyvolalo Apollo svojím tieňom.[1]
Sojuz 16 úspešne vyštartoval 2. decembra 1974 o 12:40:00,006 moskovského času (14:40:00,006 miestneho času a 09:40:00,006 svetového času) pomocou nosnej rakety Sojuz-U z kozmodrómu Bajkonur na území Kazachstanu, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Kozmická loď bola navedená na obežnú dráhu vo výške 225 km plánovanú pre neskorší let Sojuzu k Apollu. Pretože apogeum počiatočnej dráhy bolo príliš vysoko, kozmonauti znížili pri prelete perigeom na 5. oblete raketovým motorom rýchlosť lode, a tak nová dráha ležala vo výške 177 – 223 km. V čase od 17:30 do 03:30 UTC nasledujúceho dňa, 3. decembra, bola loď mimo rádiovú počuteľnosť pozemných staníc a kozmonauti odpočívali. Na 17. a 18. oblete vykonali korekcie dráhy, ktorých výsledkom bola takmer perfektná „montážna dráha“ vo výške 233 – 224 km a s periódou 88,9 minút. Na takejto dráhe potom loď Sojuz vyčkávala priblíženie amerického Apolla počas spoločného letu. Tlak v kabíne lode bol znížený na 540 mm Hg a kozmonauti zahájili aj experiment so sledovaním vplyvu beztiaže na mikroorganizmy. Na 32., 38. a 48. oblete sa skúšal nový spojovací mechanizmus. Spojenie aj rozpojenie oboch častí prebehlo bez problémov. Na 68. a 69. oblete kozmonauti snímkovali na trase 30 000 km v polarizovanom svetle denný aj nočný obzor Zeme. Na preverenie viditeľnosti novo inštalovaným oknom (pre snímanie umelého slnečného zatmenia) sa fotografovala hviezdna obloha. Snímkovali sa tiež vybrané oblasti územia ZSSR na národohospodárske účely.[1]
V závere letu bol tlak v obývateľných úsekoch lode zvýšený na obvyklých 760 mm Hg. Na 80. oblete, keď loď letela nad južným Atlantikom, bol skúšobne zapálený raketový motor, čím sa znížilo perigeum dráhy lode. Manéver bol monitorovaný sledovacou loďou Moržovec. Na 82. oblete bol pyrotechnicky odpálený prstenec simulujúci americkú kozmickú loď. Kozmonauti preniesli do návratovej kabíny výsledky svojich meraní, preverili systémy potrebné na návrat k Zemi a obliekli si skafandre chrániace ich proti náhlej dekompresii. Na konci 96. obletu, pri lete nad južným Atlantikom, bol zapálený brzdiaci raketový motor a kozmická loď sa dostala na zostupovú dráhu. Potom došlo k rozdeleniu troch častí lode a návratová kabína preletela atmosférou, zabrzdila sa a na padáku zostúpila k Zemi. Návratový modul Sojuzu 16 úspešne pristál 8. decembra o 08:03:35 UTC (11:03:35 moskovského času) v kazašskej stepi. Miesto pristátia sa nachádzalo 30 km juhozápadne od Arkalyku. Kozmonauti sa po pristátí cítili dobre, všetky nové systémy pracovali normálne.[1]
Referencie upraviť
- ↑ a b c LÁLA, Petr. MEK - Sojuz 16 [online]. mek.kosmo.cz, [cit. 2022-04-01]. Dostupné online.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sojuz 16
Externé odkazy upraviť
- Sojuz 16 na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
- Sojuz 16 v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)
| Predchádzajúca misia: Sojuz 15 |
Program Sojuz | Nasledujúca misia: Sojuz 17 |