Česko-slovenská armáda

Česko-slovenská armáda (skrátene: ČSA; podľa pravopisu platného do roku 1991: Československá armádа) tvorila hlavnú časť ozbrojených síl Česko-Slovenska od jeho vzniku roku 1918. V rokoch 1939 – 1945 v dôsledku rozbitia republiky zanikla, bola obnovená po skončení druhej svetovej vojny a svoj názov niesla až do roku 1954, kedy bola po 10. zjazde KSČ premenovaná na Československú ľudovú armádu (ČSĽA). K svojmu pôvodnému názvu sa vrátila v roku 1990 a zanikla v dôsledku zániku Česko-Slovenska v roku 1992.

Česko-slovenská armáda
Znak Česko-slovenskej armády pred rokom 1961 Znak Česko-slovenskej armády pred rokom 1961
Krajina	Česko-Slovensko
Existencia	1918 – 1992
Vznik	28. október 1918
Zánik	31. december 1992 (rozdelenie na českú a slovenskú armádu)
Typ	armáda
Veľkosť	~170 000 príslušníkov (leto 1938)
Velitelia	Jan Syrový, Ludvík Krejčí
Podriadené jednotky	Letectvo Vojnové loďstvo (1918 – 1959) Vojsko protivzdušnej obrany štátu (1950 – 1992)
Účasť
Vojny	sedemdňová vojna maďarsko-česko-slovenská vojna sudetonemecké povstanie druhá svetová vojna druhá vojna v Perzskom zálive
Bitky	bitka o Zvolen maďarská invázia na Podkarpatskú Rus

Názov

• od 28. októbra 1918 (oficiálne od 19. marca 1920 na základe branného zákona) do 15. augusta 1950: Československá branná moc/Branná moc republiky Československej
• 15. august 1950 – 1. jún 1954: Československá armáda
• 1. jún 1954 – 14. marec 1990: Československá ľudová armáda
• 14. marec 1990 – 31. december 1992: Československá armáda (od roku 1991: Česko-slovenská armáda)

História

Vznik armády (1918 – 1920)

Česko-slovenská armáda počas bojov proti Maďarom na Slovensku, jún 1919

Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vytvorení Československej republiky v októbri 1918 došlo aj k formovaniu novej Česko-slovenskej armády. Hoci existovali úvahy o tom, že armáda bude v novom štáte nahradená milíciou, z tohto konceptu sa upustilo a nová česko-slovenská vláda prevzala prakticky základné rakúsko-uhorské branné zákony. Ako prvé vznikli dobrovoľnícke organizácie, ktoré sa väčšinou skladali z bývalých českých vojakov rakúsko-uhorskej armády. K nim postupne pribudli jednotky česko-slovenských légií v Taliansku a vo Francúzsku, ktoré však boli podriadené veliteľom z týchto krajín. Z dôvodu nedostatku odborníkov bola uzavretá 20. januára 1919 zmluva, v ktorej bolo stanovené, že náčelník francúzskej vojenskej misie bude zároveň náčelníkom hlavného štábu Česko-slovenskej armády.

Vytváranie Česko-slovenskej armády prebiehalo za chodu a výrazne sa do neho premietli boje, ktoré museli česko-slovenskí vojaci podstupovať. V novembri a decembri roku 1918 prebiehali boje s nemeckými separatistami, ktorí chceli pripojiť české pohraničie k Nemecku, pričom Česko-slovenskej armáde sa nakoniec podarilo zaistiť všetky územia, ktoré patrili ku Korune Českej. Armáda tiež zaisťovala Tešínsko, čo vyvrcholilo tzv. sedemdňová vojnou v januári 1919. Česko-slovensko-poľský spor o Tešínsko sa podarilo diplomaticky urovnať až v roku 1920. Najzložitejšia situácia však nastala na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, kde sa Maďari nechceli vzdať svojich územných ambícií. Ak obsadzovanie južného Slovenska Česko-slovenskou armádou prebiehalo na začiatku roku 1919 celkom úspešne, potom po vzniku Maďarskej republiky rád došlo k zmene situácie. Dobre vyzbrojená maďarská armáda obsadila značnú časť Slovenska a katastrofe musel zabrániť až prísun posíl pod velením Josefa Šnejdárka, ktorého vojská v bitke o Zvolen privodili obrat a znovu zabezpečili oblasti obsadené Maďarmi.

V roku 1920 došlo k rozpusteniu posledných dobrovoľníckych zborov a bola prijatá unifikácia, pri ktorej boli dislokované pravidelné pluky Česko-slovenskej armády. Zároveň došlo aj k návratu česko-slovenských légií z Ruska, čím armáda získala ďalších skúsených bojovníkov.

Armáda v 20. rokoch

Obrnený automobil vz. 23, 1925

10 cm horská húfnica M 16/19

V Česko-slovenskej armáde došlo v roku 1922 k ďalšej reorganizácii, pri ktorej vzniklo 12 peších divízií, 2 horské brigády a 3 jazdecké brigády, s celkovým počtom 150 000 mužov. Tento mierový stav mohol byť v prípade ohrozenia zvýšený o brancov, podliehajúci základnej vojenskej službe. Tá trvala 24 mesiacov, od roku 1924 len 18 mesiacov. Česko-slovenská armáda kládla tiež veľký dôraz na výzbroj, ktorá sa skladala z rôznych typov zbraní s nejednotnú muníciou. Základnou zbraňou vojakov sa tak stala puška vz. 24, ktorá vychádzala z typu Mauser rovnako ako dôstojnícka pištoľ vz. 24. Do výzbroje bol zavedený ťažký guľomet vz. 24 a ľahký guľomet vz. 26. Značná časť kanónov, prevzatá po rakúsko-uhorskej armáde (napr. 7,5 cm horský kanón M 15, 10 cm horská húfnica M 16 či 15 cm hrubá húfnica M 14), bola vyrábaná plzenskou Škodovkou, ktorá vo výrobe rôznych typov diel a húfnic pokračovala aj v povojnovom období. Do armády sa začali zavádzať aj prvé delostrelecké ťahače, najskôr dovážané, neskôr aj českej výroby (od výrobcov Škoda Plzeň, Praga) a tiež nákladné automobily. Medzi vybavenie armády tiež patrili obrnené automobily (OA vz. 23, OA vz. 27, OA vz. 30), obrnené vlaky či obrnené drezíny. Armáda tiež nakúpila prvé tanky z Francúzska, ktorými boli Renaulty FT-17. Po rakúsko-uhorskej armáde zostali v Česko-Slovensku rôzne typy lietadiel (napr. Hansa-Brandenburg B.I, Phönix C.I, Aviatik D.I a ďalšie), ktoré boli však zastarané a v nevyhovujúcom technickom stave. Neskôr boli pre armádu získané lietadlá z Francúzska (SPAD S.VII, SPAD S.XIII, Salmson 2 a iné). Čoskoro sa ale začala výroba prvých česko-slovenských vojenských lietadiel, pričom medzi najúspešnejšie typy patrili Avia BH.3, Avia BH.9, Aero A.18, Aero A.11 či Letov Š.18.

V období začiatku 20. rokov boli uzatvorené spojenecké zmluvy s Francúzskom proti Nemecku a s Juhosláviou a Rumunskom proti Maďarsku (tzv. Malá dohoda). Od polovice 20. rokov sa zmenila situácia aj vo vedení armády, na najvyššie miesta nastúpili česko-slovenskí generáli a vplyv francúzskej vojenskej misie poklesol. Prvým česko-slovenským náčelníkom hlavného štábu sa stal generál Jan Syrový.

Armáda v 30. rokoch

Pechotný zrub pri Trutnove, október 1938

Česko-slovenskí vojaci s puškami vz. 24 s nasadenými bodákmi

Pozemná technika Česko-slovenskej armády, 1938

Začiatkom 30. rokov sa začala zreteľne meniť bezpečnostná situácia Česko-Slovenska. V Nemecku sa dostal k moci Adolf Hitler, o ktorého expanzívnych zámeroch nebolo pochýb. Česko-slovenská armáda musela na tento stav rýchlo reagovať zásadnými opatreniami, a to aj napriek tomu, že sa svetová ekonomika nachádzala v hospodárskej kríze. Najvyššia rada obrany štátu rozhodla v roku 1934 zrýchliť modernizáciu armády a doplniť výzbroj. Zmeny prinieslo aj menovanie generála Ludvíka Krejčího do čela armády, ktorý urobil množstvo nevyhnutných opatrení. Bola vykonaná reorganizácia a modernizácia armády, opäť zavedená dvojročná základná vojenská služba a začalo sa stavať pohraničné opevnenie. Vojenské výdavky na obranu štátu neustále rástli a vďaka nim prichádzali aj nové pracovné príležitosti pre česko-slovenských občanov.

Česko-slovenská armáda získala v tomto období nové typy zbraní. Bol skonštruovaný nový ťažký guľomet vz. 37, v brnianskej Zbrojovke sa pripravovala výroba prvého česko-slovenského samopalu. Delostrelectvo aj pechota boli vybavené novými húfnicami a kanónmi (napr. 3,7 cm protitankový kanón vz. 37, 10,5 cm hrubý kanón vz. 35 a ďalšie), došlo k značnému nárastu počtu delostreleckých ťahačov, nákladných aj osobných automobilov (napr. Tatra 85, Praga RN, Tatra 57) a motocyklov. Armáda bola vybavená postupne tančíkmi vz.33 a tankmi LT-34 a LT-35, a pripravovala sa výroba moderného tanku LT-38.

Česko-slovenský stíhací dvojplošník Avia B.534.IV

Modernizovalo sa aj letectvo, najrozšírenejším stíhacím lietadlom sa stala Avia B.534, najrozšírenejším viacúčelovým lietadlom Letov Š.328. Vo francúzskej licencii bolo vyrábané dvojmotorové bombardovacie lietadlo Aero MB.200. Zo Sovietskeho zväzu boli dodané moderné bombardéry Tupolev SB-2, začali prípravy na ich licenčnú výrobu, ale tá začala až po okupácii. Bola pripravovaná výroba moderných stíhačiek Avia B.35 a Avia B.135.

V roku 1935 uzavrelo Česko-Slovensko spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom. Reorganizácia Česko-slovenskej armády bola ukončená v roku 1938. V období mieru sa skladala zo 7 veliteľstiev zborov, 17 peších divízií a 4 rýchlych divízií, pričom jej početný stav predstavoval 200 000 mužov. Mobilizačný plán z roku 1936 počítal v prípade vyhlásenia mobilizácie s povolaním 972 747 mužov. Z nich malo byť 718 230 „slovanského“, 192 844 nemeckého a 61 671 maďarského pôvodu. Podiel Slovákov medzi dôstojníkmi predstavoval 3,6 až 5%.

V rokoch 1936 – 1939 sa česko-slovenskí muži v radoch Interbrigády zúčastnili španielskej občianskej vojny na strane republikánov. V máji roku 1938 bola v dôsledku zhoršujúcej sa situácie vyhlásená čiastočná mobilizácia a 23. septembra 1938 v dôsledku mníchovskej krízy všeobecná mobilizácia. Po prijatí podmienok Mníchovskej dohody boli pohraničné oblasti Česko-Slovenska postupne odovzdané Nemecku, Poľsku a Maďarsku. Armáda sa v tomto období podieľala nielen na evakuácii týchto oblastí a zabezpečení nových štátnych hraníc, ale viedla boje najmä s maďarskými polovojenskými jednotkami a s ukrajinskými nacionalistami. K ozbrojeným stretom dochádzalo aj s Nemcami, ktorí si chceli privlastniť viac území, než stanovovala Mníchovská dohoda. K ďalšej reorganizácii už nestačilo dôjsť, pretože české krajiny boli v marci 1939 okupované Nemeckom a vznikol Protektorát Čechy a Morava, na Slovensku vznikol samostatný Slovenský štát.

Česko-slovenskí vojaci počas druhej svetovej vojny

Piloti 310. (česko-slovenskej) perute RAF pred lietadlom Hawker Hurricane Mk.I na základni Duxford, 7. september 1940

Tankisti Česko-slovenskej samostatnej obrnenej brigády v De Panne v Belgicku, 1945

V marci roku 1939 vznikli rozdielne podmienky pre vojakov z Čiech a Moravy a pre vojakov zo Slovenska. Kým v českých krajinách bola armáda rozpustená a vzniklo iba nepočetné bábkové vládne vojsko, potom na Slovensku došlo k ustanoveniu slovenskej armády, ktorá sa zúčastnila invázie do Poľska aj operácie Barbarossa a následných bojov proti ZSSR. Veľká skupina vojakov z českých krajín, ale aj niektorí slovenskí vojaci, odišli v prvých rokoch po rozbití republiky do zahraničia, kde sa zúčastnili bojov na strane Spojencov. Najprv bojovali proti Nemcom v Poľsku a vo Francúzsku. V roku 1940 sa začali tvoriť zahraničné jednotky v Palestíne, kde vznikol Česko-slovenský peší prápor 11 – Východný, ktorý sa vyznamenal v bojoch o Tobruk a ktorý sa postupne rozrástol na Česko-slovenskú samostatnú obrnenú brigádu. V leteckej bitke o Britániu sa vyznamenali výrazným spôsobom česko-slovenské perute v RAF. V Sovietskom zväze vznikol v roku 1942 1. česko-slovenský samostatný poľný prápor, ktorý sa po bitke pri Sokolove, bitke o Kyjev a účasti v žytomyrsko-berdyčevskej a korsuň-ševčenkovskej operácii rozrástol na 1. česko-slovenský armádny zbor. V ZSSR vznikol aj 1. česko-slovenský samostatný stíhací letecký pluk, ktorý sa časom rozrástol na divíziu, a 2. česko-slovenská paradesantná brigáda, ktorá sa regrutovala najmä zo slovenských vojakov, ktorí padli do sovietskeho zajatia v bojoch na juhovýchodnej Ukrajine. Tieto východné jednotky vstúpili koncom roku 1944 v karpatsko-duklianskej a začiatkom roku 1945 v ostravsko-opavskej operácii na území Česko-Slovenska už ako silná a dobre vyzbrojená armáda. Druhá paradesantná brigáda a samostatný letecký pluk boli nasadené na pomoc Slovenskému národnému povstaniu.

Mnoho česko-slovenských vojakov bolo počas vojny zapojených do domáceho protinacistického odboja alebo pôsobilo v partizánskom odboji ako na území Čiech a Moravy, tak na území Slovenska v Slovenskom národnom povstaní. V roku 1945 sa vojaci aktívne zapojili do májového povstania, ktoré bolo jedným z faktorov zrútenia frontu a rýchleho oslobodenia českých krajín v samotnom konci vojny.

Česko-slovenská armáda v rokoch 1945 – 1954

Samohybné delo SU-100

Dňa 25. mája 1945 bola schválená Dočasná organizácia Československej brannej moci, podľa ktorej došlo k reorganizácii Česko-slovenskej armády. Do krajiny sa postupne vracali vojaci, ktorí bojovali proti nacizmu na všetkých frontoch druhej svetovej vojny. Územie Česko-Slovenska bolo rozdelené na štyri oblasti, v ktorých vzniklo postupne 16 peších divízií, ktoré dopĺňal tankový zbor a delostrelecká divízia. Počiatočný optimizmus v plánoch na prestavbu armády bol vystriedaný vytriezvením vyplývajúcim z rozvrátenia povojnovej ekonomiky a z nedostatku ľudských a materiálnych zdrojov. Česko-slovenská armáda bola po vojne poverená vykonávaním odsunu Nemcov a Maďarov, a bola zapojená aj do pomoci v národnom hospodárstve. Vedľa jednotiek Zboru národnej bezpečnosti sa zúčastnila aj bojov proti banderovcom. Po reorganizácii armády v roku 1947 boli znížené stavy a množstvo jednotiek zaniklo. Po februári 1948, kedy sa moci v Česko-Slovensku ujali komunisti, došlo k výrazným zmenám aj v armáde. Z armády bola nútená odísť viac ako polovica dôstojníkov, začalo dochádzať aj k perzekúciám vojakov. V rámci politických procesov boli súdení najmä vojaci, ktorí bojovali počas druhej svetovej vojny na západnom fronte, ale paradoxne dochádzalo aj k stíhaniu niektorých vojakov, bojujúcich na východnom fronte. Armáda sa dostala úplne do moci KSČ a v roku 1950 došlo k zásadnej reorganizácii podľa sovietskeho vzoru. V roku 1951 bola medzi Česko-Slovenskom a ZSSR podpísaná Dohoda o spôsobe a podmienkach zúčtovania za dodávanú výzbroj a materiál, podľa ktorej poskytol Sovietsky zväz úver vo výške takmer 44 miliónov rubľov na nákup vojenskej techniky, najmä však lietadiel a rádiolokátorov. Došlo k zvýšeniu zbrojenia a zvyšovaniu počtu príslušníkov armády, ktorý po roku 1953 dosiahol 300 000 osôb.

Pre Česko-slovenskú armádu bol v povojnovom období typický stav, kedy sa na území Česko-Slovenska nachádzala rôzna výzbroj, ktorá pochádzala snáď z celej Európy aj USA. Išlo o tanky LT-38, LLT (LT-40), M5 Stuart, Crusader, Challenger, Cromwell, Sherman Firefly, T-70, T-34/76, T-34/85, IS-2, Pz-III, Pz-IV, Panther, Tiger, samohybné delá SU-76, SU-85, ST-38 I, ST-38 II, StuG III, 43M Zrínyi II, SU-100, ISU-152, rôzne typy diel a ich ťahačov, obrnené vozy, automobily či ľahké zbrane.

Česko-slovenský MiG-15bis (Aero S-103) v bruselskom leteckom múzeu

Česko-slovenské vojenské letectvo disponovalo množstvom lietadiel sovietskeho, britského aj nemeckého pôvodu. Štandardným stíhacím lietadlom v povojnovom období sa stal upravený nemecký Bf 109, vyrábaný pod označením Avia S-199. Prvým prúdovým lietadlom česko-slovenského vojenského letectva bol nemecký Me 262 (pod názvom Avia S-92).

Orientácia na Sovietsky zväz po februárovom prevrate prakticky vyriešila aj smerovanie v zaobstarávaní ďalšej výzbroje. Česko-slovenská armáda začala postupne vyraďovať britské, americké či nemecké tanky a lietadlá a začala sa orientovať buď na výzbroj vyrábanú v ZSSR, na sovietsku výzbroj vyrábanú v licencii v Česko-Slovensku, či na vlastné česko-slovenské zbrane, obrnené vozidlá či dopravné prostriedky. Ak pozemné vojská používali do polovice 50. rokov techniku, ktorá vznikla prakticky počas druhej svetovej vojny, potom v letectve došlo k významnej modernizácii. Do výzbroje boli v tomto období zavedené bojové lietadlá Iliušin Il-10, prúdové stíhačky Jakovlev Jak-23 a Mikojan-Gurevič MiG-15.

V júni roku 1954 sa v Prahe konal X. zjazd KSČ, ktorý konštatoval, že „Československá armáda sa stala armádou ľudovou, vychovávanou k bezhraničnej oddanosti a láske k ľudovo-demokratickej vlasti“. Názov Československá armáda sa tak zmenil na Československá ľudová armáda.

Česko-slovenská armáda v rokoch 1990 – 1992

Česko-slovenskí vojaci stoja vo formácii počas prípravy na návštevu dôstojníka počas druhej vojny v Perzskom zálive

Po zmene režimu, ku ktorej došlo v novembri 1989, nastalo v Československej ľudovej armáde množstvo zmien. Jednou z prvých bolo jej premenovanie na Československú armádu, ktoré sa uskutočnilo podľa zákona č. 74/1990 Zb. dňa 14. marca 1990. Bola postupne skracovaná vojenská služba, bol prijatý zákon o civilnej službe. Klesol počet profesionálnych príslušníkov armády a v júni 1991 zanikla Varšavská zmluva. V súlade so zmluvou o konvenčných ozbrojených silách v Európe, boli stanovené maximálne počty príslušníkov armády aj ich výzbroje, čím došlo k ich ďalšiemu znižovaniu. V rokoch 1990 – 1991 sa česko-slovenskí vojaci zúčastnili druhej vojny v Perzskom zálive. Na prelome rokov 1991 a 1992 nastala nová reorganizácia armády, ktorá bola reakciou na meniacu sa bezpečnostnú situáciu v Európe. K 31. decembru došlo k zániku Česko-Slovenska, ktoré bolo rozdelené na Česko a Slovensko. V tejto súvislosti došlo aj k rozdeleniu Česko-slovenskej armády na Armádu Českej republiky a Armádu Slovenskej republiky.

Pozri aj

• Československá ľudová armáda
• Armáda Českej republiky
• Ozbrojené sily Slovenskej republiky
• Vojenský obvod
• Česko-slovenské opevnenie

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Česko-slovenská armáda

Externé odkazy

• Česko-slovenská armáda

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Československá armáda na českej Wikipédii.