Maďarsko-česko-slovenská vojna

Maďarsko-česko-slovenská vojna alebo vojna o Slovensko (maď. Északi Hadjárat - severné ťaženie) bol vojnový konflikt medzi Česko-Slovenskom a Rumunskom na jednej strane a Maďarskou republikou rád na strane druhej, prebiehajúci v rámci širšieho stretu, zahŕňajúceho aj boj o Sedmohradsko a Podkarpatskú Rus. Trvala od roku 1918 až do augusta 1919. V marci 1919 vznikla Maďarská republika rád (boľševický prevrat) a v apríli 1919 sa maďarská armáda pokúsila dobyť Slovensko a Sedmohradsko, čím vyvolala vojnu s Česko-Slovenskom a Rumunskom. Vo finálnej fáze vojny na oboch stranách stálo viac ako 120 tisíc vojakov. Porážka Maďarskej republiky rád a rumunská okupácia Budapešti v auguste 1919 ukončila vojnu. Rumunské vojská sa stiahli z okupovaného územia v marci 1920. V tejto vojne Česko-Slovensko získalo kontrolu nad územím Slovenska, ktoré pred vojnou patrilo Uhorsku.

Maďarsko-česko-slovenská vojna
Súčasť rozpadu Rakúsko-Uhorska
Čs. vojaci v bojoch s maďarskou Červenou armádou
Dátum 1918–1919 Miesto Slovensko, Sedmohradsko, Podkarpatská Rus a Maďarsko (územia bývalého Uhorska) Casus belli Maďarská snaha získať späť stratené územia, ktoré Maďari ovládali ako súčasť Uhorska Výsledok Víťazstvo malej dohody; vznik Maďarského kráľovstva Zmeny územia Maďarsko stratilo 71,5 % územia, ktoré si nárokovalo ako nástupca Uhorska, vrátane území s maďarskou väčšinou obyvateľstva
Protivníci
Malá dohoda: Česko-Slovensko Rumunské kráľovstvo Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov Francúzsko Taliansko Národná armáda	Maďarská demokratická republika Maďarská republika rád Slovenská ľudová republika Slovenská republika rád Podpora: RSFSR
Velitelia
Tomáš Garrigue Masaryk František Schöbl Josef Štika Josef Šnejdárek Josef Votruba (generál) Ferdinand I. Rumunský Traian Moșoiu George Mărdărescu Constantin Prezan Petr I. Karađorđević Louis Franchet d'Espèrey Maurice Pellé Luigi Piccione Miklós Horthy	Béla Kun Mátyás Rákosi Ernő Gerő Tibor Szamuely György Lukács Gyula Alpári Antonín Janoušek Viktor Dvorcsák
Sila
20 000 mužov 250 000 mužov	100 000 mužov
Straty
864 padlých; 1960 nezvestných; 3000 ranených; 1412 chorých; 343 zajatých 11666 z toho 3670 mŕtvych	Na Slovensku podľa vlastných oznámení 450 padlých vojakov regulárnej armády (niektoré pramene určujú 1000–1500); 3691 ranených; 6977 chorých; 471 zajatých; straty červených gárd neznáme
Historický portál

28. októbra 1918 bol vyhlásený samostatný česko-slovenský štát. Súčasťou Česko-Slovenska malo byť aj územie Slovenska (dovtedy Horného Uhorska), ktoré dovtedy patrilo Maďarsku. Začiatkom novembra 1918 začalo dochádzať k stretom medzi Maďarmi a česko-slovenskými vojenskými jednotkami. 2. decembra 1918 francúzsky podplukovník Vyx, ktorý bol prednostom vojenskej misie Dohody v Budapešti, upozornil Maďarsko, že česko-slovenská armáda bola uznaná za súčasť dohodového vojska. Tiež upozornil na to, že Slovensko je súčasťou Česko-Slovenskej republiky, ktorá má právo vojensky obsadiť územie Slovenska a Maďarsko má povinnosť odtiaľ svoje vojská stiahnuť. Tým však maďarsko-česko-slovenské spory neskončili.

Obsadenie Slovenska československým vojskom v rokoch 1918 a 1919

Vznik Holíčskej a Trenčianskej skupiny

Obsadenie Slovenska dostalo na starosť na tento účel vzniknuté Veliteľstvo operujúcich česko-slovenských vojsk na Slovensku do čela ktorého bol postavený generál Josef Štika. Pod jeho právomoc podliehali predovšetkým dobrovoľnícke jednotky tvorené z veľkej časti Sokolmi, posádky českých plukov a posilňovali ich postupne útvary vracajúce sa z frontu, väčšina síl však bola v tom čase viazaná vojenským zabezpečovaním pohraničia, kde nemecká menšina vyhlásila samostatné provincie Deutschböhmen, Sudetenland, Böhmerwald a Deutschsüdmähren.

2. novembra 1918 vstúpil na Slovensko prápor 25. streleckého pluku nadporučíka Bauera. Dôvodom bola žiadosť obecných zástupcov z Hodonína, ktorí mali obavy z lúpežných nájazdov rôznych ozbrojených skupín. Súčasne prišla žiadosť z Holíča o ochranu pred maďarskou mocou. Na tento účel bola vytvorená pod vedením nadporučíka Ripku jednotka, ktorá bola neskôr nazvaná holíčskou skupinou 120 dobrovoľníkov z práporu. Táto jednotka prenikla cez Gbely do Malaciek. Maďarský župan v Bratislave však reagoval protestom proti vstupu česko-slovenského vojska na Slovensko a vyslaním vlaku so stovkou ozbrojených námorníkov do Malaciek. 6. novembra dorazili do Malaciek v sile približne 70 mužov, ale boli nútení odísť naprázdno.

8. novembra 1918 bola dojednaná medzi nadporučíkom Ripkom a maďarským majorom Brandstätterom dočasná demarkačná línia, vedúca od Devínskej Novej Vsi na Malinský vrch a ďalej na Malé Karpaty a zostala platná až do konca roka 1918. Ripka preto dostal posily, čím sa jeho sily rozrástli na 500 mužov a obsadil podľa dohovoru územie od Stupavy až k Devínskemu jazeru.

9. novembra 1918 obsadil podplukovník Hančík so sto dvadsiatimi mužmi Trnavu, čo sa nepáčilo maďarskému županovi v Bratislave, preto vyslal do Trnavy jednotky vedené nadporučíkom Heltayom. Navyše v Trnave Maďari vytvorili ozbrojenú gardu, ktorá mala za úlohu vytlačiť Čechoslovákov z mesta. Hančík musel ustúpiť do Senice, kde ho podporili dve pešie roty pod velením nadporučíka Bezrukého. Maďari boli nakoniec porazení a Trnava sa ocitla opäť v česko-slovenských rukách. 17. novembra bola pri Senici rozprášená ďalšia maďarská jednotka. V ten istý deň prevzal velenie nad skupinou podplukovník Verich.

V čase obsadenia úsekov pri Malackách a Trnave vyčíňali v oblasti Trenčína a povodia Váhu ozbrojené skupiny, ktoré mohli preniknúť na Moravu, preto sem bol vyslaný I. prápor 1. dobrovoľníckeho pluku pod velením kapitána Římka s úlohou zabezpečiť dané územie v okolí Vlárskeho priesmyku a udržať poriadok. Římek úlohu splnil, navyše 10. novembra obsadil Trenčín a potom hlavné oporné body v Považí.

Keďže v Žiline boli maďarské jednotky, ktoré čiastočne Římka ohrozovali, vyslalo sem české veliteľstvo ďalšie jednotky, ktorým velil kapitán Kurz, ktorý 12. novembra bez boja obsadil Žilinu a chystal sa postupovať na Ružomberok, čo bolo zmarené poškodením mosta pri Kraľovanoch.

13. novembra 1918 obsadili české útvary Turany, ale o dva dni neskôr bolo mesto dobyté späť maďarským obrneným vlakom. Maďari potom obsadili Vrútky a donútili Čecho-slovákov ustúpiť na severnom brehu Váhu smerom na Žilinu. Maďarský vlak nakoniec zastavil poručík Viesner tým, že proti nemu pustil lokomotívu plnou parou. Kapitán Kurz však 16. novembra 1918 ustúpil do Ostravy.

Medzitým na Slovensko dorazila I. rota česko-slovenských námorníkov, ktorá zaujala obranu pri Púchove a Zemianskej Kotešovej. Tiež dorazil na Slovensko III. prápor 1. dobrovoľníckeho pluku a I. prápor 2. dobrovoľníckeho pluku a 30. novembra obsadil Piešťany a Hlohovec. Tým vznikla Trenčianska skupina, ktorej velenie prevzal 18. novembra podplukovník Šembera.

Velenie získava plukovník Schöbl

25. novembra 1918 bol generál Štika nahradený plukovníkom Schöblom, v ten istý deň tiež bola vojnovou radou určená nová dočasná demarkačná línia: Bratislava - severný breh Dunaja - pozdĺž Ipľa - Pinciná - ústie Uhu do Laborca ​​- pozdĺž Uhu - Užský priesmyk. Schöbl čiastočne reorganizoval svoje jednotky a zriadil záložné sklady výstroja a výzbroje pri Uherskom Hradišti.

Schöbl sa rozhodol obsadiť Nitrianske údolie a Nížinu čím by sa Holíčska a Trenčianska skupina spojili. Táto operácia mala začať 6. decembra. Už 4. decembra však došlo k prvým bojom, keď Maďari napadli neúspešne Hlohovec. 5. decembra došlo na úseku I. námornej roty pri Zemianskej Kotešovej k boju s maďarskou posádkou Žiliny. Maďari v ňom utrpeli ťažkú ​​porážku a ustúpili zo Žiliny, ktorú obsadili česko-slovenské jednotky. 6. decembra Maďari znovu zaútočili na Hlohovec a opäť boli donútení k ústupu. 7. decembra prišli do Hlohovca ďalšie české posily, ktoré do 10. decembra obsadili mestá Sereď, Modra a Pezinok.

Schöbl potom vyslal 1. dobrovolecký pluk, ktorému velil major Pirník, aby zabezpečil okolie Nitry. 11. decembra bola Nitra obsadená. Maďari ustúpili do Nových Zámkov.

Po týchto úspechoch chcel Schöbl zabezpečiť východné Slovensko, kde bolo jadro promaďarských síl na Slovensku a vznikla tu aj komunistická Slovenská ľudová republika. Navyše hrozilo, že Poľsko vojensky obsadí oblasti Spiša a Oravy.

Obsadenie východného Slovenska

Na obsadenie východného Slovenska vyčlenil Schöbl 6 peších práporov, 1 a pol delostreleckej batérie, polovicu eskadróny 7. jazdeckého pluku a obrnený vlak. Velením tejto skupiny bol poverený podplukovník Hrbenský. Ostatné jednotky, ktoré mal k dispozícii, nechal pod velením pplk. Šemberu na obranu doteraz zaisteného územia.

Hrbenský vyslal pri postupe na východ napred obrnený vlak, ktorý 15. decembra 1918 obsadil Poprad. Ďalší deň zvyšok skupiny obsadil Spišskú Novú Ves. 17. decembra 1918 sa jeden prápor stretol s poľskými jednotkami pri Kežmarku a donútil ich ustúpiť, napriek tomu sa Hrbenský dohovoril s poľskou stranou na dočasnej demarkačnej línii Lomnický štít - Magura - Stará Ľubovňa.

Pri ďalšom postupe bol obsadený 22. decembra 1918 Zvolen a 23. decembra Banská Štiavnica a Banská Bystrica. V deň, keď sa do vlasti vrátil prezident Masaryk, došlo pri Poprade k boju medzi I. práporom Gardy slovenskej slobody a práporom poľskej armády. Tento stret skončil ústupom Poliakov, z ktorých boli 4 zajatí. Následne došlo k uzavretiu dočasnej demarkačnej čiary medzi Poľskom a Česko-Slovenskom, ktorá bola neskôr nahradená inou. Do 25. decembra 1918 bolo zaistené celé Považie a oblasť až ku Spišskej Novej Vsi.

Potom na východnom Slovenskom zostávalo obsadiť len Košice a Prešov, čo dostala za úlohu novovytvorená skupina, ktorej velil podplukovník Beran. Ten začal útočnú operáciu na Košice a Prešov 28. decembra a ešte v ten deň obsadil Prešov. Košice boli obsadené 29. decembra 1918, čím zanikla Slovenská ľudová republika. Tento deň prevzal velenie nad česko-slovenskými jednotkami na Slovensku taliansky generál Piccione, ktorý stál na čele Talianskej vojenskej misie v Česko-Slovensku.

Slovenská ľudová republika bol štátny útvar, ktorý trval od 11. decembra do 29. decembra 1918, ktorý vyhlásil v Košiciach prešovský župný archivár Viktor Dvorčák. Úradným jazykom se mala stať východniarčina - kodifikované východoslovenské nárečie. Neuznaná republika zanikla po obsadení územia Košíc česko-slovenskými vojskami a Dvorčák bol odsúdený na smrť.

Obsadenie južného Slovenska

Pre obsadenie južného Slovenska bol vybraný česko-slovenský armádny zbor z Talianska. 30. decembra 1918 začal Piccione postup na Bratislavu. Česko-slovenské jednotky sa k nej prebojovali a v dňoch 1. januára a 2. januára 1919 ju obsadili.

V noci z 2. na 3. januára obsadili Lučenec, 9. januára bez boja Nové Zámky, 10. januára Komárno. Do 11. januára 1919 bolo od Maďarov vybojované povodie Ipľa cez Kováčovú, Bušince, Mikušovce k Pincinej.

Piccione sa rozhodol že ďalší postup bude viesť južným smerom, pretože Pichonova línia pretínala na mnohých miestach dôležité železničné cesty.

16. januára bol obsadený južný breh Ipľa. Do 18. januára 1919 boli vo východnej časti južného Slovenska obsadené mestá Perečín, Veľké Berezné, Užok, Veľké Kapušany a Vojany. Do 20. januára 1919 bolo pod česko-slovenskou kontrolou celé územie Slovenska.

Na posledný vojenský odpor sa zmohli maďarské vojenské jednotky pri Komárňanskom prielome 1. mája 1919. Ten bol však potlačený, čo posilnilo sebavedomie Československých vojenských jednotiek a Slovákov na území Slovenska.

Jednou z príčin vypuknutia Maďarsko-česko-slovenskej vojny bol postup Československa až za vytýčenú demarkačnú líniu a okupácia maďarského územia. O Maďarskej snaha získať späť stratené územia, ako casus belli možno hovoriť až zhruba od 30. mája 1919, kedy maďarské vojsko vstúpilo na územie Slovenska.

Galéria

• 
  1. čs. delostrelecký pluk odchádza na maďarský front
• 
  Čs. domáce vojsko so zástavou v Bratislave
• 
  Čs. delostrelectvo ostreľuje maďarské pozície na južnom Slovensku
• 
  Čs. pancierový vlak na Slovensku
• 
  Čs. prvá línia v bojoch na južnom Slovensku
• 
  Stráž čs. légií na moste v Komárne
• 
  Čs. námorníci v dnešnom Štúrove, v pozadí maďarský Ostrihom
• 
  Čs. vojaci v bojoch s maďarskou Červenou armádou

Literatúra

• PhDr. Vladimír Černý, Ph.D.. Za republiku proti Maďarům. Tajemství české minulosti, čís. 37, s. 26-30.
• TOMÁŠEK, Dušan. Nevyhlášená válka : boje o Slovensko 1918-1920. Praha : Epocha, 2005. 260 s. ISBN 80-86328-68-6.
• C. Kiriţescu: Istorie războiului pentru întregirea României, Vol. II, ed. Romania Noua, 1923
• Moldova: A Romanian Province Under Russian Rule : Diplomatic History from the Archives of the Great Powers, AlgoRem Publishing 2002, ISBN 1-892941-87-2
• Grecu Dan: The Romanian military occupation of Hungary. Http://membres.lycos.fr/dgrecu/OcH.html
• A Country Study: Romania, Federal Research Division Library of Congress, (chapter: Greater Romania and the Occupation of Budapest) 1989 http://memory.loc.gov/frd/cs/rotoc.html
• Maria Ormos: The Hungarian Soviet Republic and Intervention by the Entente. Http://www.hungarian-history.hu/lib/tria/tria11.htm

Pozri aj

• Bitka o Zvolen
• Trianonská zmluva
• Obsadenie Sudetov (1918)
• Sedemdňová vojna
• Rakúsko-Uhorsko
• Dôsledky prvej svetovej vojny

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Maďarsko-česko-slovenská vojna

Externé odkazy

• Forum.valka.cz
• Onwar.com
• Česko-slovenská armáda 1938-45 Archivované 2009-08-17 na Wayback Machine

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Maďarsko-československá válka na českej Wikipédii.