Trianonská mierová zmluva

zmluva riešiaca hranice nástupníckeho maďarského štátu po rozpade Rakúsko-Uhorska

Trianonská mierová zmluva alebo Trianonská zmluva alebo trianonský mier bola zmluva, ktorá riešila hranice maďarského štátu, ktorý bol jedným z nástupníckych štátov po rozpade Rakúsko-Uhorska porazeného v prvej svetovej vojne. Bola podpísaná 4. júna 1920 v paláci Veľký Trianon vo Versailles vo Francúzsku.

Podpisovanie zmluvy 4. júna 1920
Palác Veľký Trianon vo Versailles
Náčrt rozdelenia Rakúsko-Uhorska v Trianonskej mierovej zmluve
Následky trianonskej zmluvy. Počty obyvateľov a národnostné zloženie sú zo sčítania 1910, ktoré bolo ovplyvnené silnou maďarizačnou politikou v Uhorsku.

PozadieUpraviť

Prvá svetová vojna, ktorá bola ukončená prímerím, ktoré nadobudlo účinnosť 11. novembra 1918, si v rokoch 1914 a 1918 vyžiadala životy približne 9,5 milióna vojakov a ďalšie státisíce mužov bolo v bojoch doživotne zmrzačených. Ukončením prvej svetovej vojny došlo predovšetkým v Európe, ale tiež v Ázii, Afrike, ale aj v ďalších svetových oblastiach, k drastickým politickým, kultúrnym a spoločenským zmenám, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili ďalší priebeh 20. storočia. Vznikli viaceré nové štáty a iné štáty zanikli. 28. júna 1919 bola podpísaná Versaillská mierová zmluva, čím prišlo k faktickému vytvoreniu Spoločnosť národov.

V roku 1919, počas Parížskej mierovej konferencie boli dojednané mierovej zmluvy medzi víťaznými štátmi Dohody a porazenými Centrálnymi (ústrednými) mocnosťami. Na konferencii boli uzatvorené mierové zmluvy s Nemeckom, Rakúskom, Maďarskom, Bulharskom a Osmanskou ríšou. Na riadenie konferencie a vyjednávanie mali najväčší vplyv štáty, ktoré mali najväčší podiel na konečnom víťazstve, išlo o "Veľkú päťku", teda Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Taliansko, USA a Japonsko. Konferencia bola zahájená 18. januára 1919 a s niekoľkými prestávkami trvala až do 21. januára 1920.

Na základe mierového programu, štrnástich bodov, ktoré spísal a 8. januára 1918 predniesol v Kongrese USA prezident Spojených štátov amerických Woodrow Wilson, boli s jednotlivými porazenými štátmi uzavreté Parížskej predmestskej zmluvy, každá pomenovaná podľa iného parížskeho predmestia, v ktorom bola podpísaná (Versailles, Saint-Germain-en-Laye, Treaty of Neuilly-sur-Seine, Trianon, Sèvres).

Zo zoznamu tzv. „mierových zmlúv z okolia Paríža” boli len nemecká a maďarská delegácia pozvaná do Versailles,[1] Hlavnými účastníkmi tejto konferencie boli víťazné (dohodové) mocnosti, ich spojenci a krajiny, ktoré vojnu prehrali. Na strane víťazných mocností stáli Spojené štáty, Británia, Francúzsko a Taliansko a ich spojenci Rumunsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (premenované v roku 1929 na Juhosláviu) a Česko-Slovensko.

Porazená strana, bývalá Rakúsko-uhorská monarchia bola zastúpená Maďarskom. Podmienky mieru boli odovzdané maďarskej delegácii v máji 1920, ktorá po ich prečítaní rezignovala.[2] Vláda vedená Sándorom Simonyi-Semadamom váhala koho vyslať. Gróf Albert Apponyi už v januári 1920 predniesol v Paríži svoju vlasteneckú obrannú reč[2] ale minister zahraničia Pál Teleki s jeho vyslaním nesúhlasil (a sám pochádzal zo Sedmohradska, takže by pri podpisovaní bol v konflikte záujmov). Hľadali sa teda takí dvaja „dobrovoľníci”, ktorí sa už aj tak chceli stiahnuť z politického života[1] a ich podpis by sa dal ľahko spochybniť. Voľba tak padla na Ágosta Benárda (minister práce a sociálnych vecí) a Alfréda Drasche-Lazára (mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister).

Alfréd Drasche-Lazár bol členom holandskej rodiny Drasche, ktorá získala majetok v textilnom priemysle a do Maďarska sa prisťahovala. V roku 1904 pre svoje bohaté jazykové znalosti zložil diplomovú skúšku na ministerstve zahraničných vecí. Okrem toho napísal viacero kníh (do roku 1920 päť) a jeho divadelné hry sa hrali okrem Budapešti aj v Bratislave. Jeho osud nebol spojený s Tiranonom, čo dokazuje jeho pokračujúca diplomatická kariéra. Druhý maďarský minister Bernard krátko po pripojení podpisu pod  mierovú zmluvu vyhlásil, že z vojenských, národnostných a hospodárskych dôvodov je pre Maďarov neprijateľná. Podpísal ju len narýchlo a formálne. Odmietol slávnostné pero, ale z vrecka vytiahol také, čo zobral v hoteli a po použití ho zahodil.[3]

O 10:00 4. júna 1920 - v plánovanom čase podpisu - v Maďarsku zvonili zvony, hučali sirény, v továrňach, školách a úradoch sa uskutočnili smútočné "prestávky", vlajky boli stiahnuté na polovicu, doprava na desať minút zastavená a obchody zatvorené.

VýznamUpraviť

Trianonská mierová zmluva mala deklaratórny význam. Hranice, v tej podobe, ako ich opisovala (až na menšie výnimky), totiž stanovila už Najvyššia rada Parížskej mierovej konferencie vo svojom uznesení z 12. júna 1919. Tento stav zodpovedal demarkačnej línii ukončenia bojov z novembra a decembra 1918. Trianonská zmluva formálne ukončila vojnu medzi Maďarskom a väčšinou dohodových mocností a definovala aj Maďarsko ako nezávislý nástupnícky štát po bývalej Rakúsko-uhorskej monarchii.

Nové nástupnícke štáty s tichým súhlasom veľmocí, predovšetkým Francúzska, obsadili medzitým väčšiu časť územia bývalého uhorského kráľovstva, na ktoré si robili nároky. Na námietky Maďarska reagovali Čechoslováci, Rumuni, Srbi a Chorváti vo februári 1920 spoločným memorandom. V ňom odmietli akékoľvek zmeny nových hraníc a možné referendá (konalo sa napokon jediné na malom území, ktoré si zabralo Rakúsko). V máji 1920 oznámili Francúzi Maďarom, že ich námietky sa neprijímajú a 4. júna 1920 neostávalo Maďarom nič iné, len zmluvu podpísať.[4]

ObsahUpraviť

Zmluvou boli potvrdené hranice Maďarska s Rakúskom, Česko-Slovenskom, Rumunskom a Juhosláviou. Maďarsko zároveň definitívne uznalo úplnú nezávislosť Česko-Slovenska, vrátane Podkarpatskej Rusi. Maďarsko sa vzdalo všetkých nárokov na územia mimo určených maďarsko - česko-slovenských hraníc. Komisia zložená zo siedmich členov, piatich zástupcov mocností, jedného zástupcu Česko-Slovenska a jedného zástupcu Maďarska, bola vytvorená, aby vytýčila hranice s Maďarskom. Česko-slovenský štát sa zaviazal, že v Bratislave na pravom brehu Dunaja (na území dnešnej Petržalky) nepostaví žiadne vojenské stavby. Maďarsko bolo tiež zaviazané zaplatiť Česko-Slovensku vojnové reparácie.

Maďarsko tiež súhlasilo s ochranou národnostných menšín, pričom nemaďarským národnostným menšinám na území Maďarska bolo priznané právo vyjadrovať sa ústne a písomne v rodnom jazyku na súdoch. V oblastiach, kde bolo podstatné zastúpenie menšín, malo byť týmto umožnené základné vzdelanie v rodnom jazyku. V miestach s početným zastúpením mali mať menšiny aj pomerný prístup k verejným fondom štátu, mesta alebo iného celku pre vzdelávacie, náboženské a charitatívne účely.

Za Česko-Slovensko podpísali Trianonskú mierovú zmluvu Edvard Beneš (minister zahraničných vecí) a Štefan Osuský (mimoriadny a splnomocnený vyslanec v Londýne).

DôsledkyUpraviť

Ako dôsledok Trianonskej zmluvy v Maďarsku zostalo 7 miliónov obyvateľov z 20,8 milióna obyvateľov Uhorska. 72% územia Uhorska pripadlo spojeneckým krajinám a Maďarsko stratilo prístup k moru, ktoré malo prostredníctvom Chorvátska. Podobne ako Nemecko, ani maďarská armáda nesmela mať viac ako 35 000 vojakov a v Maďarsku nesmela byť povinná vojenská služba. Maďarsko sa vzdalo aj nároku na územia mimo Európy, ktoré patrili bývalej monarchii.

RevíziaUpraviť

Maďarsko získalo časť území bývalého Uhorska pred druhou svetovou vojnou na základe Mníchovskej dohody (1938), prvej (1938) a druhej viedenskej arbitráže (1940). Po vojne však muselo prakticky všetky nadobudnuté územia znovu vrátiť na základe Parížskej mierovej zmluvy z roku 1947, ktorá aj rozhodla, že tieto zmluvy boli od začiatku do konca podla medzinárodného práva neplatné („ex tunc“).

Trianon a maďarsko slovenské vzťahyUpraviť

Dôsledky Trianonu boli pre Budapešť zdrvujúce. Vari najbolestivejšie niesla stratu Sedmohradska, považovaného za srdce národa, ktoré sa odteraz stalo aj oficiálne súčasťou Rumunska. Ťažké však bolo pre ňu aj odstúpenie Horného Uhorska (Felvidéku), čiže Slovenska, Československej republike.[4]

Pre väčšinu Slovákov sa Trianon nikdy nestal symbolom národného víťazstva. Lebo vždy sa spájal so slovami iredenta a revizionizmus, vyvolával zhoršenie susedských vzťahov. Oslavoval sa vznik ČSR a neskôr SNP, nie však podpísanie zmluvy vo Versailles.[5]

Prevažná väčšina Maďarov vníma rozsah územných strát s troma miliónmi Maďarov oddelených hranicou od materského štátu ako národnú krivdu a nespravodlivosť, ktorá sa v Maďarsku od roku 2010 pripomína pamätným Dňom národnej spolupatričnosti.[6]

ReferencieUpraviť

  1. a b Trianon: Čo sa presne stalo 4. júna 1920? [online]. madari.sk, [cit. 2020-06-15]. Dostupné online.
  2. a b Trianonský prejav Alberta Apponyiho v Kossuth Radio pred sto rokmi (Apponyi Albert száz éve mondott trianoni védőbeszéde a Kossuth Rádióban) [online]. ma7.sk, [cit. 2020-06-15]. Dostupné online. (maďarský)
  3. MRVA, Ivan. Sto rokov od mierovej zmluvy v Trianone. Slovenské národné noviny (Martin: Matica slovenská), 2020-06-05. Dostupné online [cit. 2020-06-15].
  4. a b JANCURA, Vladimír. Trianon - slovo, pri ktorom behá mráz po chrbte. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2020-06-04. Dostupné online [cit. 2020-06-04]. ISSN 1336-197X.
  5. HOLEC, Roman. Trianon – triumf alebo katastrofa?. [s.l.] : Marenčin PT. ISBN 9788056905883.
  6. Ondrej Ficeri, historik, Spoločenskovedný ústav – CSPV SAV. Trianon ani po sto rokoch nezmenil maďarskú politiku pamäti [online]. Bratislava : Slovenská akadémia vied, [cit. 2020-06-04]. Dostupné online.

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť