Adrastea alebo Jupiter XV je druhý z Jupiterovych známych mesiacov (počítané od najbližších k planéte). Objavili ho David C. Jewitt a G. Edward Danielson na fotografiách odoslaných sondou Voyager 2 v roku 1979. Dostal označenie S/1979 J 1. Oficiálne bol pomenovaný podľa gréckej postavy Adrasteia. Adrastea bola prvým prírodným satelitom objaveným z fotiek privezených medziplanetárnymi sondami.

Adrastea

Adrastea, druhý z Jupiterovych známych mesiacov
Základné informácie
ObjaviteľD. C. Jewitt
G. E. Danielson
Dátum objavenia8. júl 1979
SatelitJupiter
Poradie od planéty2.
Iné označeniaJupiter XV
Orbitálne (obehové) vlastnosti
Veľká polos129 000 km[1]
Excentricita0,0015
Perióda obehu0,29826 dňa (7 h 9,5 min)
Priemerná obežná rýchlosť31,378 km/s
Uhol sklonu dráhy k rovníku planéty0.03°
Fyzikálne vlastnosti
Rovníkový priemer24 km[1]
Rozmery20×16×14 km
Hmotnosť~2×1015 kg[2]
Priemerná hustota0,86 g/cm3
Gravitácia na rovníku~0,002 m/s2
Úniková rýchlosť~0,008 km/s
Perióda rotáciesynchrónna
Albedo~0,1 ± 0,045 [3]
Priemerná povrchová teplota~122 K

Fyzikálna charakteristika upraviť

 
Fotka objavenia Adrastei z dňa 8. júla 1979 Voyagerom 2

Adrastea má nepravidelný tvar a rozmery 20x16x14 km³ pozdĺžne. Zloženie a hmota nie sú známe, ale predpokladá sa že hustota je ~0.86 g/cm³ a hmotnosť ~2×1015 kg. Podľa hustoty sa predpokladá, že je zložená z ľadu s pórovitosťou 10 – 15%. Nie sú známe žiadne povrchové útvary kvôli nízkemu rozlíšeniu dostupných fotografií.

Obežná dráha upraviť

Adrastea je najmenší a druhý najbližší člen vnútorných satelitov Jupitera. Okolo planéty obieha vo vzdialenosti ~129 000 km (1,806 Jupiter radii) vo vnútri hlavného prstenca. Obežná dráha má veľmi malú excentricitu ~0,0015 a inklináciu ~0,03° vzhľadom k rovníku Jupitera. Adrastea rotuje synchrónne s dĺžkou svojej obežnej periódy, čo znamená, že je k planéte otočená stále tou istou stranou. Jej dlhšia os je otočená smerom k Jupiteru.

Spojenie s prstencami Jupitera upraviť

Adrastea je najväčším prispievateľom materiálu do prstencov Jupitera kvôli jeho množstvu v okolí jej obežnej dráhy. Tento materiál pozostáva hlavne z častí vyvrhnutých štyrmi malými vnútornými satelitmi Metis, Adrastea, Amalthea a Thebe pri nárazoch meteoritov.

Prieskum upraviť

Adrastea bola objavená na fotografiách odoslaných sondami Voyager 1 a Voyager 2, kde sa však javila iba ako bod. Sonda Galileo bola schopná rozpoznať jej tvar ale obrázky ostávajú naďalej veľmi nezreteľné.

Pozri aj upraviť

Externé odkazy upraviť

Referencie upraviť

  1. a b 56. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, © 1999.
  2. PITJEVA, E. V.. Estimations of masses of the largest asteroids and the main asteroid belt from ranging to planets, Mars orbiters and landers [online]. Paríž: 35th COSPAR Scientific Assembly, júl 2004, [cit. 2013-04-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. Thomas, P. C.; Burns, J. A. (1998 september), „The Small Inner Satellites of Jupiter“ (po anglicky), Icarus 135 (1): 360-371, http://adsabs.harvard.edu/abs/1998Icar..135..360T 

Iné projekty upraviť