Bruno zo Schauenburgu

Bruno zo Schauenburgu[1][2] [slovenská výslovnosť: Bruno zo Šauenburgu] (čes. Bruno ze Schauenburku, Bruno ze Schaumburka, nem. Bruno von Schauenburg; 1204/1205?, Schaumburg – 17. február 1281, Olomouc?) bol 17. olomoucký biskup v rokoch 1245 – 1281. Patril k najvýznamnejším šľachticom v Českom kráľovstve a svojou činnosťou sa významne podieľal na rozvoji a nemeckej kolonizácii Moravy. Bol pravou rukou českého kráľa Přemysla Otakara II., pre ktorého plnil diplomatické úlohy. Od roku 1260 pôsobil ako zemský hajtman v Štajersku, po smrti Přemysla Otakara II. plnil úlohu správcu na Morave.[1]

Bruno zo Schauenburgu
olomoucký biskup
Bruno zo Schauenburgu v knihe Zrcadlo slavného markrabství moravského od Bartoloměja Paprockého z roku 1593.
Bruno zo Schauenburgu v knihe Zrcadlo slavného markrabství moravského od Bartoloměja Paprockého z roku 1593.
Erb Bruno zo Schauenburgu
Štát pôsobeniaČeské kráľovstvo
Funkcie a tituly
olomoucký biskup
1245/1247 – 1281
Predchodca Konrád z Friedberka Dětřich z Hradce Nástupca
Biografické údaje
Varianty menanem. Bruno von Schauenburg
Narodenie1205
Schaumburg
Úmrtie17. február 1281 (75 – 76 rokov)
Olomouc?
PochovanýKroměříž, Kostol svätého Mórica
Svätenia
CirkevLatinská cirkev
Biskup
Menovanie1245
Inocent IV.
Odkazy
Spolupracuj na Commons Bruno zo Schauenburgu

ŽivotopisUpraviť

 
Znak biskupa Bruna zo Schauenburgu v erbovníku Wappenbuch Grünenberg z roku 1483

Bruno zo Schauenburgu sa narodil v severnom Nemecku ako v poradí druhý, alebo tretí syn schauenbursko-holštajnského grófa Adolfa III. z rodu Schauenburgovcov (1164 – 1225) a Adelheidy z Querfurtu (1165 – 1224). Jeho bratom bol gróf Adolf IV. (1227 – 1261).[3]

Po štúdiách sa v roku 1229 vďaka rodovej protekcii stal kanonikom v Magdeburgu. Brunova cirkevná cesta bola premysleným ťahom rodovej politiky, ktorá bola spojená s rozličnými postami v severnom Nemecku. Zamýšľaný úrad arcibiskupa však nezískal. Na jar roku 1238 Bruno kandidoval za magdeburského prepošta, no úrad nezískal, pretože kapitula do úradu zvolila Albrechta z Gleichenu. Albrecht však krátko na to 11. marca 1238, umrel a podľa kroniky Petra Erfurtského a Stadských análov sa tak stalo na následky postrelenia šípom po tom, čo sa snažil utiecť z mesta obťažovaný Brunovým služobníkom. Z listu miestneho arcibiskupa Wilbranda ďalej vyplýva, že Bruno bol exkomunikovaný a v Magdeburgu sa až do roku 1245 neukázal. V tomto období Bruno vykonal cesty do Ríma, kde z neho bola sňatá exkomunikácia, a kde sa spoznal s pápežom. Jeho prítomnosť bola zaznamenaná aj v Paríži, kde študovali jeho synovcovi. Jeho novým pôsobiskom sa stalo rodové Holštajnsko, kde ako prepošt pôsobil na kapitulách so schauenburským patronátnym právom v Lübecku a Hamburgu. V roku 1239 po návrate z Livónskej križiackej výprave vstúpil do kláštora Brunov brat Adolf IV., a Bruno sa následne stal poradcom svojich synovcov Jána I. (1229 – 1263) a Gerharda I. (1232 – 1290), pričom mal veľký vplyv na tvorbu rodovej politiky.[3]

V roku 1245 bol Bruno počas príprav prvého koncilu v Lyone menovaný pápežovým kaplánom a v septembri toho istého roku ho pápež Inocent IV. menoval za olomouckého biskupa. Zároveň Brunovi povolil využívať biskupské právomoci i pred tým, než dôjde k jeho vysväteniu. Dôvodom tohto závratného zvratu v Brunovej kariére bola jeho účasť na príprave presadenia sa rímskeho protikráľa, durínskeho landgrófa Henricha Raspeho, ktorého kandidatúru podporovala rímska kúria.[3] S investitúrou však spočiatku nesúhlasil český kráľ Václav I., ktorý podporoval ním dosadeného biskupa Konráda z Friedberka. Aby pápež dosiahol Brunovho uznania, rozposlal listy významným Václavovým spojencom, i jeho sestre Anežke. Úradu sa tak Bruno zhostil až niekedy na prelome rokov 1246/1247 a svoju pozíciu si posilnil po tom, čo sa jeho protivník pridal na stranu Václavovho vzúreného syna.[3][4]

 
Prusi prijímajú krst z rúk biskupa Bruna zo Schauenburgu, maľba z 19. storočia od Antonína Lhotu

Po tom, čo proti Václavovi v roku 1247 povstal jeho syn Přemysl Otakar II. sa Bruno postavil na Václavovu stranu a podieľal sa na urovnaní sporu medzi otcom a synom. Přemyslovi Otakarovi II. bola zverená do správy Morava, kde sa medzi ním a Brunom vytvorilo priateľstvo. V období po povstaní Bruno od kráľa Václava získal niekoľko významných privilégií. Ako vzdelaný klerik plnil Bruno pre českých kráľov diplomatické a správne úlohy. V roku 1254 zjednával mier s uhorským kráľom Belom IV. a neskôr sa priamo zúčastnil bitky pri Kressenbrunne,[5] a následne zjednával sobáš medzi Přemyslom Otakarom II. a Kunhutou Uhorskou. Po smrti štajerského hajtmana Voka z Rožmberka sa v rokoch 1262 – 1270 ujal funkcie tamojšieho hajtmana a spolu s ďalšími Otakarovými lénnikmi stabilizoval pomery v krajine a podieľal sa na vytvorení súpisu štajerských statkov Rationarium Styriae. Zaoberal sa aj plánmi na christianizáciu pruských a litovských pohanských kmeňov a dvakrát (1254/1255 a 1267/1268), sa spolu s Přemyslom Otakarom II. dokonca zúčastnil jeho výpravy do Pobaltia. V Prusku dokonca Bruno založil mesto Braunsberg (dnes Braniewo). Neskôr Bruno plnil diplomatické úlohy pre Přemysla II. u pápeža Gregora X. i cisára Rudolfa Habsburského. Jeho plánom bolo povýšenie Olomouca na arcibiskupstvo, ktorému by podliehala aj pražské biskupstvo a ktoré by malo dohľad nad christianizáciou východných území, čo sa mu však nepodarilo dosiahnuť.[4][6] V roku 1274 sa zúčastnil Druhého lyonského koncilu, kde stál za jednou z troch relácií zaoberajúcich sa stavom cirkvi.[4] Po smrti Přemysla Otakara II. sa podriadil Rudolfovi Habsburskému a zúčastnil sa rokovaní o správe krajiny a poručníctve maloletého Václava II. Cisár, ktorému dočasne pripadla Morava Bruna poveril správou Olomoucka a Přerovska.[5]

Bruno a MoravaUpraviť

Bruno sa ukázal byť výraznou a ambicióznou osobou moravských dejín. Na Morave vládol ako feudálny pán, ktorý položil základy lénneho zriadenia Olomouckého biskupstva. Jeho vazalmi sa stali napr. rýnski kolonizátori Hugeswagenovci,[7] či Fulštejnovci.[5] Výrazná bola jeho kolonizačná a stavebná činnosť. Počas Brunovho episkopátu vzniklo na území biskupstva obrovské množstvo hradov, kláštorov a kostolov. Podľa svojho pôvodného rodového sídla nechal pomenovať svoj hrad Šaumburk. Veľkú výpovednú hodnotu o Brunovej zakladateľskej činnosti má jeho závet, ktorý je prvou písomnou zmienkou pre 35 moravských sídiel vrátane Moravskej Ostravy, Rožnova a Místku.[8] Bruno vo svojej diecéze zakladal taktiež dekanáty a uskutočnil niekoľko miestnych biskupských synôd (prvá v Kroměříži v roku 1253). V tomto období vzniká v Olomouckom biskupstve aj úrad biskupského sudcu - oficiála.[9] Z pôvodne malého, častokrát zastaveného biskupského majetku vytvoril bohaté cirkevné panstvo. V majetku biskupstva za Brunovho pôsobenia bolo celkovo 199 sídelných lokalít, z toho 13 miest. Značný bol pritom podiel panstiev, kde malo biskupstvo výsostné vlastníctvo a nie len podiel ako tomu bolo v minulosti.[10]

Na Morave sa Bruno snažil rozšíriť kult svätého Mórica, ktorý bol rozšírený v Magdeburgu, kde Bruno strávil veľkú časť svojej mladosti. V roku 1255 nechal prestavať Kostol svätého Mórica v Olomouci v roku 1255 a ďalší kostol zasvätený tomuto svätcovi nechal vybudovať v Kroměříži. Spolu s chrámom v mete vznikla aj kapitula s prepoštom, dekanom a kanonikmi. V roku 1266 nechal po požiari zrekonštruovať aj dovtedy románsku Katedrálu svätého Václava.[4]

ReferencieUpraviť

  1. a b Bruno zo Schauenburgu In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch A-L. 1. vyd. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915932. S. 180.
  2. NEKUDA, Vladimír. Archaeologia historica. [s.l.] : Blok, 2003. Dostupné online. ISBN 978-80-7275-043-6.
  3. a b c d SYCHRA, David. Raná církevní kariéra Bruna ze Schauenburka (1229-1245). Časopis Matice moravské 136/2017. Dostupné online [cit. 2020-04-17]. (po česky)
  4. a b c d Bruno, hrabě ze Schaumburgu [online]. [Cit. 2020-04-17]. Dostupné online. (po česky)
  5. a b c BRUNO ze Schauenburgu In: Biografický slovník [online]. Historický ústav AV ČR, [cit. 2020-04-17]. Dostupné online.
  6. Provázela kariéru rádce českého krále Přemysla Otakara II. vražda? [online]. Epocha, [cit. 2020-04-17]. Dostupné online. (po česky)
  7. LIBOR, Jan. Správa země v době interregna (1278-1283) [online]. Masarykova univerzita, [cit. 2020-04-17]. Dostupné online. ISBN 8021024801.
  8. Historické kalendárium [online]. Mesto Ostrava, [cit. 2020-04-17]. Dostupné online.
  9. Jedinec a evropská společnost od středověku do 19. století. Ed. Antonín Kalous, Jan Stejskal, Josef Šrámek. 1. vyd. Olomouc : Filozofická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci, 2014. ISBN 9788087895153. S. 155.
  10. Historie - Arcibiskupské lesy a statky Olomouc s.r.o. [online]. alsol.cz, [cit. 2020-04-17]. Dostupné online.