Dionýz Ignác Stanetti
Dionýz Ignác Stanetti[1] (iné mená pozri nižšie; * 2. marec 1710, Dolní Benešov[2] – † máj 1767, Kremnica) bol významný sliezsky barokový sochár, činný na území stredného Slovenska.
| Dionýz Ignác Stanetti | |
| sochár | |
| Štát pôsob. | Habsburská monarchia |
|---|---|
| Narodenie | 2. marec 1710 Dolní Benešov |
| Úmrtie | máj 1767 Kremnica |
| Rodičia | Ján Pavol Staneti, Zuzana (rod. Cigfirstová) |
| Súrodenci | Anton, František |
| Manželka | Terézia (rod. Gürtlerová) |
| Deti | 5 detí |
| Odkazy | |
| Commons |  Dionýz Ignác Stanetti |
Mená
upraviť- V slovenskej odbornej literatúre sa možno stretnúť aj s inými formami mena: Dionýz Ignác Staneti,[1] Dionýz Ignác Staneidi, Dionýz Ignác Steinetti/Steineti alebo Dionýz Ignác Stanetius[3][1] či Dionýz Stanetti.[4] Prípadne staršie: Dionys Ignác/Ignaz Stanetti/Steinette[5][6] alebo Dionys Stanetti/Steinette.[7][5] V niektorých prípadoch sa možno stretnúť s latinským tvarom: Dionysius Ignatius Stanetti[8] alebo Dionysius Stanetti[9] či Dionysio Stanetti.[8]
- lat. Dionysius Ignatius Stanetti, Dionysius Stanetti[10]
- nem. Dionysius Stanetti,[10] Dionysio Stanetti[11]
- maď. Stanetti Dionysius,[12] Stanetti Dionisio[13]
Život
upraviťBiografické dáta z jeho mladosti sú neúplné. Vzhľadom na jeho meno sa mu pôvodne prisudzoval taliansky pôvod a jeho dielo sa spájalo s dielom jeho menovca, viedenského dvorského sochára Johanna Stanettiho (1663 – 1725). Na základe umeleckohistorického bádania sa vie, že sa narodil v Dolnom Benešove neďaleko Opavy ako jeden z troch synov kapitána Jána Pavla Stanetiho, hospodárskeho správcu miestneho panstva, a Zuzany, rodenej Cigfirstovej (jeho bratia Anton a František tiež boli sochármi). Umelecké vzdelanie nadobudol pravdepodobne v Rakúsku a Sliezsku.
Prvý hodnoverný údaj o jeho pôsobení na Slovensku pochádza z roku 1741 v súvislosti s prácami v piaristickom Kostole Najsvätejšej Trojice v Prievidzi, počas ktorých nadviazal dlhoročnú plodnú spoluprácu s viedenským maliarom, usadeným v neďalekej Banskej Štiavnici, Antonom Schmidtom. V roku 1745 sa definitívne usadil v Kremnici, kde sa aj v tom istom roku oženil (s manželkou Terezou, rod. Gürtlerovou, mal päť detí). Získal mestské občianstvo a časom tu založil sochársku dielňu.
Dielo
upraviťStanetiho dielni sú pripisované sochy v kostoloch a kaplnkách unikátnej Kalvárie v Banskej Štiavnici, realizovanej v rokoch 1745 – 1751. Stanetiho dielom sú ďalej kamenné sochy v nikách na priečelí a bočnej fasáde kostola ako aj drevené sochy impozantného hlavného oltára z roku 1753 s figurálnou skupinou Panny Márie medzi anjelmi, unášanej k Najsvätejšej Trojici na nebesiach. V rokoch 1761 – 1767 sa podieľal na výzdobe interiéru dnes už zaniknutého Kostola Blahoslavenej Panny Márie v Kremnici (kostol bol v roku 1880 pre poruchy statiky zbúraný). Z kostola sa zachovali zvyšky oltárnej výzdoby: dvadsaťšesť drevených pozlátených sôch anjelov a svätcov je dnes umiestnených v Múzeu mincí a medailí.
K Stanetiho vrcholným dielam patrí sochárska výzdoba dvoch unikátnych pamiatok na strednom Slovensku – Trojičného stĺpu v Banskej Štiavnici a Trojičného stĺpu v Kremnici.
V rokoch 1755 – 1762 postavili na dnešnom Námestí svätej Trojice v Banskej Štiavnici stĺp na pamiatku morovej epidémie v roku 1710. Jeho trojbokú baldachýnovú architektúru podľa návrhu kremnického staviteľa Ignáca Petra Götza, so sochou Immaculaty v strede, patrónov a súsoším Najsvätejšej Trojice na vrchole, realizoval Dionýz Staneti v spolupráci s kamenárskym majstrom Karolom Holzknechtom (predlohou k stvárneniu tohto stĺpa sa stal morový stĺp v meste Krems an der Donau).
Na výzvu mestského magistrátu v Kremnici predložil v roku 1765 rozpočet na zhotovenie monumentálneho morového stĺpu, ktorým mesto plánovalo dotvoriť hlavné mestské námestie (od roku 1710 tu stál menší stĺp na pamiatku morovej epidémie, ktorý bol však prevezený do neďalekej Hornej Vsi). Mestská rada prizvala k spolupráci so Stanetim skúseného rakúskeho sochára Martina Vögerleho († 1770) (Vögerl je o. i. autorom mariánskeho súsošia pred vstupom do Nitrianskeho hradu z roku 1750 a mariánskeho stĺpu v dolnorakúskom Hainburgu, považovaného za najkrajší rokokový stĺp v tejto spolkovej krajine). Súčasne Staneti mestskej rade predložil výtvarný návrh stĺpa, ktorého vzorom mu bol viedenský morový stĺp Pestsäule postavený v roku 1679 na dnešnej ulici Graben. Dokončenia diela sa však ani Staneti ani Vögerl nedožili.
O mimoriadnej umeleckej plodnosti Dionýza Ignáca Stanetiho svedčí okrem toho množstvo ďalších prác nezanedbateľnej umeleckej hodnoty: oltár v Kostole svätého Michala Archanjela v Sebechleboch z roku 1754, v tom istom roku sa zúčastnil na výtvarnom dotvorení interiéru kláštorného kostola hieronymitánov v Štiavnických Baniach, v roku 1756 vytvoril sochy pre oltár sv. Kríža v Kostole Nanebovzatia Panny Márie v Banskej Štiavnici, socha sv. Floriána vo Svätom Kríži (dnešný Žiar nad Hronom) z roku 1759, sochárske diela v kostoloch v Nitrianskom Pravne, Novej Bani, Hodruši-Hámroch a i. Prisudzujú sa mu tiež diela v kaštieli vo Svätom Antone a na kalvárii v Hliníku nad Hronom.
Dodnes obdivované a uznávané dielo Dionýza Ignáca Stanetiho, vychádzajúce z viedenskej sochárskej školy, no oveľa vyššie hodnotené, našlo svojich pokračovateľov. Okolo Stanetiho a Vögerleho sa utvoril široký okruh spolupracovníkov, z ktorých najznámejšími umelcami známymi podľa mena boli Anton Mayer a Jozef Jenitzer.
Referencie
upraviť- ↑ a b c STANETTI, Dionýz Ignác. In: Slovenský biografický slovník: od roku 833 do roku 1990. Zväzok V. R – Š. Martin : Matica slovenská, 1992. 592 s. ISBN 80-7090-216-7. S. 61.
- ↑ záznam o krste v matrike farnosti Dolní Benešov
- ↑ Barbara Balážová, In:Staneti (Stanetti, Stanetius, Steinetti, Staneidi), Dionýz Ignác In: Arslexicon [online]. Príprava vydania Barbara Balážová, Bibiana Pomfyová. www.arslexicon.sk, [cit. 2023-02-12]. Dostupné online.
- ↑ BUREŠ, Jaroslav; WAGNER, Vladimír. Zo starších výtvarných dejín Slovenska. Ed. Marian Váross. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1965. S. 112.
- ↑ a b MATUNÁK, Michal. Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica : Slobodné a hlavné banské mesto Kremnica, 1928. S. 239, 249.
- ↑ Piaristi v Prievidzi 1666 – 1996: história a súčasnosť. Ed. Pavol Kollár. 1. vyd. Prievidza : Kolégium piaristov, 1996. ISBN 80-967613-6-6. S. 22.
- ↑ Československá vlastivěda. Zväzok VIII. Umění. Praha : Sfinx, 1935. S. 172. (po česky)
- ↑ a b Dionýz Ignác Stanetti In: Web umenia [online]. SNG, [cit. 2023-02-12]. Dostupné online.
- ↑ ŠTEVÍK, Vojtech; ŠTEVÍKOVÁ, L̓udmila. Obec svetových prvenstiev: Štiavnické Bane, Slovenská Baňa. Bratislava : Vydavateľstvo Litera, 1995. ISBN 80-967118-5-7. S. 62.
- ↑ a b K. Lyka. Stanetti, DIONYSIUS. In: VOLLMER, Hans. Allgemeines Lexikon der Bildenden Künstler von der Antike bis zur Gegenwart. Band. 31. Siemering – Stephens. Leipzig : E. A. Seemann, 1937. S. 183. (po nemecky)
- ↑ Stanetti, Dionysio. In: Deutscher Biographischer Index. Ed. Victor Herrero Mediavilla. 3. vyd. München : De Gruyter Saur, 2004. ISBN 3-598-34176-8. S. 5605. (po nemecky)
- ↑ KAPOSSY, János. Barokk müvészetünk olasz kapcsolatainak kérdéséhez. Budapest : Franklin-Társulat Nyomdája, 1926. S. 255. (po maďarsky)
- ↑ KOSÁRY, Domokos G. Művelődés a XVIII. századi Magyarországon. 3. vyd. Budapest : Akadémiai Kiadó, 1980. (Minerva zsebkönyvek.) ISBN 963-05-1717-5. S. 241. (po maďarsky)
Literatúra
upraviť- BARTOŠOVÁ, Zuzana, et al. Umenie na Slovensku: stručné dejiny obrazov. 1. vyd. Bratislava : Slovart, 2007. 256 s. ISBN 978-80-8085-435-5.
- ČELKOVÁ, Mária; ČELKO, Mikuláš. Dionýz Ignác Stanetti: výstavba morového Trojičného stĺpa v Banskej Štiavnici. Pamiatky a múzeá: revue pre kultúrne dedičstvo (Bratislava: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, Slovenské národné múzeum), 1994, roč. 43, čís. 5 – 6, s. 25 – 29. ISSN 1335-4353.
- ŠMATLÁK, Stanislav, et al. Slovensko. 1. vyd. Zväzok 4. Kultúra. 1. časť. Bratislava : Obzor, 1979. 992 s.
Iné projekty
upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dionýz Ignác Stanetti
