Jean Bodin
Jean Bodin (* 1529, Angers, Francúzsko – † 1596, Laon) bol francúzsky humanista, právnik, filozof, politik, politológ a ekonóm, člen parížskeho Parlamentu a profesor práva v Toulouse. Patrí medzi prvých mysliteľov ľudských práv a náboženskej tolerancie, medzi zakladateľov moderného verejného práva a politickej teórie.
| Jean Bodin francúzsky právnik a filozof | |
| Západná filozofia Renesančná filozofia | |
 | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Meno | Jean Bodin |
| Narodenie | 1529, Angers, Francúzsko |
| Úmrtie | 1596, Laon, Francúzsko |
| Dielo | |
| Škola/tradícia | Filozofia práva, Právo, Ekonómia |
| Význačné myšlienky | Kvantitatívna teória peňazí a cien |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | Jean Bodin (plné texty diel autora) |
 | Jean Bodin (multimediálne súbory na commons) |
Životopis upraviť
Pochádzal z bohatej remeselníckej rodiny. Výchovu získal u karmelitánov a v mladosti sa stal členom rádu, vstúpil do karmelitánského kláštora v Angers. Vyštudoval filozofiu (Paríž) a rímske právo (Toulouse).
V Toulouse pôsobil ako vysoký mestský úradník. Od roku 1561 pôsobil ako advokát v Paríži. Bol tiež radcom francúzskeho kráľa a v roku 1576 sa stal i zástupcom „tretieho (mestského) stavu“ na sneme v Blois. Keďže nesúhlasil s kráľovým zákonodarstvom, neskôr sa s ním rozišiel a stal sa radcom vojvodu z Anjou.
V roku 1584 sa stal kráľovským prokurátorom (miestodržiteľom) v Laone. Pod jeho vedením sa mesto spočiatku priklonilo ku katolíckej Lige, neskôr však uznalo kráľa Henricha IV. V roku 1596 zomrel na mor v Laone.[1]
Pôsobenie Jeana Bodina upraviť
Humanista a katolík Bodin prežil takmer celý svoj dospelý život počas občianskej vojny, ktorá vo Francúzsku napáchala nesmierne škody. Mal podobnú životnú skúsenosť ako jeho pokračovatelia Hugo Grotius či Thomas Hobbes. Bodin bol ovplyvnený tolerantným učením Erasma Rotterdamského a celý život venoval úsiliu o ukončenie vojny a nastolenie mieru, čo podľa neho mohol dokázať len silný a schopný panovník. Snažil sa dosiahnuť dohodu o tolerancii medzi znepriatelenými stranami, aby sa mohol zísť snem, ktorý by krajinu úplne zjednotil i nábožensky. Stál na strane kráľa a občas i katolíckej ligy, celé jeho dielo vychádza však zo snahy o upevnenie kráľovskej autority a štátu, a to predovšetkým prostredníctvom práva. Ako predstaviteľ strany tzv. politikov videl jedinú cestu z nebezpečenstva, ktoré ohrozovalo francúzsky štát za občianskych náboženských vojen, v upevnení kráľovskej moci, v praxi však miernenej súdnymi dvormi a generálnymi stavmi.
Politickú ekonómiu chcel budovať ako modernú racionálnu vedu.
Ako predstaviteľ strany tzv. politikov videl jedinú cestu z nebezpečenstva, ktoré ohrozovalo francúzsky štát za občianskych náboženských vojen, v upevnení kráľovskej moci, v praxi však miernenej súdnymi dvormi a generálnymi stavmi.
V politológii presadzoval teóriu štátnej suverenity a za optimálnu formu usporiadania štátu považoval umiernenú monarchiu kontrolovanú stavmi. Monarchia sa má opierať výlučne o zásady morálky a prirodzeného práva. Monarchia je absolútne suverénna a neobmedzene autonómna a iné štátne formy sú corruptiones rerum publicarum.
Bodinovo myslenie o štáte upraviť
Bodin bol typickým predstaviteľom mestského stavu a zástancom voľného obchodu a exportu. Varoval pred zasahovaním panovníka do meny a cien. Tvrdil, že „Všetko bohatstvo a sila pochádza z ľudí“. Príčinu inflácie videl v monopoloch, nedostatku tovaru alebo vo vojnách. Keďže vojnami najviac trpel tretí stav, Bodin videl nádej v obnovení autority kráľa a snažil sa ju preto posilňovať. Nesúhlasil s rozpredajom kráľovských statkov, ktoré pokladal za majetok štátu. Na rozdiel od Machiavelliho zdôrazňoval mravný význam rodiny a štátu a snažil sa vypracovať pevné právne základy štátu. Tomuto štátu a jeho panovníkovi verne slúžil a hájil jeho záujmy i proti stavom, predovšetkým vysokej šľachte.
Vo svojich knihách o histórii a práve Bodin zhromaždil množstvo znalostí a kládol dôraz na racionálnu analytickú metódu, sústavné rozoberanie známych skutočností, čo podľa neho jedine umožní rozumieť a podľa toho konať. Spoločenské javy považuje za nutné skúmať a rozumieť im vo svetle ich prirodzeného a historického vývoja.
Bodin vytvoril pojem „politickej vedy“, jeho témou nie je panovník, ale štát ako suverénna inštitúcia. Ľudské spoločenstvo sa síce podľa Bodina zakladá na priateľstve, no nie na spravodlivosti, a kde nie je suverénny panovník, tam chýba spravodlivosť a politická spoločnosť a je tam anarchia.
Monarcha sa z moci svojej autonómie stáva výhradným predstaviteľom moci a zákona, mieru a vojny a podlieha len tomu, čo je zhodné s prirodzeným právom.
Náboženské viery sú relatívne, a preto sa treba správať tolerantne v najširšom zmysle.
Dielo upraviť
Je autorom niekoľkých kníh, v jednej zo svojich prvých kníh, ktorú napísal počas svojho pôsobenia v Toulouse, navrhuje tomuto mestu, aby sa staralo o spoločnú humanistickú a náboženskú výchovu mládeže ako podmienku občianskej svornosti.
Inkvizícia upraviť
Táto kniha bola väčšinovou časťou spoločnosti odsúdená, pretože autor demonštroval sympatie s kalvinizmom a kalvinisti, nazvaní vo Francúzsku hugenoti, boli prenasledovaní katolíckou cirkvou, podobne ako iné protestantské a reformované kulty v ostatných katolíckych krajinách.
Šesť kníh o štáte (1576) upraviť
Roku 1576 vydal Bodin svoje najznámejšie dielo, Šesť kníh o štáte a ním sa zapísal do dejín politickej filozofie. Po prvý raz tu rozvíja teóriu neobmedzenej, nedeliteľnej a trvalej štátnej suverenity. V knihe tiež používa pojem science politique. Týmto dielom chcel obnoviť inštitucionálne základy francúzskeho kráľovstva, ktorými otriasli náboženské vojny a vzbury. tvrdí, že keďže novoveký štát nemá náboženskú oporu, panovník má nárok na absolútnu poslušnosť poddaných a tí nemajú právo na odpor – i keď s panovníkom nesúhlasia. Pripúšťa, že štát síce vzniká násilne, jeho cieľom je obrana voči násiliu. Formu štátu a vlády vníma rozdielne: monarchia môže byť demokratická, ak kráľ umožňuje prístup všetkých občanov k úradom. Moc panovníka musí byť „absolútna“, čo znamená, že panovník nepodlieha zákonom (lat. legibus solutus), i keď podlieha prírodnému i božskému zákonu.
Na rozdiel od Hobbesa si Bodin nemyslí, že by o správnom a nesprávnom rozhodoval zákon, vydaný panovníkom. Panovník nie je zákonom, pretože sa zodpovedá Bohu a je jeho nástrojom. Jeho moc je teda absolútna, ale nie ľubovoľná. Bodin rozlišuje zákon ako panovníkov príkaz a právo ako to, čo je spravodlivé. Panovník má napríklad dodržovať zmluvy, i keď sú v záujme druhého, má si poddaných získavať, a nie vládnuť strachom. Z pevného rámca prirodzeného a Božieho zákona vyplýva, že otroctvo je ničomnosť.
Občania majú mať slobodu a právo na majetok. Prirodzená sloboda znamená žiť podľa svojho, no podľa rozumu, a občianska sloboda zahrňuje navyše poslušnosť panovníkovi. Zárukou slobôd nie je súhlas poddaných, ale Boží zákon. Súkromný majetok je podľa Božieho i prirodzeného zákona, takže panovník nemôže vymáhať dane ako chce. Tyrania znamená porušovanie slobody a majetku. Pestovať schopnosť rozlišovania dobrého a zlého, pravdy a lži, zbožnosti a bezbožnosti je najvyššie dobro človeka i posledná úloha štátu. Nie je ale úlohou vládcu zavádzať a presadzovať určité náboženstvo (a trestať heretikov), ale podporovať náboženstvo ako oporu spoločnosti.
Štát musí predovšetkým zaistiť životy poddaných a ich majetok. Jednotkou štátu je rodina, nie jednotlivec: stade vyplýva absolútna autorita otca i mravný význam rodiny. Štát je zvrchovaná, suverénna moc, trvalá a neobmedzená; keby ju niekto mohol obmedziť, bol by suverénom on. Všetka moc pochádza od Boha, nie od poddaných, podobne ako v rodine. Atribúty suverenity sú: 1) panovník rozhoduje o vojne a mieru; 2) obsadzuje úrady; 3) je poslednou odvolacou inštanciou a 4) môže vyžadovať prísahu lojality. Tieto práva nemôže štát delegovať.
Bodin preberá Aristotelovu klasifikáciu vlád, ale aktualizuje ju; aristokracia u neho nie je vláda niekoľkých, ale menšiny, a demokracia nie je vláda všetkých, ale väčšiny.
Moc sa nedá deliť a môže sa presadzovať trojako:
- tyransky, ako bezprávna ľubovôľa,
- despoticky, ako právoplatná ľubovôľa (napríklad na dobytých územiach),
- legitímne, s ohľadom na Boží zákon a práva poddaných.
Suverenita znamená moc nariaďovať a nariadenie musí vychádzať z jednej vôle. Kolektívna suverenita je ilúzia a v krízach či v ohrození, keď je nutné rázne konať, sa spontánne vracia princíp monarchie – aspoň na čas – napríklad v podobe diktatúry. Dobrá vláda je tá, ktorá jedná správne, nie tá, s ktorou všetci súhlasia a monarchia je stálejšia ako demokracia, kde rozhodujú aj hlupáci a prospechári. Forma štátu a vlády je daná podnebím a povahou ľudí: preto je v hornatom Švajčiarsku demokracia a v močaristých Benátkach aristokracia. Podstatnou zložkou „podnebia“ je ale podľa Bodina vplyv hviezd a ich cykličnosť odpovedá cykličnosti dejín.[1]
Heptaplomeres upraviť
V dialógu Heptaplomeres (t. j. Sedemnásobný), ktorý napísal v roku 1593, no v tlači vyšiel až o sto rokov neskôr, Bodin vysvetľuje svoje náboženské názory a obhajuje potrebu tolerancie. V dialógu vystupuje katolík, žid, moslim, luterán, skeptik, kalvinista a zástanca „prirodzeného náboženstva“; Bodin obhajuje slobodu svedomia, odmieta ale verejnú diskusiu o náboženstve a odporúča náboženskú zhodu v obci, a to na základe prirodzeného mravného „náboženstva Kristovho“, zbaveného povier a fanatizmu. Kniha mala veľký vplyv na Leibniza a ďalších.[1]
Referencie upraviť
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jean Bodin