Jelša sivá
Jelša sivá (lat. Alnus incana) je opadavý ker až nižší strom z rodu jelša (Alnus) z čeľade brezovité (Betulaceae). Je to pôvodný druh pre väčšiu časť strednej Európy. Je to rýchlo rastúca mrazuvzdorná drevina, náročná na svetlo. Plodí zavčasu, niekedy už v šiestich rokoch. Dožíva sa maximálne 50 rokov. V konkurencii iných drevín je málo odolná.[1]
| Jelša sivá | |
_Alnus_incana_1.jpg) Jelša sivá; listy, samčie a samičie jahňady (uprostred leta) | |
| Vedecká klasifikácia | |
|---|---|
| Vedecký názov | |
| Alnus incana | |
 | |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Opis upraviť
Jelša sivá je ker až nižší strom 6 až 22 m vysoký. Kmeň jelši sivej je štíhly, priamy, zväčša rovný, valcovitý. Koruna je vajcovitá, husto listnatá. Jednoročné konáriky sú v priereze trojuholníkovité, sivo páperisté, neskôr lysavejúce, nelepkavé. Borka je sivasto hnedá, aj pri starších jedincoch hladká, niekedy len na báze (tesne nad zemou) plytko až hlboko rozbrázdená. Púčiky sú stopkaté, vajcovité, na vrchole zaokrúhlené, chlpaté, nelepkavé (podobné púčikom jelši lepkavej, neskoršie holé.[2]
Listy sú stopkaté; stopka 15 až 25 mm dlhá, chlpatá; čepeľ vajcovito elipsovitá, na báze uťatá, zaokrúhlená až mierne vykrojená, na okraji dvojito pílkovitá až plytko laločnatá, na vrchole končistá, dlhá 4 až 10 cm, široká 3 až 7 cm, na líci zelená, na rube modrasto belavá, husto sivo chlpatá až plstnatá, neskoršie lysavejúca, niekedy so sivými chĺpkami len na žilách a v pazuchách žíl, nelepkavá s 8 až 13 pármi rovných žíl.[2]
Prezimujúce jahňady sú nahé, rozkvitajú pred pučaním listov (2 až 3 týždne skôr ako pri jelši lepkavej). Samčie jahňady sú sediace alebo krátko stopkaté po 3 až 5 na konci konárov, 70 až 90 mm dlhé; okvetie 4 až 6 početné; tyčiniek je 4 až 6; peľnice sú žlté. Samičie jahňady sú po 4 až 8, vajcovité, šištičky sediace, iba dolné krátko stopkaté, vajcovito kužeľovité, dlhé 10 až 16 mm, široké 7 až 8 mm, s početnejšími šupinami. Nažky sú obrátene vajcovité, ploché, hrdzavohnedé, s úzkym kožovitým lemom.[2]
Jelša sivá kvitne v marci až apríli. Plody dozrievajú v septembri a vypadávajú od októbra do decembra. Klíčivosť semien býva 15 až 25% a trvá jeden rok. Jelša je plodná ako 10 až 15 ročná. Rozmnožuje sa semenami aj odrezkami, máva mnoho koreňových a pňových výmladkov.[2] Často sa vyskytuje aj ako viackmenný ker.[3]
Rozšírenie upraviť
Jelša sivá je rozšírená takmer po celej Európe, na severe v Škandinávii po 70° severnej šírky, na polostrove Kola, na juhu prebieha hranica areálu po južnom okraji Álp na Balkánsky polostrov, ďalej zasahuje do oblasti severnej Ázie.[2] Jej európsky areál sa prekrýva s výskytom jelše lepkavej ale rozširuje sa viac na sever, jej južný rozsah je naopak menší.[3]
Dva poddruhy, rugosa a tenuifolia, pochádzajú zo severných častí Spojených štátov amerických a Kanady a tretí poddruh hirsuta sa vyskytuje v strednej a severovýchodnej Ázii.[3]
Ekológia upraviť
Jelša sivá je typickou drevinou brehových porastov (lemuje toky riek, bystrín a stojatých vôd. Osídľuje holé, vegetáciou nepokryté plochy, dobre prevzdušňuje pôdy zaplavovaných vlhkých stanovíšť, neznáša stagnujúcu vodu a ťažké pôdy. Chýba na kyslých a rašelinných pôdach. Rastie v podhorskom aj horskom stupni. Na Slovensku do 1 350 m n. m.[2] Na Kaukaze sa nachádza v nadmorských výškach do 1800 m.[3]
Vo vyšších polohách v strednej Európe nahrádza jelšu lepkavú. Je mrazuvzdorná, takže môže rásť až po severnú hranicu lesa v Škandinávii a európskom Rusku, obmedzene len v oblastiach permafrostu. Jelša sivá dobre odoláva priamemu slnečnému žiareniu, je to priekopnícky druh, ktorý rýchlo osídľuje otvorené narušené oblasti a dokáže sa rýchlo regenerovať z koreňových výmladkov. Na jej severných a vyvýšených hraniciach je to jej hlavný spôsob rozmnožovania. Tam, kde sa prekrýva s jelšou lepkavou, môže príležitostne vytvárať hybridy aj keď to nie je bežné, pretože tieto dva druhy nekvitnú súčasne.[3]
Význam a využitie upraviť
Jelša sivá ma mäkké, ľahké, dobre štiepateľné, ohybné ale málo trvanlivé a výhrevné drevo, ktoré je červenšie ako má jelša lepkavá.[2] Kôra a plody obsahujú až 20 % tanínu.[4]
Druh sa využíva ako prídavná a melioračná drevina v mrazových oblastiach a na neplodných pôdach pri spevňovaní zosuvných svahov. Vhodná je tiež k zalesňovaniu extrémnych stanovíšť.[1] Dobre fixuje vzdušný dusík a je tolerantná aj k znečisteným pôdam. Je to vynikajúci priekopnícky druh na obnovu lesov a na nevyužívanej poľnohospodárskej pôde. Jej rýchly rast vytvára chránené podmienky, aby sa mohli usadiť trvalejšie dreviny. Má tiež bohatú listovú korunu a opadané lístie tak napomáha vytvárať pôdny humus.[4]
Výťažky z jelše sa historicky používali na liečbu vyvrtnutia a pomliaždenia a tiež na problémy s močením a anémiu.[3] Z jej dreva sa vyrábali dreváky, misky a slúžilo tiež ako materiál pre drevorezby.[4]
Hrozby a choroby upraviť
Jelša sivá má relatívne málo významných hrozieb, pokiaľ ide o škodcov a choroby, aj keď staršie stonky sú náchylné na rozklad mnohými druhmi húb. Je však odolnejšia ako ostatné európske jelše voči oomycete Phytophthora alni.[3]
Z chrobákov je to nosáčik brezový (Deporaus betulae), malý len 3 až 5 mm.[5] Samička robí na jar na listoch hostiteľa listové zvitky v tvare ostrého kužeľa a do každého nakladie 2 až 3 vajíčka (počas svojho života urobí asi 15 takýchto zvitkov).[6] Stáčanie listov začína obyčajne v júni. Na jeseň list spadne na opadavku, larva z neho vylezie a zakuklí sa v pôde. Na jar sa liahnu dospelé jedince.[5] Trajektória rezu, ktorý samička robí na liste pri vytváraní zvitku, upútala pozornosť viacerých matematikov.[6]
Galéria upraviť
-
Jelša sivá; listy (predná strana) -
Jelša sivá; listy (zadná strana) -
Jelša sivá; listy, samčie a samičie jahňady (jeseň) -
Jelša sivá; listy, samčie a samičie jahňady (neskorá jeseň) -
Jelša sivá; listy a samičie jahňady v mierke (uprostred leta) -
Jelša sivá; detail samičích jahňád (jeseň) -
Jelša sivá; mladý list -
Jelša sivá; kôra
_Alnus_incana_2.jpg)
_Alnus_incana_3.jpg)
_Alnus_incana_4.jpg)
_Alnus_incana_5.jpg)
_Alnus_incana_6.jpg)
_Alnus_incana_7.jpg)
_Alnus_incana_8.jpg)
_Alnus_incana_9.jpg)
Referencie upraviť
- ↑ a b Věra Dorušková. ALNUS INCANA (L.) Moench – olše šedá / jelša sivá [online]. BOTANY.CZ, 2008-05-26, [cit. 2022-04-07]. Dostupné online. (česky)
- ↑ a b c d e f g Flóra Slovenska V/3. [s.l.] : VEDA - vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied Bratislava, 2006. ISBN 80-224-0189-7.
- ↑ a b c d e f g Alnus incana in Europe: distribution, habitat, usage and threats [online]. Publ. Off. EU, Luxembourg, 2016, [cit. 2022-04-07]. Dostupné online. (anglicky)
- ↑ a b c Alnus incana [online]. Plants for a Future, [cit. 2022-04-07]. Dostupné online. (anglicky)
- ↑ a b Atlas škodcov, stromy a kry; Nosáčik brezový (Deporaus betulae) [online]. Lesnícka ochranárska služba Banská Štiavnica, [cit. 2022-04-07]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
- ↑ a b W.N. Ellis. Plant parasites of Europe; Deporaus betulae [online]. W.N. Ellis, Amsterdam, The Netherlands, [cit. 2022-04-07]. Dostupné online. (anglicky)
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jelša sivá
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Jelša sivá
