Matej I.

	Matej Korvín / I.
	Kráľ Uhorska a Chorvátska, český spolukráľ, titulárny rakúsky vojvoda
Panovanie
Dynastia	Huňadyovci
Biografické údaje
Narodenie	23. február 1443; Kluž, Uhorsko
Úmrtie	6. apríl 1490 (47 rokov); Viedeň, Rakúske arcivojvodstvo, Svätá rímska ríša
Pochovanie	Stoličný Belehrad
Rodina
Manželka	Kateřina z Poděbrad; Beatrix Aragónska
Potomstvo	Ján Korvín
Otec	Ján Huňady
Matka	Alžbeta Szilágyi
Ďalšie tituly
uhorský a chorvátsky kráľ
	1458 – 1490
Predchodca	Ladislav V.
Nástupca	Vladislav II.
český kráľ
	1469 – 1490
Predchodca	Jiří z Poděbrad
Nástupca	Vladislav II.
rakúsky vojvoda
	1487 – 1490
Predchodca	Fridrich V.
Nástupca	Fridrich V.
Odkazy
	Matej I.; (multimediálne súbory na commons)
	Historický portál; Biografický portál

Matej Korvín alebo Matej I. (po rumunsky Matei Corvin; v modernej maďarčine Hunyadi (Corvin) Mátyás alebo len Mátyás király; * 23. február 1443, Kluž – 6. apríl 1490, Viedeň) bol v rokoch 1458 až 1490 uhorský a chorvátsky kráľ, od roku 1486 rakúsky vojvoda a od roku 1469 si nárokoval aj titul českého kráľa.

Životopis

Busta Mateja Korvína v národnom historickom parku, Ópusztaszer, Maďarsko

Matej Korvín pochádzal z rodu Huňadyovcov a jeho otec Ján Huňady bol najbohatším veľmožom v Uhorsku. Za Matejovej vlády došlo k ekonomickému a kultúrnemu rozkvetu krajiny. Bojoval s Jiřím z Poděbrad a Fridrichom III., dobyl Sliezsko, Lužicu a Moravu a dal sa tam korunovať za českého kráľa (ako protikráľ). Dobyl aj Dolné Rakúsko a svojím sídlom urobil Viedeň. V roku 1465 založil v Bratislave Universitas Istropolitana a v roku 1480 aj univerzitu v Pešti.

Za svoje poslanie považoval likvidáciu bratríckych skupín na Slovensku. V máji 1458 pri Blatnom Potoku porazili kráľovské vojská bratríkov. Posledný bratrícky tábor zničili v roku 1467 pri Veľkých Kostoľanoch. Vodcu bratríkov Švehlu a ďalších kapitánov dal popraviť. Radových vojakov prijal do svojho „čierneho pluku“ ako žoldnierov. Vojsko tvorili bývalí Jiskrovi a bratrícki bojovníci, približne 20 000 až 30 000 mužov. Po likvidácii vnútorného nepriateľa a dobytí Nitry v roku 1472, ^[1]podnikol tri výpravy proti Osmanskej ríši, v ktorých dosiahol iba čiastočné úspechy. K rozvoju vzdelanosti počas jeho vlády výrazne prispela jeho manželka Beatrix Aragónska, dcéra neapolského kráľa. Manželia boli veľmi vzdelaní a vzdelanosť aj podporovali. Do krajiny pozývali zahraničných, najmä talianskych umelcov, staviteľov a učencov. Matej sa usiloval zabezpečiť si potomstvo a tak s rakúskou meštiankou Barbarou Edelpack mal nemanželského syna Jána Korvína.

Do uhorského kráľovstva za vlády Mateja Korvína prenikali myšlienky humanizmu a renesancie. Z domácich učencov bol známy Vavrinec Koch z Krompách. Vybudovali slávnu knižnicu Bibliotéku Corvinianu (preklady antických diel), ktorá bola postavená v renesančnom slohu v Budíne.

Matej zomrel 6. apríla 1490 vo Viedni. Príčinou smrti bolo rozčúlenie, keď mu služobníctvo donieslo neumyté figy. Dostal mozgovú mŕtvicu a o dva dni jej podľahol. Po jeho smrti bol za kráľa zvolený Vladislav II. Jagelovský, ktorý bol od roku 1471 českým kráľom. Vladislav bol zvolený uhorskými stavmi, ktoré nerešpektovali Matejovu vôľu, aby sa kráľom stal jeho nemanželský syn Ján Korvín.

Ako jeden z mála uhorských panovníkov sa uchoval v pamätiach a povestiach ako dobrý kráľ. O tejto tradícii svedčí aj slovenský preklad výsadnej listiny pre dedinu Svinná, ktorú dali v 17. storočí vyhotoviť miestni šoltýsi. Prekladateľ v listine tituluje Mateja Korvín aj ako slovenského kráľa: "My Mattias z milosti Boží král uherský, slovenský a český".^[2]

Zaujímavosti

Matej Korvín bol jazykovo veľmi zdatný. Ovládal nemčinu, maďarčinu, latinčinu, češtinu či slovenčinu. Taliansky humanistický vzdelanec, Galeottus Martius, ktorý pôsobil na dvore Mateja Korvína, vo svojom diele zaznamenal jeho lingvistické schopnosti: "V takom veľkom zhromaždení totiž jediný kráľ Matej ovládal slovenský jazyk a slovenský jazyk sa v podstate málo odlišuje od poľského, je však značne odlišný vo výslovnosti.^[3] Na tento údaj odkazuje aj významný jazykovedec Eugen Pauliny, ktorý vo svojom diele Dejiny spisovnej slovenčiny píše: “Kráľ Matej dobre vedel po slovensky i po česky a dorozumel sa v každom slovanskom jazyku”.^[4]
Matejovi Korvínovi sa vo svojom slávnom diele Detvan venuje štúrovský básnik Andrej Sládkovič.
Traduje sa, že Matej Korvín zastrelil posledného zubra žijúceho vo voľnej prírode na Slovensku.
Jiří z Poděbrad ho získal pre veľkolepú myšlienku, vytvoriť zväz európskych národov – medzinárodnú organizáciu. Bola to prvá veľká myšlienka o veľkom sne: mierovej a spojenej Európe, ktorá sa zrealizovala až o ďalších 500 rokov. Vo svojej dobe neuspela kvôli silnému odporu pápeža, ktorý sa právom obával o svoj vplyv (organizácia mala byť postavená na svetskom princípe).
Kráľ Matej si počas svojho pobytu obľúbil Lipu kráľa Mateja v Bojniciach (je po ňom pomenovaná), pod ktorou zasadal aj uhorský snem.

Referencie

↑ KOVÁČ, Dušan, et al. Kronika Slovenska : od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava : Fortuna Print, 1998. 616 s. ISBN 80-7153-174-X. S. 189.
↑ MILOŠ, Marek. Národnosti Uhorska. Trnava : Filozofická fakulta TU, 2011. ISBN 9788080824709. S. 94.
↑ ŠKOVIERA, Daniel (ed.). Latinský humanizmus. Bratislava : Kalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV, 2009. ISBN 9788081011368. S. 13.
↑ PAULINY, Eugen. Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1983. S. 77.

Literatúra

KALOUS, Antonín. Matyáš Korvín (1443 - 1490) : uherský a český král. 1. vyd. České Budějovice : Veduta, 2009. 480 s. (Koruna; zv. 2.)
Lipa kráľa Mateja

Iné odkazy

Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Matej I.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Matej I.

Panovnícke pomery

Vladárske tituly
Matej I. Huňadyovci
Predchodca Ladislav Pohrobok	Uhorský kráľ 1458 – 1490	Nástupca Vladislav II. Jagelovský

Vladárske tituly
Matej I. Huňadyovci
Predchodca Jiří z Poděbrad	Český kráľ 1469 – 1490	Nástupca Vladislav II. Jagelovský

[Kronika_Slovenska-1] KOVÁČ, Dušan, et al. Kronika Slovenska : od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava : Fortuna Print, 1998. 616 s. ISBN 80-7153-174-X. S. 189.

[2] MILOŠ, Marek. Národnosti Uhorska. Trnava : Filozofická fakulta TU, 2011. ISBN 9788080824709. S. 94.

[3] ŠKOVIERA, Daniel (ed.). Latinský humanizmus. Bratislava : Kalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV, 2009. ISBN 9788081011368. S. 13.

[4] PAULINY, Eugen. Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1983. S. 77.

[1]

[2]

[3]

[4]