Pobožnosť
Pobožnosť je označenie (predovšetkým ľudovej) zbožnosti[1] a jej vonkajších prejavov (teda niektorých foriem bohoslužby, resp. náboženských obradov).[1]
V Katolíckej cirkvi pobožnosti nie sú striktne vzaté liturgického charakteru, no z liturgie vychádzajú[2] a sú ich „doplnkom“. Ako duchovné cvičenia (sacra exercitia) vedené diecéznym biskupom sú súčasťou tzv. „diecéznej liturgie“.[3] Typovo ide najmä o kratšie[4] obrady, hoci niektoré formy sú slávené aj v rámci dlhšieho obdobia (napr. novény)[5]. Súčasťou pobožností sú najmä modlitby.[3]
Pôvodným významom slova je pozornosť a odovzdanosť človeka pri modlitbe a bohoslužbe. Dôraz sa pri výklade kladie na intelektuálnu pozornosť, kým termín „devotio“ znamená skôr celkovú oddanosť a ochotu na sebadarovanie sa.[3]
Prehnaná nábožnosť býva pejoratívne označovaná ako pobožnostkárstvo či bigotnosť. Neúprimná, respektíve pokrytecká pobožnosť ako svätuškárstvo.[6]
História upraviť
Pobožnosti sa na latinskom Západe vyvíjali hlavne z iniciatívy veriacich, ktorí sa v časoch latinskej omše nemohli na slávení podieľať priamo, a tak participovali omšovou pobožnosťou.[3] Veriaci si tak spočiatku sám čítal modlitby, od čias osvietenstva boli veriacimi aj predmodlievané alebo hovorené nahlas (najmä pri detských omšiach).[7] Latinské žalmy pripomínali laickým veriacim ružence a modlitbu hodiniek nahrádzali tzv. malé hodinky (officium parvum). Hodinky zároveň začali veriaci v stredoveku uzatvárať mariánskou antifónou a procesiou k ikone, kde sa konali spevy či litánie. Osamostatnenie týchto zvykov viedlo k vzniku požehnaní ako typu pobožnosti. Tento vývoj bol výrazný najmä v nemecky hovoriacich krajinách. Zo súkromného rozjímania sa vyvinuli napríklad krížová cesta, kult Ježišovho Srdca či májová pobožnosť.[3]
Katolícka cirkev upraviť
Bod 13 konštitúcie Sacrosanctum Concilium (O posvätnej liturgii) Druhého vatikánskeho koncilu odporúča kresťanom tie pobožnosti, ktoré sú v súlade s normami Cirkvi. Rozlišuje pobožnosti konané z nariadenia Apoštolskej stolice (univerzálne) a pobožnosti partikulárnych (miestnych) cirkví. Pobožnosti partikulárnych cirkví musia byť v súlade s liturgiou, „aby sa od nej istým spôsobom odvodzovali a k nej privádzali ľud, lebo liturgia ich svojou povahou veľmi prevyšuje.“[2] Pobožnosť v zásade nemá liturgický charakter, hoci môže byť s liturgickým slávením prepojená.[3]
Katolícka pobožnosť môže byť venovaná priamo Bohu, ale aj k anjelom[8], svätým či Panne Márii. Toto náboženské prežívanie však nesmie, v zmysle katolíckej náuky, popierať, že kult sa svojou povahou a svojím významom vzdáva Otcovi, Synovi a Duchu Svätému (respektíve Otcovi prostredníctvom Syna v Duchu).[9]
Pobožnosťami v Katolíckej cirkvi sú napríklad procesie, kajúca pobožnosť, ružencová pobožnosť[3], pobožnosti krížovej cesty[3], dušičkové pobožnosti, májové pobožnosti (pôvodne z nem. Frauendreißiger)[10], getsemanská pobožnosť[11] či štyridsaťhodinová modlitba[12]. Formou pobožnosti je aj škapuliarska pobožnosť[13] či jasličková pobožnosť počas Vianoc či deväťdňové novény, typicky svätodušná novéna.[5] Na Slovensku napríklad Trnavská novéna.[14]
Referencie upraviť
- ↑ a b pobožnosť. In: Krátky slovník slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava : Veda, 2003. [Cit. 2023-11-22]. Dostupné online. ISBN 80-224-0750-X.
- ↑ a b PAULUS VI., PP; VATICANUM II. Sacrosanctum Concilium [online]. 1963, [cit. 2023-11-23]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h Pobožnost. In: BURGER, Rupert. Liturgický slovník. Praha : Vyšehrad, 1999. ISBN 978-80-7021-965-2. S. 361 – 362.
- ↑ pobožnost. In: TRETERA, Jiří Rajmund; HORÁK, Záboj. Slovník církevního práva. Praha : Grada Publishing, 2011. ISBN 978-80-247-7178-6, 978-80-247-3614-3. S. 101.
- ↑ a b Novéna. In: BURGER, Rupert. Liturgický slovník. Praha : Vyšehrad, 1999. ISBN 978-80-7021-965-2. S. 322.
- ↑ pobožnosť. In: Synonymický slovník slovenčiny. 3. nezm. vyd. Bratislava : Veda, 2004. [Cit. 2023-11-22]. Dostupné online. ISBN 80-224-0801-8.
- ↑ Pobožnost mešní. In: BURGER, Rupert. Liturgický slovník. Praha : Vyšehrad, 1999. ISBN 978-80-7021-965-2. S. 363.
- ↑ PUSS, Alexander. pobožnosť k anjelom. In: Stručný katolícky teologický slovník. Ed. Ján Ďurica. Trnava : Dobrá kniha pre Teologickú fakultu Trnavskej univerzity, 2015. ISBN 978-80-7141-955-6. S. 725 – 726.
- ↑ PAULUS VI., PP. Marialis cultus [online]. 1974, [cit. 2023-11-22]. Dostupné online.
- ↑ Maria, Úcta mariánská. In: BURGER, Rupert. Liturgický slovník. Praha : Vyšehrad, 1999. ISBN 978-80-7021-965-2. S. 264.
- ↑ Getsemany, Pobožnost getsemanská. In: BURGER, Rupert. Liturgický slovník. Praha : Vyšehrad, 1999. ISBN 978-80-7021-965-2. S. 138.
- ↑ Modlitba čtyřicetihodinová. In: BURGER, Rupert. Liturgický slovník. Praha : Vyšehrad, 1999. ISBN 978-80-7021-965-2. S. 280.
- ↑ ZIELIŃSKI, Jerzy. Pod ochranou škapuliara: hlavné črty škapuliarskej pobožnosti. Košice : Kláštor bosých karmelitánov Lorinčík, 2019. ISBN 978-80-972212-3-2.
- ↑ Cestovný lexikón Slovenskej republiky 2000/2001. Bratislava : Astor Slovakia, 2000. ISBN 80-968055-9-2. S. 153.
Ďalšia literatúra upraviť
- KÜPPERS, Kurt. Andacht. In: Lexikon für Theologie und Kirche. Ed. Michael Buchberger, Walter Kasper. 3., völlig neubearb. Aufl. Band 1. A bis Barcelona. Freiburg, Basel, Rom, Wien : Verlag Herder, 1993. ISBN 3-451-22001-6. S. 614.