Pseudo-Dionýzios Areopagita

Pseudo-Dionýzios Areopagita (iné mená: Pseudodionýzios Areopagita, Pseudo-Dionysios Areopagités, Dionýz Areopagita[1], Dionýz Areopagitský[2], Dionysius Areopagita[3], staršie: Pseudo-Dionýz Areopagita[4]; starogr. Διονύσιος ὁ Άρεοπαγίτης[5]; * koniec 5. storočia, Sýria – † začiatok 6. storočia) bol kresťanský novoplatonik pravdepodobne sýrskeho pôvodu, ktorý sa usiloval spojiť kresťanstvo s pohanskou filozofiou.

IdentitaUpraviť

Autora stotožňovali s Atéňanom Dionysiom zo Skutkov apoštolských 17,34, čo tvrdil Eusebios, neskôr ho považovali za zhodného s prvým biskupom Paríža (svätý Denis)[6].[pozn 1] Hoci prisúdenie k postave zo Skutkov apoštolov spochybnil už Hypatius z Efezu (okolo 520 – 540)[8]:682-687 a na západe Pierre Abélard, bolo akceptované do 16. storočia[9]. Datovanie a totožnosť autora spochybnili Laurentius Valla[10] v roku 1457[11] a Erazmus Rotterdamský.[12]

Autor mohol byť:

Iný zdroj sumarizuje: [navrhované identity siahajú] „od učeníkov Prokla cez nechalcedónskych autorov po ortodoxných obrancov Chalcedonu“.[19] Otázka autorstva však doriešená stále nie je.[12][8]:682-687

Doba a miesto pôsobeniaUpraviť

Autor pravdepodobne bol / pôsobil v rokoch / dielo vzniklo:

  • v 6. storočí (okolo 520) v Sýrii[9][18]
  • okolo 500[14]
  • koniec 5. storočia alebo neskôr, pravdepodobne mních v Sýrii[6]
  • koniec 5. začiatok 6. storočia[20][21]
  • sýrsky kresťan, ktorý žil v Aténach, diela sú z prelomu 5. – 6. storočia[8]:682-687
  • sýrsky kresťan, ktorý sa pravdepodobne zúčastnil aténskych prednášok Prokla, diela vznikli medzi 482 – 532[12]
  • grécky vzdelaný Sýran, prelom 5. – 6. storočia[7]
  • diela vznikli medzi 485 (Prokles ukončil svoje pôsobenie) a 518 – 528 (prvá citácia Pseudo-Dionýza)[11]
  • sýrsky kresťan, dielo vzniklo pod Proklovým vplyvom[22]
  • diela pochádzajú z rokov 480 – 530, autor bol žiak Prokla, pravdepodobne mních, ktorý žil v Sýrii, neskôr biskup[4]
  • asi sýrsky mních, dielo vzniklo v rokoch 480 – 510[23]

SpisyUpraviť

Ako jeho vlastné spisy, napísané pôvodne po grécky, platia dnes štyri traktáty[pozn 2]:

  • Περὶ τἣς οὐρανἰας ἰεραρχἰας - Peri tés uranias hierarchias, lat. De coelesti hierarchia (dosl. O nebeskej hierarchii)
  • Περὶ τἣς ὲκκλησιαστικἣς ἰεραρχἰας - Peri tés ekklésiastikés hierarchias, lat. De ecclesiastica hierarchia (dosl. O cirkevnej hierarchii)
  • Περὶ θείων ὁνομάτων - Peri theión onomatón, lat. De divinis nominibus (dosl. Božie mená)
  • Περὶ μυστικἣς θεολογίας - Peri theión mystikés theologias, lat. De mystica theologia (dosl. Mystická teológia)
  • 10 listov

V týchto dielach spomína ďalších 7 diel, ktoré sa nezachovali, resp. ich vôbec nenapísal[8]:682-687

Fiktívne diela[7]Upraviť

  • Αἰ θεολογικαἱ ὐποτυπὠσεις - Há teologikai hypotypóseis (dosl. Náčrt teológie)
  • Ὴ συμβολικὴ θεολογἱα - Hé symboliké theologia (dosl. Symbolická teológia)
  • Περὶ δικαίον καὶ θείον δικαστηρίον - Peri dikaion kai theion dikasterion (dosl. O spravodlivom a božskom súde)
  • Περὶ νοητὣν καὶ αὶσθετὣν - Peri noétón kai aisthetón (dosl. O tom, čo je prístupné duchovnému nazeraniu a o tom, čo je vnímateľné zmyslami)
  • Περὶ τὣν άγγελικὣν ίδιοτήτων καὶ τάξεον - Peri tón aggelikón idiotétón kai taxeon (dosl. O anjelských vlastnostiach a rádoch)
  • Περὶ ψυχἢς - Peri psychés (dosl. O duši)
  • Περὶ τὣν θείον ὔμνων - Peri tón theion hymnón (dosl. O božských hymnusoch)

PrekladyUpraviť

Do sýrčinyUpraviť

Sýrsky preklad diel Pseudo-dionýza vznikol iba niekoľko rokov po ich napísaní, teda asi začiatok 6. storočia,[5] res. 6. storočie[12]. Autorom bol Sargis (Sergios) z Réš΄ainá.[24][11] Jeho preklad bol dosť voľný.[25]

Do latinčinyUpraviť

Západu ich sprostredkovali opát Hilduin zo St. Denis (okolo 832), Johannes Scotus Eriugena, Iohannes Saracenus (okolo 1167), Robertus Lincolniensis a Ambrogio Traversari (1436). Z týchto textov, komentárov k nim a z ich parafráz sa zostavovali súbory, z ktorých najslávnejší a najrozšírenejší je Corpus Parisiense (Parížsky súbor), zostavený okolo 1250.[13]

Do iných jazykovUpraviť

Po preklade do sýrčiny nasledovali všetky kultúrne jazyky vtedajšieho kresťanského Východu,[5] teda napr. arabčina a arménčina[11] a gruzínčina. Existoval aj preklad do staroslovienčiny[pozn 3], ktorý vznikol 9. / 10. storočí.[18][8]:735

VýznamUpraviť

Pripravoval cestu stredovekej mystike. Počas tisíc rokov bol jedným z hlavných zdrojov stredovekého myslenia, mal veľký vplyv na stredovekú teológiu[4].

Na rozdiel od Augustínovho novoplatonizmu, ktorý bol inšpirovaný hlavne Plotinom, je novoplatonizmus Pseudodionysiov viac poplatný Proklovi[29] a vystupuje v čistejšej, pôvodnejšej podobe.

Pokúšal sa začleniť bohatstvo biblickej symboliky, ktorá je vyjadrená v kresťanskej liturgií do metafyzického a kozmického pozadia.[20]

Jeho odkaz považujú za určitý gréckobyzantský prvok prekonávajúci bariéru vybudovanú medzi kresťanským Východom a kresťanským Západom, ktorú vytvorila veľká schizma. Pseudo-Dionysius nebol síce pre západnú racionalitu nikdy celkom prijateľný, ale napriek tomu v nej pôsobil - napospol skôr pod povrchom - ako trvale znepokojujúci a oživujúci ferment a korektív.

Filozoficky najvýznamnejšie dielo je Peri theión onomatón, lat. De divinis nominibus.[11] Dionýzove diela spájali novoplatonizmus a panteizmus a rozlišujú medzi pozitívnou a negatívnou teológiou.[29]

PoznámkyUpraviť

  1. Na Západe Dionysia zo Skutkov apoštolov stotožnili s rovnomenným prvým biskupom z Atén a prvým parížskym biskupom svätým Denisom, čo veľmi prispelo k autorite jeho domnelých spisov.[7]
  2. Zdroj pre grécke názvy[7], pre prepisy do latinky[12], pre latinské názvy[13].
  3. Pápežský bibliotekár Anastázius, ktorý bol priateľ Konštantína Filozofa, v liste franskému cisárovi Karolovi II. píše: „…vrátil telesné ostatky sv. Klimenta ich sídlu – a ktorý celý kódex často spomínaného a zmienky hodného otca [t.j. Pseudo-Dionýza] vedel naspamäť a odporúčal žiakom, aký užitočný je jeho obsah…“.[26] Konštantín bol teda považovaný za znalca Pseudo-Dionýzovho diela.[27][28]

ReferencieUpraviť

  1. DIONÝZ AREOPAGITA. In: KRAFT, Heinrich. Slovník starokresťanskej literatúry. Preklad Vojtech Mikula. Trnava : Dobrá kniha, 1994. 441 s. ISBN 80-7141-048-9. S. 131 – 132.
  2. ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2016. 224 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 55.
  3. byzantská filozofia. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2001. 686 s. ISBN 80-224-0671-6. Zväzok 2. (Bell – Czy), s. 417.
  4. a b c ŠPIRKO, Jozef. Patrologia : život, spisy a učenie svätých otcov. Praha : Ladislav Kuncíř, 1939. 272 s. S. 224 – 227.
  5. a b c DIONYSIUS AREOPAGITA. In: FARRUGIA, Edward G. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Ed. Pavel Ambros; preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. 1039 s. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 268 – 269.
  6. a b St. Dionysius the Areopagite. In: The Encyclopedia of Eastern Orthodox Christianity. Ed. John Anthony. 1st pub. Maldin, MA : Wiley-Blackwell, 2011. 833 s. ISBN 978-1-4051-8539-4. S. 519 – 520.
  7. a b c d KARFÍK, Filip. Dionýsos Areopagités: křesťanské přetvorení antického novoplatonizmu. Orthodox Revue (Praha: Orthodoxia - vzdělávací centrum), 2001, čís. 4-5, s. 22 – 37. ISSN 1212-1592.
  8. a b c d e DROBNER, Hubertus R. Patrologie : úvod do studia starokřesťanské literatury. Preklad Monika Recinová. Vyd. 1. Praha : OIKOYMENH, 2011. 807 s. (Mathésis; zv. 4.) ISBN 978-80-7298-466-4.
  9. a b Dionysius the Pseudo-Areopagite. In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. F. L. Cross. 3rd ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 0-19-211655-X. S. 485.
  10. HEINZMANN, Richard. Středověká filosofie. Preklad Břetislav Horyna. 1. vyd. Olomouc : Nakladatelství Olomouc, 2000. 351 s. (Dějiny filosofie; zv. 2.) ISBN 80-7182-105-5. S. 118 – 124.
  11. a b c d e Pseudo-Dionysius. In: Routledge Encyclopedia of Philosophy. Ed. Edward Craig. 1st publ London; New York : Routledge, 1998. ISBN 0415073103.
  12. a b c d e f g DIONYSOS AREIOPAGITÉS. In: BORECKÝ, Bořivoj; DOSTÁLOVÁ, Růžena, a kol. Slovník řeckých spisovatelů. 2., přeprac. a dopl. vyd., V nakl. Leda vyd. 1. Praha : Leda, 2006. 663 s. ISBN 80-7335-066-1. S. 162 – 163.
  13. a b c PSEUDO-DIONYSOS AREOPAGITA. In: KUŤÁKOVÁ, Eva; VIDMANOVÁ, Anežka, a kol. Slovník latinských spisovatelů. 2., přeprac. a dopl. vyd., V nakl. Leda vyd. 1. Praha : Leda, 2004. 671 s. ISBN 80-7335-042-4. S. 488.
  14. a b c d e DIONYSIOS THE AREOPAGITE, PSEUDO-. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2232 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 629 – 630.
  15. a b DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. 2. vyd. Praha : Vyšehrad, 2003. 413 s. (Kulturní historie.) ISBN 80-7021-409-0. S. 44.
  16. PETR IBERSKÝ. In: STAROWIEYSKI, Marek. Slovník raněkřesťanské literatury Východu: Arabská, arménská, etiopská, gruzínská, koptská a syrská literatura. Preklad Walerian Bugel, Kateřina Mervartová. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2012. 369 s. (Pro Oriente; zv. 7.) ISBN 978-80-7465-021-5. S. 241 – 242.
  17. DIONYSIOS THE AREOPAGITE, PSEUDO-. In: ROSSER, John H. Historical dictionary of Byzantium. Lanham, Md : Scarecrow Press, 2001. 479 s. (Historical dictionaries of ancient civilizations and historical eras; zv. 4.) ISBN 0-8108-3979-2. S. 119 – 120.
  18. a b c Pseudo-Dionysius the Areopagite. In: Encyclopedia of Medieval Philosophy : Philosophy Between 500 and 1500. Ed. Henrik Lagerlund. Dordrecht; New York : Springer, 2011. 1423 s. ISBN 978-1-4020-9728-7. S. 1087 – 1089.
  19. DIONYSIUS AREOPAGITA. In: Biographical dictionary of Christian theologians. Ed. Patrick W. Carey, Joseph T. Lienhard. Westport, Conn. : Greenwood Press, 2000. 589 s. ISBN 0-313-29649-9. S. 152 – 154.
  20. a b LOUTH, Andrew. Mystika. In: Rané křesťanství : počátky a vývoj církve do roku 600. Ed. Ian Hazlett; preklad Petr Kitzler. 1. vyd. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury (CDK), 2009. 315 s. ISBN 978-80-7325-159-8. S. 199.
  21. DIONYSIUS AREOPAGITA. In: KRAFT, Heinrich. Slovník starokřesťanské literatury : život, spisy a nauka řeckých, latinských, syrských, egyptských a arménských církevních otců. Preklad Jiří Kaplan. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2005. 319 s. ISBN 80-7192-516-0. S. 88 – 89.
  22. NEUPAUER, Eduard. Filosofie v Byzanci: Dvě metodologické studie. Vyd. 1. Plzeň : Vydavatelství ZČU v Plzni, 2011. 117 s. ISBN 978-80-261-0088-1. S. 76.
  23. LIBERA, Alain de. Středověká filosofie : byzantská, islámská, židovská a latinská filosofie. 1. vyd. Praha : OIKOYMENH, 2001. 551 s. (Dějiny filosofie; zv. 5.) ISBN 80-7298-026-2. S. 37 – 38.
  24. ŘOUTIL, Michal. Na východ od Antiochie - řecké myšlení za hranicemi Byzance, 2.-8. století - syrská tradice. In: MILKO, Pavel. Úvod do byzantské filosofie. 1. vyd. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2009. 265 s. (Pro Oriente; zv. 9.) ISBN 978-80-87378-13-7. S. 207 – 237.
  25. SERGIOS (SARGÍS) z RÉŠ΄AINÁ. In: STAROWIEYSKI, Marek. Slovník raněkřesťanské literatury Východu: Arabská, arménská, etiopská, gruzínská, koptská a syrská literatura. Preklad Walerian Bugel, Kateřina Mervartová. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2012. 369 s. (Pro Oriente; zv. 7.) ISBN 978-80-7465-021-5. S. 266 – 267.
  26. Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Ed. Peter Ratkoš. 2. opr. a rozš. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1968. 532 s. (Odkazy našej minulosti; zv. 4.) S. 172 – 173.
  27. Dionysius Areopagites. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 130.
  28. Magnae Moraviae fontes historici. Ed. Lubomír Emil Havlík. Vyd. 1. Zväzok III Diplomata, epistolae, textus historici varii. Brno : Universita J.E. Purkyně – filosofická fakulta, 1969. 470 s. (Spisy filosofické fakulty; zv. 134.) S. 175 – 176.
  29. a b PSEUDOAREOPAGITSKÉ SPISY. In: Filozofický slovník. 1. vyd. Praha : Svoboda, 1985. S. 143.

Ďalšia literatúraUpraviť

  • AREOPAGITIKI. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Zväzok 3. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr "Pravoslavnaja enciklopedija", 2003. 752 s. Dostupné online. ISBN 5-89572-008-0. S. 195 – 214.
  • Dionysius Areopagita. In: Slovník křesťanských mystiků. Ed. Luigi Borriello et al.; preklad Ctirad Václav Pospíšil. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2012. 767 s. ISBN 978-80-7195-198-8. S. 275 – 278.
  • DAVYOVÁ, Marie-Madeleine; MISSATKINE, Serge; STATLENDER, Robert; BOESSE, Jean; LACOUDRE, Jacques. Encyklopedie mystiky. Preklad Jiří Našinec. Vyd. 1. Zväzok II. Praha : Argo, 2001. 211 s. (Logos; zv. 3.) ISBN 80-7203-372-7. S. 127 – 130.
  • Pseudo-Dionysius the Areopagite. In: ZALTA, Edward N. (ed.). The Stanford Encyclopedia of Philosophy (Spring 2014 Edition). Dostupné online. ISSN 1095-5054.
  • Pseudo-Dionysius the Areopagite. In: The Internet Encyclopedia of Philosophy. Dostupné online. ISSN 2161-0002.
  • IVÁNKA, Endre von. Plato christianus. Preklad Václav Němec. Vyd. 1. Praha : OIKOYMENH, 2003. 543 s. (Oikúmené; zv. 95.) ISBN 80-7298-070-X. S. 239 – 309.
  • Dionysius the Areopagite, Pseudo-. In: The Gorgias Encyclopedic Dictionary of the Syriac Heritage. Ed. Sebastian P. Brock, Aaron M. Butts, George A. Kiraz, Lucas van Rompay. Piscataway, NJ : Gorgias Press, 2011. 612 s. ISBN 978-1-59333-714-8. S. 128 – 129.
  • PERCZEL, István. Dionysius the Areopagite. In: The Wiley Blackwell Companion to Patristics. Ed. Ken Parry. Chichester, West Sussex ; Malden, MA : Wiley Blackwell, 2015. 530 s. ISBN 978-1-118-43871-8. S. 211 – 225.
  • Ignatius Aphram I Barsoum. The Scattered Pearls : history of Syriac literature and sciences. Ed. and translation Matti Moosa. 2nd rev. ed. Piscataway, N.J. : Gorgias Press, 2003. 604 s. ISBN 1-931956-04-9. S. 123 – 128.
  • PELIKAN, Jaroslav. The Christian Tradition : A History of the Development of Doctrine. Zväzok 1 : The Emergence of the Catholic Tradition (100 – 600). Chicago; London : University of Chicago Press, 1971. 394 s. ISBN 0-226-65370-6. S. 344 – 349.
  • PELIKAN, Jaroslav. The Christian Tradition : A History of the Development of Doctrine. Zväzok 2 : The Spirit of Eastern Christendom (600 – 1700). Chicago; London : University of Chicago Press, 1974. 329 s. ISBN 0-226-65372-2. S. 30 – 32, 65 – 66, 141 – 142.

Pozri ajUpraviť

Externé odkazyUpraviť

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.