Pseudo-Dionýzios Areopagita

Pseudo-Dionýzios Areopagita (iné mená: Pseudodionýzios Areopagita, Pseudo-Dionysios Areopagités, Dionýz Areopagita[1], Dionýz Areopagitský[2], Dionysius Areopagita[3], staršie: Pseudo-Dionýz Areopagita[4]; starogr. Διονύσιος ὁ Άρεοπαγίτης[5]; * koniec 5. storočia, Sýria – † začiatok 6. storočia) bol kresťanský novoplatonik pravdepodobne sýrskeho pôvodu, ktorý sa usiloval spojiť kresťanstvo s pohanskou filozofiou.

Pseudo-Dionýzios Areopagita
sýrsky teológ, filozof, historik a spisovateľ
Antoine Caron, Dionýzios Areopagita konvertujúci pohanských filozofov (pravdepodobne tu je zobrazený Pseudo-Dionýzios Areopagita), olej na drevenom paneli, približne 70 roky 16. storočia, dnes Getty Museum, Los Angeles
Antoine Caron, Dionýzios Areopagita konvertujúci pohanských filozofov (pravdepodobne tu je zobrazený Pseudo-Dionýzios Areopagita), olej na drevenom paneli, približne 70 roky 16. storočia, dnes Getty Museum, Los Angeles
Osobné informácie
Narodenie5. storočie
Úmrtie6. storočie
Národnosťsýrska
Dielo
Žánreexegetické diela, traktáty
Obdobiepatristika (stredovek)
Významné práceDe coelesti hierarchia (O nebeskej hierarchii), De ecclesiastica hierarchia (O cirkevnej hierarchii), De divinis nominibus (Božie mená), De mystica theologia (Mystická teológia)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsPseudo-Dionýzios Areopagita
(multimediálne súbory na commons)

Identita

upraviť

Autora stotožňovali s Aténčanom Dionýziom zo Skutkov apoštolských 17,34, čo tvrdil Eusebios, neskôr ho považovali za zhodného s prvým biskupom Paríža (svätý Denis)[6].[pozn 1] Hoci prisúdenie k postave zo Skutkov apoštolov spochybnil už Hypatius z Efezu (okolo 520 – 540)[8]:682-687 a na západe Pierre Abélard, bolo akceptované do 16. storočia[9]. Datovanie a totožnosť autora spochybnili Laurentius Valla[10] v roku 1457[11] a Erazmus Rotterdamský.[12]

Autor mohol byť:

Iný zdroj sumarizuje: [navrhované identity siahajú] „od učeníkov Prokla cez nechalcedónskych autorov po ortodoxných obrancov Chalcedonu“.[19] Otázka autorstva však doriešená stále nie je.[12][8]:682-687

Doba a miesto pôsobenia

upraviť

Autor pravdepodobne bol / pôsobil v rokoch / dielo vzniklo:

  • v 6. storočí (okolo 520) v Sýrii[9][18]
  • okolo 500[14]
  • koniec 5. storočia alebo neskôr, pravdepodobne mních v Sýrii[6]
  • koniec 5. začiatok 6. storočia[20][21]
  • sýrsky kresťan, ktorý žil v Aténach, diela sú z prelomu 5. – 6. storočia[8]:682-687
  • sýrsky kresťan, ktorý sa pravdepodobne zúčastnil aténskych prednášok Prokla, diela vznikli medzi 482 – 532[12]
  • grécky vzdelaný Sýran, prelom 5. – 6. storočia[7]
  • diela vznikli medzi 485 (Prokles ukončil svoje pôsobenie) a 518 – 528 (prvá citácia Pseudo-Dionýza)[11]
  • sýrsky kresťan, dielo vzniklo pod Proklovým vplyvom[22]
  • diela pochádzajú z rokov 480 – 530, autor bol žiak Prokla, pravdepodobne mních, ktorý žil v Sýrii, neskôr biskup[4]
  • asi sýrsky mních, dielo vzniklo v rokoch 480 – 510[23]
 
Spis De ecclesiastica hierarchia (O cirkevnej hierarchii) od Pseudo-Dionýzia Areopagita, Kódex M 87, folio 28r, približne začiatok 14. storočia, dnes Biblioteca Ambrosiana, Miláno

Ako jeho vlastné spisy, napísané pôvodne po grécky, platia dnes štyri traktáty[pozn 2]:

  • Περὶ τἣς οὐρανἰας ἰεραρχἰας - Peri tés uranias hierarchias, lat. De coelesti hierarchia (dosl. O nebeskej hierarchii)
  • Περὶ τἣς ὲκκλησιαστικἣς ἰεραρχἰας - Peri tés ekklésiastikés hierarchias, lat. De ecclesiastica hierarchia (dosl. O cirkevnej hierarchii)
  • Περὶ θείων ὁνομάτων - Peri theión onomatón, lat. De divinis nominibus (dosl. Božie mená)
  • Περὶ μυστικἣς θεολογίας - Peri theión mystikés theologias, lat. De mystica theologia (dosl. Mystická teológia)
  • 10 listov

V týchto dielach spomína ďalších 7 diel, ktoré sa nezachovali, resp. ich vôbec nenapísal[8]:682-687

Fiktívne diela[7]

upraviť
  • Αἰ θεολογικαἱ ὐποτυπὠσεις - Há teologikai hypotypóseis (dosl. Náčrt teológie)
  • Ὴ συμβολικὴ θεολογἱα - Hé symboliké theologia (dosl. Symbolická teológia)
  • Περὶ δικαίον καὶ θείον δικαστηρίον - Peri dikaion kai theion dikasterion (dosl. O spravodlivom a božskom súde)
  • Περὶ νοητὣν καὶ αὶσθετὣν - Peri noétón kai aisthetón (dosl. O tom, čo je prístupné duchovnému nazeraniu a o tom, čo je vnímateľné zmyslami)
  • Περὶ τὣν άγγελικὣν ίδιοτήτων καὶ τάξεον - Peri tón aggelikón idiotétón kai taxeon (dosl. O anjelských vlastnostiach a rádoch)
  • Περὶ ψυχἢς - Peri psychés (dosl. O duši)
  • Περὶ τὣν θείον ὔμνων - Peri tón theion hymnón (dosl. O božských hymnusoch)

Preklady

upraviť

Do sýrčiny

upraviť

Sýrsky preklad diel Pseudo-dionýza vznikol iba niekoľko rokov po ich napísaní, teda asi začiatok 6. storočia,[5] res. 6. storočie[12]. Autorom bol Sargis (Sergios) z Réš΄ainá.[24][11] Jeho preklad bol dosť voľný.[25]

Do latinčiny

upraviť

Západu ich sprostredkovali opát Hilduin zo St. Denis (okolo 832), Johannes Scotus Eriugena, Iohannes Saracenus (okolo 1167), Robertus Lincolniensis a Ambrogio Traversari (1436). Z týchto textov, komentárov k nim a z ich parafráz sa zostavovali súbory, z ktorých najslávnejší a najrozšírenejší je Corpus Parisiense (Parížsky súbor), zostavený okolo 1250.[13]

Do iných jazykov

upraviť

Po preklade do sýrčiny nasledovali všetky kultúrne jazyky vtedajšieho kresťanského Východu,[5] teda napr. arabčina a arménčina[11] a gruzínčina. Existoval aj preklad do staroslovienčiny[pozn 3], ktorý vznikol 9. / 10. storočí.[18][8]:735

Význam

upraviť

Pripravoval cestu stredovekej mystike. Počas tisíc rokov bol jedným z hlavných zdrojov stredovekého myslenia, mal veľký vplyv na stredovekú teológiu[4].

Na rozdiel od Augustínovho novoplatonizmu, ktorý bol inšpirovaný hlavne Plotinom, je novoplatonizmus Pseudodionysiov viac poplatný Proklovi[29] a vystupuje v čistejšej, pôvodnejšej podobe.

Pokúšal sa začleniť bohatstvo biblickej symboliky, ktorá je vyjadrená v kresťanskej liturgií do metafyzického a kozmického pozadia.[20]

Jeho odkaz považujú za určitý gréckobyzantský prvok prekonávajúci bariéru vybudovanú medzi kresťanským Východom a kresťanským Západom, ktorú vytvorila veľká schizma. Pseudo-Dionysius nebol síce pre západnú racionalitu nikdy celkom prijateľný, ale napriek tomu v nej pôsobil - napospol skôr pod povrchom - ako trvale znepokojujúci a oživujúci ferment a korektív.

Filozoficky najvýznamnejšie dielo je Peri theión onomatón, lat. De divinis nominibus.[11] Dionýzove diela spájali novoplatonizmus a panteizmus a rozlišujú medzi pozitívnou a negatívnou teológiou.[29]

Poznámky

upraviť
  1. Na Západe Dionysia zo Skutkov apoštolov stotožnili s rovnomenným prvým biskupom z Atén a prvým parížskym biskupom svätým Denisom, čo veľmi prispelo k autorite jeho domnelých spisov.[7]
  2. Zdroj pre grécke názvy[7], pre prepisy do latinky[12], pre latinské názvy[13].
  3. Pápežský bibliotekár Anastázius, ktorý bol priateľ Konštantína Filozofa, v liste franskému cisárovi Karolovi II. píše: „…vrátil telesné ostatky sv. Klimenta ich sídlu – a ktorý celý kódex často spomínaného a zmienky hodného otca [t.j. Pseudo-Dionýza] vedel naspamäť a odporúčal žiakom, aký užitočný je jeho obsah…“.[26] Konštantín bol teda považovaný za znalca Pseudo-Dionýzovho diela.[27][28]

Referencie

upraviť
  1. DIONÝZ AREOPAGITA. In: KRAFT, Heinrich. Slovník starokresťanskej literatúry. Preklad Vojtech Mikula. Trnava : Dobrá kniha, 1994. 441 s. ISBN 80-7141-048-9. S. 131 – 132.
  2. ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2016. 224 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 55.
  3. byzantská filozofia. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2001. 686 s. ISBN 80-224-0671-6. Zväzok 2. (Bell – Czy), s. 417.
  4. a b c ŠPIRKO, Jozef. Patrologia : život, spisy a učenie svätých otcov. Praha : Ladislav Kuncíř, 1939. 272 s. S. 224 – 227.
  5. a b c DIONYSIUS AREOPAGITA. In: FARRUGIA, Edward G. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Ed. Pavel Ambros; preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. 1039 s. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 268 – 269.
  6. a b BOUTENEFF, Peter C. St. Dionysius the Areopagite. In: The Encyclopedia of Eastern Orthodox Christianity. Ed. John Anthony. 1st pub. Maldin, MA : Wiley-Blackwell, 2011. 833 s. ISBN 978-1-4051-8539-4. S. 519 – 520.
  7. a b c d KARFÍK, Filip. Dionýsos Areopagités : křesťanské přetvorení antického novoplatonizmu. Orthodox Revue (Praha: Orthodoxia - vzdělávací centrum), 2001, čís. 4-5, s. 22 – 37. ISSN 1212-1592.
  8. a b c d e DROBNER, Hubertus R. Patrologie : úvod do studia starokřesťanské literatury. Preklad Monika Recinová. Vyd. 1. Praha : OIKOYMENH, 2011. 807 s. (Mathésis; zv. 4.) ISBN 978-80-7298-466-4.
  9. a b Dionysius the Pseudo-Areopagite. In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. F. L. Cross. 3rd ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 0-19-211655-X. S. 485.
  10. HEINZMANN, Richard. Středověká filosofie. Preklad Břetislav Horyna. 1. vyd. Olomouc : Nakladatelství Olomouc, 2000. 351 s. (Dějiny filosofie; zv. 2.) ISBN 80-7182-105-5. S. 118 – 124.
  11. a b c d e JARKA-SELLERS, Hannes. Pseudo-Dionysius. In: Routledge Encyclopedia of Philosophy. Ed. Edward Craig. 1st publ London; New York : Routledge, 1998. ISBN 0415073103.
  12. a b c d e f g DIONYSOS AREIOPAGITÉS. In: BORECKÝ, Bořivoj; DOSTÁLOVÁ, Růžena, a kol. Slovník řeckých spisovatelů. 2., přeprac. a dopl. vyd., V nakl. Leda vyd. 1. Praha : Leda, 2006. 663 s. ISBN 80-7335-066-1. S. 162 – 163.
  13. a b c PSEUDO-DIONYSOS AREOPAGITA. In: KUŤÁKOVÁ, Eva; VIDMANOVÁ, Anežka, a kol. Slovník latinských spisovatelů. 2., přeprac. a dopl. vyd., V nakl. Leda vyd. 1. Praha : Leda, 2004. 671 s. ISBN 80-7335-042-4. S. 488.
  14. a b c d e ALEXANDER, Kazhdan; BALDWIN, Barry. DIONYSIOS THE AREOPAGITE, PSEUDO-. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2232 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 629 – 630.
  15. a b DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. 2. vyd. Praha : Vyšehrad, 2003. 413 s. (Kulturní historie.) ISBN 80-7021-409-0. S. 44.
  16. PETR IBERSKÝ. In: STAROWIEYSKI, Marek. Slovník raněkřesťanské literatury Východu : arabská, arménská, etiopská, gruzínská, koptská a syrská literatura. Preklad Walerian Bugel, Kateřina Mervartová. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2012. 369 s. (Pro Oriente; zv. 7.) ISBN 978-80-7465-021-5. S. 241 – 242.
  17. DIONYSIOS THE AREOPAGITE, PSEUDO-. In: ROSSER, John H. Historical dictionary of Byzantium. Lanham, Md : Scarecrow Press, 2001. 479 s. (Historical dictionaries of ancient civilizations and historical eras; zv. 4.) ISBN 0-8108-3979-2. S. 119 – 120.
  18. a b c TREIGER, Alexander. Pseudo-Dionysius the Areopagite. In: Encyclopedia of Medieval Philosophy : Philosophy Between 500 and 1500. Ed. Henrik Lagerlund. Dordrecht; New York : Springer, 2011. 1423 s. ISBN 978-1-4020-9728-7. S. 1087 – 1089.
  19. DIONYSIUS AREOPAGITA. In: Biographical Dictionary of Christian Theologians. Ed. Patrick W. Carey, Joseph T. Lienhard. Westport, Conn. : Greenwood Press, 2000. 589 s. ISBN 0-313-29649-9. S. 152 – 154.
  20. a b LOUTH, Andrew. Mystika. In: Rané křesťanství : počátky a vývoj církve do roku 600. Ed. Ian Hazlett; preklad Petr Kitzler. 1. vyd. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury (CDK), 2009. 315 s. ISBN 978-80-7325-159-8. S. 199.
  21. DIONYSIUS AREOPAGITA. In: KRAFT, Heinrich. Slovník starokřesťanské literatury : život, spisy a nauka řeckých, latinských, syrských, egyptských a arménských církevních otců. Preklad Jiří Kaplan. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2005. 319 s. ISBN 80-7192-516-0. S. 88 – 89.
  22. NEUPAUER, Eduard. Filosofie v Byzanci: Dvě metodologické studie. Vyd. 1. Plzeň : Vydavatelství ZČU v Plzni, 2011. 117 s. ISBN 978-80-261-0088-1. S. 76.
  23. LIBERA, Alain de. Středověká filosofie : byzantská, islámská, židovská a latinská filosofie. 1. vyd. Praha : OIKOYMENH, 2001. 551 s. (Dějiny filosofie; zv. 5.) ISBN 80-7298-026-2. S. 37 – 38.
  24. ŘOUTIL, Michal. Na východ od Antiochie – řecké myšlení za hranicemi Byzance, 2. – 8. století – syrská tradice. In: MILKO, Pavel. Úvod do byzantské filosofie. 1. vyd. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2009. 265 s. (Pro Oriente; zv. 9.) ISBN 978-80-87378-13-7. S. 207 – 237.
  25. SERGIOS (SARGÍS) z RÉŠ΄AINÁ. In: STAROWIEYSKI, Marek. Slovník raněkřesťanské literatury Východu : arabská, arménská, etiopská, gruzínská, koptská a syrská literatura. Preklad Walerian Bugel, Kateřina Mervartová. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2012. 369 s. (Pro Oriente; zv. 7.) ISBN 978-80-7465-021-5. S. 266 – 267.
  26. Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Ed. Peter Ratkoš. 2. opr. a rozš. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1968. 532 s. (Odkazy našej minulosti; zv. 4.) S. 172 – 173.
  27. Dionysius Areopagites. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 130.
  28. Magnae Moraviae fontes historici. Ed. Lubomír Emil Havlík. Vyd. 1. Zväzok III Diplomata, epistolae, textus historici varii. Brno : Universita J.E. Purkyně – filosofická fakulta, 1969. 470 s. (Spisy filosofické fakulty; zv. 134.) S. 175 – 176.
  29. a b PSEUDOAREOPAGITSKÉ SPISY. In: Filozofický slovník. 1. vyd. Praha : Svoboda, 1985. S. 143.

Ďalšia literatúra

upraviť
  • AREOPAGITIKI. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Zväzok 3. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr "Pravoslavnaja enciklopedija", 2003. 752 s. Dostupné online. ISBN 5-89572-008-0. S. 195 – 214.
  • Patrology : The Eastern Fathers from the Council of Chalcedon to John of Damascus. Ed. Angelo Di Berardino; preklad Adrian Walford. Cambridge : James Clarke & Co, 2006. 701 s. ISBN 978-0-227-67979-1. S. 45 – 53.
  • Dionysius Areopagita. In: Slovník křesťanských mystiků. Ed. Luigi Borriello et al.; preklad Ctirad Václav Pospíšil. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2012. 767 s. ISBN 978-80-7195-198-8. S. 275 – 278.
  • DAVYOVÁ, Marie-Madeleine; MISSATKINE, Serge; STATLENDER, Robert; BOESSE, Jean; LACOUDRE, Jacques. Encyklopedie mystiky. Preklad Jiří Našinec. Vyd. 1. Zväzok II. Praha : Argo, 2001. 211 s. (Logos; zv. 3.) ISBN 80-7203-372-7. S. 127 – 130.
  • Pseudo-Dionysius the Areopagite. In: ZALTA, Edward N. (ed.). The Stanford Encyclopedia of Philosophy (Spring 2014 Edition). Dostupné online. ISSN 1095-5054.
  • Pseudo-Dionysius the Areopagite. In: The Internet Encyclopedia of Philosophy. Dostupné online. ISSN 2161-0002.
  • IVÁNKA, Endre von. Plato christianus. Preklad Václav Němec. Vyd. 1. Praha : OIKOYMENH, 2003. 543 s. (Oikúmené; zv. 95.) ISBN 80-7298-070-X. S. 239 – 309.
  • BROCK, Sebastian P. Dionysius the Areopagite, Pseudo-. In: The Gorgias Encyclopedic Dictionary of the Syriac Heritage. Ed. Sebastian P. Brock, Aaron M. Butts, George A. Kiraz, Lucas van Rompay. Piscataway, NJ : Gorgias Press, 2011. 612 s. ISBN 978-1-59333-714-8. S. 128 – 129.
  • PERCZEL, István. Dionysius the Areopagite. In: The Wiley Blackwell Companion to Patristics. Ed. Ken Parry. Chichester, West Sussex ; Malden, MA : Wiley Blackwell, 2015. 530 s. ISBN 978-1-118-43871-8. S. 211 – 225.
  • Ignatius Aphram I Barsoum. The Scattered Pearls : history of Syriac literature and sciences. Ed. and translation Matti Moosa. 2nd rev. ed. Piscataway, N.J. : Gorgias Press, 2003. 604 s. ISBN 1-931956-04-9. S. 123 – 128.
  • PELIKAN, Jaroslav. The Christian Tradition : A History of the Development of Doctrine. Vol. 1 : The Emergence of the Catholic Tradition (100 – 600). Chicago; London : University of Chicago Press, 1971. 394 s. ISBN 0-226-65370-6. S. 344 – 349.
  • PELIKAN, Jaroslav. The Christian Tradition : A History of the Development of Doctrine. Vol. 2 : The Spirit of Eastern Christendom (600 – 1700). Chicago; London : University of Chicago Press, 1974. 329 s. ISBN 0-226-65372-2. S. 30 – 32, 65 – 66, 141 – 142.

Pozri aj

upraviť

Externé odkazy

upraviť
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.