Wikipédia

Pyrgos (architektúra)

V širšom význame grécky výraz pre vežu. V užšom význame označuje osobitý typ byzantskej opevnenej veže štvorcového alebo obdĺžnikového pôdorysu.
Pozri aj: veža (stavba)

Pyrgos (novogr. πύργος – pyrgos, staroslovien. stl’p) je v širšom význame grécky (resp. starosloviensky) výraz pre vežu. V užšom význame označuje osobitý typ opevnenej veže štvorcového alebo obdĺžnikového pôdorysu. Obvykle ide o opevnené vidiecke alebo kláštorné sídlo. Pyrgos v prípade útoku plnil funkciu posledného útočiska, hradu alebo pevnosti. Najčastejšie tvoril neoddeliteľnú súčasť kláštorných opevnení.[1]

Tzv. Veža svätého Sávu v Kláštore Chilandar na hore Athos, 12. storočie, Grécko

V kláštorných dokumentoch pred 14. storočím sa pyrgoi (pl.) spomínajú len zriedkavo, pričom sa používali najmä ako orientačné body. Naopak, v 14. a 15. storočí sa architektonický prvok výrazne presadil na území hory Athos.[1] Zvyčajne boli umiestnené na najvyššom mieste, čo najbližšie ku kláštornému ambitu. Príkladom tohto usporiadania je napríklad veža svätého Sávu z roku 1198 v Kláštore Chilandar na hore Athos.[2] Niekedy tiež plnili tiež funkciu zvonice alebo vyvýšenej kaplnky. Osobitý typ pyrgoi sa objavuje na Balkáne okolo roku 1300. Vyznačuje viacerými vyčnievajúcimi opornými múrmi na všetkých štyroch stranách a pripomína donjon.[1]

Opis upraviť

Pyrgos nápadne pripomína samostatnú vežu, ktorá je v západnej Európe známa pod termínom donjon. Donedávna prevládal názor, že sa koncepcia západného opevnenia dostala do Byzancie vďaka križiackym výpravám. Dnes sa však odborníci zhodujú, že pyrgos čiastočne vychádza z francúzskej fortifikačnej architektúry 12. – 13. storočia. Skupina francúzskych donjonov z tohto obdobia vykazuje rovnaké základné plány, rozmery a členenie fasády, ako skupina veží v Kláštore Chilandar na hore Athos.[3] To viedlo niektorých odborníkov k záveru, že tzv. typ athoskej veže stavaný na konci 13. storočia a počas prvých desaťročí 14. storočia vychádza priamo z francúzskeho donjonu. Pyrgos bol postupne transformovaný do byzantskej a srbskej kláštornej architektúry počas vlády srbského kráľa Štefana Uroša II. Milutina.[pozn. 1][3]

Hlavnou úlohou pyrgosu bola jednoznačne funkcia posledného útočiska. Nejednoznačné je použitie v byzantskej fortifikačnej architektúre, predovšetkým kvôli umiestneniu v kláštorných komplexoch. Nie je jasné či bola vojenská posádka v kláštoroch niekedy umiestnená natrvalo.[pozn. 2][4] Veže boli postavené prevažne z kameňa alebo tehiel, ako viacposchodová stavba s jedným vstupom na prvom poschodí. Na prízemí sa zvyčajne nachádzala cisterna a na najvyššom poschodí kaplnka. Zvyčajne šlo o jednoloďové kaplnky obklopené galériami bez zvonku viditeľných kupol. Priestory medzi najvyšším poschodím a prízemím boli s najväčšou pravdepodobnosťou využívané na bývanie, čo potvrdzovali čiastočne zachované sociálne zariadenia. Účel iných priestorov nebol spoľahlivo určený, hoci pravdepodobne plnili rôzne účely. Novšie písomné pramene naznačujú, že slúžili napr. ako skriptóriá, knižnice a príležitostne aj ako pokladnice kláštora.[4]

 
V popredí tzv. Veža Jána I. Tzimiska, 11. storočie, Veľká lavra na hore Athos, Grécko

Opevnená veža sa v byzantskej kláštornej architektúre prvýkrát objavuje v kláštore Veľká lavra (pyrgos Jána I. Tzimiska[pozn. 3]) a v Monastieri Iviron zo začiatku 11. storočia. Ďalšie dve, veža svätého Sávu a svätého Juraja, sa nachádzajú v kláštornom komplexe Chilandar pozdĺž hradieb samotného kláštora.[5] Tento typ sa vyznačuje výraznými pilastrami a konzolami. Na vrchu sú navzájom spojené oblúkmi, ktoré zase podopierajú galériu v najvyššom poschodí. Veža svätého Sávu, konkrétne jej najnižšia časť, je z roku 1198 a patrí k jednej z najstarších z piatich veží. K rozsiahlej obnove veži došlo počas rekonštrukcie kláštora, ktorú inicioval srbský kráľ Štefan Uroš II. Milutin. Veža svätého Juraja pochádza pravdepodobne z polovice 13. storočia. Zvyšné tri sa všeobecne pripisujú srbskému kráľovi Milutinovi. Veža svätého Bazila patrí k malému opevnenému výbežku, ktorý kedysi chránil prístav Chilandar. Ďalšie veže, tzv. Veža kráľa Milutina a Albánska veža, predstavovali oddelené opevnené miesta, ktorých úlohou bolo kontrolovať strategické body na prístupových cestách ku kláštoru. Všetky veže obsahujú rovnaké konštrukčné vlastnosti a predstavujú typ tzv. athoskej veže.[3]

 
Pyrgos Monastiera Stavronikita na hore Athos, 16. storočie, Grécko

Na Balkáne sa nachádza iba malé množstvo zachovaných veží podobného typu. Ide napríklad o vyhĺbené základy veže pred hlavným vchodom do Kláštora Banjska vystavané počas vlády srbského kráľa Štefana Uroša II. Milutina. Príklady podobných veží zo 14. storočia možno nájsť v Kláštore Lesnovo v Srbsku, ako aj v Kláštore svätého Jána Krstiteľa neďaleko Serres.[6] Geografická poloha a chronologické súvislosti naznačujú, že veže sú dielom tej istej dielne alebo prinajmenšom vychádzali z rovnakej stavebnej tradície. Medzi najzachovalejšie patrí Chreľova veža v Monastieri Rila postavená počas vlády Štefana Dušana okolo roku 1342 alebo medzi rokmi 1334 – 1335. Na najvyššom poschodí sa nachádzala kaplnka zasvätená svätému Ivanovi Rilskému, ktorý podľa tradície inicioval svoj asketický život práve na tomto mieste. Pyrgos plnil aj symbolickú úlohu v kláštornom kontexte palaiologovského a postbyzantského obdobia, ktorú najlepšie charakterizuje kaplnka na najvyššom poschodí. Kaplnka je zvyčajne zasvätená Nanebovstúpeniu Pána, Premeneniu Pána, Najsvätejšej Trojici, svätému Jánovi, svätému Jurajovi alebo svätému Ivanovi Rilskému, čo odkazuje na prítomnosť askétov, ktorí sa rozhodli žiť a hľadať spásu na vyvýšenom mieste.[6][3]

Galéria upraviť

Poznámky upraviť

  1. ↑ Spojenie s Francúzskym kráľovstvom potvrdzuje aj fakt, že matka Štefana Uroša II. Milutina bola Helena z Anjou. Ako kráľovná vdova vládla nad pobrežnou oblasťou srbského štátu a udržiavala priateľské vzťahy s talianskymi mestami. Počas vlády Heleny z Anjou bola, na ostrove v Skadarskom jazere, postavená veža, ktorá sa v literatúre označuje ako tzv. typ athoskej veže. Dnes sa tam nachádzajú iba zvyšky veže.
  2. ↑ Typikon Kláštora Theotokos Kosmosoteira naznačuje, že za obranu kláštora zodpovedali priamo obyvatelia žijúci v neďalekej dedine. Nikdy im však nebolo dovolené vstúpiť do kláštora so zbraňami.
  3. ↑ Veža bola pomenovaná po byzantskom cisárovi Jánovi I. Tzimiskovi, ktorý bol jedným z prvých donátorov monastiera Veľká lavra. Okrem finančnej podpore vydal cisár v roku 972 Tragos, ktorý bol zakladajúcou listinou a prvou ústavou mníšskeho štátu Athos.

Referencie upraviť

  1. ↑ a b c PYRGOS In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1760 – 1761. (po anglicky)
  2. ↑ KRÜGER, Kristina, et al. Řády a kláštery 2000 let křesťanského umění a kultury. Praha : Slovart, 2008. ISBN 978-80-7391-121-8. Kapitola Byzantská klášterní architektura, memoriální stavby a kulturní identita, s. 346.
  3. ↑ a b c d Templar Towers on Mt Athos [online]. Seminary, [cit. 2021-06-14]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. ↑ a b POPOVIĆ, Svetlana. The Architectural Iconography of the Late Byzantine Monastery. Toronto : Canadian Institute of Balkan Studies, 1997. Ďalej len Popović. ISBN 1-896566-12-X. S. 12.
  5. ↑ Popović, str. 11
  6. ↑ a b Popović, str. 13

Literatúra upraviť

  • ROSSI, Maria Alessia; SULLIVAN, Alice Isabella. Byzantium in Eastern European Visual Culture in the Late Middle Ages. Zväzok 65. Leiden, Boston : Brill, 2020. (East Central and Eastern Europe in the Middle Ages, 450-1450.) ISBN 9789004421370. S. 122.
  • BOGDANOVIĆ, Jelena, et al. Approaches to Byzantine Architecture and its Decoration: Studies in Honor of Slobodan Ćurčić. Oxon, New York : Routledge, 2012. ISBN 978-1-4094-2740-7. Kapitola Life in a Late Byzantine Tower: Examples from Northern Greece, s. 187 – 199.
  • EGER, A. Asa. The Islamic-Byzantine Frontier: Interaction and Exchange Among Muslim and Christian Communities. 1. vyd. Londýn, New York : I. B. TAURIS, 2015. ISBN 978-1-78076-157-2. S. 95.
  • MORRIS, Sarah P.; PAPADOPOULOS, John K.. Greek Towers and Slaves: An Archaeology of Exploitation. American Journal of Archaeology (Boston: Archaeological Institute of America), 2005, roč. 109, čís. 2, s. 155 – 225. ISSN 00029114.
  • BARTUSIS, Mark C. The Late Byzantine Army: Arms and Society, 1204 – 1453. Philadelphia : University of Pennsylvania Press, 1992. (The Middle Ages Series.) ISBN 0-8122-3179-1. S. 314 – 315.

Pozri aj upraviť

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Pyrgos_(architektúra)&oldid=7240766“