Svaľava

	Svaľava; (Свалява)
	mesto
Vlajka	Erb
	Oficiálny názov: Свалява – Svaľava
Štát	Ukrajina
Región	Zakarpatská oblasť
Okres	Mukačevský rajón
Súradnice	48°32′50″S 22°59′10″V / 48,54722°S 22,98611°V
Obyvateľstvo	17 068 (2022)
Časové pásmo	VEČ (UTC+2)
- letný čas	VELČ (UTC+3)
	Poloha mesta v rámci Ukrajiny
	Geografický portál

Súradnice: 48°32′50″S 22°59′10″V / 48,54722°S 22,98611°V

Svaľava (ukr. Свалява; rusín. Свалява; maď. Szolyva; čes. Svalava; nem. Schwalbach; poľ. Swalawa) je mesto v Zakarpatskej oblasti na západnej Ukrajine. Do roku 2020 bolo centrom Svaľavského rajónu. Dnes je súčasťou Mukačevského rajónu. V roku 2022 malo mesto podľa odhadov 17 068 obyvateľov.

Mesto leží v údolí rieky Latorica, resp. na ústí riečky Svaliavka do Latorice, len 30 km severovýchodne od Mukačeva. Je obklopené rôznymi vrchmi, ktorých nadmorská výška sa pohybuje okolo 600 – 700 m n.m. a ktoré sú pokryté hustými lesmi.

Názov

Názov mesta je slovanského pôvodu a vznikol podľa označenia pre soľ. Je tak zachovaný hlavne v maďarskej podobe názvu (Szolyva), v ostatných slovanských jazykoch sa postupne vyvinul do inej podoby. V nemčine sa historicky objavuje aj názov Schwallbach.

Obyvateľstvo

Sčítanie ľudu v roku 2001 oficiálne identifikovalo viac ako 94 % obyvateľstva. Ukrajinci: 94,5 %, Rusi: 1,5 %, Maďari: 0,7 %, Slováci: 0,6 %

História

Prvá písomná zmienka o meste sa objavuje na začiatku 12. storočia, vtedy bolo sídlo vo vlastníctve uhorského šľachtického rodu. Roku 1263 je doložený názov sídla v podobe Zoloa. Mesto sa rozvinulo najskôr na obchodnej ceste z Uhorska do Haliča. Varením miestnej minerálnej vody s vysokým obsahom soli sa tu tiež vyrábala soľ. Od 13. storočia bolo súčasťou berehovskej farnosti.

Začiatkom 18. storočia sa miestne obyvateľstvo zapojilo do Rakócziho povstania. Svaľava sa neskôr dostala do vlastníctva šľachtického rodu Schönbornovcov. V 90. rokoch 18. storočia sa mesto stalo významným hospodárskym centrom regiónu, bol tu sprevádzkovaný liehovar a postavená úzkorozchodná železnica. Mesto dostalo povolenie na organizovanie trhov (1798), na ktorých sa predávali prevažne prútené výrobky a keramika. Začala sa tiež výstavba ciest a mostov. V roku 1834 mala Svaľava okolo 500 obyvateľov.

V roku 1881 bola cez Svaľavu postavená železničná trať v smere Viedeň – Ľvov. Tento čin dal impulz na vývoz tunajšej minerálnej vody po rakúskych krajinách, čo viedlo k vybudovaniu sklárne na výrobu fliaš. Vzniklo tiež prekladisko na sušenie dreva. Do roku 1918 bolo súčasťou Berežskej župy v Rakúsko-Uhorsku.

Synagóga v Svaľave

V roku 1910 bolo v poslednom sčítaní ľudu, ktoré bolo uskutočnené za Rakúsko-Uhorska, v Svaľave 3802 obyvateľov, z toho 1698 Rusínov, 1115 Nemcov, 735 Maďarov a 195 Slovákov. 47,1 % obyvateľov bolo grékokatolíkov, 26,2 % Židov a 22,9 % rímskokatolíkov veriacich. Židovské obyvateľstvo bolo po nemeckej okupácii Maďarska v máji 1944 deportované do Osvienčimu a väčšina z nich tam bola zavraždená.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska, takmer rok po skončení prvej svetovej vojny (11. november 1918), sa v roku 1919 Podkarpatská Rus a tým aj Svaľava pripojili k Československu. Zatiaľ čo v roku 1920 žilo v meste 4400 obyvateľov, v roku 1939 to bolo už 7000 obyvateľov. Počas prvej československej republiky sa tu rozvíjal chemický priemysel. Bolo tu gymnázium a od roku 1921 aj odborná škola. Sľubný vývoj ukončila maďarská anexia a druhá svetová vojna.

Pred príchodom Červenej armády nechali nemecké a maďarské vojská strhnúť všetky mosty a ďalej zničili miestnu stanicu. Jednotky Červenej armády sa do Svaľavy dostali dňa 24. októbra 1944.

Roku 1945 na základe sfalšovaného referenda ktoré organizoval ZSSR pod dohľadom sovietskych vojsk, bola Podkarpatská Rus spolu s mestom Svaľava pripojená k Ukrajinskej SSR.

Dom v meste

Po skončení druhej svetovej vojny Červená armáda v blízkosti mesta vybudovala koncentračný tábor, v ktorom bola väznená prevažne maďarská a nemecká menšina. Dnes sa na jeho mieste nachádza pamätník v podobe rozľahlého parku. Po skončení vojny sa stala oficiálne sídlom mestského typu a práva mesta získala Svaľava roku 1957. V 50. rokoch tu vzniklo kino, ktoré nieslo názov Tarasa Ševčenka (neskôr zaniklo, dnes sa tu nachádza reštaurácia Európa). V 60. rokoch 20. storočia tu žilo 10100 obyvateľov. V tejto dobe tu tiež bol postavený Palác kultúry so sochou Ivana Franka. Vznikla tu aj organizácia pre kultúrne aktivity maďarskej národnostnej menšiny. Rozvíjala sa tu sklárska výroba.

Od roku 1991 je mesto súčasťou nezávislej Ukrajiny. V roku 1994 tu bol dokončený pamätník obetiam Stalinových represií (z obdobia po pripojení bývalej Podkarpatskej Rusi k ZSSR).

Ekonomika

V okolí je získavaná minerálna voda. Zastúpený je tu aj potravinársky priemysel. Vďaka prechádzajúcej železničnej trati sa väčšina miestnych prevádzok rozvíjala v jej blízkosti. To je prípad bývalého závodu Lesokombinátu (ukrajinsky: Лисокомбинат), ktorý však po rozpade ZSSR zanikol a jeho objekty boli postupne ničené zubom času.

Administratívna budova v Svaľave

Kultúra a pamiatky

Miestny gréckokatolícky kostol pochádza z roku 1758. Drevený kostol sv. Michaela vznikol v 16. storočí a je ukážkou tzv. lemkovskej architektúry. Ďalšie pravoslávne kostoly tu vznikli v 19. storočí, v prvej polovici 20. storočia a tretí bol vysvätený v roku 2010. V centre mesta sa nachádza dub starý cez 500 rokov.

Doprava

Nachádza sa tu stanica na hlavnej železničnej trati Ľvov - Stryj - Čop, ktorá spája Zakarpatskú oblasť so zvyškom Ukrajiny. V obci stojí jediná stanica. Prechádza tadiaľto aj cesta z Mukačeva na Volovecké sedlo (M-06). Samotný stred mesta obchádza po obchvate, ktorý vedie severne od stredu Svaľavy.