Užocký priesmyk

Užocký priesmyk, niekedy aj Užocké sedlo (ukr. Ужоцький перевал, poľ. Przełęcz Użocka, maď. Uzsoki-hágó) je horský priesmyk na pomedzí Zakarpatskej a Ľvovskej oblasti Ukrajiny, spájajúci údolie Dnestru s údolím Uhu. Nachádza sa blízko ukrajinskej hranice s Poľskom, v nadmorskej výške 853 m.

Užocký priesmyk
priesmyk
Užocký priesmyk z poľských hraníc.
Štát	Ukrajina
Regióny	Zakarpatská oblasť, Ľvovská oblasť
Pohorie	Východné Karpaty (Bukovské vrchy)
Nadmorská výška	853 m n. m.
Súradnice	49°00′13″S 22°53′17″V
Najľahší výstup	z cesty H13 z obce Užok, resp. Sjanki
Poloha v rámci Ukrajiny
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Polohopis a geografia

Priesmyk sa nachádza na hlavnom hrebeni Východných Karpát, v časti známej ako Poloniny a Bukovské vrchy, predstavené aj poľským pomenovaním Západné Bieszczady a ukrajinským názvom Užanský masív. Severne od priesmyku sa nachádza prameň rieky San, prítoku Visly, južne zase prameň rieky Uh. Oblasť priesmyku je súčasťou Užanského národného parku.

Rakúsko-uhorský a ruský vojenský cintorín obetiam prvej svetovej vojny v Užockom priesmyku.

Dejiny

Počas prvej svetovej vojny bol priesmyk dejiskom krvavých bojov, ktoré pripomína vojenský cintorín. Podobne ako pri Vereckom priesmyku, aj tu sa nachádza pamätník partizánom, Sičským strelcom, avšak nie z obdobia roku 1939, ale z obdobia konca prvej svetovej vojny (1917-1919). Na prelome rokov 1914 a 1915 priesmyk s niekoľkými prerušeniami držali ruské vojská, následne bol znovu obsadený rakúsko-uhorskou armádou. V novembri 1914 ním prenikli ruské vojská pri ich ofenzíve do východného Zemplínu.

Po skončení prvej svetovej vojny sa v priesmyku nachádzala česko-slovensko-poľská štátna hranica a v roku 1930 bola v priesmyku postavená nová budova československého colného úradu. Po maďarskej anexii Podkarpatskej Rusi sa v priesmyku nachádzala hranica maďarsko-poľská. Dva dni po tejto anexii sa tu 20. marca 1939 konala oslava znovuobnovenia spoločnej hranice oboch týchto štátov.

O priesmyk sa viedli prudké boje aj v dobe druhej svetovej vojny. Tie pripomína pamätník padlým sovietskym vojakom z dôb bojov v roku 1944. Už v čase karpatsko-duklianskej operácie a ďalej aj po skončení vojny priesmyk spolu s celou Podkarpatskou Rusou okupovali sovietske vojská. Československo sa de iure územia vzdalo podpisom Medzištátnej zmluvy o odstúpení Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskemu zväzu 29. júna 1945 v Moskve. Po rozpade Sovietskeho zväzu koncom roka 1991 sa priesmyk stal súčasťou územia Ukrajiny. Dnes tvorí hranicu medzi Zakarpatskou a Ľvovskou oblasťou Ukrajiny.

Doprava

Cez priesmyk vedie štátna cesta H13 (regionálna cesta R 39), spájajúca Ľvov s Užhorodom cez Sambir. V roku 1872 tu bola položená tiež strategicky dôležitá železnica, spájajúca Budapešť s východnou Haličou (priesmyk ležal na zemskej hranici Uhorska a Haliči v rámci Rakúska-Uhorska). Železnica, dnes vedúca z Čopu do Ľvova, prekonáva na trati prevýšenie 362 metrov cez sústavu viaduktov a tunelov. Táto železničná trať s mnohými romantickými scenériami v priestoroch Užanského národného parku býva ľudovo označovaná ako Ukrajinský Semmering (tiež Zakarpatský či v minulosti Podkarpatský Semmering). Je prísne vojensky strážená z dôvodu blízkosti poľských a schengenských hraníc, vojaci hliadkujú väčšinu vstupov do tunelov v priesmyku.

Galéria

• 
  Vjazd do Zakarpatskej oblasti Ukrajiny na Užockom priesmyku
• 
  Cestná kontrola na Užockom priesmyku pri vjazde do Ľvovskej oblasti Ukrajiny
• 
  Železničná zastávka Užok, ležiaca priamo v sedle priesmyku
• 
  Železničný viadukt v Užockom priesmyku

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Užocký priesmyk

Externé odkazy

• Heslo „Užocký priesmyk“ v Ottovej encyklopédii^{[nefunkčný odkaz]}