Wikipédia

Ľubomír Ďurček

Ľubomír Ďurček (* 30. august 1948, Bratislava) je slovenský konceptuálny umelec, performer, dokumentarista, autor experimentálnych textov, kníh a filmov.

Ľubomír Ďurček
slovenský konceptuálny umelec, maliar, akčný umelec
Narodenie30. august 1948 (75 rokov)
Bratislava, Slovensko
BydliskoBratislava
Národnosťslovenská
Alma materVysoká škola výtvarných umení, Bratislava

Biografia upraviť

Jeho diela sú prezentované na mnohých výstavách na Slovensku, rovnako aj medzinárodne v Amsterdame, Prahe a Brne. Študoval krajinné a obrazové umenie na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave pod vedením profesora Jána Želibského. Štúdium ukončil v roku 1973. Väčšinu svojho života pôsobil ako stredoškolský pedagóg. V roku 1977 spoločne s Petrom Bartošom organizoval výstavu fotografií českých a slovenských akčne a konceptuálne zameraných výtvarníkov, pomenovanú Fotozáznamy. Na prelome 70. a 80. rokov spolupracoval s Divadlom Labyrint a Dočasnou spoločnosťou intenzívneho prežívania okolo Jána Budaja. Pre Týždeň divadla na ulici realizoval koncept súboru akcií s názvom Rezonancie (1979). Ďurček vo svojej tvorbe využíva elementárny jazyk vizuálnej komunikácie, ako je bod, línia, rozptyl a koncentrácia.

Experimentálny film upraviť

Tematicky sa Ďurček zameriava na experimentálny film, na komunikáciu a medziľudské vzťahy prezentované odlúčením alebo fyzickým kontaktom. Dôležitý prvok je využívanie častí ľudských tiel ako napríklad ruky v Informácia o rukách a ľuďoch. Akcia NFRMC a film Informácia o rukách a ľuďoch má tiež na jednej strane črty skupinového performance pre filmovú kameru a film a na druhej strane aj črty happeningu, kde sú všetci účastníci a herci zároveň aj divákmi, aj keď hovoriť o divákoch tu nie je celkom presné, lebo sa môžu „dívať“ iba rukami. Ďurček tu priviezol a zhromaždil skupinu mladých ľudí z rozličných miest Bratislavy so zakrytými očami na smetisko devastovanej v krajine. Pred vstupom do „hry“ im neposkytol ani možnosť vzájomného kontaktu, ani informáciu o totožnosti ostatných účastníkov akcie. Na smetisku ich zhromaždil okolo čierneho stola. Všetci museli položiť obidve ruky na stôl. Nimi mohli – stále so zakrytými očami – vyvíjať akúkoľvek aktivitu – za predpokladu, že sa bude odohrávať v priestore vymedzenom doskou stola. Nesmeli hovoriť a vydávať žiadne iné zvuky. Akcia a film môžu byť metaforou zdevastovaného životného prostredia a hroziacej katastrofy civilizácie, kde ľudia strácajú prirodzené možnosti a schopnosti komunikácie a musia hľadať iné. Zároveň im to však umožňuje tieto nové a netušené možnosti a schopnosti nájsť.

Film i jeho premietanie je tu teda len jednou zo súčastí širšej akcie a jej súčasťou je aj kniha s fotografiami, diapozitívmi a inými materiálmi. Pri takýchto Ďurčekových filmoch už umelecká akcia naplno využíva film. Ďurčekov film Domov je len jednou zo súčastí akcie, ktorá sa začala happeningom v roku 1983, kde boli štyria mladí muži so zakrytými očami odvedení s pomocou iných účastníkov akcie na neznáme miesto v lese a zátiší do veľkej kocky z plátna. Sám film je postavený na montáži a koláži čiernobielych záberov kocky, pohybujúcej sa v lese, a farebných fotografií z vnútra kocky – tepla domova. Ide tu o útok prírody na domov, neznámeho a nespútaného na racionálne vymedzený a uzavretý priestor.

Charakteristika tvorby upraviť

Ťažisko Ďurčekovej tvorby spadá do tzv. „normalizačného“ obdobia. Táto fatálna súvislosť ho zaradila medzi autorov tzv. neoficiálnej scény slovenského umenia a vymedzila ďalšie podmienky pre jeho tvorbu. Báza „normalizačných“ inštitúcií zďaleka nebola vhodným rámcom pre artikulovanie jeho tvorby, a s ohľadom na túto skutočnosť, ako i pre vlastné inklinácie umelec začal vytvárať veľmi špecifické formáty, resp. spôsoby „publikovania“ (v zmysle zverejňovania) vlastnej tvorby. Prestal „veriť“ formátu výstavy, ako vhodnému rámcu pre artikulovanie významov svojich prác. Vo vlastnom byte si vytvoril tzv. medzipriestor, ktorý v kontraste k verejnej mediácii diel, kantovsky fungoval ako báza pre prezentáciu vo veľmi intímnej atmosfére individuálneho zdieľania („iskrenia“) s každým potenciálnym divákom, resp. respondentom, ktorý tento priestor navštívil. Jednotlivé mustry diel Ďurček dlhodobo opakoval v priebehu rokov ako mantru.

V tomto duchu, výstupmi jeho prác boli zvlášť nemonumentálne formáty, a to najmä fotografie, filmy, texty, či unikátne autorské knihy. Pojítkom všetkých je, ako je obsiahnuté už v názve, že predstavujú možnosti pre konceptuálne, situačné modely komunikácie medzi ľuďmi. Kontextuálne konfigurácie ako vzorce, s ktorými Ďurček pracuje sú predmetom výskumu súčasných teórií komunikácie. Komunikácia sa tu chápe ako veľmi komplexný proces, kedy sociálna akcia, ako i myslenie samotné prebieha v kontexte s prostredím, a to spôsobom „stelesňovania“ (tzv. embodiment) – tj. myslíme a komunikujeme celým telom, svojimi zmyslami a v korelácii s daným prostredím. Význam je potom spoločne konštruovaný medzi jednotlivými účastníkmi dialógu, a to neautoritatívnym, dialogickým spôsobom s otvoreným koncom.

Kurátorka Mira Keratová rozdeľuje Ďurčekovu tvorbu na niekoľko typov situácií: kontextuálne, psychogeografické, participatórne a semiotické situácie.

  • a. kontextuálne situácie
Ďurček vo svojom kontextuálnom umení pracuje s kultúrnym a spoločenským pozadím. Toto sa stáva súčasťou jeho diel a ich čítania. Ďurčekove práce hovoria o jeho osobnej skúsenosti a konfrontáciách s „normalizačnou" spoločnosťou a jej prostredím, podobne tak o období politických zmien na prelome 80. a 90. rokov. Dekonštruuje jazyk dobovej ideologickej propagandy a skúma mediálnu manipuláciu reality. Reaguje nielen na politické a sociálne súvislosti, ale aj na príznakové, absurdné situácie, ktoré nachádza v mestskom verejnom priestore a fotograficky ich zaznamenáva.
  • b. psychogeografické situácie
Časť Ďurčekových diel sa týka výskumu priestorových a tvarových vzťahov. Nezaujímajú ho len geografické a topografické, fyzické dimenzie miesta, ale aj psychogeografické, mentálne súradnice vnímania priestoru. Nájdené prostredie fotografuje a umelecky apropriuje, prisvojuje si ho. Vybraný obrazový priestor ďalej analyticky a geometricky artikuluje: vymedzuje ho, dopĺňa, či napodobňuje. Pri svojich pokusoch o definíciu priestoru sa opakovane vracia k základným geometrickým tvarom, ako sú štvorec a trojuholník. Ďurčekov koncept prechádzok je zameraný na nové vnímanie každodennosti a rutinnej trasy v mestskom priestore.
  • c. participatórne situácie
Ak Ďurček vo svojich performanciách pracuje s prostredím a jeho súvislosťami, v participatórnych projektoch vytvára sociálny priestor. Aktivuje diváka a podnecuje ho k vlastnému, autonómnemu gestu v odcudzenej spoločnosti. Vytvára prekvapivé situácie a narúša stereotyp chodca, aby ho priviedol k intenzívnejšiemu prežívaniu každodennosti a k sebauvedomeniu.
Zaujíma ho aj idea davu a správanie sa jednotlivca v ňom; experimentuje s momentom stotoženia sa (splynutia) s davom a vydelenia sa z neho (izolácia). Aj v tomto smere ho nezaujíma len estetická skúsenosť, ale priam fyzicky precítený zážitok diváka. Vo svojich totálnych performanciách Ďurček narába so zmyslovým vnímaním diváka, s obmedzením a dezorientovaním jeho zmyslov; usmerňuje jeho zmyslové vnímanie a rozširuje jeho citlivosť.
  • d. semiotické situácie
Prácu so symbolom a znakom, ich reflexiu, čítanie a používanie nachádzame v celej Ďurčekovej tvorbe. Pracuje so semiotikou kultúry a jazyka ako takou a začleňuje ju do svojej tvorby. S figurálnym znakom pracuje vo svojich performanciách a v geometrických figurálnych obrazcoch v rámci svojich participatórnych projektov. Patria sem i jeho typografické a lingvistické experimenty v autorských knihách a tlačovinách. V neposlednom rade je to i experimentálna kresba, v rámci ktorej skúma kvalitu náhodne vznikajúceho obrazu a zhromažďuje záznamy miznúcich dočasných stôp.

Filmografia upraviť

  • Informácia o rukách a ľuďoch (1982)
  • Domov (1983)
  • Idea
  • Vychádzka

Literatúra upraviť

  • Zora Rusinová, "Ľubomír Ďurček", in Umenie akcie 1965-1989, ed. Zora Rusinová, Bratislava: Slovenská národná galéria, 2001, s. 139-148.
  • Daniel Grúň, "Domov Ľubomíra Ďurčeka, 1983", Sme.sk, 19 Jun 2008.
  • Mira Keratová (ed.), Ľubomír Ďurček. Situačné modely komunikácie, Bratislava: Slovenská národná galéria, 2013. Katalóg; s textami od Mira Keratová, Petra Hanáková, Aurel Hrabušický, a Tomáš Pospiszyl.
  • Dorottya Szalay, "Change of Scenery - Ľubomír Ďurček: Home", Október 2013.
  • Ján Kralovič, "Chôdza mestom. Motív prechádzky v akciách 70. a 80. rokov realizovaných v mestskom priestore na Slovensku", Jazdec 2 (2014), s. 8-11.
  • Richard Gregor, "Ten, kto zostal v meste. Komunikácie Ľubomíra Ďurčeka v rámci Bratislavského Konceptualizmu", Jazdec 2 (2014), s. 12-16.
  • Katarína Rusnáková, "História a teória mediálneho umenia na Slovensku", Bratislava: Vysoká škola výtvarných umení, 2006.

Referencie upraviť

  1. Video art in Slovakia (1960s-80s)
  2. Performance art in Slovakia (1960s-2000s)
  3. Slovakia#Experimental_film

Odkazy a zdroje upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ľubomír_Ďurček&oldid=7684316“