Ján Budaj

slovenský politik

Ján Budaj (* 10. február 1952, Bratislava) je slovenský politik, jeden z vedúcich predstaviteľov nežnej revolúcie[1] a bývalý minister životného prostredia SR. Od roku 2001 je predsedom strany Zmena zdola, DÚ.[2] Vo volebných obdobiach 1998 – 2002 a 2016 – 2020 pôsobil ako poslanec NR SR za stranu SDK, resp. hnutie OĽANO-NOVA.[3]

Ján Budaj
slovenský politik, minister životného prostredia SR
Ján Budaj v roku 2010
Ján Budaj v roku 2010
15. minister životného prostredia SR
V úrade
21. marec 2020 – 15. máj 2023
PrezidentZuzana Čaputová
PremiérIgor Matovič (2020 – 2021)
Eduard Heger (2021 – 2023)
Predchodca Árpád Érsek Milan Chrenko Nástupca
Poslanec Národnej rady SR
V úrade
2016 – 2020
V úrade
1998 – 2002
Biografické údaje
Narodenie10. február 1952 (72 rokov)
Bratislava, ČSR
Politická stranaVPN (1990 – 1991)
DEÚS (1994 – 1995)
(1995 – 2000)
SDK (1998 – 2002)
Zmena zdola, DÚ (2000 – súč.)
OĽaNO (2016 – 2022)
Demokrati ?
Odkazy
Spolupracuj na CommonsJán Budaj
(multimediálne súbory)

Po ukončení strednej školy sa pokúsil so spolužiakom prejsť cez železnú oponu. Útek za hranice Československa sa nevydaril a stal sa tak nepriateľskou osobou. Bol viackrát väznený, často vypočúvaný, a aj po prepustení sledovaný s prísnym zákazom opustiť republiku. Hoci sa mu neskôr podarilo začať štúdium matematiky a fyziky na Pedagogickej fakulte v Trnave, vo štvrtom ročníku ho zo štúdia vylúčili.[1]

Od roku 1976 pracoval ako kurič[4] a pomocný pracovník v rôznych podnikoch a popri tom sa venoval organizovaniu nezávislej kultúry a voľnej tvorbe. Založil umeleckú skupinu DG a skupinu Dočasná spoločnosť. Pred tým, než ho začala Štátna bezpečnosť ustavične prenasledovať, pracoval ako fotograf a asistent kamery v Československej televízii v Bratislave.[1]

V závere 70. rokov založil s jedným z prvých signatárov Charty 77 na Slovensku Tomášom Petřivým a básnikom Vladimírom Archlebom Dočasnú spoločnosť intenzívneho prežívania (DSIP), v rámci nej tvorili v uliciach Bratislavy rôzne akcie: happeningy, nepovolené hudobné akcie, neoficiálne výstavy a pod. V 80. rokoch pôsobil ako ekologický a občiansky aktivista, bol zostavovateľom samizdatovej publikácie Bratislava/nahlas, vydanej v roku 1987.[5]

Počas nežnej revolúcie v roku 1989 moderoval mítingy, spoluzaložil hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN), patril do jeho užšieho vedenia a stal sa hovorcom. V roku 1990 bol zvolený za predsedu hnutia.

Politická činnosť

upraviť

Voľby predsedu SNR a lustračná aféra 1990

upraviť
  • Budaj bol kooptovaný 1. marca 1990 za poslanca Slovenskej národnej rady (SNR).Ešte v priebehu 22. schôdze SNR 1. marca 1990 Jozef Dubníček podal v mene VPN návrh na uvoľnenie predsedu SNR R. Schustera z funkcie a voľbu jeho nástupcu, ktorým mal byť Budaj. Návrh podal v „duchu vzájomného porozumenia“, keďže komunistickú stranu reprezentovalo v tom čase v SNR 65 poslancov zo 150. Schuster však dobrovoľne neodstúpil a hlasovanie ustál ako predseda.[6][7] Schuster neskôr povedal, že o svojej výmene za Budaja sa už predtým dohodol s Kňažkom a Budajom, za čo mal sľúbené miesto veľvyslanca v Kanade.[8] Bola to prvá dôležitá verejná prehra VPN, ktorá predznamenala obrat verejnej mienky nielen proti Budajovi, ale proti celej VPN. Schuster sa sťažoval na kompromitačnú kampaň proti nemu (financovanie stavby jeho domu v Košiciach) ale kto vtedy ako prvý označil Budaja za agenta ŠtB sa verejnosť dozvedela až v roku 2023.[9] Boris Zala konšpiroval, že Budajove nové Predsedníctvo SNR malo odvolať aj predsedu vlády Čiča a nahradiť ho Mečiarom, ktorý bol od 11. januára za VPN v tejto Čičovej vláde ministrom vnútra.[8][10][11] Budaj však tvrdil, že V. Mečiar do tejto dočasnej vlády nevstúpil ako kandidát VPN, ani ako nezávislý odborník ale ako politický nominant skupiny okolo A. Dubčeka Klub za socialistickú prestavbu Obroda,[12] čo mu nebolo po vôli, ale až v roku 2023 priznal, že Mečiar mu daroval kópiu jeho spisu ŠtB.[9] (Čo však bolo pravdepodobne neskôr, pretože po vyostrení konfliktu Mečiara s vedením VPN v apríli 1991 Mečiara odvolali ale na jeho stranu sa vtedy pridal aj Budaj[13]). Budaj lustračnou aférou v roku 1990 stratil nielen časť podpory verejnosti ale aj dôveru najbližších spolupracovníkov. Juraj Flamik napísal, že Budajovou zásluhou VPN získalo označenie „nová totalita“. Podľa Flamíka: "Ponížený touto mocenskou blamážou a hlavne neskoršou lustračnou aférou pred prvými slobodnými voľbami, začal všetku vinu pripisovať svojim najbližším kolegom a priateľom z vedenia VPN. Už 25 rokov ich takto obviňuje zo zrady a to nielen vlastnej osoby, ale celej nežnej revolúcie."[14]
  • Voľby do SNR v roku 1990 sa konali súčasne s voľbami do Federálneho zhromaždenia v dňoch 8. júna – 9. júna 1990. Voľby začali v piatok 8. mája 1990 o 14:00. V priebehu druhého dňa (v sobotu) Budaj odstúpil z kandidátky. Z federálneho ministerstva vnútra totiž prišla informácia, že jeho meno je zaregistrované medzi spolupracovníkmi ŠtB. Táto informácia sa okamžite stala obrovskou senzáciou.[15] Aj tak Voľby do SNR VPN vyhrala so ziskom 29,35 %.
  • Po lustračnej afére z roku 1990 sa Budaj stiahol z vrcholovej politiky, avšak angažoval sa na nižších stupňoch politického rebríčka.[15] Budaj sa stal najznámejšou a najprominentnejšou obeťou lustrácií na Slovensku. V r. 1991–1992 lustrácie vykonávalo Federálne ministerstvo vnútra ČSFR, ktoré vydávalo lustračné osvedčenie podľa požiadaviek lustračného zákona z októbra 1991. Problematika lustrácií sa na Slovensku výrazne premietla do vzniku a činnosti Ústavu pamäti národa. Po zániku Česko-Slovenska sa na Slovensku lustračné osvedčenia prestali vydávať.

V rôznych stranách

upraviť

Minister

upraviť
  • 28. júna 2022 neprešiel opozičný návrh o odvolaní Jána Budaja z funkcie ministra životného prostredia. Zo 136 prítomných poslancov hlasovalo 83 proti, 52 za a 1 sa zdržal. Ministrovi vyčítali „nezvládanie manažmentu situácie v súvislosti s medveďom hnedým. Kritizovali ho aj v iných súvislostiach, zlyhal podľa nich napríklad aj pri riešení ekologickej havárie na rieke Slaná“.[20]

Vzťah s ŠtB

upraviť

Podľa registračného zväzku číslo 23214 komunistickej ŠtB bol Budaj v rokoch 1979 – 1981 vedený ako agent s krycím menom Domovník.[21] Táto informácia bola verejne medializovaná v júni 1990, bezprostredne pred parlamentnými voľbami, do ktorých Budaj, ako čelný kandidát a predseda rady, viedol hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN). V dôsledku zverejnených informácií v priebehu posledného dňa konania volieb z kandidátky odstúpil.

V článku venovanom jeho osobe ÚPN k evidovanej spolupráci uvádza: „Táto informácia sa okamžite stala obrovskou senzáciou, pre mnohých však bola úplne nepochopiteľná. ŠtB zaevidovala Jána Budaja ako sledovanú osobu už na začiatku 70. rokov a väčšinu času bol v jej zoznamoch vedený v kategórii ‚preverovaná osoba‘. Jedno obdobie (od 26.6.1979[22]) však bol preevidovaný do kategórie ‚tajný spolupracovník‘. Zväzok a dokumenty, ktoré by mohli bližšie osvetliť jeho spoluprácu s ŠtB, sa v archívoch nenachádzajú a s najväčšou pravdepodobnosťou boli účelovo vytiahnuté spomedzi dokumentov ŠtB. Mnohé ďalšie dokumenty však poukazujú na skutočnosť, že Ján Budaj s ŠtB nikdy aktívne nespolupracoval.[23] V ďalšom zázname z 27. júla 1982 je už vedený ako nepriateľská osoba pod krycím menom John a v zázname z 19. júna 1989 je tiež vedený ako nepriateľská osoba.[24]

V článku TASR, vydanom pri príležitosti 25. výročia novembra 1989, sa k spolupráci uvádza: „v roku 2007 sa v archívoch Ústavu pamäti národa našla oficiálna Správa ŠtB o činnosti za rok 1980, v ktorej sa konštatuje, že tajný spolupracovník, vedený pod menom Jána Budaja s ŠtB nespolupracoval, ale konal proti režimu“.[25]

Budaj sa verejne obhajoval napríklad v diskusii k 30 výročia novembra 1989, že práve on je jediná (hlavná) obeť spravodajskej lustračnej aféry „Sachergate[pozn. 1] pred voľbami v roku 1990.[27][28][29][26]

V rámci prípravy dielu z cyklu ŠtB: Prísne tajné (RTVS, 2022),[9][30] našiel český historik Prokop Tomek v roku 2021[31] v archíve v Olomouci dokument, podpísaný Jánom Budajom 23. júna 1979, v ktorom sa zaväzuje informovať ŠtB o aktivitách svojich blízkych priateľov, básnikov a chartistov Tomáša PetřivéhoGabriela Levického: „Podpísaný Ján Budaj prehlasujem, že o veciach, ktoré sa mi stanú známe v súvislosti s protištátnou činnosťou Tomáša Petřivého a Gabriela Levického zachovám prísnu mlčanlivosť... Skutočnosti, o ktorých sa dozviem v súvislosti s protispoločenskou činnosťou uvedených osôb, oznámim orgánom štátnej bezpečnosti, a to písomne alebo ústne.“ Budaj pri konfrontácii s materiálom nevylúčil, že ide o jeho písmo aj dobový podpis. Uviedol, že si bol vedomý podpisu prehlásenia o mlčanlivosti, no dodatok, že bude oznamovať činnosť dotyčných ho prekvapil. Dodal, že informácie na nich nemal ako dodávať, keďže jeden bol v USA a druhý na vojne a bránil sa tým, že „nejaký dokument“ podpísal, keď mu odmietali vydať cestovný pas: „Nakoniec ma predvolali na pasové oddelenie a povedali pozrite, vy nám niečo podpíšte, my vám ten pás dáme.“[32]

Poznámky

upraviť
  1. Richard Sacher bol od decembra 1989 do júna 1990 ministrom vnútra. Z moci tejto funkcie vo februári 1990 rozpustil Štátnu bezpečnosť. Už počas pôsobenia vo funkcii čelil kritike časti Občianskeho fóra za nezvládnutie transformácie rezortu do nových pomerov (a stratu ŠtB zväzkov). Václav Havel mu ale až do konca funkčného obdobia Čalfovej vlády vyjadroval podporu. Budaj svoje skompromitovanie pred voľbami v júni 1990 zväzkami ŠtB pripisuje na vrub dohodám Fedora Gála, Vladimíra Mečiara, Milana Čiča, Václava Havla, Mariána Čalfu a ostatných otvorených alebo skrytých ľavičiarov.[26]

Referencie

upraviť
  1. a b c Ján Budaj (1952) [online]. Bratislava: Ústav pamäti národa, [cit. 2017-03-21]. Dostupné online.
  2. Register politických strán a politických hnutí [online]. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR, [cit. 2021-03-24]. Dostupné online.
  3. Ján Budaj [online]. Bratislava: NR SR, [cit. 2017-03-21]. Dostupné online.
  4. https://www.upn.gov.sk/sk/jan-budaj-1952/
  5. Bratislava/nahlas [online]. Bratislava: Ústav pamäti národa, [cit. 2017-03-21]. Dostupné online.
  6. Historické rozhodnutie SNR v roku 1990. domov.sme.sk (TASR). Dostupné online [cit. 2018-12-01].
  7. Stenografická správa o 27. schôdzi Slovenskej národnej rady [online]. [Cit. 2018-12-01]. Dostupné online.
  8. a b NÉMETHOVÁ, Renáta. Schuster o Novembri ´89: Takmer ma z KSS porazilo [online]. Petit Press, [cit. 2023-02-10]. Dostupné online.
  9. a b c Televízny archív : ŠTB: PRÍSNE TAJNÉ [online]. Bratislava: Rozhlas a televízia Slovenska, 2023-01-25, [cit. 2023-02-01]. Dostupné online.
  10. Asi som to nerobil zle (rozhovor s Milanom Čičom) [online]. Nové Slovo, [cit. 2018-12-01]. Dostupné online. Archivované 2018-12-01 z originálu.
  11. ZALA, Boris. Ešte k „Nežnej“, Budajovi a komunistom. Denník N. Dostupné online [cit. 2018-12-01].
  12. BUDAJ, Ján. Reakcia na otázku pánov P. Zajac , F.Gál a J.Flamík, ktorí pátrajú: Ako to, že Mečiar dostal moc?. Denník N Blog (Bratislava: N Press), 2017-11-18. Dostupné online [cit. 2019-11-23].
  13. FLAMIK, Juraj. Kňažko: Ten Mečiar mi prichodil ako najschodnejšia cesta. Denník N Blog (Bratislava: N Press), 2018-02-16. Dostupné online [cit. 2018-04-12].
  14. FLAMIK, Juraj. Blog N: Ako poslanec Budaj rozkráda minulosť Slovenska [online]. Denník N, 2016-11-17, [cit. 2023-02-10]. Dostupné online.
  15. a b JAŠEK, Peter; SPEVÁKOVÁ, Jana. Príbeh pamätníka Ján Budaj (1952) [online]. Ústav pamäti národa, [cit. 2023-02-10]. Dostupné online.
  16. a b SITA. Ján Budaj kandiduje na post primátora [online]. webnoviny.sk, 2010-10-03, [cit. 2017-03-21]. Dostupné online.
  17. Zoznam kandidátov podľa politických subjektov [online]. Štatistický úrad Slovenskej republiky, [cit. 2019-05-03]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  18. Voľby do NR SR 2016: Zvolení poslanci Národnej rady Slovenskej republiky [online]. Bratislava: ŠÚ SR, 2016-03-10. Dostupné online.
  19. Zoznam poslancov podľa výborov [online]. NR SR, [cit. 2016-05-29]. Dostupné online.
  20. TASR. J. Budaj ostáva vo funkcii šéfa envirorezortu, plénum ho neodvolalo. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2022-06-28. Dostupné online [cit. 2022-06-28].
  21. A : 23214 : Domovník : Budaj Ján : 10. 2. 1952. In: KS ZNB – Správa ŠtB Bratislava (Séria: II) [online]. Bratislava: Ústav pamäti národa, [cit. 2023-02-02]. S. 29. Dostupné online.
  22. KS ZNB - Správa ŠtB Bratislava (Séria: II) - Registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti a vojenskej kontrarozviedky - Ústav pamäti národa [online]. www.upn.gov.sk, [cit. 2023-02-12]. Dostupné online.
  23. JAŠEK, Peter; SPEVÁKOVÁ, Jana. Príbeh pamätníka Ján Budaj (1952) [online]. Bratislava: Ústav pamäti národa, [cit. 2017-03-21]. Dostupné online.
  24. VRÁTNY, Štefan. Pohľad zvonku na Budajove vzťahy s ŠtB - Štefan Vrátny - (blog.sme.sk) [online]. blog.sme.sk, [cit. 2023-02-12]. Dostupné online.
  25. TASR. Ján Budaj v novembri 1989 rečnil z tribúny. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2014-11-17. Dostupné online [cit. 2017-03-21].
  26. a b Ústav pamäti národa si 30. výročie Nežnej revolúcie pripomenie množstvom zaujímavých podujatí [online]. Ústav pamäti národa, [cit. 2020-12-01]. Dostupné online.
  27. SUDOR, Karol. Ján Budaj: Havel robil tajné dohody s komunistami. SME (Bratislava: Petit Press), 2008-11-17. Dostupné online [cit. 2020-03-25]. ISSN 1335-4418.
  28. ŽÁČEK, Pavel: „Sachergate“: první lustrační aféra. Nesnáze postkomunistické elity (nejen) se svazky Státní bezpečnosti. Paměť a dějiny, 2007, roč. 1, č. 1, s. 50–80 Online; In ONDRUŠ, Vladimír: Atentát na Nežnú revolúciu, s. 87–129.
  29. ŠVIHRAN, Ladislav. Aféry po novembri. [s.l.] : Nezávislosť, 1991. 123 s. Dostupné online. ISBN 978-80-85217-04-9.
  30. ŠTB: Prísne tajné [online]. Praha: Česko-Slovenská filmová databáze, [cit. 2023-02-01]. Dostupné online.
  31. BLAŠČÁK, Fedor. Ako sa našiel zväzok ŠtB na Jána Budaja. SME (Bratislava: Petit Press), 2023-02-01. Dostupné online [cit. 2023-02-02]. ISSN 1335-4418.
  32. CUPRIK, Roman. V Česku našli Budajov podpis k spolupráci s ŠtB. SME (Bratislava: Petit Press), 2023-02-01. Dostupné online [cit. 2023-02-01]. ISSN 1335-4418.

Iné projekty

upraviť
  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ján Budaj
  •   Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Ján Budaj

Externé odkazy

upraviť