Otvoriť hlavné menu

Verejnosť proti násiliu, skratka VPN, bolo demokratické politické hnutie, pôsobiace na Slovensku v rokoch 1989 – 1992. V období rokov 1990 – 1992 bolo rozhodujúcou vládnou politickou silou Nežnej revolúcie, ktorá na Slovensku vyhrala prvé slobodné voľby v júni 1990. Vo voľbách v roku 1992 však VPN neprekročilo potrebné 5-percentné volebné kvórum pre vstup do parlamentu a následne bolo rozpustené. Politici VPN založili Hnutie za demokratické Slovensko a Občiansku demokratickú úniu – VPN (ODÚ-VPN od roku 1992 len ODÚ).

Verejnosť proti násiliu
Základné informácie
SkratkaVPN
Založenie1989
Rozpustenie1992
PredsedaJán Budaj, Fedor Gál
Najviac poslancov48
Volebný výsledok29,35 % (voľby do NR SR 1990)
Existenciazaniknutá strana
Ďalšie informácie
SídloVentúrska 10, Bratislava
NovinyVerejnosť
Farbymodrá, červená

Obsah

VznikUpraviť

V reakcii na pražské udalosti zo 17. novembra sa v nedeľu 19. novembra 1989 zišlo v bratislavskej Umeleckej besede približne päťsto umelcov, intelektuálov a osobností spoločenského života. Milan Kňažko, ktorý sa vrátil z Prahy, informoval o štrajku pražských divadiel. Výtvarník Ľubomír Longauer tam prečítal výzvu, ktorú v ten deň pripravili spolu s ním Miroslav Cipár, Ladislav Čarný, Ľubomír Feldek, Daniel Fischer, Peter Horváth, Martin Hollý, Jozef Jankovič, Vladimír Kompánek, Karol Lacko a Rudolf Sikora, v ktorej pražský štrajk podporili.[1] Na tomto zhromaždení padol aj návrh vytvorenia politického hnutia a zároveň vzniklo aj jeho pomenovanie. (V rovnaký deň, 19. novembra 1989 vzniklo v Prahe Občianske fórum.) K samotnému založeniu VPN došlo nasledujúci deň, 20. novembra, kedy jeho zakladatelia Milan Kňažko, Ján Budaj, Fedor Gál, Peter Zajac, Martin Bútora, Jozef Kučerák a ďalší prijali vyhlásenie[2], v ktorom "odmietajú násilie v politickom, kultúrnom a verejnom živote"[3], žiadali pluralitu, slobodu tlače a ďalšie slobody (VPN žiada prepustiť politických väzňov, priestor v masmédiách[3]) ale aj zrušenie článku ústavy s vedúcou úlohou KSČ.[3] Vyhlásenie sa začalo šíriť na prvom mítingu hnutia na Hviezdoslavovom námestí 22. novembra. V piatok 24. novembra Slovenská televízia v mimoriadnom vysielacom čase uviedla reláciu Štúdio Dialóg, v ktorej Kňažko okrem iného, prečítal aj výzvu na generálny štrajk.[4] Programové vyhlásenie z 25. 11. 1989 bolo spoločné s Koordinačným centrom (KC) slovenských vysokoškolákov. Obsahovalo 12 stručných bodov, z ktorých prvý bol výzvou k slobodným voľbám.[5] Hnutie sa rýchlo stalo hlavnou opozičnou (protikomunistickou) silou na Slovensku. Jeho prioritou bolo doviesť krajinu k slobodným voľbám, ktoré sa potom uskutočnili v júni 1990.

Koordinačný výborUpraviť

21. novembra 1989 sa aktivisti VPN po tretí raz zišli v priestoroch Umeleckej besedy, kde sa sformoval kolektív členov kľúčového orgánu hnutia, Koordinačného výboru VPN. Jeho členmi sa stali[6][3]:

Jednatelia[3]Upraviť

Ďalší členoviaUpraviť

Ako ďalší členovia, pôsobiaci počas Nežnej revolúcie sa ešte uvádzajú[7]:

Nežná revolúcia, dočasná vládaUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Nežná revolúcia

27. novembra 1989 sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk. 7. decembra 1989 po rezignácii komunistickej federálnej vlády bola 10. decembra vymenovaná nová dočasná vláda "národného porozumenia", ktorej predsedom bol Marián Čalfa. a prezident Gustáv Husák podal demisiu. 28. decembra 1989 Federálne zhromaždenie zvolilo za svojho predsedu Alexandra Dubčeka a 29. decembra 1989 bol za prezidenta ČSSR zvolený Václav Havel. Okrem VPN vznikali nové politické strany napríklad Ján Čarnogurský založil už vo februári 1990 KDH.[8]

VPN sa však začalo trieštiť ešte pred voľbami plánovanými na jún.

V období od 28. decembra 1989 do 31. marca 1990 boli na základe ústavného zákona 183/1989 o voľbe poslancov zákonodarných zborov kooptovaní kandidáti VPN do Slovenskej národnej rady (SNR) a do Federálneho zhromaždenia.[9]

V priebehu 22. schôdze SNR 1. marca 1990 sa najprv novými poslancami stali Ján Budaj a František Mikloško za VPN a Boris Zala za Sociálnodemokratickú stranu. Potom Jozef Dubníček z Demokratickej strany, podal v mene VPN návrh na uvoľnenie predsedu SNR Schustera z funkcie a voľbu jeho nástupcu, ktorým mal byť Budaj. Návrh podal v "duchu vzájomného porozumenia", keďže komunistickú stranu reprezentovalo v tom čase v parlamente 65 poslancov zo 150. Schuster však neodstúpil a hlasovanie ustál.[10][11] Bola to prvá dôležitá verejná prehra VPN, ktorá vyvolala špekulácie smerované nielen proti Budajovi (agent Štb) ale proti celej VPN (pod vedením nového predsedu by vraj Predsedníctvo SNR odvolalo aj predsedu vlády Číča).[12][13]

V marci 1990 po nevydarených januárových pokusoch prezidenta Havla odstrániť z názvu štátu prívlastok socialistický vypukla tzv. pomlčková vojna. Poslanec za českú sociálnu demokraciu Miloš Zeman navrhol kompromisný návrh s dvomi názvami: „Československá federativní republika“ a v slovenskom jazyku so spojovníkom, teda „Česko–slovenská". Poslanci VPN hlasovali v pražskom parlamente 29. marca za tento návrh a hneď boli na Slovensku nálepkovaní za zradcov národných záujmov. Volebné preferencie VPN klesli začiatkom apríla pod úroveň 10 %, zatiaľ čo v januári 1990 dosahovali 28 %. Významne k tomu prispeli aj personálne čistky, ktoré v podnikoch a ďalších organizáciách podnecovali akčné výbory VPN.[14]

 
Predseda Koordinačného výboru VPN Fedor Gál

Voľby 1990Upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Voľby do Slovenskej národnej rady v roku 1990

Prvý snem Verejnosti proti násiliu sa konal 27. januára 1990 v Bratislave. Jeho cieľom bolo stanovenie úloh pre prvé slobodné voľby, vypísané na 8. – 9. júna. Na jar 1990 predstavilo VPN predvolebný program s názvom Šanca pre Slovensko, v ktorom bol kladený dôraz na zabezpečenie demokracie a právneho štátu. V ekonomickej oblasti podporovali zavedenie trhového hospodárstva.

Pred voľbami sa na kandidátku VPN dostalo viacero známych osobností, bez ohľadu na ich komunistickú minulosť. Medzi inými tam boli Alexander Dubček, premiér Marián Čalfa, či predseda SNR Milan Čič. V polovici mája, po dvoch týždňoch volebnej kampane, by volilo VPN už 18,5 % opýtaných v prieskume.[14]

Vo voľbách do Slovenskej národnej rady sa VPN umiestnilo so ziskom 29,35 % na prvom mieste a získalo 48 kresiel.[15] Vo voľbách do oboch komôr Federálneho zhromaždenia, ktoré sa konali súčasne, získali 32,5 %, respektíve 37,3 % hlasov.

Vláda 1990 – 1992Upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vladimír Mečiar#Predseda vlády za VPN (1990 – 1991)

Po prvých slobodných voľbách v roku 1990 vytvorila vládu na Slovensku koalícia VPN, Kresťanskodemokratické hnutie a Demokratická strana. Aj vďaka popularite a podpore, ktorú si stihol vytvoriť sa po voľbách ocitol v roli hlavného kandidáta víťaznej VPN na predsedu slovenskej vlády minister vnútra Vladimír Mečiar, ktorý v tejto funkcii pôsobil od 27. júna 1990 do 23. apríla 1991.[16] Mečiar sa začiatkom roku 1991 dostal do otvoreného sporu s vedením VPN. 3. marca 1991, v relácii STV Hovorí predseda vlády, namiesto Mečiara vystúpil Milan Kňažko s vyhlásením, že sa vedenie strany na čele s Fedorom Gálom snaží obmedzovať Mečiara v práci a cenzuruje ho.[17] O dva dni na to, 5. marca 1991, vznikla platforma VPN „Za demokratické Slovensko“ (VPN-ZDS), do ktorej prešla značná časť členov VPN. Po vyostrení konfliktu parlament koncom marca 1991 odvolal Mečiara z funkcie predsedu vlády (na Mečiarovu stranu sa vtedy pridal aj Ján Budaj[18]). Parlament 23. apríla 1991 v pozícii premiéra nahradil Mečiara Jánom Čarnogurským. Platforma „Za demokratické Slovensko“ sa potom pretransformovala na politickú stranu Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Mečiar bol 22. júna 1991 zvolený za predsedu HZDS. Spolu s ním do HZDS prešli Michal Kováč, Milan Kňažko, Rudolf Filkus, Augustín Marián Húska, Ivan Lexa a Anna Nagyová a ďalší.[19]

Zvyšok VPN postupne strácal vplyv a väčšina zostávajúcich členov vytvorila Občiansku demokratickú úniu – VPN (ODÚ-VPN), od roku 1992 len ODÚ. Vo voľbách roku 1992 dostala táto strana len 4,04 % hlasov,[20] a neprekročila požadovanú hranicu 5 % pre vstup do parlamentu. V dôsledku volebného neúspechu bola v novembri 1992 rozpustená, čím VPN prakticky zaniklo pretože HZDS sa k VPN nehlásilo.

Ďalší politici VPNUpraviť

Viacerí členovia Koordinačného výboru do praktickej politiky ani nevstúpili (ochranári, výtvarníci a pod.). Okrem už uvedených ako politici VPN (neskôr aj v iných stranách) pôsobili:

Ďalší členovia vo funkciách za VPN:

Medzi osobnosťami nežnej revolúcie na našej wikipédii sú aj:

a ďalší, ktorí mali blízko k VPN.

ReferencieUpraviť

  1. BALOGH, Alexander. Keď sa povie nežná, počujem kľúče. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2009-11-17. Dostupné online [cit. 2019-01-11]. ISSN 1335-4418.
  2. Programové vyhlásenie VPN a KOORDINAČNÉHO VÝBORU SLOVENSKÝCH VYSOKOŠKOLÁKOV, November1989 [online]. www.memorykontrol.org, [cit. 2018-03-22]. Dostupné online.
  3. a b c d e Popis vyhlásenia VPN prečítaného na mítingu na námestí SNP 22. 11. 1989 – Wikizdroje (Archa Brat. 1990) [online]. sk.wikisource.org, [cit. 2018-03-22]. Dostupné online.
  4. TELEVIZE, Česká. Události [online]. Česká televize, [cit. 2018-12-15]. Dostupné online. (po česky)
  5. Programové vyhlásenie občianskej iniciatívy VPN a KC slovenských vysokoškolákov z 25. 11. 1989 – Wikizdroje [online]. sk.wikisource.org, [cit. 2018-12-15]. Dostupné online.
  6. Kalendárium k novembrovým udalostiam a pádu komunistického režimu v roku 1989 – 17. november 1989 [online]. www.17november1989.sk, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online.
  7. Kto bol kto počas Nežnej revolúcie – 17. november 1989 [online]. www.17november1989.sk, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online.
  8. MUSIL, JiŘÍ. The End of Czechoslovakia. Budapest : Central European University Press, 1995. Dostupné online. S. 148, 238.
  9. POLITIKA: Česko a volby prezidentů [online]. Lidovky.cz, 2007-12-19, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online.
  10. Historické rozhodnutie SNR v roku 1990. domov.sme.sk (TASR). Dostupné online [cit. 2018-12-01].
  11. Stenografická správa o 27. schôdzi Slovenskej národnej rady [online]. [Cit. 2018-12-01]. Dostupné online.
  12. Asi som to nerobil zle (rozhovor s Milanom Čičom) [online]. Nové Slovo, [cit. 2018-12-01]. Dostupné online.
  13. ZALA, Boris. Ešte k „Nežnej“, Budajovi a komunistom. Denník N. Dostupné online [cit. 2018-12-01].
  14. a b JANCURA, Vladimír. Jún 1990: Slovensko sa začalo osamostatňovať [online]. Pravda.sk, 2015-06-09, [cit. 2018-12-15]. Dostupné online.
  15. Počet mandátov pre politické strany vo voľbách do SNR 1990 [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, [cit. 2019-01-11]. Dostupné online.
  16. Vláda Slovenskej republiky od 27. 6. 1990 do 22. 4. 1991 [online]. Bratislava : Úrad vlády SR, [cit. 2019-01-11]. Dostupné online.
  17. Ako Kňažko vystúpil v STV, pomohol Mečiarovi a zmenil dejiny Slovenska. aktuality.sk (azet.sk). Dostupné online [cit. 2018-01-15].
  18. FLAMIK, Juraj. Kňažko: Ten Mečiar mi prichodil ako najschodnejšia cesta. Denník N. Dostupné online [cit. 2018-02-20].
  19. "V podstate sme sa našli" *Anna Nagyová dostala po šiestich rokoch tri mesiace – buď sa tým príbeh končí, alebo sa začína. www.sme.sk (Petit Press). Dostupné online [cit. 2018-01-15].
  20. Podiel hlasov pre politické strany v roku 1992 [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, [cit. 2019-01-11]. Dostupné online.
  21. Milna Čič: Cesta k demokracii – od novembra po súčasnosť (Psychiatrický ústav Philippa Pinela, Pezinok 2001)

Pozri ajUpraviť

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť