Wikipédia

Miroslav Kusý

slovenský politológ a filozof

Prof. PhDr. Miroslav Kusý, CSc. (* 1. december 1931, Bratislava – † 13. február 2019)[1] bol slovenský marxistický filozof, disident, politológ a univerzitný profesor, bývalý politik.

Miroslav Kusý
slovenský politológ a filozof
Miroslav Kusý
Narodenie1. december 1931
Bratislava, Česko-Slovensko
Úmrtie13. február 2019 (87 rokov)
Bratislava, Slovensko
Alma materKarlova univerzita
ManželkaJolana Kusá
DetiAlexandra, Dagmar
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Miroslav Kusý

Život upraviť

V roku 1954 vyštudoval Filozofickú fakultu Karlovej univerzity a v roku 1956 tamtiež dokončil postgraduálne štúdium. V Prahe začínal študovať na Vysokej škole politických a hospodárskych vied, čo bola politicky angažovaná škola, ktorá mala vychovávať budúcich politikov a diplomatov. Z tej neskôr prešiel na filozofiu.[2] Potom sa vrátil do Bratislavy, kde pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, najprv ako odborný asistent, potom docent a nakoniec v rokoch 1967 – 1970 profesor marxistickej filozofie. V rokoch 1968 – 69 bol členom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Viedol ideologické oddelenie.

Po roku 1969 a po vylúčení zo strany mu zakázali pedagogickú činnosť a počas normalizácie pracoval najprv ako dokumentaristu v Novinárskom študijnom ústave a potom v Univerzitnej knižnici.[2] Vo februári 1977 sa stal v poradí tretím slovenským signatárom Charty 77.[3][4] Po podpise Charty bol na hodinu prepustený z knižnice a živil sa mnoho rokov ako pomocný robotník na rôznych pracoviskách do roku 1982. Potom pracoval v Štátnom inštitúte urbanizmu a územného plánovania (URBION), kde zarábal dvetisíc korún mesačne.[2]

Pravidelne ho kontrolovala Štátna bezpečnosť a príležitostne bol preventívne zadržaný a sledovaný pod kódovým menom „RENEGÁT“.[5][6] Pripojil sa k spisovateľom okolo Edice Petlice Ludvíka Vaculíka a Edice Expedice Václava Havla.

V roku 1988 verejne vystúpil, formou otvorenej výzvy zaslanej do Slobodnej Európy, proti názorom vtedajšieho predsedu Matice slovenskej Vladimíra Mináča, ktorý v ankete k 20. výročiu federalizácie Československa staval na roveň maďarizáciu za Uhorska a čechoslovakizmus po vzniku Československej republiky. Kusý to odmietol a naopak vyzval na upevnenie československého povedomia.[7]

V októbri 1988 vzniklo v Prahe Hnutie za občiansku slobodu (HOS). Na prvom stretnutí HOS v Bratislave 11. novembra 1988 sa zúčastnilo 15 ľudí. Reakcia na petíciu Niekoľko viet (jar 1989) bola na Slovensku podstatne väčšia ako v Česku. Kusý sa stal členom takzvanej Bratislavskej päťky. Táto päťčlenná skupina zorganizovala v obci Predmier 21. júla 1989 verejné zhromaždenie, na ktorom o. i. požadovali slobodné voľby. Dôvod zadržania v auguste 1989 bolo „poburovanie“. Miroslavovi Kusému a Jánovi Čarnogurskému pridali aj rozvracanie republiky. Obaja skončili vo vyšetrovacej väzbe, ostatných stíhali na slobode. Čarnogurskému priťažilo aj nelegálne vydávanie Bratislavských listov, Kusému zase príspevky v rádiu Slobodná Európa. Žaloba bola podaná na základe § 176 ods. 1 Tr. Por. Vo väzení strávil desať týždňov, kde čakal na súdny proces za zradu a podvracanie republiky. Prepustili ho tesne pred Nežnou revolúciou v novembri 1989.[8]

Počas Nežnej revolúcie sa stal podpredsedom VPN. Ako jediného chartistu vo VPN ho tlačili do vyšších pozícií a tak sa 10. decembra 1989 stal už v prvej vlády národného porozumenia, ktorú viedol Marián Čalfa riaditeľom Federálneho úradu pre tlač a informácie (čo bolo na úrovni ministerstva). Neskôr (v roku 1990) sa stal rektorom Univerzity Komenského, ale tam sa stal už po roku neprijateľným.[2]

Po vyhraných voľbách v roku 1990 VPN zvažovala za premiéra aj svojho podpredsedu Kusého. Ten však neprejavil záujem a po internom vypočutí podporil Vladimíra Mečiara, ktorý bol vtedy šiesty mesiac ministrom vnútra. Mečiarovi postupne stúpala popularita, v polovici mája bol už na štvrtom mieste rebríčka obľúbených osobností na Slovensku, ešte za Dubčekom, Čalfom a Čičom, ale už pred Kusým, Stračárom a napríklad i Františkom Mikloškom.[9]

Po pár rokoch od revolúcie a zvolenia V. Mečiara, ktorý založil už svoje HZDS, ľudia pri jednom výročí 17. novembra na námestí vykrikovali aj „Kusý národ dusí". Kusý na to reagoval v rozhovore s Karolom Sudorom takto:

„Viete, veľmi rýchlo sa tu utvorila takzvaná národná vrstva. Šlo o ľudí, ktorých sme nikdy nevideli ani v disente, ani nikde. Ja som pritom so svojimi dcérami každoročne chodil na Bradlo, kde sme spievali „Kto za pravdu horí". Mali sme prirodzený vlastenecký cit, pričom z dnešných národniarov tam vtedy nikto nechodil. A keď si tí národovci po revolúcii „prevzali" Bradlo, prestali sme tam chodiť a sprotivila sa mi aj tá pesnička."[2]

Mečiar a HZDS spôsobili nielen Kusého odchod z politiky (VPN), ale ako povedal Kusý, celý rad nepriaznivých dôsledkov, s ktorými sme nerátali:[10]

„Pre mňa bolo najnepriaznivejším dôsledkom rozdelenie Československa. Ja som sa v Československu narodil, študoval som v Prahe, pre mňa bolo Československo vlasťou. Samozrejme, keď sa to udialo, bolo to pre mňa omnoho tragickejšie, no postupne ten moment vyprchával. Stálo nás to ale veľa energie aj prostriedkov, no, našťastie, to malo dobrý koniec. Slovensko vyšlo z mečiarovského marazmu a dostali sme sa znovu hore, to bol skutočne zázračný postup."[10]

Po odchode z univerzity a politiky, už ako dôchodca, pôsobil ako politický analytik.[2] Bol medzi najcitovanejšími analytikmi v médiách vo všetkých prehľadoch od roku 2006[11] do roku 2017[12].

Miroslav Kusý bol zakladateľom Slovenského helsinského výboru, Nadácie Milana Šimečku a predsedom komisie UNESCO pre ľudské práva na Slovensku. Bol členom orgánov rôznych organizácií na ochranu ľudských práv a vyučoval ľudské práva na Univerzite Komenského. Písal pre periodiká SME, Denník N a bol autorom jedenástich kníh.

Miroslav Kusý 3. januára 2013 verejne kritizoval prezidenta Ivana Gašparoviča, keď pre denník SME uviedol: „Dávam ti svoje ultimátum z tej ulice, ktorou tak pohŕdaš: buď konečne vymenuješ Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora SR, alebo okamžite odstúpiš! Pokiaľ nesplníš jednu z týchto podmienok, vyhlasujem ti občiansku neposlušnosť a nebudem ťa uznávať za svojho prezidenta.“[13]

Kusý potvrdil, že pred parlamentnými voľbami v roku 2016 niekoľkokrát radil predsedovi SNS Andrejovi Dankovi.[14]

S manželkou Jolanou, rodenou Vargovou, mal dcéry Alexandru a Dagmar[15].[16]

Ocenenia [17] upraviť

  • 2001: Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, prepožičaný prezidentom SR Rudolfom Schusterom
  • 2001: maďarské štátne vyznamenanie Magyar Koztarsasági Érdemrend Kozépkereszije od maďarského prezidenta
  • 2001: Cena za otvorenú Európu od Nadácie Šándora Máraiho (slovensko-maďarské vzťahy)
  • 2003: Rad Tomáša Garrigua Masaryka III. triedy, prepožičaný prezidentom ČR Václavom Havlom
  • 2006: Plaketa prezidenta Michala Kováča (k 75. narodeninám)
  • 2011: Cena podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny za významný prínos v oblasti ľudských práv
  • 2012: Petöfiho cena od Public Foundation for the Research of Central and East European History and Society v Budapešti
  • 2016: Pamätná medaila Karla Kramáře, udelená českým premiérom Bohuslavom Sobotkom
  • 2017: Poďakovanie Verejnej ochrankyne ľudských práv Márie Patakyovej za príspevok k ochrane základných práv a slobôd

Dielo upraviť

  • Miroslav Kusý: Marxistická teória poznania. Bratislava, VPL 1962
  • Miroslav Kusý: O vzťahu telesnej a duševnej práce. Bratislava, VPL, 1962
  • Miroslav Kusý: O vzťahu teórie a praxe. Bratislava, Osveta, 1962
  • Miroslav Kusý: Filozofia politiky. Bratislava, VPL, 1966
  • Miroslav Kusý: Marxistická filozofia. Bratislava, VPL, 1967, 1968
  • Miroslav Kusý: Inštitucionálna revolúcia. Bratislava, Socialistická akadémia, 1968
  • Miroslav Kusý: Na vlnách Slobodnej Európy. Bratislava, Smena, 1990

Referencie upraviť

  1. ↑ TASR. Zomrel bývalý rektor Univerzity Komenského Miroslav Kusý. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2019-02-13. Dostupné online [cit. 2019-02-13].
  2. ↑ a b c d e f SUDOR, Karol. Miroslav Kusý: Marxizmus má svoje právo na existenciu [online]. Petit Press, [cit. 2021-11-18]. Dostupné online.
  3. ↑ PREČAN, Vilém. Charta 77 na Slovensku aneb Slovensko a Charta 77 [online]. Praha: Československé dokumentační středisko, [cit. 2017-07-12]. Dostupné online.
  4. ↑ Slováci, ktorí podpísali Chartu 77. SME (Bratislava: Petit Press), 1997-01-16. Dostupné online [cit. 2017-07-12]. ISSN 1335-4418.
  5. ↑ Miroslav Kusý. In: Registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti [online]. Bratislava: ÚPN, [cit. 2017-07-12]. Dostupné online.
  6. ↑ Vykonávacie plány práce 2. odboru XII. správy ZNB [online]. Bratislava: ÚPN, [cit. 2017-07-12]. Dostupné online.
  7. ↑ Rychlík, Jan: Češi a Slováci ve 20. století. Praha: Vyšehrad, 2012. ISBN 978-80-7429-133-3. S. 561. (česky)
  8. ↑ 14. august 1989 - Bratislavská päťka [online]. Bratislava: ÚPN, [cit. 2017-07-12]. Dostupné online.
  9. ↑ Mečiar oslnil najprv intelektuálov [online]. Pravda.sk, 2010-06-19, [cit. 2021-11-18]. Dostupné online.
  10. ↑ a b TERAZ.SK. KUSÝ: Eštebáci u nás doma tajne menili baterky v odpočúvacom zariadení [online]. TERAZ.sk, 2019-02-14, [cit. 2021-11-18]. Dostupné online.
  11. ↑ DUBÉCI, Martin. Kto sú najcitovanejší experti v slovenských médiách? - Gabriel Šípoš - (blog.sme.sk) [online]. SPW, Petit Press, [cit. 2021-11-18]. Dostupné online.
  12. ↑ VUJTECHOVA, Petra. TOP „trojka“ najcitovanejších analytikov za rok 2017 | Newton Media [online]. 2018-03-28, [cit. 2021-11-18]. Dostupné online.
  13. ↑ KUSÝ, Miroslav. Som nasrdený a rozhorčený. SME (Bratislava: Petit Press), 2013-01-03. Dostupné online [cit. 2017-07-12]. ISSN 1335-4418.
  14. ↑ KERN, Miro; MORVAY, Peter. Danka vyškolil politológ Kusý, v SNS o tom nevedeli. Denník N (Bratislava: N Press), 2016-08-22. Dostupné online [cit. 2019-02-14]. ISSN 1339-844X.
  15. ↑ AKTUALITY.SK. Dagmar Kusá: Sme krajina, ktorá sa nevyrovnala s fašizmom ani s komunizmom, nevyvodili sme takmer žiadnu zodpovednosť (podcast) [online]. Aktuality.sk, [cit. 2021-11-18]. Dostupné online.
  16. ↑ LAUCKÁ, Barbora. Na návšteve. SME (Bratislava: Petit Press), 2004-09-02. Dostupné online [cit. 2019-02-13]. ISSN 1335-4418.
  17. ↑ prof. PhDr. Miroslav Kusý, CSc. (*1. 12. 1931) [online]. Praha: Československé dokumentační středisko, [cit. 2017-07-12]. Dostupné online.

Literatúra upraviť

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Miroslav_Kusý&oldid=7762180“