Žltozelené riasy
Žltozelené riasy (Tribophyceae syn. Xanthophyceae, Heterokonta) predstavujú triedu rias s takmer všetkými organizačnými stupňami stielky. Patria tu druhy osídľujúce pôdne ako aj vodné biotopy, žijúce voľne, prisadnuto a zriedkavo sú schopné pohybu pomocou dvoch nerovnako dlhých bičíkov. Niektoré rody sú morfologicky podobné s rodmi zelených rias natoľko, že k ich odlíšeniu je potrebné použiť farbivový test Lugolovým roztokom na dôkaz prítomnosti škrobu, alebo pozorovať životný cyklus a spôsob rozmnožovania. Trieda obsahuje približne 100 rodov a 600 druhov.[1]
| Žltozelené riasy | |
 Botrydium granulatum | |
| Vedecká klasifikácia | |
|---|---|
| Vedecký názov | |
| Xanthophyceae Allorge ex Fritsch | |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Typy stielok
upraviťU zástupcov žltozelených rias prevláda kokálny typ stielky reprezentovaný samostatne žijúcimi bunkami, alebo vláknitý typ stielky, tvorený reťazcom buniek. U ďalších zástupcov sa stretávame so sifonálnym typom (trubicovitá, vakovitá alebo vláknitá mnohojadrová stielka bez priečnych priehradiek), či vzácnejšie s rhizopodiálnym typom stielky (jednobunková, mnohojadrová stielka s panôžkami).[1][2]
Stavba bunky
upraviťBunková stena žltozelených rias je celulózová, niekedy impregnovaná SiO2, celistvá alebo zložená z dvoch vzájomne sa prekrývajúcich polovíc. Hlavnou zásobnou látkou je olej, pozorovaný vo forme kvapôčok v cytoplazme, niekedy chryzolaminaran (β-1,3-glukán) vo vnútri cytoplazmatických vakuol, no nikdy nie škrob.[1][2] Často sú práve farbivové skúšky na prítomnosť škrobu v bunkách určujúcim znakom k odlíšeniu rodov žltozelených rias do zástupcov zelených rias, u ktorých je škrob v bunkách prítomný (pozitívny farbivový test). Niektoré žltozelené riasy sú podobné aj so zástupcami triedy Eustigmatophyceae tak výrazne, že ich nie je možné odlíšiť bez chromatografického vyšetrenia obsahujúcich pigmentov, porovnania ultraštruktúry, alebo molekulárnej fylogenetickej analýzy.[3] Každá bunka obyčajne obsahuje od niekoľkých po väčšie množstvo diskovitých plastidov na okraji cytoplazmy u mnohých druhov plastidy obsahujú pyrenoid.[3] Pomenovanie žltozelené riasy je odvodené od ich typickej farby, ktorá je daná tým, že v chloroplastoch chýba fukoxantín.[4] Práve ten dodáva chloroplastom žltohnedých rias (trieda Chrysophyceae) a chloroplastom hnedých rias (trieda Phaeophyceae) žltohnedé sfarbenie. Z fotosyntetických pigmentov u triedy žltozelených rias nájdeme chlorofyl a, chlorofyl c a prídavné farbivá ako β-karotén, alebo xantofyly (napríklad diatoxantín a diadioxantín). Chlorofyl b, rovnako ako farbivo fukoxantín, u žltozelených rias absentuje.[3]
Rozmnožovanie
upraviťRozmnožujú sa nepohlavne (delením, prostredníctvom autospór bez bičíkov, aplanospórami, tenkostennými cystami alebo pomocou bičíkatých zoospór) či pohlavne.[3][5] Tvoria teda bičíkaté zoospóry alebo nepohyblivé spóry, v prípade pohlavného rozmnožovania ide o oogamiu.[2]
Výskyt
upraviťŽltozelené riasy sú rozšírené pomerne hojne. V našich podmienkach sa objavujú v pôde, ale aj vodnom prostredí. Sú pozorované v čistých i znečistených vodách, hojnejšie z jari a na jeseň, v neustónovej blanke, v planktóne, alebo bentose rybníkov a riek.[5]
Systém
upraviťSystém podľa T. Kalinu a J. Váňu (2005):[1]
- doména (nadríša): Eukarya (syn. Eukaryota)
- ríša: Chromista (syn. Stramenopila, Sraminipila)
- oddelenie: Heterokontophyta (syn. Heterokonta, Chromophyta, Ochrophyta)
- trieda: Tribophyceae (syn. Xanthophyceae, Heterokontae)
- rad: Chloramoebales (syn. Heterochloridales)
- rad: Rhizochloridales
- rad: Heterocapsales
- rad: Mischococcales
- rad: Tribonematales
- rad: Botrydiales
- rad: Vaucheriales
- trieda: Tribophyceae (syn. Xanthophyceae, Heterokontae)
- oddelenie: Heterokontophyta (syn. Heterokonta, Chromophyta, Ochrophyta)
- ríša: Chromista (syn. Stramenopila, Sraminipila)
Referencie
upraviť- ↑ a b c d Kalina, T., Váňa, J.: Sinice, řasy, houby, mechorosty a podobné organismy v současné biológii. Univerzita Karlova v Praze, Karolinium, Praha, 2005, 606 s. ISBN 80-246-1036-1
- ↑ a b c ROSYPAL, Stanislav. Nový přehled biologie. [s.l.] : Scientia, 2003. S. 797.
- ↑ a b c d Graham, L.E., Wilcox, L.W., Graham, J.: Algae. (2nd edition) Pearson Education, Inc., San Francisco, 2009, ISBN 978-0-321-55965-4
- ↑ Sinice a řasy pro širokou veřejnost a novináře [online]. České Budějovice: Fykologická labotaroř na katedře botaniky Přírodovědecké fakulty JU, [cit. 2012-06-14]. Dostupné online. Archivované 2009-02-28 z originálu. (česky)
- ↑ a b Hindák, F. (Editor): Sladkovodné riasy. Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1978, 728 s.