Apoštolský palác
Súradnice: 41° 54' 13” s. š., 12° 27' 23” v. d.
Apoštolský palác (tal. Palazzo Apostolico Vaticano) predstavuje komplex budov postavených prevažne medzi 13. až 16. storočím, situovaný severne od Baziliky svätého Petra vo Vatikáne, súčasť Vatikánskych múzeí. Nachádza sa v ňom Vatikánska knižnica, zahŕňa miesto voľby pápežov – Sixtínsku kaplnku. Súčasný pápež František si po zvolení za pápeža ako miesto svojho pobytu nezvolil byt v Apoštolskom paláci, ale byt v Dome sv. Marty.
Vo svetovom meradle predstavuje dnešný Apoštolský palác unikátny stavebný a historicko-umelecký komplex.
Vznik a história paláca upraviť
Prvým oficiálnym sídlom pápeža v Ríme bol palác v Lateráne. V 4. storočí daroval Konštantín I., prvý kresťanský cisár, pozemok pod dnešným Lateránskym palácom pápežskej kúrii. Pápež Miltiades na takto získanom pozemku postavil budovu, predchodcu dnešného paláca, ktorá sa vzápätí stala oficiálnym pápežským sídlom. Nepokojný stredovek primäl ďalších pápežov, aby pokračovali v jeho rozširovaní a opevňovaní. Inocent IV. (1243 – 1254) dal pristavať nové krídlo, ktoré potom ďalej predĺžil Mikuláš III. (1277 – 1280).
I keď pápeži sídlili v paláci v Lateráne, pri svätopeterskej bazilike už existovala stavba s pápežskými obytnými miestnosťami. Prvá výstavba tunajšieho paláca spadá ešte do obdobia pontifikátu pápeža Symacha (medzi r. 498 – 514), keď bol pápež okolo roku 500 nútený opustiť Laterán.
Symachov palác existoval až do prvej polovice 12. storočia keď ho pápež Eugen III. dal nahradiť novým palácom. Inocent III. ho dal na začiatku 13. storočia, s úmyslom zriadenia stálej pápežskej rezidencie, prestavať a rozšíriť na pevnosť. Jediným pamätníkom tejto stavby sa do dnešných dní zachovala veža v jednom rohu tzv. Papagájového nádvoria (Cortile del Papagallo).
Nástup 14. storočia znamenal prelom v histórii pápežských sídel na území Ríma. V marci 1309 pod vplyvom okolností pápežská kúria presídlila do juhofrancúzskeho Avignonu a Lateránsky palác prestal byť úradným sídlom pápeža. Ďalších takmer sedemdesiat rokov bol opustený, chátral, a jeho veľkú časť dokonca zničil oheň.
Keď Gregor XI. po svojom návrate z exilu v Avignone v roku 1377 našiel Lateránsky palác v takomto stave, rozhodol sa pre usídlenie kúrie vo Vatikáne, ktorý sa tak stal oficiálnym pápežským sídlom. Keďže pôvodný Apoštolský palác v stave poslednej prestavby z 13. storočia nespĺňal súčasné požiadavky, dal Mikuláš V. (1447 – 1455) príkaz k položeniu základov nového paláca. Jeho jadrom sa stal štvorcový areál postavený okolo pôvodného Cortile del Papagallo.
Za pontifikátov ďalších pápežov sa areál rozrastal o ďalšie prístavby. Za Sixta IV. vznikla Sixtínska kaplnka a za Alexandra VI. boli pripojené Borgiove apartmány (Appartamento Borgia) spolu s vežou, ktoré sa tak stali novým obytným traktom. Inocent VIII. dal na najvyššom bode Vatikánskeho pahorku založiť Belvederský palác (Palazzo del Belvedere), ktorý Donato Bramante za pápeža Júliusa II. spojil rozsiahlym Belvederským nádvorím (Cortile del Belvedere) so staršími palácovými stavbami.
Antonio da Sangallo mladší z poverenia Pavla III. začal v prvej polovici 16. storočia s výstavbou Kráľovskej sály (Sala Regia) a Pavlínskej kaplnky (Capella Paolina).
Posledná väčšia prestavba komplexu Apoštolského paláca, podľa plánov Domenica Fontanu, prebehla v roku 1590, v poslednom roku pontifikátu pápeža Sixta V. Palác bol vtedy rozšírený o krídlo popri dnešnej Berniniho kolonáde na Námestí svätého Petra. Dodnes sa v tomto krídle nachádzajú pápežove súkromné apartmány. Rovnaký architekt je autorom palácového krídla s knižnicou, ktoré dalo vzniknúť druhému nádvoriu zvanému Cortile della Pigna.
Uvedené zmeny možno považovať za posledné významnejšie, ktoré dali dnešnému Apoštolskému palácu definitívny vzhľad. Všetky ďalšie prestavby už prebiehali v súlade s rozširovaním priestorov pre expozície Vatikánskych múzeí: za Pia VII. (1800 – 1823) vzniklo tzv. Nové krídlo (Braccio Nuovo) a Pius IX. (1922 – 1939) dal vybudovať Pinakotéku a monumentálny vchod do múzeí.
Ešte jedenkrát v histórii rímskeho pápežstva sa najvyšší pontifik rozhodol opustiť územie Vatikánu. Keďže sa Vatikán rozkladal na nízko položenom území v blízkosti Tiberu, kde vzhľadom na časté záplavy hrozila malária, dal pápež Gregor XIII. (1572 – 1585) v roku 1574 postaviť nový palác na Quirináli, spočiatku slúžiaci ako letné pápežské sídlo. Za pápeža Klementa VIII. (1592 – 1605) bol tento palác vyhlásený za stále pápežské sídlo. Nasledujúcich takmer tristo rokov sa tu striedali ďalší pápeži. Až v roku 1870 bol Pius IX. nútený vzdať sa ho a presídliť do Apoštolského paláca vo Vatikáne. Pápež toto sťahovanie bral iba ako dočasné riešenie. Pápeži sa však do paláca na Quirináli už nikdy nevrátili. Opustený palác sa stal oficiálnou rezidenciou talianskych kráľov a dnes je sídlom prezidenta Talianskej republiky.
V súčasnosti sídli v Apoštolskom paláci štátny sekretár a ďalšie úrady. Pápež sa zdržiava v pápežských komnatách na treťom poschodí.
K najvýznamnejším priestorom Apoštolského paláca patria Raffaelove siene, Kaplnka Mikuláša V., Vojvodská sála, Kráľovská sála, Borgiove apartmány, Pavlínska kaplnka a Sixtínska kaplnka.
Raffaelove siene upraviť
Raffaelove siene (tal. Stanze di Raffaelo) sú popri Sixtínskej kaplnke najznámejšími a návštevníkmi najviac vyhľadávanými priestormi Apoštolského paláca. Štyri miestnosti (Stanza della Segnatura, Stanza di Eliodoro, Sala di Constantino a Stanza dell'Incendio di Borgo) za svoje pomenovanie vďačia veľkému renesančnému umelcovi Raffaelovi Santimu, ktorého v rokoch v rokoch 1508 – 1509 poveril pápež Július II. ich výmaľbou. Osobne sa však Raffael podieľal na výzdobe iba dvoch z nich (Stanza della Segnatura a Stanza di Eliodoro); fresková výmaľba v ostatných dvoch miestnostiach pochádza od Raffaelových následníkov Gianfrancesca Penniho, Giulia Romana a Raffaellina del Colle.
Na freskách sa striedajú biblické výjavy s mytologickými a tie so starovekými historickými príbehmi. Všeobecne možno povedať, že fresky v Raffaelových sieňach oslavujú víťazstvo „bojovného pápeža“ Júliusa II. nad protivníkmi.
Kaplnka Mikuláša V. upraviť
V jednej z najstarších častí Apoštolského paláca sa nachádza súkromná kaplnka pomenovaná podľa pápeža Mikuláša V. (Capella Niccolina). Pápež, horlivý podporovateľ umenia, povolal z Florencie dominikánskeho mnícha Fra Angelica aby mu v rokoch 1447 – 1449 vyzdobil kaplnku. Výsledkom práce tohto renesančného umelca a jeho pomocníka Benozza Gozzoliho je séria fresiek pripomínajúca život svätého Štefana, prvého kresťanského mučeníka a svätého Vavrinca, rímskeho diakona z 3. storočia, spolu s vyobrazením štyroch evanjelistov.
Na nízkom strope sú namaľovaní štyria evanjelisti so svojimi symbolmi a v rohoch osem postáv cirkevných otcov v životnej veľkosti. Zatiaľ čo maľba Ukladanie do hrobu na oltárnej stene je dnes takmer zničená, fresky na troch ostatných stenách sa zachovali. Sú rozdelené vždy do dvoch, horizontálne oddelených registrov. Ideovým cieľom fresiek malo byť prostredníctvom epizód zo života oboch svätcov zdôraznenie duchovnej kontinuity medzi ranou kresťanskou cirkvou v Jeruzaleme a cirkvou v Ríme. Jedným z najdôležitejších životných prianí pápeža Mikuláša V. bolo obnovenie niekdajšej slávy Ríma ako večného mesta. Na to odkazujú umelcom vymaľované skvostné cirkevné stavby s jemne prepracovanými architektonickými detailami.
Vojvodská sála upraviť
Vojvodská sála (Sala ducale) je priestranná obdĺžniková miestnosť v Apoštolskom paláci, kde renesanční pápeži prijímali vojvodcov a významných hostí. Jej realizáciu pápež Pavol III. (1534 – 1549) zveril architektovi Antoniovi da Sangallovi ml. Fresky, ktoré namaľovali Raffaelino da Reggio, Lorenzino da Bologna a Mattheus Brill mali byť výzvou k návratu k umeniu antiky. Umelecky prepracovaná mramorová podlaha inšpirovaná rímskymi vzormi odráža farby fresiek.
Pod dnešný vzhľad sály sa významnou mierou podpísal Gian Lorenzo Bernini, ktorý dal v rokoch 1656 – 1657 na príkaz pápeža Alexandra VII. zbúrať priečnu stenu, aby tak dosiahol rozšírenie miestnosti. Jeho grandiózny baldachýn so štukovou drapériou, ktorú držia letiaci anjeli, nepriamo zakrýva prepojenie dvoch pôvodných miestností.
Kráľovská sála upraviť
Výstavbu Kráľovskej sály (Sala Regia) zadal pápež Pavol III. Antoniovi da Sangalla mladšiemu v roku 1538. Dokončenia sa však ani Pavol III. ani architekt nedožili. Slávnostné otvorenie sa konalo v roku 1573 za Gregora XIII. Valená klenba a rímsa nad dverami sú bohato zdobené štukovou výzdobou od Perina del Vagu a Danieleho da Volterru.
Kráľovská sála sa so svojimi rozmermi – 34 m dĺžka, 12 m šírka a 33,6 metra výška – zaraďuje k najväčším priestorom Apoštolského paláca. Používa sa na reprezentačné účely.
Steny sály skrášľujú fresky predstavujúce významné udalosti v dejinách pápežstva. Tieto výjavy zdôrazňujú dôležitosť pápežovej dočasnej pozemskej moci. Väčšinu prác urobili umelci Giorgio Vasari, Tadeo Zuccari a Federico Zuccari.
Borgiove apartmány upraviť
Miestnosti na prvom poschodí Apoštolského paláca sú pomenované po pápežovi Alexandrovi VI. (Appartamento Borgia), ktorý ich dal medzi rokmi 1492 – 1495 vymaľovať renesančnému maliarovi Bernardinovi di Betto, známemu pod menom Pinturicchio.
V umeleckej výzdobe Borgiovych apartmánov sa striedajú fresky viacerých námetov: kresťanské novo- i starozákonné motívy sa dopĺňajú s alegorickými a mytologické s vedeckými. Vo všeobecnosti možno povedať, že umeleckej výzdobe miestností dominujú fresky zdôrazňujúce apoštolské poslanie rímskokatolíckej cirkvi a pápeža ako jej najvyššieho predstaviteľa.
Komplex Borgiovych apartmánov, pomenovaných podľa námetov fresiek, sa skladá so šiestich miestností - Sála Sibýl (Sala delle Sibille), ktorej dominujú maľby Sibýl a prorokov spolu s astrologickými symbolmi, tzv. Sála tajomstiev viery (Sala dei Misteri della Fede) so siedmimi freskami zachytávajúcimi okamihy života Ježiša Krista a Panny Márie, Sála pontifikov (Sala dei Pontifici) pomenovaná podľa nedochovaných fresiek pápežov, Sála slobodných umení (Sala delle Arti Liberali), pôvodne pracovňa Alexandra VI., vyzdobená alegorickými freskami siedmich tzv. slobodných umení: rétoriky, gramatiky, dialektiky, geometrie, aritmetiky, hudby a astronómie, Sála viery (Sala del Credo) s freskami s výjavmi zo Starého zákona.
K najkrajším freskám, ktoré Pinturicchio navrhol a z veľkej časti tiež vlastnoručne namaľoval, patria tie v miestnosti zvanej Sala dei Santi (Svätá sieň), ktorá bola využívaná na reprezentačné účely. Zatiaľ čo fresky na strope zobrazujú scény z egyptskej a gréckej mytológie, sú fresky v lunetách venované prenasledovaniu kresťanov a oslave ich neskoršiemu triumfu (napr. freska Dišputa svätej Kataríny Alexandrijskej pred cisárom Maxentiom).
V súčasnosti sú miestnosti bývalých Borgiovych apartmánov využívané v rámci výstavných priestorov Vatikánskych múzeí ako expozície maliarskych zbierok moderného náboženského umenia.
Pavlínska kaplnka upraviť
Ide o kaplnku patriacu k súkromným priestorom pápeža a teda neprístupnú verejnosti. Kaplnke dominujú dve monumentálne Michelangelove fresky Obrátenie svätého Pavla a Ukrižovanie svätého Petra.
.jpg)
Sixtínska kaplnka upraviť
Sixtínska kaplnka (Capella Sistina) je zrejme najznámejším priestorom patriacim do komplexu Apoštolského paláca. Dal ju postaviť pápež Sixtus IV. v r. 1475 – 1481 ako súkromnú kaplnku, pravdepodobne podľa plánov Giovanniho de Dolci.
Sixtínska kaplnka je známa predovšetkým ako stelesnenie renesančného maliarstva. Pod jej výzdobu sa svojimi dielami pričinili síce viacerí významní umelci, ale navždy sa bude spájať s menom geniálneho Michelangela. Jeho stropné fresky z cyklu Genesis, ale najmä grandiózny Posledný súd, namaľovaný na oltárnej stene, patria medzi najznámejšie diela svetovej výtvarnej histórie. Súčasne je kaplnka miestom konania konkláve.
Nádvorie svätého Damaza upraviť
Osobitný význam medzi priestormi patriacimi do komplexu Apoštolského paláca zaujíma nádvorie pomenované po pápežovi Damazovi I. (366 – 384) (Cortile di San Damaso), na ktorom sa každoročne 6. mája koná slávnostný sľub nových príslušníkov švajčiarskej gardy a súčasne slúži na reprezentačné účely.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Apoštolský palác
Zdroje upraviť
- B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7
- Ch. Stukenbrock, B. Topper, 1000 mistrovských děl evropského malířství 1300 - 1850, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-129-4
- P. Johnson, Renesancia, Slovart, Bratislava, 2002, ISBN 80-7145-681-0