Baroková hudba

Baroková hudba je súčasť barokového umenia, ucelená slohová epocha vo vývoji európskej klasickej hudby, trvajúca od začiatku 17. storočia do polovice 18. storočia. Vyznačovala sa prechodom od polyfónie k monódii, zavádzala sa nová notačná prax (generálny bas) a spev sa realizoval so sprievodom akordických hudobných nástrojov, ako lutna alebo čembalo.

francúzsky hudobný skladateľ Jean-Baptiste Lully

český hudobný skladateľ František Benda

čembalo (harpsichord, klavecin) holandskej výroby

nemecký hudobný skladateľ Georg Friedrich Händel

husle od talianskeho majstra Stradivariho

nemecký hudobný skladateľ Georg Philipp Telemann

notový zápis sonáty Johanna Sebastiana Bacha (1720)

taliansky hudobný skladateľ Tomaso Albinoni

Antonio Vivaldi: Oratorio Juditha triumphans, RV 644 (1716)

Pomenovanie Barokovej hudbyUpraviť

Baroková hudba mala spočiatku rôzne iné pomenovania, ako napr. sprevádzaná monódia, generál bas či generalbasszeitalter. Základ totiž tvoril basový tón, na ktorý sa podľa pravidiel novovzniknutej harmónie ukladali ďalšie hlasy. Pojem generalbass zeitung používal ešte v 19. storočí hudobný teoretik Hugo Riemann (1849 – 1919). Pojem baroková hudba bol zavedený až v roku 1920 a prvýkrát ho použil Kurt Sachs.

Vplyvy na vývoj hudbyUpraviť

Pre barokovú hudbu malo veľký význam aj výtvarné umenie, najmä sochárstvo, pretože tak ako v soche, aj v hudbe sa znázorňovali hlboké pocity, pátos, monumentálne až tragické nálady, ktoré mohli vyústiť afektom (Extáza Svätej Terézie). Rovnako ako v ostatných druhoch umenia, aj hudbu veľmi ovplyvnil meniaci sa svetonázor, neustály súboj medzi katolíckou a protestantskou cirkvou, nekonečné vojny a posilňovanie absolutizmu. Popri náboženskom mysticizme a viere sa do popredia dostával človek, viera vo vlastné schopnosti a svoj rozum. Napriek všetkým prekážkam nebolo možné zabrániť vývoju vo všetkých odvetviach umenia, a tak i hudba prechádzala väčšími či menšími zmenami, ktoré vytvorili jej charakteristické črty. Významnými filozofmi tohto obdobia boli Baruch Spinoza alebo Ignác z Loyoly. Vďaka inkvizičným praktikám boli mnohí učenci za svoje pokrokové názory, ktoré sa nezhodovali s učením cirkví, prenasledovaní, vylučovaní z cirkvi a dokonca upálení ako kacíri (Giordano Bruno, Mikuláš Kopernik).

Vývoj hudbyUpraviť

Jedno z možných rozdelení barokovej hudby je na:

1600 – 1650 – ranobarokovú hudbu – prevládal hlavne taliansky vplyv;
1650 – 1710 – hudbu vrcholného baroka – významne bola ovplyvnená francúzskou hudbou;
1710 – 1750 – neskorobarokovú hudbu – prevládalo zjednocovanie regionálnych štýlov

Charakteristika hudbyUpraviť

Výrazové zložky hudbyUpraviť

Rozvíjajú a menia sa kompozičné princípy. Melódie sa neradia pod seba a nie sú rovnocenné. Hlavná melódia je vo vrchnom hlase a je doprevádzaná akordmi. Táto zmena si vynútila aj zmenu tónin. Prešlo sa od systému stredovekých módov k durovým a molovým stupniciam. Keďže sa upustilo od zložitosti viachlasu a pozornosť sa zamerala na jednu melódiu, začala byť táto melódia ozdobnejšia a klenutejšia. Vzniká baroková citovosť vyjadrená melodickou ozdobnosťou. Barokoví umelci si dávali záležať na ozdobách, dokonca interpreti sami vydávali knihy ozdôb. Takúto učebnicu ozdôb napísal napr. flautový virtuóz Johann Joachim Quantz. Harmonické myslenie takisto značne zjednodušilo rytmus. Novinkou baroka bolo tempové označenie skladieb.

Hudobné nástrojeUpraviť

Najdokonalejšou skupinou nástrojov boli sláčikové nástroje, ktoré okrem kontrabasu, ktorý zatiaľ ešte neexistoval, dosiahli najvyššiu formu dokonalosti. Nástrojári ako Giuseppe Guarneri, Nicolò Amati či Antonio Stradivari sú dodnes obdivovaní a ich nástroje sú nenapodobiteľné. Dychové nástroje ešte menili svoj tvar aj mechaniku. Používali sa všetky drevené dychové nástroje, okrem klarinetu, ktorý zatiaľ neexistoval. Nemali však ešte moderný klapkový systém. Z plechových dychových nástrojov sa používala trúbka ladená do Es, zvaná clarina. Medzi nové barokové klávesové nástroje čembalo (nazývané aj virginal, harpsichord, clavecin (klavsen)). Významný rozkvet taktiež zaznamenala aj organová hudba.

Nové hudobné formyUpraviť

Formy vokálno-inštrumentálneUpraviť

Opera – je syntetický hudobno dramatický útvar, v ktorom sa uplatňujú všetky druhy umenia – výtvarné, herecké, tanečné, spevácke...Spev sa však vždy pred ostatnými umeniami uprednostňuje.
Oratórium – formovo podobné opere, ale je prevádzané koncertne, staticky nie divadelne, bez syntézy ďalších umení. Písali sa oratória duchovné aj svetské.
Kantáta – forma určená pre jedného speváka, ktorý spieva dve tempovo kontrastné árie.

Hudobní skladateliaUpraviť

Podrobnejší zoznam skladateľov, pozri Zoznam barokových hudobných skladateľov

Talianski hudobní skladateliaUpraviť

Tomaso Albinoni (1671 – 1751)
Arcangelo Corelli (1653 – 1713)
Girolamo Frescobaldi (1583 – 1643)
Gaetano Latilla (1711 – 1788)
Benedetto Marcello (1686 – 1739)
Claudio Monteverdi (1567 – 1643)
Giovanni Battista Pergolesi (1710 – 1734)
Niccolò Piccinni (1728 – 1800)
Alessandro Scarlatti (1660 – 1725)
Domenico Scarlatti (1685 – 1757)
Antonio Vivaldi (1678 – 1741)

Nemeckí hudobní skladateliaUpraviť

Johann Sebastian Bach (1685 – 1750)
Christoph Demantius (1567 – 1643)
Johann Joseph Fux (1660 – 1741)
Georg Friedrich Händel (1685 – 1759)
Giovanni Girolamo Kapsberger (1580 – 1651)
Hieronymus Praetorius (1560 – 1629)
Michael Praetorius (1571 – 1621)
Heinrich Schütz (1585 – 1672)
Georg Philipp Telemann (1681 – 1767)

Francúzski hudobní skladateliaUpraviť

Anglickí hudobní skladateliaUpraviť

Španielski hudobní skladateliaUpraviť

Juan Bautista Cabanilles (1664 - 1712)

Juan Bautista Comes (1568 – 1643)

Sebastian Aguilera de Heredia (1565 – 1627)
Matheo Romero (1575 – 1647)
Antonio Soler (1729 – 1783)

Portugalskí hudobní skladateliaUpraviť

Baroková hudba

Obsah