Celjskovci

Celjskovci[1] (slovenská výslovnosť [ceľskovci][1]; iné názvy: Cillský[1]; staršie: grófi z Celje[2] alebo grófi Celjskí[3][4]; nem. Grafen von Cilli, slovin. Celjski grofje, maď. Cillei grófok), boli najvýznamnejším neskoro-stredovekým nemecky hovoriacim šľachtickým rodom na území dnešného Slovinska. Svoj pôvod odvodzovali od nemeckého rytierskeho rodu, ktorý žil na hrade Žovnek.[5] Pôvodne vlastnili menšie panstvá v Štajersku a Korutánsku.[1] Vďaka svojej sobášnej politike získali ako vazali Habsburgovcov rozsiahle panstvá vo východnej časti alpských habsburských dŕžav, v Uhorsku a najmä v Chorvátsku. V roku 1322 získali hrad a okolité panstvo Celje, z ktorého odvodzovali svoje meno. Neskôr v roku 1341 získali členovia rodu titul gróf a následne v roku 1436 boli povýšení do stavu ríšskych kniežat.[6] Najväčšiu politickú moc mal rod počas vlády Žigmunda Luxemburského. Mnohí členovia rodu zastávali funkcie chorvátskych a slavónskych županov či bánov. Na začiatku 15. storočia založili spolu s Gorjanskovcami tzv. pánsku ligu, ktorá ovládla Uhorsko.[1] Rod vymrel po meči v roku 1456 a vďaka zmluve navzájom upravujúcej dedičstvo z roku 1443, pripadli panstvá naspäť Habsburgovcom.[6]

Celjskovci
Counts of Celje coat of arms (1-4).svg
erb rodiny Celjskovcov
KrajinaRímsko-nemecká ríša, Štajerské vojvodstvo, Korutánske vojvodstvo, Kraňské vojvodstvo, Dalmácia, Uhorsko, Slavónsko, Chorvátsko
Materská dynastiaPáni zo Žovneku
Titulykapitán, regent
ZakladateľFridrich I. Celjský
Rok založenia
dynastie
1341
Posledná hlava dynastieUlrich II. Celjský
Rok zániku dynastie1456 rod vymrel po meči
Štátna príslušnosťnemecká

Dejiny roduUpraviť

 
Dŕžavy a panstvá Celjskovcov

Celjskovci patrili v strednej a juhovýchodnej Európe v období neskorého stredoveku k jedným z najvýznamnejších a najdravejších šľachtických rodov. Svoj pôvod odvodzovali od nemeckého rytierskeho rodu, ktorý sídlil na hrade Žovnek (tzv. Páni zo Žovneku), a vlastnili statky vo východnej časti habsburských dŕžav v južnom Štajersku a na rieke Savina. V 20. a 30. rokoch 13. storočia rástla prestíž rodu vďaka svojej sobášnej politike. Keď na začiatku 14. storočia, keď vymrel rod Vovbršskovcov, tak k pôvodným rodovým statkom Fridrich zo Žovneku (neskôr Celjský) pripojil aj hrad Celje spolu s podhradím. Na základe listiny cisára Ľudovíta IV. Bavorského v roku 1341 udelil Pánom zo Žovneku titul celjského grófa.[7]

Celjskovci postupne rozširovali svoje územie okolo rieky Drávy a Sávy a ich moc tak rýchlo vzrástla. Ďalšie majetkové zisky rodu boli v Kraňsku. Výhodnými sobášmi s príslušníkmi európskych panovníckych dynastií sa Celjskovci vyniesli do popredia európskej politiky. Z tých najvýznamnejších bol sobáš Anny Celjskej s poľským kráľom Vladislavom II. Jagelom a sobáš Barbory Celjskej s uhorským kráľom, a neskôr rímskym cisárom Žigmundom Luxemburským.[7] Ich rýchly vzostup začal po bitke pri Nikopole v roku 1396, kde Herman II. Celjský zachránil život Žigmundovi Luxemburskému. Ako odmenu dostal od kráľa Žigmunda mesto Varaždín s okolím, zagorské grófstvo a mnoho majetkov v dnešnom Chorvátsku. Sila rodu značne vzrástla, razili si aj svoje vlastné mince a výrazne podporovali výstavbu hradov a kostolov. Vzájomný vzťah Celjskovcov a Žigmunda Luxemburského posilnil sobáš s Barborou Celjskou. Barbora sa aktívne podieľala na politických a ekonomických záležitostiach. Bola tiež nápomocná pri vytváraní svetského rytierskeho Dračieho rádu pre vybranú šľachtu. V neprítomnosti manžela vládla ako regentka Uhorského kráľovstva.[8] Synovia Hermana II. Celjského boli povýšení do stavu ríšskych kniežat, tým sa ich dŕžavy vymanili z lénnej závislosti od Habsburgovcov. Získali veľké majetky v priľahlých vojvodstvách Štajerska, Korutánska a Kraňska, ako aj na území Uhorska (Chorvátsko, Slavónsko), čím sa stali jednou z najmocnejších rodín v tejto oblasti. Ich moc bola navyše podporená sobášmi s vládcami Bosny.[9] Táto nová situácia znemožnila Habsburgovcom prístup k Jadranskému moru. Po vzájomných bojoch však došlo v roku 1443 k zmiereniu strán tým, že sa Habsburgovci a Celjskovci dohodli na vzájomnom dedení v prípade vymretia jedného z rodov po meči.[7] Po nástupe Ladislava V. Pohrobka na uhorský trón si Celjskovci upevnili svoju pozíciu v Uhorsku, a snažili sa obmedziť vplyv Huňadyovcov. Po smrti Jána Huňadyho sa síce jeho syn Ladislav Huňady stal oprávneným dedičom jeho funkcií a majetkov, najvýznamnejšie krajinské funkcie však od kráľa získal Ulrich II. Celjský.[10]

Po neúspešnom nároku na bosniansku korunu získal Celjskovci niektoré územia v Chorvátsku a Slavónsku. Ulrichovi II. Celjskému sa podarilo prinútiť rímskeho cisára Fridricha III., aby prepustil Ladislava V. Pohrobka tým, že v roku 1452 spolu s Ulrichom z Eytzingu obliehali cisára vo Viedenskom Novom Meste, kde ho donútili Ladislava vydať. Novým ochrancom a regentom Ladislava sa stal práve Ulrich II. Celjský.[11] V roku 1456 bol však Ulrich II. Celjský v Belehrade úkladne zabitý Ladislavom Huňadym a prívržencami huňadyovskej strany. Ladislava Huňadyho dal kráľ potrestať sťatím hlavy, čo vyvolalo také nepokoje v Uhorsku, že musel natrvalo presídliť do Prahy.[12] Smrťou Ulricha II. od vymrel a jeho majetky zdedili Habsburgovci. Nemecky písaná Celjská kronika popisuje dejiny rodu až do ich vymretia v roku 1456 a boj o ich dedičstvo.[6]

Známi príslušníci roduUpraviť

Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili:[13][14]

Páni zo ŽovnekuUpraviť

  • Gebhard I. (*1130 – †1144)
  • Gebhard II. (*1173 – †1227)
  • Konrád I. (†1255)
  • Fridrich I. zo Žovneku (†1265)
  • Fridrich II. zo Žovneku (*1255 – †1316)

CeljskovciUpraviť

GalériaUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. a b c d e Celjskovci. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2001. 686 s. ISBN 80-224-0671-6. Zväzok 2. (Bell – Czy), s. 496.
  2. MARETTA, Róbert. Medzinárodná konferencia „Digitálna diplomatika – historický výskum stredovekých listín v digitálnom svete“. Slovenská archivistika (Bratislava: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky), 2007, roč. 42, čís. 2, s. 194. ISSN 0231-6722.
  3. Historické štúdie (Bratislava: Historický ústav SAV; Veda), 1980, roč. 24, s. 230. ISSN 0440-9515.
  4. Obhájené práce. Historický časopis: vedecký časopis o dejinách Slovenska a strednej Európy (Bratislava: Historický ústav SAV), 02.01.2016, roč. 64, čís. 2, s. 375. ISSN 0018-2575.
  5. HLADKÝ, Ladislav. Slovinsko: stručná historie států. Praha : Libri, 2010. ISBN 978-80-7277-463-0. S. 190.
  6. a b c Bogo Grafenauer, Emilijan Cevc. CELJSKI GROFJE. In: Enciklopedija Slovenije. Zvezek 2. Ce – Ed. Ljubljana : Mladinska knjiga, 1988. S. 12 – 15.
  7. a b c ŠESTÁK, Miroslav, et al. Dějiny jihoslovanských zemí. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1998. 756 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-266-9. S. 88, 105.
  8. LONGLEY, Norm. The Rough Guide to Slovenia. New York : Rough Guides, 2004. ISBN 9781843531456. S. 267.
  9. PLUT-PREGELJ, Leopoldina; ROGEL, Carole. Historical dictionary of Slovenia. Zväzok 13. Lanham : Scarecrow Press, 1996. (European historical dictionaries.) ISBN 978-0810831131. S. 41.
  10. FINE, John V. A. The late medieval Balkans: a critical survey from the late twelfth century to the Ottoman Conquest. Ann Arbor : University of Michigan Press, 1987. ISBN 9780472100798. S. 498.
  11. KLEMENČIČ, Matjaz; ŽAGAR, Mitja. The Former Yugoslavia's Diverse Peoples: A Reference Sourcebook. Ethnic diversity within nations of the world. Oxford : ABC – Clio, 2003. ISBN 9781576072943. S. 13.
  12. Huňady, Ladislav In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-03-22]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  13. Die Grafen von Cilli [online]. [Cit. 2020-03-22]. Dostupné online.
  14. von Cilli [online]. [Cit. 2020-03-22]. Dostupné online.

LiteratúraUpraviť

  • DVOŘÁKOVÁ, Daniela. Čierna kráľovná Barbora Celjská (1392 – 1451): životný príbeh uhorskej, rímsko-nemeckej a českej kráľovnej. Budmerice; Bratislava : Rak; Historický ústav SAV, 2014. 303 s. ISBN 978-80-85501-60-5. Kapitola Grófi Celjskí a Uhorsko.

Pozri ajUpraviť

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Celjskovci

Externé odkazyUpraviť