Družstevníctvo na Slovensku

Pod pojmom družstvo sa súčasníkovi v pamäti vybaví jednotné roľnícke družstvo (JRD), druh poľnohospodárskeho družstva, ktoré boli v Česko-Slovensku v období socialistického zriadenia v rokoch 1948 – 1990 založené prakticky v každej obci. Jeho členmi boli bývalí súkromní roľníci, ktorí odovzdali všetky svoje pozemky do vlastníctva družstva a museli povinne pracovať v družstve. Gazdovia museli družstvu odovzdať aj živý a mŕtvy inventár, osivo, sadivo a krmivo, hospodárske budovy a iné stavby, prípadne remeselnícke potreby. Ich neslávna história skončila pádom komunistického režimu v Česko-Slovensku po Nežnej revolúcii a v histórii svetového družstevníctva tvorí skôr smutnú epizódu toho, ako sa aj tá najušľachtilejšia myšlienka dá zneužiť skupinovými záujmami jednej štátostrany.

Stručná história družstiev

Teoretické základy kolektívneho vlastníctva

Družstevné myšlienky sa v Európe objavujú už na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia a ich nositeľmi sú poprední utopickí socialisti Robert Owen (1771 – 1858) a François Marie Charles Fourier (1772 – 1837). Owen, samotný továrnik, sa snažil zo svojich robotníkov utvoriť prvú socialistickú spoločnosť, ktorú si predstavoval ako federáciu družstevných osád, v ktorých jedinou formou vlastníctva malo byť osobné vlastníctvo spotrebných predmetov. Iným známym utopistom bol Francúz Fourier, ktorý rozvíjal myšlienky francúzskych materialistov s cieľom vytvoriť také zriadenie, ktoré by umožňovalo plne uspokojiť ľudské potreby (vášne) a ich ďalší rozvoj. Utopisti však svoje myšlienky nevnucovali násilím (ako to bolo neskôr v prípade marxistov, ktorí nanucovali svoje myšlienky násilím a triednym bojom), ale skôr, aby ich myšlienky ľudia sami dobrovoľne prijali. Podľa ich predstáv nová spravodlivejšia spoločnosť mala byť založená na spoločnom vlastníctve, povinnej práci pre všetkých a rozdeľovaniu vytvorených hodnôt na zásade rovnosti. Ich realizácia v praxi sa však nestretla s veľkým úspechom a vo vytvorených dobrovoľných komunitách utopisti s ich zriadením a pojatím len experimentovali.

Prvé družstevné spolky

Myšlienky družstevníctva po utopistických socialistoch sa ďalej rozvíjali a v Európe sa zakladajú prvé spolky, v ktorých sa združujú roľníci alebo remeselníci za účelom spoločného nakupovania rôznych potrieb vo veľkom a za lepšie ceny. Potom si nakúpené potreby predávali lacnejšie medzi sebou a začali takto spolupracovať. Prvé družstvo vzniklo v Anglicku roku 1844 ako remeselnícky spolok (Rochdalské družstvo poctivých priekopníkov, angl. Rochdale society of equitable pioneers), zaniklo až v roku 1991. Toto svojpomocné družstvo bolo založené za účelom obchodovania s potravinami, oblečením, tabakom, výroby výrobkov, obrábania pôdy, stavby a nákupu domov. Jeho význam spočíva v jeho stanovách, ktoré sa stali vzorom pre ďalšie družstvá (tzv. Rochdalské princípy) a v modifikovanej podobe sa používajú družstvami dodnes.

Družstevné spolky v Uhorsku

Myšlienky spolkov roľníkov vo forme svojpomocných družstiev sa rozšírili aj do vtedajšieho Uhorska, vrátane stolíc so slovenským obyvateľstvom. Rôzne spolky, v ktorých za združovali rôzne vrstvy obyvateľstva existovali v Uhorsku už dávno. Odlišovali sa svojim špecifickým zameraním a aktivitami (spolky miernosti, čítacie spolky, robotnícke spolky, prírodovedné, lekárske a turistické spolky) a významne ovplyvňovali šírenie osvety a vzdelanosti na Slovensku. Roľníci sa do takýchto spolkov zapájali len sporadicky. V roku 1848 bolo v Uhorsku zrušené poddanstvo, čo pre poddaných roľníkov, ktorí dovtedy mali na obrábanú pôdu len užívacie právo, predstavovalo obrovskú zmenu v ich dovtedajšom živote. Vlastníkmi pôdy sa stali aj urbariálni roľníci (zapísaní v urbári) a aj ich pričinením dochádza k rozvoju poľnohospodárskej produkcie. Samostatne hospodáriaci roľníci a remeselníci začali pociťovať nedostatok úverov. Na viacerých miestach začali vznikať rôzne svojpomocné spolky, ktorých organizáciou sa iniciatívne ujímali národne uvedomelí učitelia a kňazi, ktorým nebol ľahostajný, popri duchovnom a hospodársky prospech obcí v ktorých vykonávali svoju službu.

Družstevné spolky na Slovensku

Na dnešnom Slovensku bol priekopníkom družstevných spolkov Samuel Jurkovič (1796 – 1873), rodák z Brezovej pod Bradlom. Roku 1845 založil prvé úverové družstvo v Sobotišti, kde vtedy pôsobil ako učiteľ. Bol o prvý úverový ústav na kontinentálnej Európe. Jeho Gazdovský spolok sa stal neoddeliteľnou súčasťou slovenskej histórie a Slováci sa jeho počinom zaradili medzi priekopníkov družstevníctva v Európe. Počas svojho učiteľovania v Sobotišti úzko spolupracoval s miestnym evanjelickým kňazom Jánom Šulekom, ktorý bol typickým osvietencom a rozvíjal ľudovýchovné aktivity medzi miestnymi obyvateľmi. Cieľom Gazdovského spolku bolo sporenie a poskytovanie pôžičiek. Zlepšením hmotných pomerov ľudu sa začalo zaoberať viacero slovenských národovcov. Štefan Marko Daxner a Augustín Horislav Škultéty v roku 1847 založili v Tisovci Hospodársky spolok, ktorý obyvateľom Tisovca okrem sporenia poskytoval pôžičky na dlžobné úpisy za nepatrný úrok. Zo spolku v roku 1871 vznikla Tisovská vzájomná pomocnica, ktorá sa pretvorila na svojpomocné družstvo. Pavol Dobšinský zriadil roku 1847 Úverný spolok v Ratkovej. V tomto období Gazdovské spolky boli založené aj v Brezovej, Myjave, Mošovciach, Brezne a inde. Ján Vansa, evanjelický kňaz v rodnej dedine Píla, sa inšpiroval špecifickou formou nemeckého družstevníctva, tzv. raiffeisenka, ktorej obdobu chcel zužitkovať v domácich pomeroch. V roku 1893 založil prvé trojúčelové družstvo na Slovensku - Pílansko–hačavský hospodársky, potravný a úverný spolok. Jeho cieľom bol predaj domáce ľudové výrobky, predával potraviny, prijímal vklady a poskytoval svojim členom pôžičky za nízky úrok. Úspech družstva inicioval zakladanie podobných spolkov aj v iných regiónoch Slovenska. V decembri 1894 na Troch Sliačoch zriadil Gazdovský potravný a úverný spolok katolícky kňaz Andrej Hlinka. Vansov priateľ farár Ján Vološšák v tom istom roku zakladá obdobný trojúčelový spolok v Liptovskej Teplej. Na príklade týchto, ale aj ďalších družstiev sa v Jasenovej v roku 1897 z iniciatívy miestneho farára Miloslava Krčméryho rozhodli založiť gazdovsko-potravný a úverný spolok.

Socialistické družstevníctvo (roky 1948 – 1989)

Krátko po nástupe komunistov k moci vo februári 1948 sa zdalo, že súkromné vlastníctvo pôdy ostane zachované. Nový režim si uvedomoval, že poľnohospodárska produkcia v štáte je závislá na riadnom chode 1 400 000 gazdovstiev, ktoré by nová vláda mala podporovať (Slovenský týždenník č. 51, 1948). Krátko po prevzatí moci komunisti ústami ministra pôdohospodárstva súdruha Ďuriša a predsedu vlády súdruha Zápotockkého ešte deklarovali, že kolektivizácia sovietskeho typu našim roľníkom nehrozí. Podpora súkromného hospodárenia na vidieku sa rýchlo ukázala ako poťahovanie medových motúzov roľníkom s cieľom ich ovládnutia a následnej likvidácie. Už v roku 1949 sa naplno ukázali zámery komunistov, ktorí už nemuseli získavať roľníkov vo voľbách. V štáte vládli pevnou rukou a „na večné časy“. Minister Ďuriš, dovtedy dušujúci sa, že sovietske kolchozy u nás nebudú, sa stal jedným z hlavných protagonistov kolektivizácie podľa sovietskeho vzoru.

Násilná kolektivizácia sa začala prijatím zákona o jednotných roľníckych družstvách (JRD) vo februári 1949. Na základe tohto zákona v každej obci malo vzniknúť JRD. Mohlo sa začať celoplošne kolektivizovať. Do československého systému prenikol ruský pojem kulak. S cieľom narušiť po stáročia vytváranú súdržnosť a celistvosť roľníckeho stavu štátne orgány pristúpili k prísnej diferenciácii roľníkov podľa výmery pôdy, ktorú vlastnili. Z bohatších gazdov sa stali triedni nepriatelia na dedine, ktorí boli označovaní za hlavnú príčinu nedostatku potravín a zásobovacích problémov. V skutočnosti bohatší gazdovia sa podstatnou mierou podieľali na tržnej produkcii v štáte. Znižovanie produkcie a chaos spôsobovala násilná kolektivizácia. Direktívny systém roľníkom určoval, kto má koľko plochy a čím osiať, koľko a akého dobytka má chovať. Pri rozpise povinných kontingentov mäsa, mlieka, obilia a vajec roľníkom rozhodovali miestne národné výbory a špeciálne komisie, pričom v nich kvitla svojvôľa úradníkov. V boji proti reakčným živlom na dedine, ako ich nazývali komunisti, prijali 6. októbra 1948 zákon na ochranu republiky. Tento zákon sa masívne používal proti roľníkom s jasnou inštrukciou komunistickej strany využiť trestné predpisy ako pomôcku k uskutočneniu socializácie dediny. Cieľ bol jasný: naštrbiť, či zničiť majetkové a medziľudské vzťahy, z dedinského prostredia vytvoriť štruktúru ovládanú totalitným režimom. Masívne represívne opatrenia komunistov pri násilnej kolektivizácii viedli ku konfiškáciám všetkého majetku gazdu (vrátane domov, pôdy a poľnohospodárskeho majetku). Roľníci boli vo vykonštruovaných procesoch odsúdení na dlhé roky do väzenia, mladší roľníci miesto riadnej vojenskej služby strávili niekoľko rokov v baniach na nútených prácach ako príslušníci pomocných technických práporov (PTP). Celé rodiny potrestali vysťahovaním do českého pohraničia. Faktickému vyvlastneniu pôdy sa rovnalo zakladanie jednotných roľníckych družstiev, kam režim rôznymi nátlakovými prostriedkami nútil roľníkov vstupovať počas kolektivizácie. Tá neskôr prerástla do násilnej akcie komunistickej moci, ktorá od základov zmenila život a hospodárenie na dedinách a postihla státisíce ľudí. Hlavným cieľom komunistami pripraveného zákona bolo urobiť zo slobodných roľníkov ovládateľných nekvalifikovaných robotníkov, najmä tým, že sa im odoberie pôda, dobytok a stroje. To sa im napokon v troch fázach násilne presadenej kolektivizácie aj postupne podarilo. Z roľníka sa stal námezdný a najlacnejší robotník v štáte, ktorý na pozemku vloženom do družstva stratil všetky práva. Roľníci boli ako vrstva obyvateľstva prenasledovaní a takmer celkom zlikvidovaní.

Literatúra (výber)

• FUKASOVÁ, Daniela. Zväz roľníckych vzájomných pokladníc. BIATEC: odborný bankový časopis. Bratislava: Národná banka Slovenska, 2011, 19(4), 23–25.