Wikipédia

Edita Egerová

americká psychologička a spisovateľka

PhD. Edita Eva Egerová (* 29. september 1927, Košice) je americká psychologička a spisovateľka maďarského pôvodu. Taktiež je preživšia holokaustu a špecialistka na liečbu posttraumatickej stresovej poruchy.[1] Jej kniha s názvom The Choice: Embrace the Possible bola publikovaná v roku 2017 a stala sa medzinárodným bestsellerom.[2] Jej druhá kniha s názvom The Gift: 12 Lessons to Save Your Life bola uverejnená v septembri 2020.

Edita Egerová
americká psychologička a spisovateľka
Iné menáEdith Eva Elefánt
Edith Éger
Štát pôsob.USA
Narodenie29. september 1927 (96 rokov)
Košice, Prvá česko-slovenská republika (dnes Slovensko)
Národnosťmaďarsko-židovská
Štátna príslušnosťamerická
Zamestnaniepsychologička
Známa vďakakniha The Choice sa podľa New York Times and Sunday Times stala bestsellerom
Alma materUniversity of Texas v El Paso
RodičiaLajos Eger
Ilona Elefánt
PríbuzníRobert Engle (zať)
SúrodenciMagda
Klára
ManželBéla (Albert) Éger (do 1993)
DetiMarianne

Životopis upraviť

 
Registračný dokument udelený Edite Americkým židovským spojeným distribučným výborom

Edita Egerová sa narodila v Košiciach a je najmladšou dcérou Lajosa (povolaním krajčír) a Ilony Elefánntovej.[3][1]

Edita navštevovala gymnázium a chodila na hodiny baletu. Bola členkou Maďarského olympijského gymnastického tímu.[4][5] V roku 1942 maďarská vláda prijala nové protižidovské zákony a tak bola Edita vylúčená z gymnastického družstva. Jej staršia sestra Klára bola hráčkou na husliach a bola prijatá na Konzervatórium v Budapešti. Počas vojny, Kláru ukrýval jej učiteľ hudby.[6] Jej sestra Magda bola klaviristka.

V marci 1944, po nemeckej okupácii Maďarska, bola Edita nútená žiť v Košickom gete spoločne so svojimi rodičmi a sestrou Magdou. V apríli boli nútení zostať mesiac v továrni na tehly spoločne s ďalšími 12 000 Židmi.[1] V máji toho istého roku ich deportovali do Osvienčimu. Od matky ju oddelil Josef Mengele a tá bola zavraždená v plynovej komore. Edita vo svojich memoároch uvádza, že v ten istý večer ju Mengele prinútil preňho tancovať priamo v kasárňach.[5] Ako „ďakujem“ dostala bochník chleba, o ktorý sa delila s ostatnými dievčatami.[7]

Bola zadržiavaná v rôznych táboroch vrátane Mauthausenu.[6] Keď sa blížili Američania a Červená armáda, nacisti evakuovali Mauthausen a ďalšie koncentračné tábory. Edita bola poslaná na tzv. pochod smrti so sestrou Magdou do koncentračného tábora Gunskirchen,[8] kde museli kráčať zhruba 55 kilometrov. Keď od vyčerpania nemohla ďalej kráčať, jedno z dievčat, s ktorými sa delila o Mengeleho chlieb, ju spoznalo a odnieslo ju spolu s Magdou ďalej.[7]

Podmienky v Gunskirchene boli až také zlé, že Edita musela jesť trávu, aby prežila, zatiaľ čo iní väzni prešli na kanibalizmus.[9] Keď Americká armáda oslobodila tábor v máji 1945, podľa Edity zostala ležať medzi množstvom mŕtvych tiel. Hovorí sa, že ju zachránil vojak, keď videl, ako sa jej hýbe ruka. Vojak rýchlo vyhľadal lekársku pomoc a zachránil jej tak život. V tom čase vážila 32 kilogramov a mala zlomený chrbát, brušný týfus, zápal pľúc a zápal pohrudnice.[10][1]

Počas pobytu v táboroch viedla ostatných k tomu, aby sa na život pozerali z vnútra navonok, ako keby odrážali ich vnútorný svet. Jej presvedčenie je nikdy nečakať, kým vás niekto urobí šťastným, ale ísť sám do seba a hľadať šťastie v sebe, pretože to potom zmení spôsob, akým vnímame svet okolo nás.[1] Jedna z jej praktík znie, že treba byť realistický a nie idealistický. Jej hlboká viera počas času v táboroch ju povzbudila, modlila sa za dozorcov, ktorí ju držali v táboroch, a pochopila, že majú vymyté mozgy. Jej slovami: „Nacistickí dozorcovia boli taktiež väzňami. Modlila som sa za nich. Nenávisť som premenila na ľútosť. Nikdy som nikomu nepovedala, že trávili dni vraždením ľudí. Aký to bol pre nich život? Mali vymyté mozgy. Bola im odobratá ich vlastná mladosť.“[11]

Po vojne upraviť

Edita a Magda sa postupne zotavili v amerických poľných nemocniciach a vrátili sa do Košíc, kde našli svoju sestru Kláru. Ich rodičia a snúbenec Edity Eric Osvienčim neprežili. Ona sa vydala za Béla (Alberta) Égera, s ktorým sa stretla v nemocnici.[1] Bol tiež židovským preživším, ktorý sa počas vojny pripojil k partizánom. V roku 1949, po hrozbách komunistov, utiekli spolu so svojou dcérou Marianne do Texasu v Spojených štátoch. V štátoch trpela vojnovou posttraumou, ale aj vinou pozostalých. So svojimi tromi deťmi nechcela hovoriť o priebehu vojny, ktorú prežila.[1]

Edita sa spriatelila s Viktorom Franklom, zúčastňovala sa terapií a v roku 1978 získala doktorát v klinickej psychológii z University of Texas v El Paso. V roku 1978 získala licenciu na prax ako psychológ.[4] Otvorila si terapeutickú kliniku v La Jolla v Kalifornii a začala učiť na fakulte na Kalifornskej univerzite v San Diegu.

V roku 1990 sa Edita vrátila do Auschwitzu, aby čelila jej potlačeným emóciám. Po naliehaní Philipom Zimbardom zverejnila svoje skúsenosti vo svojej prvej knihe The Choice v roku 2017.[10]

Vo svojej práci ako psychologička pomáha jej klientom oslobodiť sa od svojich vlastných myšlienok a vedie ich k tomu, aby si zvolili slobodu. The Choice sa stala bestsellerom New York Times a Sunday Times.[12][13]

Vo svojej druhej knihe s názvom The Gift (2020) povzbudzuje čitateľa, aby zmenil svoje myšlienky, ktoré nás, podľa jej tvrdení väznia a nech taktiež potlačia deštruktívne správanie, ktoré by čitateľom mohlo brániť. Tvrdí, že to, čo sa s nami stane v našich životoch, nie je tou najdôležitejšou vecou. Najdôležitejšou vecou je to, čo skutočne robíme s našimi životmi.

Edita sa taktiež objavila v CNN a Oprah Winfrey Show.[7]

Rodina upraviť

Jej rodina mala po presťahovaní sa do Spojených štátov ďalšie dve deti. Ich dcéra Marianne je vydatá za Roberta Engla, laureáta Nobelovej ceny v ekonómii.[8] Béla Eger zomrel v roku 1993.[14]

Ocenenia upraviť

  • 1972 – Ocenenie učiteľ psychológie roka[15]
  • 1987 – Cena El Paso Woman of the Year[15]
  • 1992 – Humanitárna cena udelená Kalifornským senátom[15]
  • 2022 – Maďarský záslužný kříž[16]

Publikácie upraviť

Referencie upraviť

  1. ↑ a b c d e f g MOORE, Anna. Mind power in Auschwitz – and healing decades later. The Guardian (Londýn: Guardian News and Media Limited), 2018-09-02. Dostupné online [cit. 2024-03-08]. ISSN 0261-3077.
  2. ↑ lifehackerinternational. How to Break Free From Your Mental Prisons, With Psychologist Dr. Edith Eger [online]. lifehacker.com.au, 2020-10-05, [cit. 2024-03-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. ↑ JENKINS, Marci. Oral history interview with Edith Eva Eger [online]. collections.ushmm.org, 1992-08-14, rev. 2023-11-16, [cit. 2024-03-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. ↑ a b Holocaust-overlevende Edith Eger: 'Als ik vandaag overleef, zal ik morgen vrij zijn' [online]. kro-ncrv.nl, 2020-10-20, [cit. 2024-03-08]. Dostupné online. (po holandsky)
  5. ↑ a b GOTTLIEB, Lori. What a Survivor of Auschwitz Learned From the Trauma of Others. The New York Times (New York: The New York Times Company), 2017-10-06. Dostupné online [cit. 2024-03-08]. ISSN 1553-8095.
  6. ↑ a b El Paso Holocaust Museum. Eger, Dr. Edith [online]. elpasoholocaustmuseum.org, 2017-08-31, [cit. 2024-03-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. ↑ a b c oprah conversation on trauma Resilience and Triumph with Dr Eith eva eger Rewatch now [online]. youtube.com, 2020-08-30, [cit. 2024-03-08]. Dostupné online. Archivované 2020-11-01 z originálu. (po anglicky)
  8. ↑ a b SCHEULDERMAN, Antoinette. De ballerina van Auschwitz - de Volkskrant [online]. volkskrant.nl, 2017, [cit. 2024-03-08]. Dostupné online. (po holandsky)
  9. ↑ VAN WIELINK, Jakob. Dr. Edith Eger: 'A dialogue with Edie' [online]. deschoolvoortransitie.nl, 2019-05-11, [cit. 2024-03-08]. Dostupné online. (po holandsky)
  10. ↑ a b VRIESINGA, Ykje. Auschwitz-overlevende Edith Eger: ‘Mijn wens is gelukkig te sterven’ [online]. nrc.nl, 2020-10-09, [cit. 2024-03-08]. Dostupné online. (po holandsky)
  11. ↑ BelfastTelegraph.co.uk. 'They sent my mother to the gas chamber and I blamed myself': How Auschwitz survivor Edith Eger rebuilt her life [online]. Belfast: belfasttelegraph.co.uk, 2020-09-05, [cit. 2024-03-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  12. ↑ SIMON, Melissa. NYT Bestselling Author and Holocaust Survivor Edith Eger on Her Self-Help Book ‘The Gift’ [online]. jewishjournal.com, 2020-09-01, [cit. 2024-03-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  13. ↑ The Sunday Times. Books: The Sunday Times Bestsellers, February 17 [online]. thetimes.co.uk, 2019-02-17, [cit. 2024-03-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  14. ↑ El PAso Holocaust Museum. Eger, Albert [online]. elpasoholocaustmuseum.org, 2017-08-31, [cit. 2024-03-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  15. ↑ a b c A döntés. Edith Eva Eger. Budapest: Libri könyvkiadó. 2017. 413. s. ISBN 9789633108208
  16. ↑ BENEDEK, Balizs. Novák Katalin kitüntette Edith Eger holokauszttúlélőt [online]. index.hu, 2022-09-23, [cit. 2024-03-09]. Dostupné online. (po maďarsky)

Zdroj upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Edith Eger na anglickej Wikipédii a Edith Eger na maďarskej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Edita_Egerová&oldid=7816380“