Wikipédia

Siamang

(Presmerované z Gibon amang)

Siamang[2][3][4] alebo gibon[5] (lat. Symphalangus) je vo väčšine súčasných systémov rod z čeľade gibonovité (podrobnosti o systematike rodu pozri nižšie). Jeho jediným zástupcom je siamang zrastoprstý[4] (iné názvy: gibon siamang[5], gibon amang[6], siamang[7]; lat. Symphalangus syndactylus, synonymum: Hylobates syndactylus).

Siamang

Siamang
Stupeň ohrozenia
IUCN stupne ohrozeniaVyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
Vedecká klasifikácia
 
Vedecký názov
Symphalangus
Gloger, 1841
Synonymá
Hylobates syndactylus (Raffles, 1821)[1]
Symphalangus subfossilis Hooijer, 1960[1]
Symphalangus volzi (Pohl, 1911)[1]
Symphalangus gibbon (C. Miller, 1779)[1]
Symphalangus continentis Thomas, 1908[1]

Mapa
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Systematika upraviť

Rozsah taxónu upraviť

Taxón Symphalangus v súčasnosti zahŕňa len 1 druh – siamanga zrastoprstého (iné názvy pozri vyššie).[8]

V minulosti v niektorých textoch Symphalangus (či už ako rod alebo ako podrod – porov. nižšie) istý čas, zhruba v prvej polovici 20. storočia, zahŕňal aj gibona mentavejského (Hylobates klossii, = podrod Brachitanytes).[9][10]

Zaradenie taxónu v systéme upraviť

20. storočie upraviť

Počas celého 20. storočia a čiastočne počas prvých rokov 21. storočia existovali paralelne tieto alternatívne systémy:

  1. V jednom systéme gibonovité (v užšom zmysle) obsahovali len 1 recentný rod Hylobates (a prípadne aj 1 vyhynutý rod Bunopithecus[11][12]). Rod Symphalangus teda neexistoval a jeho obsah bol zahrnutý do rodu Hylobates, v rámci ktorého ale často tvoril podrod Symphalangus.[13][14][15][16][17][5][18][19][20][21][22][23][24][25]
  2. V inom systéme sa gibonovité (v užšom zmysle) delili na 2 recentné rody: Hylobates a Symphalangus (a vyhynutý rod Bunopithecus[6]).[3][4][26][27][13]

Lekagul a McNeely (1977, 1988) – na svoju dobu atypicky - použili systém s delením gibonovitých na 3 rody: Hylobates (s podrodmi Hylobates, Bunopithecus [t. j. hulok] a Brachitanytes), Nomascus a Symphalangus.[28][25]

21. storočie upraviť

V roku 2000[29] sa prvýkrát vyskytla - a čoskoro nato postupne začala v literatúre prevažovať - systematika, v ktorej sú gibonovité (v užšom zmysle) rozdelené na 4 recentné rody Hylobates, Nomascus, Hoolock (resp. do roku 2005 Bunopithecus v širšom zmysle) a Symphalangus (a vyhynuté rody Yuanmoupithecus, Bunopithecus v užšom zmysle a od roku 2018 aj Junzi[30][31]).[32][33][34][35][1][36][37][38][20][39]

Niektorí bádatelia však toto delenie na 4 recentné rody odmietajú a trvajú na niektorom z tradičných systémov (vyššie označených ako 1. a 2.). Pre tých, ktorí trvajú na použití systému typu 1., rod Symphalangus teda neexistuje a je len podrodom rodu Hylobates.[40][41][42][43][44][2]

Vnútorná systematika upraviť

Niektorí autori neuznávajú žiadne poddruhy druhu Symphalangus syndactylus.[45][1] Iní rozlišujú tieto poddruhy:[32][34][46]

  • †Symphalangus syndactylus subfossilis (=Hylobates syndactylus subfossilis)
  • Symphalangus syndactylus syndactylus (=Hylobates syndactylus syndactylus) – žije na Sumatre
  • Symphalangus syndactylus continentis (=Hylobates syndactylus continentis) – žije na Malajskom polostrove

Charakteristika upraviť

Siamang sa vyskytuje na ostrove Sumatra a na Malajskom polostrove (Malajzia a malá priľahlá časť Thajska). Medzinárodná únia na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN) druh hodnotí ako ohrozený, pričom trend celkovej populácie je klesajúci. Nebezpečenstvo predstavuje strata prirodzeného prostredia (predovšetkým z dôvodu ťažby dreva, uvoľňovania pôdy pre rozvoj poľnohospodárstva a rozvoj infraštruktúry), ale aj lov pre obchod. Siamang je zákonom chránený v celom areáli výskytu a je aj zaradený k druhom pod ochranou medzinárodného dohovoru CITES (príloha I). Vyskytuje sa v niekoľkých chránených oblastiach, vrátane Národného parku Bukit Barisan a Národného parku Gunung Leuser.[1]

Siamang je najväčší žijúci príslušník čeľade gibonovité. Celková dĺžka tela sa pohybuje okolo 71 až 90 cm s hmotnosťou 10 až 12 kg. Pohlavia sú si podobné. Srsť je na celom tele čierna, tvár nemá ochlpenie. Druh sa vyznačuje veľkým sivým hrdelným vakom, ktorý slúži na zosilňovanie vydávaných zvukov.[47] Vokalizáciu siamangov je počuť na mnohokilometrové vzdialenosti, no nie je príliš sofistikovaná. Horné končatiny môžu byť až o polovicu dlhšie než končatiny dolné.[48] Zvláštnosťou je, že druhý a tretí prst čiastočne zrastajú pomocou kožnej blany.[49]

Siamang žije v nížinných aj horských dažďových pralesoch, ako jediný z gibonov sa vyskytuje vo vysokohorskom prostredí. Druh je monogamný a páry si územie teritória vymedzujú spoločnou vokalizáciou. Živí sa predovšetkým lístím, ktoré tvorí takmer 60 % potravy, ďalej ovocím aj živočíšnymi zložkami (hmyz, malé stavovce, vajcia). Rozmnožovanie prebieha celoročne, samice majú mláďatá raz za dva až tri roky. Po 230 až 235 dňoch samice rodia najčastejšie jedno mláďa, ktoré sa stane nezávislým do dvoch rokov, pričom samec alebo starší súrodenci sa čiastočne zapájajú do výchovy. Pohlavnú dospelosť gibon siamang dosiahne vo veku 6 až 7 rokov.[47][48]

Zdroje upraviť

  1. ↑ a b c d e f g h Nijman, V. & Geissman, T. 2008. Symphalangus syndactylus. The IUCN Red List of Threatened Species 2008: e.T39779A10266335. http://dx.doi.org/10.2305/IUCN.UK.2008.RLTS.T39779A10266335.en. Downloaded on 01 December 2019.
  2. ↑ a b gibonovité. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2008. 670 s. ISBN 978-80-224-0982-7. Zväzok 5. (Galb – Hir), s. 148.
  3. ↑ a b THURZO, M. Evolúcia človeka, 1998 [1]
  4. ↑ a b c THURZO, Milan. Milióny rokov človeka. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1985. 204 s. (Obrázky z prírody.) S. 189.
  5. ↑ a b c LUPTÁK, Peter. Slovenské mená cicavcov sveta. 1. vyd. Bojnice : Zoologická záhrada, 2003. 218 s. ISBN 80-969059-9-6. S. 59-60.
  6. ↑ a b gibony. In: Pyramída
  7. ↑ siamang. In: ŠALING, Samo; IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária; MANÍKOVÁ, Zuzana. Veľký slovník cudzích slov. 2. rev. a dopl. vyd. Veľký Šariš : SAMO-AAMM, 2000. 1328 s. ISBN 80-967524-6-4. S. 1107.
  8. ↑ Pozri zdroje uvedené nižšie pod nadpisom “21. storočie”
  9. ↑ FIEDLER, W. et al.. Deel X: Zoogdieren I. 1973. In B. Grzimek (ed.), Het leven der dieren. Uitgeverij Het Spectrum, Utrecht/Antwerpen pp.., citované in: Brands, S.J. (ed.), 1989-present. The Taxonomicon. Universal Taxonomic Services, Zwaag, The Netherlands. [2].
  10. ↑ Berichte über die wissenschaftliche Biologie. [s.l.] : Springer-Verlag., 1934. 840 s. S. 231.
  11. ↑ VANTUINEN, Peter. Phylogenetic Reconstruction and Cytogenetic Evolution of Hylobatidae (gibbons and Siamang) Based on Banded Chromosome Comparison and Gene Mapping. [s.l.] : University of Wisconsin--Madison, 1985. 474 s. S. 22.
  12. ↑ Harrison, Terry. (2016). The Fossil Record and Evolutionary History of Hylobatids. In: REICHART, U. H. et al. Developments in Primatology: Progress and Prospects -Evolution of Gibbons and Siamang, 2016, str. 91 a nasl. ISBN 978-1-4939-5614-2, S. 101
  13. ↑ a b WOLFHEIM, Jaclyn H.. Primates of the World (Distribution, Abundance and Conservation). [s.l.] : Psychology Press, 1983. 832 s. Dostupné online. ISBN 978-3-7186-0190-5. S. 677.
  14. ↑ KIMBEL, William H.; MARTIN, Lawrence B.. Species, Species Concepts and Primate Evolution. [s.l.] : Springer Science & Business Media, 2013. 560 s. Dostupné online. ISBN 978-1-4899-3745-2. S. 143.
  15. ↑ Purvis, Andy. (1995). A Composite Estimate of Primate Phylogeny. Philosophical transactions of the Royal Society of London. Series B, Biological sciences. 348. 405-21 [3] (Fig. 8)
  16. ↑ GROVES, C. P. Taxonomy and phylogeny of primates. In: BLANCHER, Antoine; KLEIN, Jan; SOCHA, Wladyslaw W.. Molecular Biology and Evolution of Blood Group and MHC Antigens in Primates. [s.l.] : Springer Science & Business Media, 1997 (2012). 570 s. ISBN 978-3-642-59086-3. S. 20-21.
  17. ↑ GROVES, C. P. Order Primates. In Wilson, D.E. & Reeder, D.M. (eds.) Mammal Species of the World, Second Edition. Smithsonian Institution Press, Washington and London. S. 243-277.
  18. ↑ HARTWIG, Walter Carl. The Primate Fossil Record. [s.l.] : Cambridge University Press, 2002. 530 s. ISBN 978-0-521-66315-1. S. 344.
  19. ↑ VANČATA, V. PrimatologieDíl 2. Catarrhina – opice a lidoopi. Praha 2003. ISBN 80-7290-127-3, S. 111-120 [4]
  20. ↑ a b Groves, C.P. 2005. Order Primates. In Wilson, D.E. & Reeder, D.M. (eds.) Mammal Species of the World, Third Edition. The Johns Hopkins University Press, Baltimore. S. 111-184. [5]
  21. ↑ POCOCK, Reginald Innes; ELLERMAN, John Reeves. Mammalia. [s.l.] : Taylor & Francis, 1939. 580 s. S. 18-19.
  22. ↑ Mikko’s Phylogeny Archive 2005 [6]
  23. ↑ Primates - Primáti [online]. savci.upol.cz, [cit. 2020-01-04]. Dostupné online.
  24. ↑ PROUTY, L. A. et al. TAXONOMIC NOTE Bunopithecus: A Genus-Level Taxon for the Hoolock Gibbon (Hylobates hoolock). In: American Journal of Primatology 5:83-87 (1983) [7]
  25. ↑ a b NOWAK, Ronald M.; WALKER, Ernest Pillsbury. Walker's Mammals of the World. [s.l.] : JHU Press, 1999. 1936 s. ISBN 978-0-8018-5789-8. S. 608.
  26. ↑ [8]
  27. ↑ Bamann, E. & Gebler, H.. Die Superfamilie Hominoidea vom Gesichtspunkt der Konfigurationsspezifität der Esterase der Leber von Silbergibbon, Orang-Utan, Schimpanse und Mensch. (II. Mitteil. über Fermentsysteme und ihre Spezifität in Beziehung zur systematischen Ordnung des Tier- und Pflanzenreiches). Hoppe-Seyler´s Zeitschrift für physiologische Chemie, 319(1), pp. 180-190. 1960. Retrieved 4 Jan. 2020, from [9]
  28. ↑ LĒKHAKUN, Bunsong; Jeffrey A. McNeely. Mammals of Thailand. [s.l.] : Boonsong Lekagul, 1988. 758 s. S. 308.
  29. ↑ Primate Taxonomy for the New Millennium [online]. gibbons.de, [cit. 2020-01-05]. Dostupné online.
  30. ↑ Harrison, Terry. (2016). The Fossil Record and Evolutionary History of Hylobatids. In: REICHART, U. H. et al. Developments in Primatology: Progress and Prospects -Evolution of Gibbons and Siamang, 2016, str. 91 a nasl. ISBN 978-1-4939-5614-2
  31. ↑ TURVEY, S. T. et al. New genus of extinct Holocene gibbon associated with humans in Imperial China. In: Science, 22. 6. 2018: 1346-1349 [10]
  32. ↑ a b Geismann, T.: Gibbon Systematics [online]. gibbons.de, [cit. 2020-01-04]. Dostupné online.
  33. ↑ gibbons.de, [cit. 2020-01-04]. Dostupné online.
  34. ↑ a b Brandon-Jones, Douglas & Eudey, AA & Geissmann, T. & Groves, C.P. & Melnick, Don & Morales, Juan & Shekelle, Myron & Stewart, Caro-Beth. (2004). An Asian Primate Classification. International Journal of Primatology. 25. 97-164. [11]
  35. ↑ Shi CM, Yang Z. Coalescent-Based Analyses of Genomic Sequence Data Provide a Robust Resolution of Phylogenetic Relationships among Major Groups of Gibbons. Mol Biol Evol. 2018 Jan 1;35(1):159-179. [12].
  36. ↑ SPRINGER, Mark S. & kol. Macroevolutionary Dynamics and Historical Biogeography of Primate Diversification Inferred from a Species Supermatrix. PLOS ONE, 2012. DOI: https://doi.org/10.1371/journal.pone.0049521. (po anglicky)
  37. ↑ TAKACS, Z. et al. A complete species-level phylogeny of the Hylobatidae based on mitochondrial ND3–ND4 gene sequences. In: Molecular Phylogenetics and Evolution 36 (2005) 456-467 [13]
  38. ↑ Carbone, Lucia et al. “Gibbon genome and the fast karyotype evolution of small apes.” Nature vol. 513,7517 (2014) [14]
  39. ↑ Mikko’s Phylogeny Archive 2019 [15]
  40. ↑ DIOGO, Rui; WOOD, Bernard A.. Comparative Anatomy and Phylogeny of Primate Muscles and Human Evolution. [s.l.] : CRC Press, 2012. 906 s. Dostupné online. ISBN 978-1-4398-8336-5. S. 15-16.
  41. ↑ VANČATA, Václav. Paleoantropologie a evoluční antropologie. [s.l.] : Univerzita Karlova, Pedagogická fakulta, 2012. 303 s. Dostupné online. ISBN 978-80-7290-592-8. S. 23.
  42. ↑ BILBOROUGH, A., RAE, T. C. Hominoid Cranial Diversity and Adaptation. In: W. Henke, I. Tattersall (eds.), Handbook of Paleoanthropology, Berlin: Springer-Verlag, 2015, S. 1387 a nasl. (staršia [podobná, ale odlišná] verzia je aj online: [16])
  43. ↑ RILEY, R. W. Hubandry Manualfor SiamangHylobates syndactylus(Mammalia: Hylobatidae). Date of Preparation: August 2007-November 2008 Western Sydney Institute of TAFE, Richmond Course Name and Number: Certificate 3 in Captive Animals 1068 Lecturer: Graeme Phipps [17]
  44. ↑ Ray Malfavon-Borja, Lily I. Wu, Michael Emerman, Harmit Singh Malik. Ancient TRIMCyp antiviral gene in primate genomes. In: Proceedings of the National Academy of Sciences Feb 2013, 110 (7) E583-E592; DOI: 10.1073/pnas.1216542110 [18]
  45. ↑ Roos, Christian. (2016). Phylogeny and Classification of Gibbons (Hylobatidae). In: REICHART, U. H. et al. Developments in Primatology: Progress and Prospects -Evolution of Gibbons and Siamang, 2016, S. 151 a nasl. ISBN 978-1-4939-5614-2 [19]
  46. ↑ Harrison, Terry. (2016). The Fossil Record and Evolutionary History of Hylobatids. In: REICHART, U. H. et al. Developments in Primatology: Progress and Prospects -Evolution of Gibbons and Siamang, 2016, str. 102. ISBN 978-1-4939-5614-2 [20]
  47. ↑ a b EASTRIDGE, Andrew. Symphalangus syndactylus [online]. Animal Diversity Web, 1999, [cit. 2019-12-01]. Dostupné online. (po anglicky)
  48. ↑ a b VANČATA, Václav. Primatologie, díl 2: Catarrhina - opice a lidoopi. Praha : Univerzita Karlova v Praze, 2003. ISBN 80-7290-127-3. S. 120 – 121. (po česky)
  49. ↑ The Editors of Encyclopaedia Britannica. Britannica Year in Review [online]. Encyclopædia Britannica, [cit. 2020-01-04]. Dostupné online.

Iné projekty upraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Siamang
  •   Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Siamang
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Siamang&oldid=7775578“