Iliušin Il-18
Iliušin Il-18 (v kóde NATO: „Coot“) je turbovrtuľové dopravné lietadlo vyvinuté v Sovietskom zväze v 50. rokoch 20. storočia. Lietadlo po prvýkrát vzlietlo v roku 1957 a stalo sa jedným z najznámejších a najodolnejších sovietskych lietadiel svojej doby. Il-18 bol po niekoľko desaťročí jedným z hlavných dopravných lietadiel na svete a vo veľkom sa vyvážal.
| Il-18 | |
 Iliušin Il-18V spoločnosti TAROM počas vzletu, august 1980 | |
| Typ | turbovrtuľové dopravné lietadlo |
|---|---|
| Výrobca | Moskovský letecký závod č. 30 |
| Konštruktér | S. V. Iliušin |
| Prvý let | 4. júla 1957 |
| Zavedený | 20. apríla 1959 |
| Charakter | niekoľko strojov ešte v službe |
| Hlavný používateľ | Aeroflot Rossija |
| Výroba | 1957 – 1985 |
| Vyrobených | najmenej 678 |
| Varianty | Iliušin Il-38 |
Vznik a vývoj upraviť
Il-18 vznikol na základe požiadaviek sovietskej štátnej leteckej spoločnosti Aeroflot na lietadlo na prepravu osôb i na prepravu nákladu a vojenské účely. Konštruktér Sergej Iliušin však uprednostnil dopravné lietadlo, ktoré by malo ekonomickejšiu prevádzku. Výsledkom konštrukčných prác bolo dolnokrídle lietadlo s turbovrtuľovými motormi, ktoré po prvýkrát vzlietlo 4. júla 1957. V roku 1959 boli Il-18 nasadené na linky Moskva – Soči a Moskva – Alma-Ata, postupne začali Il-18 lietať aj na viacerých vnútroštátnych aj medzinárodných linkách ZSSR. Lietadlá Il-18 slúžili u všetkých leteckých spoločností bývalého socialistického tábora, vo veľkom množstve a po dlhý čas. Od začiatku 60. rokov lietali aj u Československých aerolínií. ČSA používali Il-18 na vnútroštátnych linkách (najmä do Bratislavy, Košíc a Popradu), na linkách po Európe, na linkách do Afriky, na Blízky východ a istý čas aj na diaľkovej linke do Havany, kam lietali Il-18 verzie D. Linka do Havany mala medzipristátia v írskom Shannone a v kanadskom Gandere. Čoskoro však boli Il-18D na tejto linke nahradené lietadlami Il-62. Posledný Il-18 vyradili ČSA až v roku 1990.
Il-18 bol vyrábaný v niekoľkých typových verziách s rôznou kapacitou cestujúcich a nákladu, a bol vyvážaný do mnohých krajín sveta. Celkom bolo vyrobených vyše 850 kusov a mnohé z Il-18 lietajú ešte dnes. Existovala aj armádna verzia označená Il-20 Coot, ktorá slúžila ako radarom vybavené lietadlo včasnej výstrahy.
Používatelia upraviť
Civilní používatelia upraviť
Súčasní upraviť
Bývalí upraviť
- EgyptAir (predtým United Arab Airlines)
Nemecká demokratická republika
Vojenskí používatelia upraviť
Súčasní upraviť
Bývalí upraviť
- Vláda Bulharskej republiky
- Vláda Indonézskej republiky
- Vzdušné sily Jemenskej arabskej republiky
- Vláda Rumunska
Il-18 v službách ČSA[1] upraviť
| Verzia | Registrácia | Meno lietadla | Počet sedadiel | U ČSA od – do | Pôvod a ďalší osud lietadla |
|---|---|---|---|---|---|
| Il-18B | OK-NAA | „Ostrava“ neskôr „Piešťany“ |
84 | 8. 1. 1960 – 28. 2. 1979 | Pôvodne u Aeroflotu ako CCCP-75703. Dňa 2. januára 1977 sa zrazil s Tupolevom Tu-134A (OK-CFD) na letisku Praha-Ruzyně. Po vyradení z flotily ČSA bolo lietadlo 8. marca 1979 predané do kbelského múzea, kde je dodnes. |
| Il-18B | OK-NAB | „Košice“ | 84 | 8. 1. 1960 – 28. 7. 1976 | Pôvodne nové. Dňa 28. júla 1976 zničené pri havárii v Bratislave (linka OK001 Praha – Bratislava), pričom lietadlo minulo pristávaciu dráhu a spadlo do jazera Zlaté piesky. Zahynulo 76 ľudí a traja prežili so zraneniami. |
| Il-18V | OK-OAC | „Sliač“ | 90 – 110 | 31. 5. 1960 – 30. 5. 1980 | Pôvodne nové. Zošrotované v dňoch 19. – 20. novembra 1984 pri skúškach Semtexu. |
| Il-18V | OK-OAD | neznáme | 90 – 110 | 31. 5. 1960 – 28. 3. 1961 | Pôvodne nové. Dňa 28. marca 1961 sa lietadlo viacmenej rozpadlo v letovej hladine nad Norimbergom. Stroj letel na linke OK511 Praha – Zürich – Rabat – Dakar – Konakry – Bamako. Vznikli rôzne špekulácie, vrátane možnosti zostrelenia, ale táto nehoda nebola nikdy uspokojivo vyšetrená. |
| Il-18B, v roku 1971 prestavaný na Il-18V | OK-PAE | „Karlovy Vary“ | 84 90–110 (po prestavbe na Il-18V v roku 1971) |
22. 4. 1961 – 18. 5. 1980 | Pôvodne nové. Od 17. marca 1982 bolo lietadlo umiestnené pri autokempe na Seči. Teraz je v Zruči pri Plzni (v súkromnom Air Parku). |
| Il-18V | OK-PAF | neznáme | 90 – 110 | 22. 4. 1961 – 11. 7. 1962 | Pôvodne nové. Dňa 11. júla 1962 letel tento stroj na tej istej linke ako 28. marca 1961 lietadlo Il-18V (OK-OAD). Kvôli hustej hmle v Rabate pristávalo lietadlo na letisku v Casablance, kde tiež nebolo najpriaznivejšie počasie. Po prvom prelete v 150 metroch lietadlo opakovalo priblíženie, pri ktorom zachytilo o vedenie vysokého napätia a havarovalo. |
| Il-18V | OK-PAG | „Vysoké Tatry“ | 90 – 110 | 4. 1. 1962 – 21. 2. 1980 | Pôvodne nové. Lietadlo slúžilo od 25. mája 1982 ako reštaurácia v Slušoviciach. Neskôr bolo prevezené a prevádzkované ako reštaurácia pri ZOO v obci Lešná (neďaleko Zlína). Nakoniec bolo lietadlo niekoľko rokov k videniu rozobraté a zdevastované na pozemku kovošrotu v neďalekej obci Ostrata. |
| Il-18V | OK-PAH | „Mariánské Lázně“ | 90 – 110 | 4. 1. 1962 – 31. 10. 1979 | Pôvodne nové. V roku 1981 bolo lietadlo odkúpené Filmovým štúdiom Barrandov a v dňoch 27. – 28. augusta upravené trhavinou pre účely nakrúcania seriálu Sanitka. Potom bol stroj zlikvidovaný. |
| Il-18D | OK-WAI | neznáme | 65 – 120 | 19. 5. 1967 – 5. 9. 1967 | Pôvodne nové. Dňa 5. septembra 1967 letelo lietadlo na linke OK523 Praha – Shannon – Gander – Havana. Po štarte z letiska v Gandere stroj havaroval. O príčine panujú dohady. Posádka pravdepodobne zavčasu zatiahla vztlakové klapky a došlo ku klesaniu lietadla a nárazu do zeme. |
| Il-18D | OK-WAJ | „Poděbrady“ | 65 – 120 | 21. 7. 1967 – 25. 10. 1984 | Pôvodne u Aeroflotu ako CCCP-75451. Od 17. septembra 1986 slúži ako reštaurácia neďaleko Bakova nad Jizerou. Lietadlo sa však niekoľko rokov nevyužívalo a chátralo. Od decembra 2006 opäť slúži ako reštaurácia. V roku 2011 dostalo nový náter propagujúci nápoj Kofola. |
| Il-18E | OK-PAI | nemalo | 120 | 21. 1. 1977 – 15. 12. 1989 | Lietadlo najprv (v rokoch 1962 – 1977) slúžilo u vládnej letky ako OK-BYP. Po skončení služby u ČSA preletel stroj 29. januára 1990 do Norimbergu, čo bol zároveň posledný let lietadla Il-18 u ČSA. Tu mal byť stroj zošrotovaný, ale našťastie skončil v múzeu v Sinsheime, kde je dodnes. |
| Il-18D | OK-VAF | nemalo | 65 – 120 | 31. 12. 1977 – 19. 1. 1990 | Lietadlo najprv (v rokoch 1966 – 1977) slúžilo u vládnej letky ako OK-BYZ. Po skončení služby u ČSA preletelo do Norimbergu, kde slúžilo ako trenažér hasičov. |
Technické údaje upraviť
Il-18V upraviť
- Posádka: 5
- Počet sedadiel: 90 – 110
- Pohonná jednotka: 4 × turbovrtuľový motor Ivčenko AI-20K, každý s výkonom 2 942 kW (4 000 k)
- Rozpätie: 37,42 m
- Dĺžka: 35,90 m
- Výška: 10,17 m
- Plocha krídel: 140,0 m²
- Hmotnosť prázdneho lietadla: 34 500 kg
- Max. vzletová hmotnosť: 61 200 kg
- Cestovná rýchlosť: 600 km/h
- Dostup: 10 000 m
- Dolet: 4 270 km
- Maximálny dolet: 4 800 km
Il-18D upraviť
- Posádka: 5
- Počet sedadiel: 65 – 120
- Pohonná jednotka: 4 × turbovrtuľový motor Ivčenko AI-20M, každý s výkonom 3 125 kW (4 250 k)
- Rozpätie: 37,42 m
- Dĺžka: 35,90 m
- Výška: 10,17 m
- Plocha krídel: 140,0 m²
- Hmotnosť prázdneho lietadla: 35 000 kg
- Max. vzletová hmotnosť: 64 000 kg
- Cestovná rýchlosť: 625 km/h
- Dostup: 12 500 m
- Dolet: 5 300 km
- Maximálny dolet: 6 500 km
Il-18E upraviť
- Posádka: 5
- Počet sedadiel: 120
- Pohonná jednotka: 4 × turbovrtuľový motor Ivčenko AI-20M, každý s výkonom 3 125 kW (4 250 k)
- Rozpätie: 37,42 m
- Dĺžka: 35,90 m
- Výška: 10,17 m
- Plocha krídel: 140,0 m²
- Hmotnosť prázdneho lietadla: 35 000 kg
- Max. vzletová hmotnosť: 64 000 kg
- Cestovná rýchlosť: 625 km/h
- Dostup: 12 500 m
- Dolet: 4 400 km
- Maximálny dolet: 5 200 km
Referencie upraviť
- ↑ Ozzy, eif. Letadla Iljušin Il-18 u provozovatelů v Československu/České republice [online]. rh-plus.cz, [cit. 2018-11-22]. Dostupné online.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Iliušin Il-18
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Iljušin Il-18 na českej Wikipédii.
