Lyrika

literárny druh

Lyrika (grec. lyrika mele - lýrou sprevádzané verše) je jeden z troch základných druhov umeleckej literatúry spolu s drámou a epikou. V lyrike sa predvádza autorov vzťah ku skutočnosti ako bezprostredný zážitok, ako záznam faktov, vyjadrovanie subjektívnych reakcií, pocitov, nálad a myšlienok. Na rozdiel od epiky a drámy lyrika pri práci s témou nerešpektuje časovú následnosť (je nesujetová, nedejová). Čas v lyrike sa nepohybuje od minulosti k budúcnosti, nemá príznaky uplývania, lyrický zážitok pociťujeme ako trvale platný. Najvlastnejšou formou lyrického prejavu je verš.

Smrť Jánošíkova, jedna z najznámejších slovenských básni.

Lyrická poézia je slohovo i tematicky bohato diferencovaná (lyrika subjektívna a lyrika objektívna; lyrika intímna, lyrika spoločenská, lyrika prírodná, lyrika reflexívna a podobne). Medzi lyrikou a ostatnými druhmi nie je príkra hranica, v konkrétnych literárnych dielach sa často jednotlivé druhové princípy prelínajú (napríklad lyrickoepické básnictvo, lyrizovaná próza, lyrická dráma).

Lyrické básne nemajú dej, básnik nimi vyjadruje svoje túžby, myšlienky a pocity.

Patria tu napríklad piesne, básne, ódy, žalmy, hymny, elégie, sonety.

PríkladUpraviť

Aj v súčasnosti je najcharakteristickejším znakom lyriky to, že konkrétna báseň vyjadruje jednu základnú myšlienku, opisuje (vyjadruje) jeden silný zážitok z viacerých hľadísk. Ako príklad možno uviesť báseň slovenského básnika K. Strmeňa Augustová elégia, ktorá vznikla z negatívneho zážitku. Básnik opisuje „noc" z 20. na 21. augusta 1968, keď našu vlasť obsadili vojská Varšavskej zmluvy. K. Strmeň vyjadruje svoj žiaľ rozličnými obrazmi, ale všetky sa vzťahujú na jeden základný motív - okupáciu.

To, čo sa stalo, čoho sme sa báli;
tak sme sa báli,
že sme to ani rečou v náznakoch
nespomínali, nenaznačovali.
Útle má nádej korene,
jedine láska nebojí sa smrti,
Slovensko usmrcované,
Slovensko v slzách, v zúfalstve
roky a roky vrúcne milované!
Tatry, ste rajský park
a žula.
Ostaňte žula.[1]

Základný motív (okupácia v noci) sa v básni rozvíja z hľadiska žiaľu nad spustošenou vlasťou a na princípe osvetlenia toho istého negatívneho zážitku z viacerých zorných uhlov. Pozadie pre vznik textu tvoria podnety z vonkajšieho sveta, no tie básnik (lyrický subjekt) pretavuje do individuálnej výpovede. Práve prostredníctvom lyrického subjektu nadobúda Strmeňová báseň jedinečnú a originálnu podobu.[2]

DelenieUpraviť

podľa tematiky:

  1. spoločenská lyrika
  2. osobná lyrika
  3. prírodná lyrika

podľa prístupu k realite:

  1. opisná lyrika
  2. reflexívna lyrika
  3. ľúbostná lyrika

ReferencieUpraviť

  1. STRMEŇ, Karol. Báseň: Augustová elégia. [s.l.] : [s.n.].
  2. Tibor žilka – Viliam Obert - Maria Ivanová: Teória literatúry pre gymnázia a stredné školy, Bratislava 1996, 84. s, ISBN 80-85452-52-9

Externé odkazyUpraviť

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.