Samuel Tešedík (1710 – 1749)

Samuel Tešedík (maď. Tessedik Sámuel, nem. Thessedik, Theschedik, Teschedik; * november 1710, Púchov – † 9. apríl 1749, Békešská Čaba) bol slovenský evanjelický kňaz, organizátor miestnej cirkvi a obce Békéšskej Čaby.

Samuel Tešedík
slovenský evanjelický kňaz
Narodenie	november 1710 Púchov, Habsburská monarchia (dnes Slovensko)
Úmrtie	9. apríl 1749 Békešská Čaba, Habsburská monarchia (dnes Maďarsko)
Biografický portál

Životopis

Bol otcom Samuela Tešedíka a synom moravských exulantov Juraja Thessedika a Eszter Nedeczkej. Do školy chodil v Púchove a potom v Trenčíne. Naučiť sa maďarský jazyk ho poslali do Rábu (dnes Győr). Na Latinskú školu, teda vyššiu (dnes gymnázium) chodil v Kremnici a v rokoch 1728 – 1732 študoval na Evanjelickom lýceu v Prešporku (dnes Bratislava), kde ho učil aj Matej Bel.

Diplom vtedy v Uhorsku nedávali, tak odišiel do nemeckej Jeny študovať teológiu (1732 – 1735), kde sa na tamojšej univerzite stal odborníkom na starozmluvnú archeológiu. Počas štúdií vydal latinskú dizertáciu „Commentatio historico-theologica, de scripturae sacre et antiquitatis ecclesiasticae in theologia usu et auctoritate“ (Historicko-teologický komentár o svätom písme a náboženskej tradícii teológie, 1733), v ktorej zhrnul všetky poznatky a kritické prístupy ku skúmaniu prameňov Biblie. Je autorom kázne „Posvěcení chrámu Božího duchovního, při Posvěcení nového Domu modlitebního církve Čabanské“ (1745), ktorá je považovaná za najstaršiu slovensky písanú tlačenú pamiatku čabianskych Slovákov.

Po skončení štúdií sa vrátil do ťažkých pomerov v Uhorsku. Poldruha roka býval u rodičov, ktorý už vtedy bývali v Modre. Tu vypomáhal Samuel ako kaplán u superintendenta Mateja Markoviča. V roku 1737 si ho zavolala cirkev do Tótgyörku (dnes Galgagyörk), vtedy ho vysvätili za kňaza v Banskej Bystrici. V následujúcom roku sa oženil a pôsobil na viacerých miestach. O pár rokov sa dostal do Alberti, kde pôsobil v rokoch 1740 – 1744 ako evanjelický kňaz pre slovenských prisťahovalcov. Tu sa mu narodilo najstaršie z jeho detí, syn Samuel.

Posledných 5 rokov svojho života (21. júl 1744 – 9. apríl 1749) pôsobil v Békéšskej Čabe. Pán Boh cez neho spôsobil významné duchovné obrodenie v živote dolnozemských Slovákov. Pričinil sa o skonsolidovanie náboženských a národnostných pomerov v Čabe. Napísal tu jednu zo svojich posledných prác „Via regia ad promovendam veram cognitionem Christi secundum Actor XX. 17-21.“ (Pest. 1746). V Békéšskej Čabe je po ňom pomenovaná ulica a v malom kostole v Čabe, ktorý postavil, a v ktorom je pochovaný pod organom, sú na jeho počesť umiestnené dve pamätné tabule.