Slobodná strana Rakúska
Slobodná strana Rakúska (nem. Freiheitliche Partei Österreichs, FPÖ) je národno-konzervatívna politická strana v Rakúsku.[1] Je treťou najväčšiou z piatich strán v národnej rade. Na európskej úrovni je jedna zo zakladajúcich členov strany Identita a demokracia, a jej traja poslanci sedia vo frakcii Identita a demokracia. V rokoch 2017 – 2019 bola koaličným partnerom Rakúskej ľudovej strany v prvej vláde kancelára Sebastiana Kurza.
| Slobodná strana Rakúska | |
 | |
| Základné informácie | |
|---|---|
| Skratka | FPÖ |
| Založenie | 7. apríl 1956 |
| Predseda | Herbert Kickl |
| Poslancov | Národná rada
30 / 183 16 / 61 3 / 19 |
| Ideológie | národný konzervativizmus pravicový populizmus euroskepticizmus |
| Politické spektrum | pravica až krajná pravica |
| Zakladateľ | Anton Reinthaller |
| Počet členov | 60 000 (2017) |
| Hymna | "Immer wieder Österreich" |
| Medzinárodné organizácie | |
| Skupina Európskeho parlamentu | Identita a demokracia |
| Európska politická strana | Identita a demokracia |
| Ďalšie informácie | |
| Mládežnícka organizácia | Ring slobodnej mládeže |
| Študentská organizácia | Ring slobodných študentov |
| Sídlo | Theobaldgasse 19/4 A-1060 Viedeň |
| Farby | Modrá |
| Web | fpoe.at |
História upraviť
FPÖ bola založená v roku 1956 pretvorením zo Zväzu nezávislých (VdU). Dlhú dobu bola vnímaná ako strana bývalých nacistov, čo jej znemožňovalo vstup do vlády. To sa zmenilo v roku 1983, kedy pod vedením liberálneho krídla na čele s Norbertom Stegerom vstúpila v roku 1983 do vlády so sociálnymi demokratmi (SPÖ). V roku 1986 sa však vedenia strany chopil Jörg Haider, pod ktorého vedením sa strana transformovala na nacionalistickú stranu, čo viedlo k rozpadu koalície s SPÖ, aj k uplatňovaniu tzv. Vranitzkej doktríny (t.j., že SPÖ nemohla ísť do koalície s FPÖ,[2] neskôr bola zrušená pod vedením sociálnodemokratického kancelára Christiana Kerna pred parlamentnými voľbami v roku 2017).[3][4] FPÖ postupne silnela, a to aj napriek tomu, že sa od nej v prvej polovici 90. rokov odtrhlo Liberálne fórum. Postupne slobodní zosilneli v roku 1999 až na 26,9% a zaistili si účasť vo vláde Wolfganga Schüssela s rakúskymi ľudovcami (ÖVP). Haider po zostavení vlády odišiel z čela strany.
Vládna koalícia sa v roku 2002 predčasne rozpadla a strana pod vedením Herberta Haupta následne v predčasných voľbách drasticky poklesla na 10%. Začiatkom roku 2003 však opäť vstúpila do Schüsselovej vlády. Po ďalšej sérii oslabení a vnútrostraníckych sporov sa krídlo okolo korutánskeho hajtmana Haidera odštiepilo a vytvorilo novú stranu: Zväz pre budúcnosť Rakúska. Do nej prešlo 16 z vtedajších 18 poslancov FPÖ a všetci traja doterajší ministri za FPÖ. Zdecimovaní slobodní si zvolili na konci apríla za svojho predsedu Heinza-Christiana Stracheho, pod ktorého vedením zaznamenala FPÖ opäť vzostup v parlamentných voľbách roku 2006, kde skončila štvrtá a podarilo sa jej získať 11% a 21 mandátov.
Po ďalších predčasných voľbách v roku 2008, spôsobených rozpadom veľkej koalície SPÖ a ÖVP, posilnila už na 17,54%. FPÖ od roku 2008 pozvoľna posilňuje aj v krajinských voľbáccccccdch, a to najmä na úkor sociálnych demokratov. V roku 2013 získala 20,5% hlasov a 40 mandátov v Národnej rade.
V prezidentských voľbách v apríli roku 2016 kandidoval za stranu Norbert Hofer, ktorý zvíťazil v prvom kole s výsledkom 36,4%, doposiaľ najlepším výsledkom pre stranu, a postúpil tak do druhého kola, v ktorom sa stretol s Alexanderom Van der Bellenom.[5] V napínavom druhom kole v máji roku 2016 dostal Norbert Hofer 49,7% hlasov a teda nebol zvolený rakúskym prezidentom.[6] Avšak Ústavný súd voľbu zrušil a došlo k opakovaniu druhého kola. Van der Bellen však v opakovaní vyhral s ešte väčším náskokom.[7]
V parlamentných voľbách v roku 2017 získala FPÖ 26% hlasov a 51 mandátov, čím dosiahla svoj najlepší výsledok od volieb v roku 1999.[8] V prieskumoch viedla FPÖ nad každou stranou pokiaľ sa Sebastian Kurz nestal predsedom ÖVP, ale aj potom prieskumy strane naznačovali druhé miesto. Napriek poklesu podpory pre FPÖ v kampani sa jej podarilo presadiť ideologickú zmenu vo vládnucich stranách, keď sa najmä ÖVP pod vedením Kurza[8], ale aj SPÖ[9] posunuli viacej politicky doprava a prisvojili si veľa politík FPÖ.[9]
FPÖ vstúpila do koaličných vyjednávaní s ÖVP, a v Decembri 2017 sa tieto strany dohodli na zložení novej vlády. FPÖ získala 6 ministerstiev, vrátane vnútra, obrany a zahraničných vecí.[10]
V piatok 17. mája 2019 informovali nemecký denník Süddeutsche Zeitung a časopis Der Spiegel o kontroverznej videonahrávke z hotela na ostrove Ibiza, na ktorom sa pár týždňov pred rakúskymi parlamentnými voľbami dohováral s nastraženou provokatérkou predseda FPÖ Heinz-Christian Strache o mediálnej podpore v parlamentných voľbách na stránkach najčítanejšieho rakúskeho denníka Kronen Zeitung. Malo to byť výmenou za pridelenie štátnych zákaziek v prospech údajnej investorky, ktorá sa vydávala za neter rusko-turkménskeho oligarchu Igora Makarova, s ktorou Strache a jeho spolupracovník Gudenus viedli tajne natáčaný rozhovor. Žena počas schôdzky fingovane tvrdila, že plánuje kúpiť denník Kronen Zeitung a investovať v Rakúsku v prepočte viac ako 200 miliónov eur. Počas schôdzky tiež opakovane naznačila, že ide o čierne peniaze.[11]
Kauza vyvolala okamžitú rezignáciu rakúskeho vicekancelára a predsedu FPÖ Heinza-Christiana Stracheho, rozpad rakúskej vládnej koalície ÖVP a FPÖ a usporiadanie predčasných parlamentných volieb.
Podnikateľ Igor Makarov sa od nahrávky dištancoval a uviedol, že žiadnu neter nemá. K videonahrávke sa neskôr prihlásil v Iráne narodený viedenský právnik Ramin Mirfakhrai.[12]
V predčasných voľbách v roku 2019 klesla podpora strany na 16%. Po voľbách klesla podpora na rekordne nízkych 10% v apríli 2020, odvtedy sa však jej preferencie stabilizovali na úrovni okolo 25%. Norbert Hofer vystriedal tesne pred voľbami Stracheho ako predsedu FPÖ, neskôr odstúpil 1. júna 2021. 7. júna 2021 ho nahradil Herbert Kickl, ktorý bol zvolený za predsedu centrálnym straníckym výborom.
Volebné výsledky upraviť
Voľby do národnej rady upraviť
| Volebný rok | Celkový počet hlasov | Hlasy v % | Počet mandátov |
|---|---|---|---|
| 1956 | 283 749 | 6,5 % | 6 |
| 1959 | 336 110 | 7,7 % | 8 |
| 1962 | 313 895 | 7,0 % | 8 |
| 1966 | 242 570 | 5,4 % | 6 |
| 1970 | 253 425 | 5,5 % | 6 |
| 1971 | 248 473 | 5,5 % | 10 |
| 1975 | 249 444 | 5,4 % | 10 |
| 1979 | 286 743 | 6,1 % | 11 |
| 1983 | 241 789 | 5,0 % | 12 |
| 1986 | 472 205 | 9,7 % | 18 |
| 1990 | 782 648 | 16,6 % | 33 |
| 1994 | 1 042 332 | 22,5 % | 42 |
| 1995 | 1 060 175 | 22,0 % | 41 |
| 1999 | 1 244 087 | 26,9 % | 52 |
| 2002 | 491 328 | 10,0 % | 18 |
| 2006 | 519 598 | 11,0 % | 21 |
| 2008 | 857 028 | 17,5 % | 34 |
| 2013 | 962 313 | 20,5 % | 40 |
| 2017 | 1 316 442 | 26,0 % | 51 |
| 2019 | 772 666 | 16,2 % | 31 |
Voľby do Európskeho parlamentu upraviť
| Volebný rok | Celkový počet hlasov | Hlasy v % | Počet mandátov |
|---|---|---|---|
| 1996 | 1 044 604 | 27,53 % | 6 |
| 1999 | 655 519 | 23,40 % | 5 |
| 2004 | 157 722 | 6,31 % | 1 |
| 2009 | 364 207 | 12,71 % | 2 |
| 2014 | 556 835 | 19,72 % | 4 |
| 2019 | 650 114 | 17,2 % | 3 |
Referencie upraviť
- ↑ STOLZ, Joëlle. Rakousko opět brojí proti Turkům - VoxEurop [online]. 2010-04-06, [cit. 2023-11-11]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ . Dostupné online.
- ↑ Rakouští socialisté otevřeli cestu ke koalici s populisty z FPÖ [online]. TÝDEN.cz, 2017-06-14, [cit. 2023-11-16]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ Nach 30 Jahren: Ende für SPÖ-"Vranitzky-Doktrin" [online]. Kronen Zeitung, 2017-06-13, [cit. 2023-11-16]. Dostupné online. (po nemecky)
- ↑ FRANCE-PRESSE, Agence. Austrian far-right party wins first round of presidential election. The Guardian, 2016-04-25. Dostupné online [cit. 2023-11-16]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
- ↑ Austria far right thwarted, Van der Bellen elected president. BBC News, 2016-05-23. Dostupné online [cit. 2023-11-16]. (po anglicky)
- ↑ OLTERMANN, Philip. Austria rejects far-right candidate Norbert Hofer in presidential election. The Guardian, 2016-12-04. Dostupné online [cit. 2023-11-16]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
- ↑ a b BARKIN, Noah. What Austria's election says about Europe's political landscape. Reuters, 2017-10-15. Dostupné online [cit. 2023-11-16]. (po anglicky)[nefunkčný odkaz]
- ↑ a b MURPHY, Francois. Win or lose, Austrian far right's views have entered government. Reuters, 2017-07-16. Dostupné online [cit. 2023-11-16]. (po anglicky)[nefunkčný odkaz]
- ↑ 'Nothing to fear' as Austrian far-right enters government [online]. TheLocal.at, 2017-12-16, [cit. 2023-11-16]. Dostupné online.
- ↑ Austrian far-right leader filmed offering public contracts for campaign support [online]. 2019-05-17, [cit. 2023-11-16]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ K pořízení videa se Strachem se přihlásil vídeňský právník [online]. ČT24 - Česká televize, [cit. 2023-11-16]. Dostupné online. (po česky)
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Svobodná strana Rakouska na českej Wikipédii a Freedom Party of Austria na anglickej Wikipédii.