Otvoriť hlavné menu

Veľryba južná alebo veľryba čierna[2] (Eubalaena australis, syn. Balaena antarctica, Balaena antipodarum) je veľryba.

Veľryba južná
Southern right whale.jpg
V Patagónii.
Stupeň ohrozenia
VyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
[1]
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Eubalaena australis
Desmoulins, 1822
Synonymá
Veľryba Čierna
Cypron-Range Eubalaena australis.svg
Rozšírenie.
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

OpisUpraviť

Väčšina tela je sfarbená na čierno, ale na chrbte a bruchu môže mať biele škvrny. Je zavalitá.

Dorastá do dĺžky 13 až 16 metrov, váži približne 90 ton[3]. Na širokom chrbte nemá chrbtovú plutvu[3]. Mláďa má pri narodení dĺžku 3– 5 m od úst ku chvostu. Na hlave sa im tvoria tukové výrastky podobné mozoľom. Tieto mozole sú u každej veľryby špecifické a jedinečné, pretože počas ich života sa nemenia. Podľa nich sa dajú jedince od seba odlíšiť, a tak slúžia podobne ako odtlačky prstov u človeka na ich identifikáciu. Vnútri úst majú na hornej Čeľusti 260 rohovinových platničiek – kostíc. Kostice sú cca 2,5 m dlhých, cez ktoré filtrujú potravu. Ich hlavnou potravou sú veslonôžky Calanoida a kril, larvy fúzonôžiek a rôzne kôrovce[4]. Kŕmia sa tak, že plávajú s otvorenými ústami. Hlava veľryby južnej je porastená parazitujúcimi kôrovcami podľa ktorých sú vedci schopní určiť ich vek.

HabitatUpraviť

Veľryby južné žijú medzi 20 a 60 stupňom zemepisnej šírky. V minulosti existoval severný poddruh Eubalaena australis s názvom Eubalaena glacialis japonica, ktorý je dnes preradený ako samostatný druh Eubalaena japonica. E. australis obýva Južný oceán. Odhaduje sa, že medzi rokmi 1770 a 1900 sa ulovilo 150 000 jedincov. Začiatkom 20. storočia bol jej výskyt vzácny. V roku 2009 sa odhadlo, že žilo 16 300 jedincov (Skutočný stav je neznámy)[1]. Lov veľrýb veľmi ovplyvňuje ich populáciu, pretože ide o pomaly plávajúcu rybu, ktorej telo ostáva na hladine dokonca aj po smrti. Preto ich v minulosti s obľubou lovili. Telo dospelého jedinca obsahuje až 7 200 litrov oleja. Využívali sa aj kostice. Na konci 19. storočia bol preto stav populácie veľmi nízky.[3] Tieto veľryby majú mláďa len raz za 3 roky, a aj preto sú chránené zákonom a od roku 1984 patrí medzi ohrozené druhy.

Iné projektyUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. a b Cooke, J.G. & Zerbini, A.N. 2018. Eubalaena australis. The IUCN Red List of Threatened Species 2018: e.T8153A50354147. http://dx.doi.org/10.2305/IUCN.UK.2018-1.RLTS.T8153A50354147.en. Prístup 31. august 2018.
  2. CARWARDINE, Mark. Veľryby, delfíny a sviňuchy. [s.l.] : Ikar, 2007. ISBN 9788055114477.
  3. a b c GRZIMEK, Bernhard; KLEIMAN, Devra G.; GEIST, Valerius; SCHLAGER, Neil; Melissa C. McDade, OLENDORF, Donna Grzimeks Animal Life Encyclopedia (Mammals IV). [s.l.] : Gale, 2003. 576 s. ISBN 978-0-7876-5791-8. S. 131.
  4. PERRIN, William F.; WÜRSIG, Bernd; J.G.M. Thewissen. Encyclopedia of Marine Mammals. [s.l.] : Academic Press, 2009. 1352 s. ISBN 978-0-08-091993-5.