Esterháziovci
Esterháziovci (staršie resp. pre obdobie po zániku Uhorska Es(z)terházyovci, nem. Esterházy, maď. Es(z)terházy, v modernej maďarčine Eszterházi) bol významný uhorský šľachtický rod. Pochádzali z okolia Čilistova na Žitnom ostrove.
| Esterháziovci (Eszterházy) | |
 erb rodu Esterháziovcov | |
| Krajina | Uhorské kráľovstvo, Rakúske cisárstvo |
|---|---|
| Tituly | maršal, generál, dôstojník, kráľovský radca, diplomat, komorník, župan, krajinský sudca, kapitán, cirkevný prepošt, senátor, strážca uhorskej koruny,
|
| Mýtický zakladateľ | ? |
| Rok založenia dynastie | 13. storočie |
| Posledná hlava dynastie | Ján Esterházi |
| Rok zániku dynastie | rod nevymrel |
| Súčasná hlava dynastie | Paul-Antoine Esterházy |
| Štátna príslušnosť | uhorská |
| Ďalšie vetvy dynastie | česnecká, fraknovská, zvolenská a bernolákovská (čeklíská) |
Dejiny rodu
upraviťUž od samotného vzniku rodu mali veľmi blízko ku kráľovskému dvoru kráľa Bela III. Do polovice 16. storočia používali priezvisko Šerházi. Bratislavský podžupan František Šerházi a jeho brat Mikuláš Šerházi začal použivať novu formu priezviska Esterházi.[1] Patrili k najväčším vlastníkom (pôdy) v habsburskej monarchii, fungovali ako opora Habsburgovcov a zastávali všetky vysoké aj bežné funkcie v monarchii (palatín, kráľovský radca, chorvátsky bán, arcibiskup, diplomat a podobne).
Od stredoveku vlastnili osadu Esterháza (dnes časť obce Nový Život pri Dunajskej Strede, pozor na zámenu s dnešným zámkom Eszterháza). Od roku 1421 vlastnili majetok v Galante (vďaka tomu začali používať prídomok "de Galantha"). Esterháziovci inklinovali k zbožnosti, viacerí členovia rodu sa tak stali cirkevnými hodnostármi a náboženskými spisovateľmi. František Esterházi (žil cca. 1533 - 1604) mal troch synov, ktorí sa stali zakladateľmi troch vetiev rodu: Mikuláš Esterházi založil fraknovskú vetvu (Forchtenstein v Burgenlande, Rakúsko), Daniel Esterházi založil česneckú vetvu (Zadunajsko) a Pavol Esterházi založil zvolenskú vetvu (Slovensko). Imrich Esterházi v vtedajšom hlavnom meste Uhorska v Bratislave korunoval Máriu Teréziu za uhorskú kráľovnú. Mnohí členovia rodu bojovali v protitureckých bojoch napr. v bitke pri Nových Zámkoch a bitke pri Veľkých Vozokanoch, kde položili štyria členovi rodu život. Zúčastnili sa na obrane Turkami obliehanej Viedni v roku 1683, ale aj pri oslobodení Budína. Pavol Esterházi na Bratislavskom sneme v roku 1687 vydal vyhlásenie o večnom kráľovstve Habsburgovcov v Uhorsku. Toto vyhlásenie znamenalo neplatnosť Zlatej buly Ondreja II. (podľa ktorej sa šľachta mohla vzoprieť panovníkovi). Prílišná vernosť Habsburgovcom spôsobila, že si vytvárali veľa nepriateľov, často aj medzi rodinnými príslušníkmi.[1]
Rod Esterháziovcov bol známy kultúrnou angažovanosťou, zvlášť preto, že Pavol Anton Esterházi a hlavne Mikuláš I. v rokoch 1761 až 1790 mali na svojom dvore Josepha Haydna. Na objednávku stihol Haydn, zakladateľ klasicistickej hudby, za 30 rokov vytvoril svoje najdôležitejšie diela. Talentovaný Franz Liszt, ktorého otec bol správcom statku na Esterháziovskom majetku, bol za mecenášstva ďalší talentovaný hudobník na ich dvore. Franz Schubert bol učiteľom hry na klavír pre mladé grófky Karolínu a Máriu. Rôzni stavitelia, architekti a iní umelci boli po stáročia v službách rodiny, ktorá ich talent využívala a objavovala svetu. Tak vzniklo asi 60 zámkov, 110 kostolov, niekoľko škôl a domovov pre starších, rozložených do všetkých kútov vtedajšej monarchie.[2]
Koniec Hasburskej monarchie priniesol tiež zmeny pre rodinu Esterháziovcov. Trianonská zmluva v roku 1920 náhle rozdelila majetky rodu Esterháziovcov do šiestich nových štátov: Maďarsko, Česko-Slovensko, Kráľovstvo Srbov a Slovincov, Rumunsko a Rakúsko. Rovnako druhá svetová vojna znamenala veľký zásah do života rodiny Esterházyiovcov. Časť rodiny ušla pred sovietskou okupáciou. Ďalší, ako gróf Móric Esterházi (1881–1960), bol v roku 1917 zvolený predsedom vlády v Maďarsku.
Súčasnému rodu dodnes patrí napr. dolnorakúsky hrad Schwarzenbach, bývalý kláštor Edelstetten v Bavorsku, zámok Lackenbach v Burgenlande. [3]Na Slovensku vlastnili majetky až do roku 1945. Všetky tri vetvy mali aj majetky na Slovensku, palác v Bratislave a Galante patrili česneckej línii. V roku 1626 získali grófsky titul a v roku 1712 pre časť fraknóvskej línie kniežací titul. Ich hlavné bydliská boli v Eisenstadte / Kismartone, Fertőde, neďaleko mesta Šopron a vo Viedni. Kúpa rodného majetku Esterháziovcov v roku 1870 maďarským štátom znamenala založenie Múzea zahraničného umenia v Budapešti.
Známi príslušníci rodu
upraviťMedzi najvýznamnejších členov rodu patrili:[1]
- František Esterházi (* 1533 - † 1604), bratislavský podžupan
- Mikuláš Esterházi (* 1582 - † 1645), krajinský hodnostár, župan, krajinský sudca, palatín, zakladateľ fraknovskej vetvy rodu
- Benedikt Esterházi (* 1508 – † 1553)
- Daniel Esterházi (* 1585 - † 1654), krajinský hodnostár, pôvodne evanjelik konvertoval na katolícku vieru
- Žigmund Esterházi (* - † 1690), účastník proti tureckých vojen
- Imrich Esterházi (* 1664 - † 1745), ostrihomský arcibiskup, cirkevný hodnostár, prímas, korunoval Máriu Teréziu v roku 1741
- Mikuláš Esterházi (* 1711 - † 1764), diplomat, vyslanec monarchie v Rusku a Poľsku, strážca uhorskej koruny
- Jozef Esterházi (* 1760 - † 1830), komorník, župan, radca miesto držiteľskej rady
- Ladislav Esterházi (* 1769 - † 1824), rožňavský biskup
- Ján Karol Esterházi (* - †1834), mecenáš hudby, veľkostatkár, Franz Schubert vyučoval hru na klavír jeho dcéry
- Vincent Esterházi (* 1786 - † 1835), generál, vyznamenaný rádom Márie Terézie
- Móric Esterházi (* 1881 - † 1960), politik a štátnik, minister verejného zdravotníctva a verejného kultu a školstva
- János Esterházy (* 1901 - † 1957), politik, poslanec československého parlamentu
- František Esterházi (1863 - †?), Uhorský šľachtic, politik
Galéria
upraviť-
Hrad Forchtenstein je v držaní rodu od roku 1622 -
Zámok Eisenstadt – hlavné rodové sídlo -
Zámok Fertőd, nechal vystavať Mikuláš I. Esterházi ako svoje letné sídlo -
Kaštieľ v Želiezovciach -
Kaštieľ v Galante -
kaštieľ v Bernolákove
.jpg)
_2.jpg){kind=small}
Referencie
upraviť- ↑ a b c MACHALA, Drahoslav. Šľachtické rody. 1.. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2007. ISBN 978-80-8046-375-5. S. 30-31.
- ↑ PERSCHY, Jakob Michael. Die Fürsten Esterházy. Magnaten, Diplomaten & Mäzene. Eisenstadt : Landesarchiv und -bibliothek, 1995. Ausstellung der Republik Österreich, des Landes Burgenland und der Freistadt Eisenstadt im Schloss Esterházy. ISBN 3-901517-01-4.
- ↑ WÜST, Wolfgang. Schwäbischer Adel nach dem Ende des Alten Reiches: Regionales Bewahren und Gestalten. Augsburg : Edelstetten, 2009. ISBN 978-3-89639-684-6. S. 127-149.
Literatúra
upraviť- Esterháziovci. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2005. 698 s. ISBN 80-224-0847-6. Zväzok 4. (Eh – Gala), s. 167-168.
- Esterházy. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok II. E – J. Bratislava : Veda, 1978. 531 s. S. 47 – 48.
- JÓNÁSOVÁ Anna a kol.: Ženy rodu Esterházyovcov. I. zv. Galanta : Občianske združenie Galanta literárna , 2014. 287 s. ISBN 978-80-971161-1-8
- JÓNÁSOVÁ Anna a kol.: Ženy rodu Esterházyovcov. II. zv. Galanta : Občianske združenie Galanta literárna , 2019. 302 s. ISBN 978-80-971161-2-5
- PONGRÁCZ, Denis. Atlas osobných pečatí I. Bratislava : JUDr. Mikuláš Trstenský vlastným nákladom, 2019. 1010 s. ISBN 978-80-570-1194-1.
Iné projekty
upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Esterháziovci
