Imrich Esterházi (1664 – 1745)

Gróf Imrich Esterházi z Galanty (* 5. november 1663, Nové Mesto nad Váhom – † 6. december 1745, Bratislava) bol uhorský rímskokatolícky biskup, pavlínsky rehoľník, od roku 1725 do svojej smrti arcibiskup ostrihomský a uhorský prímas, diplomat. Do kultúrnej histórie Uhorska za zapísal ako veľký mecenáš umenia.

Imrich Esterházi
ostrihomský arcibiskup
Funkcie a tituly
Arcibiskup ostrihomský
1725 – 1745
Christian August Saský Mikuláš Čáki (Csáky)
Biskup vesprémsky
1723 – 1725
Otto János Tóth Adam Acsády
Predchádzajúce funkcie
Záhrebský biskup (1708 – 1723) Vacovský biskup (1706 – 1708) Generálny predstavený rádu Pavlínov (1702 – 1706)
Biografické údaje
Narodenie	1663 Nové Mesto nad Váhom
Úmrtie	6. december 1745 (82 rokov) Bratislava
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Rehoľník
Rehoľa	Rád Svätého Pavla Prvého Pustovníka (pavlíni)
Kňaz
Kňazská vysviacka	15. február 1688 (24 rokov)
Biskup
Menovanie	23. december 1706 (43 rokov) Jozef I. Habsburský
Potvrdenie	1. august 1707 (43 rokov)
Konsekrácia	4. marec 1708 (44 rokov)
Svätiteľ	Christian kardinál August Saský ostrihomský arcibiskup
Spolusvätitelia	Márton Brajkovićs biskup záhrebský Ladislav Adam Erdődy biskup nitriansky
Odkazy
Imrich Esterházi na catholic-hierarchy.org angl. Imrich Esterházi
Biografický portál

Život

Imrich Esterházi pochádzal zo starej uhorskej šľachtickej rodiny Esterházi (Esterházy), z jej česneckej vetvy. Narodil sa roku 1663 ako syn baróna Imricha Esterháziho z Galanty a Zuzany Bučanskej (Bucsányi) na Považí, ako miesto narodenia sa udáva Nové Mesto nad Váhom alebo (pravdepodobnejšie) Beckovský hrad.

Strednú školu vychodil v Trnave a Šoproni, v roku 1680 zložil rehoľné sľuby do rúk priora Ľudovíta Bariloviča. Na filozofickom štúdiu počúval entuziastické prednášky Ladislava Landora. V rokoch 1683 až 1687 študoval teológiu v Ríme na Nemecko–uhorskom kolégiu (Collegium Germanicum et Hungaricum, skrátene len Germanicum), kde získal akademický titul doktora^{[chýba zdroj]} a bol vysvätený za diakona. Po návrate do Uhorska, na sviatok sv. Pavla prvého pustovníka 15. januára 1868 ho v Marianke vysvätili za kňaza. Následne ho predstavení poslali do kláštora Lepoglava v Chorvátsku, kde prednášal filozofiu, cirkevné právo a morálnu teológiu. Po troch rokoch prišiel do Trnavy za profesora teológie.

Pôsobil ako vikár Chorvátsko-rakúskej provincie a sekretár generálneho predstaveného rádu pavlínov. V roku 1702 ho zvolili za generálneho predstaveného. V týchto funkciách dokázal upokojovať pnutie medzi poľskými, uhorskými, nemeckými, chorvátskymi a rakúskymi rehoľníkmi v ráde.

V roku 1706 bol menovaný za biskupa vo Vacove (Vác), pre politickú situáciu v Uhorsku (kurucké povstania) bol za biskupa vysvätený až v roku 1708 a už o pár mesiacov neskôr bol vymenovaný za biskupa v Záhrebe.

V Záhrebe sa ako tamojší biskup od roku 1708 podieľal na prijatí pragmatickej sankcie cisára Karola VI., ktorá bola mimoriadne významná pre umožnenie nástupnictva jeho dcéry Márie Terézie. Chorvátsky sabor (stavovský snem) ju prijal 11. marca 1712 a tým potvrdil dedičné právo Habsburgovcov na chorvátsky trón aj po ženskej línii..

Ako verný zástanca cisárskeho dvora získal v roku 1715 spolu s bratom Gašparom grófsky titul. Uhorský prímas Christian August von Sachsen-Zeitz ho okolo roku 1719 vymenoval za koadjútora s právom nástupníctva, toto menovanie však nebolo zverejnené a následne bolo spochybňované. V roku 1723 ho cisár Karol VI. Habsburský (ako Karol III. Uhorský) vymenoval za biskupa vo Vespréme, aby mohol byť aktívnejší v politike v Uhorsku, čo ako biskup so sídlom v Chorvátsku nemohol. Dostal aj titul tajného radcu (dvorný kancelár).

V roku 1725, 31. augusta, osem dní po smrti Christiana Augusta Saského ho cisár Karol VI. vymenoval za ostrihomského arcibiskupa. Toto menovanie potvrdila Svätá stolica 1. apríla 1726. Arcibiskupské pálium poslané pápežom Benediktom XIII. prevzal 11. júna 1727 pred sochou Matky Božej v Marianke. Ako arcibiskup ostrihomský síce mal sídlo v Trnave, žil však v arcibiskupskom paláci v Bratislave (dnes úrad vlády Slovenskej Republiky).

Letný arcibiskupský palác, Bratislava

Dňa 25. júna 1741 v bratislavskom Dóme svätého Martina korunoval Máriu Teréziu za uhorskú kráľovnú..

Zomrel 6. decembra 1745. Pochovaný je v Katedrále svätého Martina pod kaplnkou zasvätenou jeho obľúbenému svätcovi – sv. Jánovi Almužníkovi. Georg Rafael Donner tam vedľa oltára umiestnil postavu arcibiskupa kľačiaceho v mušľovej nike a modliaceho sa. Prímasov jednoduchý náhrobok zamurovali do dlážky kaplnky a opatrili nápisom vyjadrujúcim arcibiskupovu túžbu: „Pod týmto znamením obdivuhodného súcitu, pod svätým Jánom Alexandrijským, nech spím a odpočívam v Tebe, Bože môj, milosrdenstvo moje, za pomoci sladkej Matky milosrdenstva. Brat Imrich“. Rakva – cínový sarkofág zdobený arcibiskupským erbom sa nachádza v arcibiskupskej krypte pod kaplnkou, ktorú dal vybudovať súčasne s kaplnkou. Vedľa neho sú pochovaní ďalší ostrihomskí arcibiskupi – Mikuláš Čáki (Csáky), František Barkóci (Barkóczy), Jozef Baťán (Batthyány) a od marca 2013 aj Peter Pázmaň^{[chýba zdroj]} a Juraj Lipai^{[chýba zdroj]}. Podľa údajov na sarkofágu sa narodil 17. decembra 1664, zomrel 6. decembra 1745 a pochovaný bol 18. januára 1746.

Dielo

Georg Rafael Donner: Adorujúci Imrich Esterházi. Socha v kaplnke svätého Jána Almužníka v Dóme svätého Martina

Bol významným kazateľom, v Ríme, ešte počas štúdia teológie, dostal raz pozvanie kázať v pápežskej kaplnke.

Ako mních, ale aj ako uhorský prímas významne prispel k rozvoju svojho Rádu svätého Pavla prvého pustovníka (pavlíni).

Ako ostrihomský arcibiskup a prímas Uhorska vybudoval na území arcidiecézy okolo 70 kostolov. Vydal viac ako 2 mil. zlatých na náboženské a kultúrne účely a bol nepochybne najvýznamnejším cirkevným kniežaťom z rodu Eszterháziovcov. Významnou mierou financoval napríklad kostol a kláštor sv. Alžbety v Bratislave. Nepominuteľné zásluhy mal pri rozvoji pavlínskych kláštorv a pútnych miest v Marianke a Šaštíne. Marianku obohatil drahocenným kalichom v hodnote 2.000 zlatých a na budovu šaštínskeho kláštora posielal každý rok značnú sumu.

Georg Rafael Donner: Svätý Martin so žobrákom. Okolo 1734, olovo, pravá loď katedrály

V roku 1729 povolal do Bratislavy rakúskeho sochára Georga Rafaela Donnera, kde mu zriadil vlastnú zlievareň. V nasledovných rokoch tu tento umelec vytvoril viacero významných pamätníkov pre Bratislavu, Budapešť i Viedeň.

Významne prispel k tradícii alexandrijského patriarchu svätého Jána Almužníka, ktorého pozostatky získal kráľ Matej Korvín ako dar od tureckého sultána Bajazida II. v roku 1489. O uchovanie jeho ostatkov v Bratislave, keď sa do Budína vracali všetky cennosti dočasne uschovávané v Bratislave po prehratej bitke pri Moháči, sa významne pričinil Esterháziho predchodca Chriastián August Saský. V katedrále svätého Martina dal Esterházi pristavať barokovú kaplnku s umeleckou výzdobou európskej úrovne zásluhou najpoprednejších stredoeurópskych umelcov na čele so sochárom Georgom Rafaelom Donnerom. V roku 1732 založil Bratstvo („confraterne“) sv. Jána Almužníka, dal do tlače v latinčine, nemčine, slovenčine a chorvátčine knihu o jeho živote a 28. októbra 1732 svätcove ostatky v novej kaplnke slávnostne uložili.

V roku 1735 priviedol do Bratislavy talianskeho majstra, stavbyvedúceho a architekta Donato Felice d’Allio, aby preskúmal klesajúce múry kapucínskej krypty a kapucínskeho kostola. Rekonštrukciu kostola, ktorú spolufinancoval, prebiehala až do roku 1737.

Náhrobná tabuľa nad kryptou s pozostatkami arcibiskupa Imricha Esterháziho v podlahe kaplnky svätého Jána Almužníka

Literárne dielo

• Theses ex universa theologia sub Auspiciis Reverendissimi Patris P. Tyrsi Gonzalez Præpositi Generalis Societatis Jesu publice propugnandæ a Fr. Emerico Esterhasy Ordinis S. Pauli Primi Eremitæ Professo, Collegii Germanici et Hungarici alumno, in eodem Collegio Germanico et Hungarico, Romæ, ex Typographia Pauli Monetæ. 1687, in-fol., pp 12
• Theses theologicae. De Jure & Dominio, Quas in Congregatione Generali Ordinis S. Pauli, Primi Eremitae Anno M.DC.XCVI. Die XI. Junij Defendendas suscepit Venerabilis Pater Fridericus Geiseler, Ejusdem Instituti Professus, Praeside Reverendo, Ac Eximio Patre Emerico Esterhazy, Ejusdem Sacri Ordinis Sacerdote, & Sacrosanctae Theologiae Doctore, ac in Studijs Generalibus Actuali Professore, Tyrnaviae, 1696.
• Conclusiones selectioris theologiae, quas tempore capituli provincialis primi provinciarum Croatiae & Germaniae canonice unitarum, impugnandas proposuit in celeberrimo candidi Ordinis S. Pauli Primi Eremitae monasterio Lepoglavensi, sub assistentia Reverendi in Christo P. F. Emerici Esterhasij, ordinis ejusdem socij & secretarij generalis, s. theolog. doctoris eximij pro doctoratus ss. theologiae laurea Venerabilis P. F. Ferdinandus Malovetz, ordinis praefati olim thol. moralis professor, nunc Reverendissimi Patris Generalis dicti ordinis collega minor, anno Domini 1701, die Martij horis consuetis, Labaci,[1701].
• Venerabiles in Christo fratres animarum in dioecesi nostra pastores nobis dilecti. Amaro satis corde..., [Zagrabiae, die 1. dec. 1713].
• Vita S. Joannis Elemosynarii Alexandrini patriarchae, ex antiquo autographo in vitas patrum de verbo ad verbum excerpta, et quatour linguis; latina, germanica, hungarica, slavonica Posoniensium, apud quos sacrum ejus corpus quiescit, utilitati proposita, [Posonii], 1732.
• Alamisnás Sz. Jánosnak Alexandriai patriárkának élete: Melly, egy régi, atyák életekről költ irásból, szóról szóra szedetett, és négy: ugymint deák, német, magyar, tót nyelven a posonyiaknak hasznára kiknél, a, neveztetett szentnek teste nyugszik, ki bocsátatott, [Posony], 1732.
• Žywot S. Jana Almužnara Alexandrinskeho patrijarchy ze starodawneg knihi žywoti otczuw nazwaneg od slowa do slowa wibrany a sstwerim gazikem latinskim, nemeczkim, ukerskim, slowenskim vydani. [Presporok], 1732.
• Leben des heiligen Allmosen-Gebers Joannis Alexandrinischen Patriarchens, aus einer mehr denn tausend Jahr alt bewährten Geschichts-Verfassung unter dem Namen: Das Leben der Alt-Vätter, zusammengetragen, [Pressburg], 1732.
• Leges et statuta almae Confraternitatis sub nomine Glorioso S. Joannis Eleemosynarii Alexandrini patriarchae Posonii in ecclesiae collegiatae S. Martini episcopi capella nominis ejus dicata, in qua & corpus ejus quiescit. Anno 1732. sub diem 28. octobris, qui fuit translationis reliquiarum ejus, erectae, & a sede apostolica approbatae, cum adjecto indice indulgentiarum, fratribus, & sororibus ejusdem congregationis concessarum, [Posonii,] 1732.

Rukopisy

• Slávnostný prejav z roku 1700 pri príležitosti 300. výročia jedného z hlavných kláštorov rádu t. z. Lepoglava. (Rukopis v Albume Lepoglavskom pozri „Magyar Könyvszemle“ 1878).
• Primatis Hungariae commercium Litterarium per secretarium Jos. Ordodi 1730 -1740 Folio 168 v Uhorskom národnom múzeu.

Poznámky

1. ^  K dátumu a miestu narodenia pozri Koltai (2005, s. 14) poznámku číslo 4, podľa ktorej sa v rôznych zdrojoch uvádzajú tieto dátumy: 9. 8. 1663, 5. 11. 1663, 17. 12. 1663, 17. 12. 1664, 20. 7. 1665/1666, 17. 12. 1665 a 27. 7. 1666. Na sarkofágu sa uvádza dátum narodenia 17. december 1664. Overenie v krstných (rodných) matrikách možné nie je, nakoľko tieto sú zachované až z neskoršieho obdobia (Beckov od roku 1676, Nové Mesto nad Váhom od roku 1669).
2. ^  Na sarkofágu je umiestnená tabuľka s nápisom: CELSISSIMUS AC REVERENDISSIMUS. S.R.I. // PRINCEPS DD. EMERICUS E COMITIBUS // ESTERHAZY DE GALANTHA, ECCLESIAE ME= // TROPOLITANAE STRIGONIENSIS ARCHI=EPI // SCOPUS, SACRAE SEDIS APOSTOLICAE LEGAT // NATUS PRIMAS REGNI HUNG=, & EJUSDEMq // SUMUS SECRETARIUS CANCELLARIUS, COMI // TATUS STRIGONIENSIS SUPREMUS, & PERPE. // TUUS COMES, S. C. Rq MAJESTATIS ACTUA // LIS INTIMUS STATUS. & CONSILII REGII LOCUMTENENTIALIS HUNGCI CONSILIARI9 // NEC NON UN9 E JUDICIB9 TABULAE SEPTEM=VIRA // LIS. &c. &c. Natus Ao MDCLXIV. Die XVII. Xbris. // Denatus Ao MDCCXLV. Die VI. Xbris. // Sepultus Ao MDCCXLVI. Die XVIII. Januarii.

Literatúra

• Backer, Augustin, de; Backer, Aloys, de (1861) (franc.), Bibliothèque des écrivains de la compagnie de Jésus, ou Notices bibliographiques...., 6e série, Liége, http://gallica.bnf.fr/ark:/12148/bpt6k5475328j, dost. 2014-07-08 
• Forgó, András (2009), „Esterházy Imre és az aulikus politika a 18. század első évtizedeiben“, in Maczák, Ibolya (maď.), „Fényes palotákban, ékes kőfalokban“ : Tanulmányok az Esterházy családról, Szépmíves BT, ISBN 9789638787750 
• Chmelinová, Katarína; Ragač, Radoslav (2009), „Päťdesiate výročie kňazstva Imricha Esterházyho : niekoľko poznámok k takmer zabudnutej barokovej slávnosti v Bratislave“, in Kroupa, Jiří; Šeferisová Loudová, Michaela; Konečný, Lubomír (slov.), Orbis artium : k jubileu Lubomíra Slavíčka, Spisy Filozofické fakulty Masarykovy univerzity v Brně, 382, Brno: Masarykova univerzita, str. 521-537, ISBN 9788021049727 
• Kisbán, Emil (maď.), A magyar Pálosrend története, I., II., Budapest: Pálos kolostor (vyd. 1938-1940) 
• Koltai, András (2005), „Császárhű, bőkezű, remete: Esterházy Imre hercegprímás“ (maď.) (PDF), Limes (Tatabánya: Kultsár István társadalomtudományi és kiadói alapítvány) XVIII (3): 5 - 19, ISSN 0238-9266, http://www.jamk.hu/ek/folyoirat/folyoirat/limes/2005_3.pdf, dost. 3.7.2014 

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Imrich Esterházi (1664 – 1745)

Externé odkazy

• EsterhazyWiki (po nemecky)
• Emerich Esterházy v Giga-catholic Information (po anglicky)

Tituly a funkcie v Rímskokatolíckej cirkvi
Predchodca Christian August Saský	arcibiskup ostrihomský 1725 – 1745	Nástupca Mikuláš Čáki (Csáky)