Glazúra (keramika)

Glazúra (iné názvy:poleva, (najmä ak je nepriehľadná) email, smalt, glieda, sklovina; podľa S. Šalinga sú názvy poleva, email a smalt v tomto význame nesprávne) je sklovitý povlak (email v najširšom zmysle) nanášaný na keramické výrobky na ich ochranu a/alebo ako ozdoba.

Vzorkovníky glazúr po vypálení

Je to teda vrstva sklovitého materiálu, ktorá sa počas výpalu roztaví a natrvalo spojí s povrchom hlineného črepu. Na keramické výrobky sa nanáša zvyčajne po prvom výpale. Glazúru tvoria tri základné zložky - tavivá, stabilizátory a sklotvorné zložky. Ďalej môže obsahovať farbivá (zvyčajne oxidy kovov), kalivá, zložky ovplyvňujúce odtieň glazúry a proti usadzovaniu glazúry, prípadne ďalšie zložky upravujúce vlastnosti glazúry pri nanášaní na výrobok a podobne.

Zložky glazúr

• Tavivá – napomáhajú roztaveniu glazúry a znižujú teplotu jej tavenia. (K₂O, Na₂O, Li₂O, MgO, CaO, ZrO₂, SrO, BaO, PbO...)
• Stabilizátory – zvyšujú viskozitu glazúry, rozširujú rozsah tavenia glazúry. (Al₂O₃)
• Sklotvorné zložky – vytvárajú sklovitý povrch. (SiO2)

Skupiny glazúr

Najdôležitejšie skupiny tradičných glazúr, pomenovaných podľa hlavného obsiahnutého taviva, sú:

• Olovnaté pórovinové glazúry, po výpale lesklé a transparentné, ktoré sa pália už na teploty okolo 800 °C. Používali sa už asi pred 2 000 rokmi v oblasti Stredomoria, v Európe a Číne. U nás sa objavili približne v stredoveku. Dnes sa už nepoužívajú na úžitkovú keramiku kvôli toxicite olova.
• Ciničité glazúry, ktoré na výrobku vytvárajú bielu kryciu glazúru. Známe boli na starovekom Blízkom východe, používali sa v islamskom hrnčiarstve, odkiaľ sa dostali do Európy. Používali sa na majoliku a fajansu. Typickým príkladom na našom území je habánska fajansa.
• Soľná glazúra, používaná na európsku kameninu. Traduje sa, že bola objavená pri výpale kameniny v peciach na drevo, keď si niekto všimol, že pálením sudov, v ktorých sa uskladňovali nasolené ryby, vznikla na povrchu keramiky glazúra. Pri pálení sa do pecného priestoru vhadzuje kuchynská soľ. Sodík ako silné tavivo natavuje povrch črepu aj celý pecný priestor, chlór uniká z pece ako plyn. Tento plyn je jedovatý a leptá. Tento spôsob výpalu bol rozšírený hlavne v Nemecku. Vznikala kvalitná kamenina sivej farby na povrchu s typickou textúrou "krupice". Farba a výzdoba výrobku sa ovplyvňovala nanášaním engoby alebo maľovaním oxidmi kovov na črep.
• Popolové glazúry, typické vo východnej Ázii, vytvorené len z popola stromov alebo rastlín, ktorý obsahuje draslík a vápnik.
• Živcové glazúry ázijského porcelánu.

Moderná technológia priniesla výrobu nových, fritových glazúr, ktoré sa nedajú zaradiť do tradičných kategórií.

Vzhľad

Výsledný vzhľad glazúry ovplyvňuje okrem zloženia aj:

• teplota výpalu
• teplotná krivka - výpal aj chladenie
• atmosféra v peci - oxidačný výpal, redukčný alebo neutrálny
• hlina, na ktorú je glazúra nanesená
• či bol črep pred nanesením glazúry prežahnutý alebo nie
• hrúbka vrstvy nanesenej glazúry
• ako dlho je glazúra namiešaná - ovplyvňuje napríklad shino glazúry

Rozdelenie glazúr

Podľa priehľadnosti delíme glazúry na transparentné (priehľadné), polotransparetné a krycie.

Podľa zloženia delíme glazúry na surové a fritové. Surové glazúry sú namiešané z pomletých surovín ako mletý živec, krieda, kremeň a podobne. Fritové glazúry sú zložené prevažne z pomletej frity.

Podľa lesku delíme glazúry na lesklé a matné. Lesk súvisí s fyzikálnymi optickými vlastnosťami povrchu glazúry, s odrazom svetla.

Postup pri glazovaní keramiky

Keramika sa môže glazovať namáčaním, natieraním štetcom, striekaním alebo polievaním. Po nanesení vrstvy glazúry sa očistia miesta na črepe, ktoré sa dotýkajú pecných plátov, a keramika sa vypáli. Teplota výpalu závisí od teploty, na ktorú je glazúra a hlina určená.

Pozri aj

• Keramika
• Sklo