Karl Marx

nemecký filozof, ekonóm, historik, novinár, ideológ robotníckeho hnutia
(Presmerované z Karl Heinrich Marx)
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Karl Marx pozri Karl Marx (rozlišovacia stránka).

Karl Heinrich Marx (* 5. máj 1818, Trier, Nemecký spolok, (dnes Nemecko) – † 14. marec 1883, Londýn) bol nemecký filozof, ekonóm, historik, novinár, ideológ robotníckeho hnutia. Spoločne s Friedrichom Engelsom rozpracoval koncepciu materialistického poňatia dejín, teda dejín založených na ekonomických zákonoch. Vo svojich teóriách sa snažil dokázať, že v spoločnosti je prítomný verejný konflikt, ktorý sa dá odstrániť iba nastolením komunistickej spoločnosti, predovšetkým na základe zrušenia súkromného vlastníctva prostriedkov výroby a spoločenských tried. Jeho vplyv bol obrovský ako na vedeckom, tak i na politickom poli a jeho myšlienky sa stali inšpiráciou pre celý rad smerov v ľavicovej časti politického spektra.

Karl Heinrich Marx
nemecký filozof, ideológ robotníckeho hnutia
nemecký filozof, ideológ robotníckeho hnutia
Narodenie5. máj 1818
Trier, Nemecký spolok, (dnes Nemecko)
Úmrtie14. marec 1883 (64 rokov)
Londýn, Anglicko
PodpisKarl Marx, podpis (z wikidata)
Odkazy
Projekt
Guttenberg
Karl Marx
(plné texty diel autora)
CommonsSpolupracuj na Commons Karl Marx

Životopis upraviť

Detstvo upraviť

Karl Marx sa narodil v pokrokovej židovskej rodine v pruskom meste Trevír (nem. Trier). Jeho otec Heinrich (Herschel Mordechaj) Marx pochádzal z rabínskej rodiny (pôv. Marx Levi). Bol právnikom a jeho brat Samuel bol ako veľa jeho predkov rabínom v meste Trevír. V roku 1824 Heinrich Marx konvertoval na protestantizmus, aby si uchránil svoju pozíciu právnika, ktorú dostal za Napoleónovej vlády. Marxovci boli veľmi liberálna rodina a počas jeho detstva ich navštevovali mnohí intelektuáli a umelci.

Vzdelanie upraviť

 
Karl Marx počas študentských čias

Marx dostával dobré známky na gymnáziu, pruskej strednej škole. Jeho záverečná práca, ktorá predpovedala aj jeho neskorší záujem o spoločenskú analýzu náboženstva, sa volala Náboženstvo: Lepidlo ktoré spája spoločnosť dohromady a bol za ňu odmenený cenou.

V roku 1835 sa Marx na otcovo naliehanie zapísal na Bonnskú univerzitu na štúdium práva. Stal sa členom Trier Tavern Club a istý čas bol aj jeho prezidentom. Jeho známky tým veľmi utrpeli, keďže trávil mnoho času spievaním v pivárňach. (David McLellen Karl Marx: His Life and Thought) Nasledujúci rok ho otec preložil na oveľa dôstojnejšiu a viac akademicky orientovanú Univerzitu Friedricha Wilhelma v Berlíne (dnes známu ako Humboldtova univerzita). Tam sa dostal do kruhov tzv. mladých hegeliánov, ktorí na neho mali výrazný vplyv. Promoval v roku 1841 na Jenskej univerzite. Témou jeho dizertačnej práce boli Rozdiely v demokritovských a epikurejských filozofiách prírody.

Manželstvo upraviť

V roku 1843 sa Marx oženil s Jenny von Westphalen, s ktorou bol zasnúbený od roku 1836. Jenny pochádzala z aristokratickej rodiny. Jej strýko Lion Philips bol otcom bratov Geralda a Antona, ktorí v roku 1891 založili slávnu spoločnosť Philips. Marx mal mnoho detí, niektoré z nich zomreli mladé. Ich dcéra Eleanor Marxová (* 1855 – † 1898), narodená v Londýne, bola tiež socialistka a pomáhala opravovať otcovu prácu. Jenny Marxová zomrela v decembri 1881.

Počas Marxovho života v Londýne jeho rodina veľmi schudobnela. Marx zomrel v Londýne v roku 1883 a je pochovaný na Highgateskom cintoríne.

Je po ňom pomenovaná planétka 2807 Karl Marx.

Marx mal Česko-Slovenské korene upraviť

Marxova matka Henriette, rodená Pressburg (1788 – 1863) bola prateta priemyselníkov Gerarda Philipsa a Antona Philipsa, jej rodičmi boli Isaac Heijmans Presburg (1747 Bratislava – 1832 Nijmegen) a Nanette Salomon Barent-Cohen (1764 Amsterdam – 1833 Nijmegen).

Jeho otec Heinrich Marx (1777 – 1838; pôvodným menom Herschel Mordechai, neskôr Herschel Halevy Marx) bol synom otca Levyho Mordechaia (1743 — 1804), pochádzal z českých Postoloprt.

Marxova filozofia dejín upraviť

Filozofia dejín tvorí základný rámec teórie Karla Marxa. Často je označovaná ako deterministická. Základný pilier tejto filozofie je Hegelova dialektika. Spočíva v pozorovaní vývoja ideí, ako stáleho konfliktu a antitéz, tie ústia v syntézu, ktorá konflikt posúva o krok ďalej. Touto myšlienkovou koncepciou Marx vnáša do dejín princíp večného konfliktu. Základnou vlastnosťou rádu je konflikt rôznych tried. V okamihu, kedy sa vyhrotí až do krajnosti, dôjde k revolučnému pretvoreniu celej spoločnosti. Konflikt ostáva, akurát dostáva inú podobu. Tak bol v stredoveku konflikt medzi buržoáziou a šľachtou, nahradený moderným konfliktom proletariátu a buržoázie. Podľa Marxa je jediným a nevyhnutným rozuzlením tohto večného konfliktu nastolenie komunistickej spoločnosti. Jej hlavným pilierom je zrušenie súkromného vlastníctva, ktoré je práve príčinou nekonečného konfliktu. Akékoľvek reformy, ktoré súkromné vlastníctvo zachovávajú, Marx väčšinou odmieta ako reakčné.

Obecnejší rámec filozofie dejín predstavujú tri obdobia:

  • obdobie prvotno-pospolnej spoločnosti
  • obdobie triednej spoločnosti
  • nová rovnováha nájdená v beztriednej, komunistickej spoločnosti

Základňa a nadstavba upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Základňa a nadstavba

Jednou z najdôležitejších koncepcií Marxovej vedeckej dráhy sú pojmy základne a nadstavby. V zásade ide o tvrdenie, že nadstavba, ktorú predstavuje duchovná kultúra, inštitúcie (umenie, náboženstvo, štátnosť, myslenie), je úplne určovaná ekonomickými faktormi. Táto koncepcia je nazývaná materialistický determinizmus. Je samotným jadrom Marxovho uvažovania. Na rozdiel od Comta, ktorý videl dejiny ako vývoj myslenia, od ktorého sa potom odvádza všetkého ostatné, Marx bol materialista, pretože celý dejinný pohyb odvodzoval z ekonomických zmien. Ide o predstavu, že vo vývoji myslenia, vedy, umenia, filozofie a politiky sa dá odhaliť iba zrkadlo ekonomického vývoja. Je treba rozlíšiť dve fázy Marxovej kariéry ohľadne tohoto problému. Rané Marxove práce zastávajú prísne stanovisko jednosmerného vplyvu základne a nadstavby.

Jednou z najznámejších reakcií na túto teoretickú koncepciu je Weberova práca Protestantská etika a Duch kapitalizmu. O tom či Weber túto prácu myslel ako priamu reakciu na Marxa je možné viesť spory, i tak je jasné, že prácu logiky Marxovej interpretácie vlastne obracia, keď vysvetľuje vznik kapitalizmu na základe špecifických vlastností protestantskej viery.

Kritika upraviť

Niektoré z Marxových teórií z politickej oblasti sa dnes väčšinou považujú za mylné. Napríklad možno pozorovať, že v západnej Európe odbory urobili mnoho práce ohľadom situácie zamestnancov, a "nevyhnutný" príchod revolúcie, predpovedaný Marxom, nenastal. Za kritiku väčšieho rozsahu Marxovho diela je možné považovať prácu Hlavné smery marxizmu, napísal Leszek Kołakowski, alebo Otázka sociální od T.G. Masaryka. (Jindřich Srovnal, Otázka sociální: dílo a dějiny)

Za významnú opozíciu voči Marxovým myšlienkam možno tiež považovať knihu Antikapitalistická mentalita ekonóma Ludwiga von Misesa. Ten poukazuje na to, že radšej než vymýšľať spôsoby, ako bohatstvo prerozdeliť, by sme mali hľadať spôsoby, ako umožniť, aby bolo čo najviac bohatstva vytvoreného.

Pokiaľ by neexistoval vplyv odborov a regulácia štátu, Marxova revolúcia by prebehla už v XX. storočí, či už nenásilná (USA,UK) a násilná v ostatnom svete. Rast produktivity - nástupom strojov - pôsobí zostupne na výšku miezd, ale opačným trendom na ich rast, pretože rastúca nadhodnota vytvorená pracovnou silou zadarmo, ktorá patrí kapitalistovi, vytvára súhrn tovarov, ktoré kapitalista musí predať aby následne mohol akumulovať. To dosiahne len za predpokladu, že rast miezd bude sledovať rast produktivity. Tzn., že Miera vykorisťovania, inak nazývaná tiež ako Miera nadhodnoty bude konštantná (Nadhodnota/ mzdy). Na Marxovu "mýlnu" interpretáciu treba vytvoriť naratív bez zbytočného resentimentu.

Tiež Marxov Zákon klesajúcej tendencie miery zisku, ako základný zákon kapitalizmu je platný a presvedčivo to dokazujú dáta svetovej produkcie a nimi generované hodnoty miery zisku za posledných 150 rokov kapitalizmu (k dnešnému dňu 11.5.2021).

Marxove práce upraviť

Formovanie Marxových ekonomických názorov prebiehalo postupne. Pred zavŕšením jeho ekonomickej teórie v hlavných spisoch išlo najmä o práce:

Esej „O židovskej otázke" (1843)

Ekonomicko-filozofické rukopisy (1844),

Nemecká ideológia (1845 - 1846),

Bieda filozofie (1847),

Matematické rukopisy

Námezdná práca a kapitál (1847) a

Komunistický manifest (1848).

Tu nadväzoval predovšetkým na učenie predstaviteľov klasickej politickej ekonómie A. Smitha a D. Ricarda a najmä na tie stránky ich teórie, ktoré vychádzali z teórie pracovnej hodnoty.

KAPITÁL 4. zväzky

V 50. rokoch je v 60. rokoch 19.storočia je pripravený hlavný ekonomický spis Kapitál.

Prvý diel Kapitál I (1867) s podtitulom, Ku kritike politickej ekonómie.

Ďalšie zväzky vyšli až posmrtne. Kapitál II (1885) a Kapitál III (1894) v Engelsovej redakcii.

Druhý a tretí zväzok Kapitálu v skutočnosti zostali a navždy zostanú nedokončené; Engelsovi pripadla nemilá a náročná úloha usporiadať Marxove fragmentárne poznámky do čitateľného celku. („Do štvrtej knihy – dejín teórie nadhodnoty – sa pustím, len čo to bude aspoň trocha možné.“ Engels, Predslov - Kapitál III.)

Štvrtý diel tvoria ďalšie tri zväzky s názvom Teória o nadhodnote I., II. a III. (1905 - 1910). Ich prvým vydavateľom bol Karol Kautský.

KAPITÁL upraviť

Marxovou celoživotnou prácou je dielo Kapitál. Podstatu diela Kapitál, teda základných zákonitostí objavených Marxom možno demonštrovať na protirečení, ktorým jeden zo zakladateľov politickej ekonómie François Quesnay trápil svojich protivníkov, a tí mu vždy zostali dlžní odpoveď.

Quesnayova otázka: "Uznávate, že čím viac nákladov alebo nákladných prác možno bez ujmy na výrobe usporiť pri výrobe priemyselných výrobkov, tým výhodnejšie sú tieto úspory, lebo zmenšujú cenu výrobku. A napriek tomu sa nazdávate, že výroba bohatstva, ktorá pochádza z práce priemyselníkov, spočíva vo zväčšení výmennej hodnoty ich výrobkov?" – Ľudsky prijateľne by sme mohli túto otázku položiť asi takto: "Prečo kapitalisti neustále znižujú hodnotu, hoci im ide práve o túto hodnotu?"

Marxova odpoveď :"Absolútna hodnota tovaru je sama osebe ľahostajná pre kapitalistu, ktorý ho vyrába. Kapitalistu zaujíma len nadhodnota, ktorá väzí v tovare a dá sa pri predaji realizovať. Realizácia nadhodnoty zahŕňa sama osebe nahradenie preddavkovej hodnoty. Keďže však relatívna nadhodnota rastie priamo úmerne s vývinom produktívnej sily práce (produktivity), kým hodnota tovarov klesá nepriamo úmerne s tým istým vývojom (produktivity), keďže teda ten istý identický proces zlacňuje tovary a zvyšuje nadhodnotu, ktorú obsahujú, rieši sa tým záhada, prečo sa kapitalista, ktorému ide len o výrobu výmennej hodnoty, ustavične usiluje znížiť výmennú hodnotu tovarov."

Záver: Kapitalisti teda nechcú, oni musia neustále znižovať hodnotu, až táto dospeje teoreticky k nule. Tovar sa tak stáva v nastupujúcej komunistickej spoločenskej formácii dostupný každému: Každému podľa potrieb!

Poznámka: Hodnota teda nie je identická s cenou. Vývoj ceny iba pozvoľne kopíruje vývoj hodnoty. Kým hodnota je nepriamo úmerne určovaná produktivitou, cenu v kapitalizme určuje trh.

Hodnota upraviť

Nášmu kapitalistovi ide o dve veci:

  • 1. chce vyrobiť úžitkovú hodnotu, ktorá má výmennú hodnotu, predmet určený na predaj – tovar.
  • 2. chce vyrobiť tovar, ktorého hodnota je vyššia ako suma hodnoty tovarov potrebných na jeho výrobu, výrobných prostriedkov a pracovnej sily, na ktoré preddavkoval na trhu pekné peniaze. Chce vyrobiť nielen úžitkovú hodnotu, ale aj tovar, nielen úžitkovú hodnotu, ale aj hodnotu, nielen hodnotu, ale aj nadhodnotu.

V čom sa meria hodnota? upraviť

Skutočná hodnota tovaru však nie je jeho individuálna, ale spoločenská hodnota, t. j. hodnota sa nemeria pracovným časom, ktorý v jednotlivom prípade tovar výrobcu skutočne stojí, ale pracovným časom spoločensky nutným na jeho výrobu.

Vplyv Marxových myšlienok upraviť

Na Marxove myšlienky nadväzovalo množstvo mysliteľov. Vzhľadom na jeho vplyv i tí, ktorí s ním úplne nesúhlasili sa s ním vyrovnávajú kriticky. Medzi najväčších Marxových kritikov patria Max Weber, Raymond Aron, Karl Raimund Popper a liberálni myslitelia.

Marxovo myslenie našlo nové uplatnenie napríklad v teóriách mysliteľov takzvanej frankfurtskej školy (Erich Fromm, Jürgen Habermas, Karl Grünberg, Theodor Adorno, Max Horkheimer, Herbert Marcuse).

Marxovo učenie je zdrojom, z ktorého obsahovo (Marxovo učenie o spoločnosti) či metodicky (Marxova dialektika) čerpalo a čerpá mnoho rozličných smerov 19. a 20. storočia: marxizmus, austromarxizmus, menševizmus, neomarxizmus, marxizmus-leninizmus, maoizmus, stalinizmus, leninizmus, trockizmus, anarchizmus, teológia revolúcie, eurokomunistické učenie, existencializmus, sociológia vedenia, filozofia človeka, filozofia vedy, frankfurtská škola, poznaňská škola, bratislavská škola, synkriticizmus.

Iné projekty upraviť

  •   Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Karl Marx
  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Karl Marx

Externé odkazy upraviť