Wikipédia

Mária Fiodorovna (Dagmar Dánska)

Mária Fiodorovna (rus. Мария Фёдоровна, * 26. november 1847 – † 13. október 1928) pred svadbou známa ako Dagmar Dánska bola v rokoch 1881 až 1894 ruskou cárovnou ako manželka ruského cára Alexandra III. Bola štvrtým dieťaťom a druhou dcérou dánskeho kráľa Kristiána IX. a kráľovnej Lujzy Hesensko-Kasselskej.

Mária Fiodorovna
ruská cárovná
Mária v roku 1885
Mária v roku 1885
Mária Fiodorovna, erb
Mária Fiodorovna, podpis
Panovanie
DynastiaGlücksburgovci
Panovanie13. marec 1881 – 1. november 1894
Korunovácia27. máj 1883
PredchodcaMária Alexandrovna
NástupcaAlexandra Fiodorovna
Biografické údaje
Pôvodné menoMarie Sophie Frederikke Dagmar
Narodenie26. november 1847
Kodaň, Dánsko
Úmrtie13. október 1928 (80 rokov)
Hvidøre House, Dánsko
PochovanieKatedrála v Roskilde
Katedrála svätého Petra a Pavla, Petrohrad
Rodina
Manžel
Potomstvo
OtecKristián IX.
MatkaLujza Hesensko-Kasselská
Odkazy
Spolupracuj na CommonsMária Fiodorovna
(multimediálne súbory na commons)

Máriin najstarší syn Mikuláš II., bol posledným ruským cárom. Vládol od 1. novembra 1894 až do svojej abdikácie 15. marca 1917. Mária žila 10 rokov po tom, čo boľševici v roku 1918 zabili jej syna Mikuláša a jeho najbližšiu rodinu.

Skorý život

upraviť
 
Žltý palác v Kodani, Dagmarin detský domov.

Marie Sophie Frederikke Dagmar sa narodila 26. novembra 1847 v Žltom paláci na Amaliegade 18, blízkosti komplexu Amalienborg v Kodani.[1] Bola štvrtým dieťaťom a druhou dcérou Kristiána Šlezvicko-Holštajnsko-Sondenburg-Glücksburského a Lujzy Hesensko-Kasselskej.[2] Bola pokrstená ako luteránka v Žltom paláci. Jej krstná matka bola dánska kráľovná Karolína Augusta.[3] Bola pomenovaná po svojej príbuznej Márii Hesensko-Kasselskej, kráľovnej vdovy ako aj po obľúbenej stredovekej dánskej kráľovnej Dagmar Českej. Keď vyrastala, bola známa ako Dagmar. Väčšinu svojho života bola známa ako Mária Fiodorovna, meno ktoré prijala, keď konvertovala na pravoslávie tesne pred sobášom s budúcim ruským cárom Alexandrom III. v roku 1866. V rámci svojej rodiny bola po celý život známa ako „Minnie“.[4]

 
Dagmar, Viliam, dánsky kráľ Kristián IX. a Alexandra v roku 1861.

V roku 1852 sa Dagmarin otec stal následníkom dánskeho trónu, najmä vďaka dedičským právam Dagmarinej matky Lujzy, ako netere kráľa Kristiána VIII. V roku 1853 mu bol udelený titul dánsky princ a on a jeho rodina dostali Bernstroffov palác, letný palác severne od Kodane. Rýchlo sa stal obľúbeným sídlom princeznej Lujzy a rodina tam často bývala. Deti vyrastali v úzkej rodine, v skromnom, ale šťastnom prostredí. Počas detstva Dagmar, mal jej otec len dôstojnícky plat a rodina žila pomerne jednoduchým životom podľa kráľovských noriem. Ich domácnosť mala len šesť zamestnancov a Dagmar a jej súrodenci sa počas detstva mohli prechádzať po uliciach Kodane, chodili na trhy a navštevovali kaviarne. Len veľmi zriedkavo sa zúčastňovali sa na slávnostných podujatiach a potom sa museli zo slávnostného oblečenia vyzliecť, aby neriskovali, že sa zašpinia. Dagmarini rodičia kládli dôraz na jednoduchú občiansku výchovu, ktorá kládla dôležitý dôraz na kráľovské povinnosti. Neskôr sa všetky deti stali známymi svojou ľahkou schopnosťou komunikovať s ľuďmi a zmyslom pre povinnosť.

 
Alexandra a Dagmar. Portrét od Elisabeth Jerichau Baumannovej.

Dagmar mala najbližšie ku svojej staršej sestre Alexandre a celý život k sebe udržiavali silné spojenie. Obe princezné zdieľali izbu v Žltom paláci a vyrastali spolu. Sestrám sa dostalo rovnakého vzdelania, aké sa považovalo vhodné pre dievčatá s vyššej triedy. Matka ich učila upratovaniu a učitelia ich naučili tancovať, hrať hudbu, maľovať, kresliť a hovoriť po francúzsky, anglicky a nemecky. Otec trval aj na to, aby sa učili gymnastiku a šport, čo bolo u dievčat nezvyčajné. Počas tejto výchovy mali Dagmar a Alexandra plavecké hodiny od švédskej priekopníčky ženského plávania Nancy Edbergovej.[5] Dagmar neskôr privítala Edbergovú v Rusku, kde si prišla pre kráľovské štipendium, aby mohla viesť hodiny plávania pre ženy. Dagmar bola popisovaná ako živá, inteligentná, milá, no menej krásna ako Alexandra a lepšia v maľovaní a kreslení ako jej sestry, ktoré boli naopak talentovanejšie na hudbu.

Po smrti kráľa Frederika VII. v roku 1863 sa Dagmarin otec stal kráľom Dánska, keď mala 16 rokov.[3] Vďaka skvelým manželským zväzkom svojich detí sa stal známym jej otec ako „svokor Európy“. Najstarší brat Dagmar by nastúpil na trón ako Frederik VIII. (jeho syn sa stal nórskym kráľom Haakonom VII.). Jej staršia a obľúbená sestra Alexandra sa v marci 1863 za Alberta Eduarda, princa z Walesu (budúceho britského kráľa Eduarda VII.) Alexandra bola aj matkou britského kráľa Juraja V. Toto príbuzenstvo pomáha vysvetliť, prečo bola medzi ich synmi Mikulášom II. a Jurajom V. V priebehu niekoľkých mesiacov po svadbe Alexandry bol Dagmarin druhý brat Viliam zvolený za gréckeho kráľa Juraja I. Jej mladšia sestra bola Thyra, vojvodkyňa z Cumberlandu. Mala aj ďalšieho brata Valdemara.

Zásnuby a manželstvo

upraviť

Prvé zásnuby

upraviť
 
Portrét mladej princeznej Dagmar so svojím psom v 60. rokoch 19. storočia od Andreasa Hermana Hunæusa.

Koncom roku 1863 bola Dagmar ako dcéra a sestra kráľov Dánska a Grécka a švagriná princa z Walesu považovaná za jednu z najžiadanejších princezien v Európe. Dostala ponuku od korunného princa Talianska Umberta, ale zdráhala zaňho vydať, pretože sa jej zdal neatraktívny. Jej matka sa tiež zdráhala podporovať takéto manželstvo, pretože videla väčšie postavenie v perspektíve, keď sa Dagmar vydá ruskej cárskej rodiny Romanovcov.[6] V dôsledku vzostupu slavianofilstva v Ruskej ríši hľadal ruský cár Alexander II. nevestu pre svojho dediča Mikuláša Alexandroviča, v krajinách iných ako nemecké štáty, ktoré tradične poskytovali cárovné. Dagmar bola jednou z kandidátok a už v roku 1860 sa cár po prvý raz spýtal na možné zasnúbenie. Medzi oboma rodinami už existovalo rodinné spojenie, pretože Dagmarin strýko bol ženatý s cárovou sestrou.

 
Dagmar a cárovič Mikuláš prezývaný „Nixa“.

V roku 1864 ruská cárovná Mária Alexandrovna oznámila, že jej syn navštívi Dánsko a počas leta Mikuláš prezývaný „Nixa“, ako ho v jeho rodine volali dorazil do paláca Fredensborg, kde bývala dánska kráľovská rodina. Mikuláš sa s Dagmar nikdy nestretol, ale niekoľko rokov zbieral jej fotografie a obe rodiny chceli, aby medzi nimi bolo uzavreté manželstvo. Keď sa stretli, Dagmar a Mikuláš boli vzájomne priťahovaní a Mikuláš napísal svojej matke:

Prišiel som sem ako v horúčke. Neviem vám opísať, čo ma zastihlo, keď sme sa priblížili k Fredensborgu a ja som konečne uvidel milú Dagmar. Ako to môžem opísať? Je taká krásna, priama, inteligentná, skúsená a predsa hanblivá zároveň. V skutočnosti je ešte krajšia ako na obrázkoch, ktoré sme doteraz videli.

Po návrate do Ruska, aby získal otcov súhlas na sobáš, Mikuláš požiadal Dagmar v záhradách Bernstroffovho paláca a dostal áno.[7] Zasnúbenie bolo oznámené v ten istý deň.[3] Jej budúca svokra Mária Alexandrovna jej darovala šesťpramenný perlový náhrdelník a od Mikuláša diamantový náramok.[8] Zásnubné dary, ktoré dostala od svojich budúcich svokrovcov 1,5 milióna rubľov.[9]

Zásnuby boli obľúbené v oboch krajinách a zároveň zabezpečili dánskej kráľovskej rodine ešte lepšie spojenia. K zásnubám došlo počas druhej šlezvickej vojny medzi Dánskom a Pruskom a Rakúskom a počas mierových rokovaní v októbri 1864 Dagmar neúspešne požiadala Alexandra II. o pomoc pre Dánsko nad sporným územím Šlezvicka-Holštajnska. V liste ho požiadala: „Použi svoju silu na zmiernenie strašných podmienok, ktoré Nemci brutálne prinútili otca prijať... smutná situácia mojej vlasti, ktorá mi sťažuje srdce, ma inšpirovala obrátiť sa tebe.“[8] Predpokladá sa, že to urobila so súhlasom svojich rodičov, ale nie je jasné či to bolo na ich žiadosť. Jej list bol márny, no od tej chvíle sa stala známou svojimi protipruskými názormi.

 
Smrteľná posteľ cároviča Mikuláša.

Ako Mikuláš ďalej pokračoval v ceste do Florencie. Dagmar a Mikuláš si vymieňali denné milostné listy. Keď ochorel, Mikuláš posielal menej listov a Dagmar sa ho uštipačne spýtala, či sa nezaľúbil do „tmavookej Talianky“.[10] V apríli Mikuláš vážne ochorel na mozgovú meningitídu. Alexander II. poslal Dagmar telegram: „Mikuláš prijal posledné obrady. Modlite sa za nás a príďte, ak môžete.“[10] Dňa 22. apríla 1865 Mikuláš zomrel v Nice za prítomnosti rodičov, bratov a Dagmar. Jeho posledným želaním bolo, aby sa Dagmar vydala za jeho mladšieho brata Alexandra.

Dagmar bola z Mikulášovej smrti zdrvená. Mikulášovi rodičia sa ju snažili „odtiahnuť princeznú Dagmar od mŕtvoly a vyniesť ju.“[11] Po návrate do vlasti mala stále zlomené srdce, že sa jej príbuzní obávali o jej zdravie. Už sa citovo pripútala k Rusku a často myslela na obrovskú odľahlú krajinu, ktorá mala byť jej domovom. Mnohí s Dagmar súcitili. Mária Adelaida z Cambridge napísala o „smútku úbohej, drahej Minny a o nešťastí, ktoré postihlo jej mladý život.“[11] Kráľovná Viktória napísala „aké hrozné je pre úbohú Dagmar.“ [11]

Druhé zasnúbenie a manželstvo

upraviť
 
Dagmar a jej druhý snúbenec cárovič Alexander.

Alexander II. a Mária Alexandrovna si Dagmar obľúbili a chceli, aby sa vydala za ich druhého syna a nového dediča cároviča Alexandra. V láskyplnom liste Alexander II. povedal Dagmar, že dúfa, že sa stále považuje za člena ich rodiny.[12] Mária Alexandrovna sa snažila presvedčiť Lujzu Hesensko-Kasselská, aby Dagmar okamžite poslala do Ruska, no Lujza trvala na tom, že Dagmar si musí „posilniť nervy a vyhnúť sa emocionálnym rozrušeniam.“[13] Dagmar, ktorá úprimne smútila za Mikulášom a Alexander, ktorý bol zamilovaný do dvornej dámy jeho matky Márie Merščerskej a pokúsil sa vzdať svojho titulu cároviča Ruska, aby sa s ňou oženil. Alexander sa však pod tlakom rodičov rozhodol odísť do Dánska.[14]

V júni 1866 prišiel do Kodane cárovič Alexander so svojimi bratmi veľkovojvodom Vladimírom a veľkovojvodom Alexejom. Pri prezeraní fotografie Mikuláša[15] sa Alexander spýtal Dagmar či „by ho mohla milovať po tom, čo milovala Nixu, ktorému boli obaja oddaní.“[9] Odpovedala, že nemôže milovať nikoho okrem neho, pretože bol tak blízko ku svojmu bratovi. Alexander si spomenul, že „obaja sme sa rozplakali a povedal som jej, že môj drahý Nixa nám v tejto situácii veľmi pomohol a že sa teraz, samozrejme, modlí za naše šťastie.“[9] Dňa 17. júna ju požiadal o ruku počas pikniku na pláži Hellebæk pri pobreží úžiny Öresund neďaleko Elsinore a dostal áno.[16] Zásnuby boli oznámené 23. júna v paláci Fredensborg.[3] Dagmar a Alexander rýchlo prijali zásnuby a ich svadbu a boli opísaní ako skutočne nadšení.

 
Svadobná delegácia v dánskom prístave.

V čase, ktorý predchádzal Dagmarinmu odchodu do Ruska, sa v Kodani konalo mnoho slávností. 22. septembra 1866 opustila Kodaň na palube dánskej kráľovskej jachty Slesvig v sprievode obrnenej fregaty Peder Skram a v sprievode svojho brata, dánskeho korunného princa Frederika. Hans Christian Andersen, ktorý býval často pozývaný, aby rozprával príbehy Dagmar a jej súrodencom, bol medzi davom, ktorý sa hrnul na nábrežie, aby ju odprevadil.[17] Spisovateľ si vo svojom denníku poznamenal: „Včera, keď prechádzala okolo, zastavila sa a chytila ​​ma za ruku. Oči som mal plné sĺz. Aké úbohé dieťa! Ó, Pane, buď láskavý a milosrdný. Hovoria, že v Petrohrade je skvelý dvor a cárska rodina je stále milá, mieri do neznámej krajiny, kde sú ľudia iní a náboženstvo je iné a kde nebude mať pri sebe nikoho zo svojich bývalých známych.“

 
Fregata Peder Skram, ktorá sprevádzala Dagmar do Ruska.

Dagmar v Kronštadte srdečne privítal cárov brat Konštantín Nikolajevič a odprevadil ju do Petrohradu, kde ju 24. septembra privítala budúca svokra a švagriná. Počasie v tento septembrový deň bolo takmer letné s teplotami nad 20 stupňov, čo v uvítacej básni o príchode Dagmar poznamenal básnik Fiodor Ivanovič Ťutčev: „Obloha je svetlomodrá.“[18] Dňa 29. septembra slávnostne vstúpila do Petrohradu oblečená v ruskom národnom kroji v modrej a zlatej farbe a cestovala s cárovnou do Zimného paláca, kde ju na balkóne predstavili ruskej verejnosti. Katarína Radziwiłłová opísala túto príležitosť: „Málokedy bola zahraničná princezná privítaná s takým nadšením... od chvíle, keď vkročila na ruskú pôdu, dokázala si získať všetky srdcia. Jej úsmev, rozkošný spôsob, akým sa klaňala davom..., okamžite položili základy popularity.“[19]

 
Svadba Alexandra a Márie Fiodorovny od Mihály Zichy z roku 1866.

V nasledujúcich týždňoch sa Dagmar vzdelávala o ruskej dvornej etikete. Na pravoslávie konvertovala 24. septembra 1866 a stala sa ruskou veľkovojvodkyňou Máriou Fiodorovnou. Na ruskom dvore, kde bola francúzština prakticky prvým jazykom ju často volali Marie. Honosná svadba sa konala 9. novembra 1866 v cárskej kaplnke Zimného paláca v Petrohrade. Finančné obmedzenia neumožnili jej rodičom sa zúčastniť a namiesto nich tam poslali jej brata, dánskeho korunného princa Frederika. Jej švagor, princ z Walesu, tiež cestoval do Petrohradu na obrad. Jej sestra, princezná z Walesu sa nemohla zúčastniť svadby kvôli tehotenstvu.[20] Po svadobnej noci si Alexander zapísal do denníka: „Vyzul som si papuče a strieborným vyšívaným županom a cítil som vedľa seba telo svojej milovanej... Ako som sa vtedy cítil, tu nechcem opisovať Potom sme sa ešte dlho rozprávali.“[21]

 
Aničkovský palác v roku 1862.

Po mnohých svadobných oslavách sa novomanželia presťahovali do Aničkovského paláca v Petrohrade, kde žili 15 rokov, keď netrávili letnú dovolenku v letnej vile Livadia na Kryme. Napriek tomu, že sa ich vzťah začal za takých zvláštnych okolností, mali Mária a Alexander mimoriadne šťastné manželstvo a počas takmer 30 rokov manželstva si manželia zachovali úprimnú oddanosť. Bola všeobecne uznávaná ako „jediná osoba na svete, do ktorej autokrat všetkých Rusov vkladá skutočnú dôveru. Vo svoju nežnú manželku má neobmedzenú dôveru.“[22] Kráľovná Viktória napriek svojim protiruským názorom napísala o manželstve Márie a Alexandra priaznivo. Napísala, že „Mária vyzerá celkom šťastne a spokojne so svojím tučným, dobromyseľným manželom, ktorý sa k nej zdá byť oveľa pozornejší a láskavejší, ako by si človek myslel....Myslím si, že sú veľmi domáci, šťastní a pripútaní ku každému. je z neho veľmi dobrý manžel.“[23]

 
Mária Fiodorovna so svojím synom Mikulášom.

18. mája 1868 Mária porodila ich najstaršie dieťa, syna Mikuláša, budúceho ruského cára Mikuláša II. v Alexandrovskom paláci v Carskoje Selo južne od Petrohradu. Vtedajší cárovič Alexander si zaznamenal vo svojom denníku:

Okolo 12.30 prišla manželka do spálne a ľahla si na gauč, kde bolo všetko pripravené. Bolesti boli čoraz silnejšie a Minny veľmi trpela. Papa ... mi celý čas pomáhal držať môjho miláčika. Napokon o 2.30 prišla posledná minúta a zrazu všetko jej trápenie ustalo. Boh nám poslal syna, ktorému sme dali meno Mikuláš. Aká to bola radosť! Nie je možné si to predstaviť. Vyskočil som, aby som objal svoju drahú manželku a ona sa okamžite rozveselila a bola strašne šťastná. Plakal som ako dieťa, ale zrazu sa moje srdce rozjasnilo a rozveselilo.[24]

Pri narodení prvého dieťaťa Alexandra a Márie bola celá cárska rodina. Mária napísala svojej matke:

Cár ma držal za jednu ruku, môj Saša za druhú.[25]

Jej ďalší syn, Alexander, narodený v roku 1869, zomrel na meningitídu. Mária porodila Alexandrovi ďalšie štyri deti, ktoré dosiahli dospelosť: Juraj (* 1871), Xénia (* 1875), Michal (* 1878) a Oľga (* 1882). Mária zbožňovala svojich synov a bola k ním veľmi majetnícka. S dcérami mala vzdialenejší vzťah. Jej najobľúbenejším synom bol Juraj a Oľga a Michal mali bližšie ku svojmu otcovi.[26] K Jurajovi bola zhovievavá a nikdy ho nezniesla trestať za jeho žarty. Jej dcéra Oľga si spomenula, že „matka mala pre neho veľkú slabosť.“[26]

Manželka cároviča

upraviť

Keďže jej svokra, Mária Alexandrovna mala podlomené zdravie a zo zdravotných dôvodov trávila dlhé obdobia v zahraničí, Mária Fiodorovna musela často plniť úlohy prvej dámy dvora. Nemala najlepšie podmienky na to, aby sa v Rusku stala populárnou, pretože väčšine Rusov sa nepáčilo, že sa vydala za Alexandra po tom, čo bola zasnúbená s jeho bratom. Rýchlo však prekonala túto prekážku a stala sa milovanou ruskou verejnosťou, popularitu, ktorú nikdy nestratila. Na začiatku si stanovila za prioritu naučiť sa ruštinu a pokúsiť sa porozumieť ruskému ľudu. Barónka Editha von Rahden napísala, že „Ona vytvára skutočné, vrúcne sympatie ku krajine, ktorá ju prijíma s takým nadšením.“ [27] V roku 1876 ona a jej manžel navštívili Helsinki a boli privítaní ováciami, z ktorých väčšina bola „nasmerovaná na manželku dediča zjavného.“[27]

Mária len zriedka zasahovala do politiky, svoj čas a energiu radšej venovala rodine, charite a sociálnejšej stránke svojho postavenia. Videla tiež študentské protesty v Kyjeve a Petrohrade, a keď polícia mlátila študentov, ktorí povzbudzovali Máriu Fiodorovnu, na čo povedala: „Boli celkom lojálni, fandili mi. Prečo si polícia dovoľuje, aby s nimi zaobchádzala tak brutálne?“[28] Jej jedinou výnimkou z oficiálnej politiky boli jej militantné protinemecké postoje z dôvodu anexie Šlezvicko-Holštajnska Pruskom v roku 1864. K tomuto mala podobný postoj ako jej sestra Alexandra. Alexander Gorčakov o tomto názore povedal, že „našou vierou je, že Nemecko nezabudne, že tak v Rusku, ako aj v Anglicku dánska princezná má nohu na tróne.“[19]

Mária tiež zariadila sobáš medzi svojim bratom, gréckym kráľom Jurajom I. a ruskou veľkovojvodkyňou Oľgou Konštantínovnou.[29] Keď Juraj v roku 1867 navštívil Petrohrad, Mária vymyslela, že Juraj bude tráviť čas s Oľgou. O vhodnosti svojho brata presvedčila aj Oľginých rodičov. Jej otec, dánsky kráľ Kristián IX. ju v liste pochválil za prefíkané usporiadanie manželstva: „Kde na svete si sa, malý nezbedník, naučil tak dobre intrigovať, keď si tvrdo pracoval na svojom strýkovi a tete, ktorí boli predtým rozhodne proti zásnubám tohto druhu.“[30]

Máriin vzťah s jej svokrom Alexandrom II. sa zhoršil, pretože neprijala jeho druhé manželstvo s Katarínou Dolgorukovou. Odmietla svojim deťom navštíviť druhú manželku ich starého otca a jeho legitimizovaných bastardov, čo vyvolalo cárov hnev. Zdôverila sa Sofii Tolstej, že „medzi mnou a panovníkom došlo k vážnym scénam spôsobeným mojím odmietnutím pustiť k nemu svoje deti.“[31] Na recepcii v Zimnom paláci vo februári roku 1881 odmietla pobozkať Katarínu a dala Kataríne iba ruku.[32] Alexander II. bol zúrivý a pokarhal svoju nevestu: „Saša je dobrý syn, ale ty nemáš srdce.“[33]

V roku 1873 sa Mária, Alexander a ich dvaja najstarší synovia vydali na cestu do Spojeného kráľovstva. Cársky pár a ich deti sa zabávali v Marlborough House, ktorí vlastnili princ z Walesu a princezná z Walesu, Máriina sestra. Sestry Mária a Alexandra potešili londýnsku spoločnosť tým, že sa na spoločenských stretnutiach obliekali rovnako.[34] Nasledujúci rok Mária a Alexander privítali princa a princeznú z Walesu v Petrohrade, ktorí prišli na svadbu princovho mladšieho brata Alfréda s Máriou Alexandrovnou, dcérou cára Alexandra II.[35]

Ruská cárovná

upraviť
 
Mária Fiodorovna kľačí pri smrteľnej posteli Alexandra II.

Ráno 13. marca 1881 bol Máriin svokor Alexander II. zabitý bombovým útokom, ktorý vykonala revolučná socialistická politická organizácia Narodnaja Volja, keď sa vracal z vojenskej prehliadky do Zimného paláca. Druhá z dvoch bômb mu rozmliaždila nohu a Mária vo svojom denníku opísala, ako zraneného, ale žijúceho cára odviezli do paláca: „Strašne mu rozdrvil nohy a roztrhol ho až po koleno; s polovicou topánok na pravej nohe a len chodidlom zostávajúcim na ľavej.“[36] Alexander II. zomrel na stratu krvi o niekoľko hodín neskôr. Po hroznej smrti svojho svokra sa bála o bezpečnosť svojho manžela. Vo svojom denníku si napísala: „Naše najšťastnejšie a najpokojnejšie časy sú už za nami. Môj pokoj a pokoj sú preč, zatiaľ sa budem môcť báť len o Sašu.“[37] Jej obľúbená sestra, princezná z Walesu a švagor princ z Walesu, zostali niekoľko týždňov v Rusku po pohrebe.

 
Strieborný pozlátený tanier na oslavu korunovácie cára Alexandra III. a Márie Fiodorovny.

27. mája 1883 boli Alexander a Mária korunovaní v Katedrále Zosnutia presvätej Bohorodičky v moskovskom kremli v Moskve. Tesne pred korunováciou bolo odhalené veľké sprisahanie, ktoré oslavu zatienilo. Napriek tomu sa na nádhernom ceremoniáli zúčastnilo viac ako 8000 hostí. Kvôli mnohým hrozbám voči Márii a Alexandrovi, šéf bezpečnostnej polície, generál Čerevin, krátko po korunovácii naliehal na cára a jeho rodinu, aby sa presťahovali do Gatčinského paláca, ktorý bol 50 kilometrov od Petrohradu. Obrovský palác ma 900 izieb a dala ho postaviť ruská cárovná Katarína Veľká. Romanovci poslúchli radu. Mária a Alexander III. a práve tu vyrástlo ich 5 detí, ktoré prežili. Alexander a Mária pod prísnou strážou pravidelne cestovali z Gatčiny do Petrohradu, aby sa zúčastnili oficiálnych podujatí, pričom pri pobyte v Zimnom paláci používali Aničkovský palác.

 
Mária v roku 1886.

Mária bola všeobecne milovaná cárovná. Cecília Meklenbursko-Schwerinská napísala, že Máriino „postavenie, jej výrazná a energická osobnosť a inteligencia, ktorá jej žiarila v tvári, z nej urobili dokonalú postavu kráľovnej. V Rusku bola mimoriadne obľúbená a každý ju mal. dôveru v ňu a bola skutočnou matkou pre svoj ľud.“[38]

Mária bola aktívna vo filantropickej činnosti. Jej manžel ju nazval „Anjelom strážnym Ruska.“[22] Ako cárovná prevzala záštitu nad inštitúciami cárovnej Márie, ktoré viedla jej svokra. Táto inštitúcia zahŕňala 450 charitatívnych zariadení.[22] V roku 1882 založila mnoho škôl s názvom Máriine školy, ktoré mali poskytnúť mladým dievčatám základné vzdelanie.[22] Bola patrónkou ruského Červeného kríža.[22] Počas epidémie cholery koncom 70. rokov 19. storročia navštevovala chorých v nemocniciach.[26]

 
Mária Fiodorovna v roku 1890.

Mária bola šéfkou sociálnej scény. Milovala tanec na plesoch vyššej spoločnosti a stala sa populárnou spoločenskou osobnosťou a hostiteľkou cárskych plesov Gatčine. Jej dcéra Oľga poznamenala: „Život na dvore musel bežať nádherne a moja matka tam hrala svoju úlohu bez jediného chybného kroku.“[19] Súčasník o jej úspechu poznamenal: „Z dlhej galérie cárov, ktorí sedeli v Kremli alebo chodili v Zimnom paláci, bola Mária Fiodorovna snáď najskvelejšia.“[19] Alexander sa rád pripájal k hudobníkom, hoci ich posielal jedného po druhom. Keď sa tak stalo, Mária vedela, že párty sa skončila.[39]

Ako manželka cároviča a cárovná mala Mária Fiodorovna niečo ako rivalitu s populárnou veľkovojvodkyňou Máriou Pavlovnou, manželkou jej švagra Vladimíra. Táto rivalita odzrkadľovala tú, ktorú zdieľali ich manželia a slúžila na prehĺbenie roztržky v rodine.[40] Mária Fiodorovna vedela lepšie kritizovať Máriu Pavlovnu na verejnosti[40] a označovala ju štipľavým prídomkom ako „cárovná Vladimíra.“[41]

 
Alexander a Mária v Dánsku v roku 1893.

Takmer každé leto Mária, Alexander a ich deti každoročne podnikali výlet do Dánska, kde jej rodičia, kráľ Kristián IX. a kráľovná Lujza organizovali rodinné stretnutia. Máriin brat Juraj I. a jeho manželka Oľga prišli z Atén so svojimi deťmi a princezná z Walesu, často bez manžela prišla z niektorými svojimi deťmi so Spojeného kráľovstva. Na rozdiel od prísnej bezpečnosti v Rusku si cár, cárovná užívali relatívnu slobodu, ktorí si mohli užívať v Bernstorffe a Fredensborgu. Každoročné rodinné stretnutia v Dánsku boli v Európe považované za podozrivé, pričom mnohí predpokladali, že tajne diskutovali o štátnych záležitostiach. Otto von Bismarck prezýval Fredensborg ako „Európska šepkajúca galéria“[19] a obvinil kráľovnú Lujzu zo sprisahania proti nemu so svojimi deťmi. Mária mala dobrý vzťah s väčšinou svojich súrodencov a ich rodín a bola často bola sprostredkovateľkou medzi nimi a cárom. Slovami jej dcéry Oľgy: „Ukázala sa mimoriadne taktná so svojimi svokrovcami, čo nebola ľahká úloha.“[19]

Počas vlády cára Alexandra III. sa odporcovia monarchie rýchlo stratili nad zemou. Skupina študentov plánovala zavraždiť Alexandra III. na šieste výročie úmrtia jeho otca v Katedrále svätého Petra a Pavla v Petrohrade. Páchatelia napchali vydlabané knihy dynamitom, ktoré mali hodiť na cára, keď dorazí do katedrály. Ruská tajná polícia však sprisahanie odhalila skôr ako sa stihlo uskutočniť. V roku 1887 bolo obesených za to 5 študentov, medzi ktorými bol Alexander Uljanov, starší brat Vladimira Iľjiča Lenina.

 
Cárska rodina rok pred smrťou Alexandra III. Zľava doprava: Cárovič Mikuláš, veľkovojvoda Juraj, cárovná Mária Fiodorovna, veľkovojvodkyňa Oľga, veľkovojvodkyňa Xénia, veľkovojvoda Michal, cár Alexander III.

Na jeseň roku 1888 sa vykoľajil cársky vlak v Borki. Mária bola v tom čase v jedálenskom voze. Vlak sa skĺzol po násype, čo spôsobilo, že sa strecha jedálenského voza takmer na nich prepadla.

Keď Máriina sestra Alexandra v júli 1894 navštívila Gatčinu, bola prekvapená ako jej švagor Alexander III. zoslabol. V tom čase už Mária vedela, že je chorý. Teraz Mária obrátila svoju pozornosť na Mikuláša, následníka ruského trónu, pretože od neho závisela jej osobná budúcnosť a budúcnosť celej dynastie.

Mikuláš už dlho túžil po svadbe s Alix Hesenskou, obľúbenou vnučkou kráľovnej Viktórie. Napriek tomu, že bola ich krstným dieťaťom, svadbu neschválil Alexander III. ani Mária. Mikuláš situáciu zhrnul: „Chcem sa pohnúť jedným smerom a je jasné, že mama si želá, aby som sa pohol iným smerom – mojím snom je jedného dňa si vziať Alix.“[42] Márii a Alexandrovi sa zdala plachá a trochu zvláštna. Obávali sa tiež, že mladá Alix nemá správny charakter na to, aby sa stala ruskou cárovnou. Mikulášovi rodičia poznali Alix ako dieťa a mali dojem, že je hysterická a nevyrovnaná, čo mohlo byť spôsobené stratou jej matky a mladšej sestry Márie na záškrt, keď mala iba 6 rokov.[42] Až keď sa zdravie Alexandra III. začalo zhoršovať, neochotne povolili Mikulášovi, aby požiadal Alix o ruku.

Cárovná vdova

upraviť
 
Cár Mikuláš II. a Mária Fiodorovna v roku 1896.

Alexander III. zomrel 1. novembra 1894 vo veku iba 49 rokov v Livadii na Kryme. Mária si vo svojom denníku poznamenala: „Som úplne zlomená a skľúčená, ale keď som videla ten blažený úsmev a pokoj v jeho tvári, ktorý prišiel potom, dodalo mi to silu.“[43] O dva dni neskôr, princ a princezná z Walesu dorazili do Livadie z Londýna. Zatiaľ čo princ z Walesu sa zapojil do príprav pohrebu, princezná z Walesu trávila čas utešovaním smútiacej Márie, s ktorou sa aj pred spánkom pri posteli modlila.[44] Narodeniny Márie Fiodorovny boli týždeň po pohrebe, a keďže to bol deň, kedy sa mohol dvorný smútok trochu uvoľniť, Mikuláš tento deň využil na to, aby sa oženil s Alix Hesenskou, ktorá prijala meno Alexandra Fiodorovna.[45]

Ako cárovná vdova bola Mária oveľa populárnejšia ako Mikuláš a Alexandra. Počas korunovácie jej syna v máji 1896 prišli ona, Mikuláš a Alexandra v samostatných vozoch. Privítali ju „takmer ohlušujúcim“ potleskom.“[46] Hosťujúca spisovateľka Kate Koolová poznamenala, že „vyvolala u ľudí viac fandenia ako jej syn. Ľudia mali trinásť rokov na to, aby poznali túto ženu a naučili sa ju veľmi milovať.“[46] Richard Harding-Davis, americký novinár bol prekvapený, že bola „bola vítaná hlasnejšie ako cisár alebo cárovná.“[46] Keď sa po smrti Alexandra III. utiahla do ústrania, Mária opäť zaujala lepší pohľad na budúcnosť. „Všetko bude v poriadku“, ako povedala. Mária naďalej žila v Aničkovskom paláci v Petrohrade a v Gatčinskom paláci.

Keď bol pre Mikuláša II. v čase jeho korunovácie skonštruovaný nový cársky vlak, zložený z áut, ktoré prežili katastrofu v Borki a niekoľkých štandardných áut boli prevedené na osobné použitie cárovnej vdovy.[47]

Počas prvých rokov vlády svojho syna Mária často pôsobila ako politická poradkyňa cára. Cár Mikuláš II., neistý o svojich vlastných schopnostiach a vedomý si jej súvislostí a vedomostí, často ministrom hovoril, že sa jej spýta na radu predtým, ako urobí rozhodnutie, a ministri to niekedy sami navrhli. Bolo to údajne na jej radu, že Mikuláš spočiatku ponechal ministrov svojho otca.[19] Mária sama odhadovala, že jej syn je slabej povahy a že je lepšie, keď ho ovplyvňuje ona, ako niekto horší. Jej dcéra Oľga o jej vplyve poznamenala: „Nikdy predtým neprejavila najmenší záujem... teraz cítila, že je to jej povinnosť. Jej osobnosť bola magnetická a jej chuť do aktivity bola neuveriteľná. Mala prsty na každom vzdelávacom pulze v ríši. Svoje sekretárky by rozdrvila, no nešetrila sa, ani keď sa vo výbore nudila, nikdy nevyzerala nudne, a predovšetkým svojím taktom.“[19] Po smrti svojho manžela sa Mária presvedčila, že Rusko potrebuje reformy, aby sa vyhlo revolúcii.[19] Podľa dvorana Paula Benckendorffa došlo k scéne, keď Mária požiadala svojho syna, aby nevymenoval konzervatívca Viktora von Wahla za ministra vnútra: „počas ktorej sa vdova cárovná takmer vrhla na cárove kolená. Prosila ho, aby toto stretnutie nerobil a vybral niekoho, kto by mohol urobiť ústupky. Povedala, že ak Mikuláš nebude súhlasiť, odíde do Dánska a bezo mňa ti nechajú hlavu.“[19] Mikuláš vymenoval svojho favorizovaného kandidáta a ona údajne povedala svojmu obľúbenému kandidátovi, liberálnemu reformistovi Pjotrovi Sviatopolkovi-Mirskému, aby to prijal, slovami: „Musíte splniť želanie môjho syna; ak to urobíte, dám vám pusu.“[19] Po narodení syna cárovi v tom istom roku však Mikuláš II. nahradil svoju matku ako politickú dôverníčku a poradkyňu svojou manželkou cárovnou Alexandrou.[19]

Manžel Iriny Alexandrovny, vnučky Márie Felix Jusupov, poznamenal, že mala veľký vplyv na rodinu Romanovcov. Sergej Witte ocenil jej takt a diplomatické schopnosti. Napriek svojmu spoločenskému taktu si však dobre nevychádzala so svojou nevestou, cárovnou Alexandrou, ktorú považovala za zodpovednú za mnohé strasti, ktoré postihli jej syna Mikuláša a Ruskú ríšu. Mária bola však zhrozená nad Alexandrinou neschopnosťou získať si priazeň verejnosti a tiež tým, že až po desiatich rokoch po svadbe priviedla na svet následníka ruského trónu, Alexeja Nikolajeviča a jej deti pred ním boli len štyri dcéry. Skutočnosť, že zvyk ruského cárskeho dvora diktoval, že cárovná vdova mala prednosť pred cárovnou, v kombinácii s majetníckym vzťahom, ktorý mala Mária k svojim synom a jej žiarlivosť na cárovnú Alexandru len vystupňovali napätie medzi Máriou a Alexandrou.[48] Sophie Buxhoevedenová o tomto konflikte poznamenala: „Bez toho, že by sa skutočne stretli, sa zdalo, že si v podstate nedokázali... navzájom porozumieť.“[19] Jej dcéra Oľga poznamenala: „Snažili sa pochopiť jeden druhého a zlyhali. Boli úplne odlišní v charakter, zvyky a rozhľad.“[19] Mária bola dobrá tanečnica so schopnosťou zavďačiť sa ľuďom, kým Alexandra bola inteligentná a krásna, ale bola veľmi hanblivá a pred ruským ľudom sa uzatvárala.

 
Alexander III. a cárovná Mária v kruhu rodiny na verande ich domu v Langinkoski v Kotke vo Fínsku.

Na prelome 19. a 20. storočia Mária trávila čoraz viac času v zahraničí. V roku 1906, po smrti Máriinho otca, kráľa Kristiána IX. si kúpila so svojou sestrou Alexandrou, teraz kráľovnou Spojeného kráľovstva, vilu Hvidøre. Nasledujúci rok umožnila zmena politických okolností privítať Máriu Fiodorovnu v Anglicku kráľom Eduardom VII. a kráľovnou Alexandrou, čo bola prvá návšteva Márie v Anglicku od roku 1873.[49] Po návšteve začiatkom roku 1908 bola Mária Fiodorovna prítomná u svojho brata, návšteva švagra a sestry v Rusku. O necelé dva roky bola Mária Fiodorovna opäť v Anglicku, ale kvôli pohrebu svojho švagra Eduarda VII v máji roku 1910. Mária Fiodorovna sa neúspešne pokúsila dosiahnuť, aby si jej sestra, teraz kráľovná matka Alexandra, nárokovala prednosť pred svojou nevestou, kráľovnou Máriou.[50]

 
Mária Fiodorovna (vľavo) so sestrou Alexandrou s neterou Máriou Grécko-Dánskou v roku 1893.
 
Cárovná vdova Mária Fiodorovna (vpravo) so svojou sestrou, kráľovnou Alexandrou (v strede) a jej neterou, princeznou Viktóriou.

Cárovná Mária Fiodorovna bola tiež priateľkou Fínska. Počas rusifikácie Fínska sa snažila, aby jej syn zastavil obmedzovanie autonómie veľkovojvodstva a odvolal nepopulárneho generálneho guvernéra Nikolaja Ivanoviča Bobrikova z Fínska na inú pozíciu v samotnom Rusku. Na začiatku prvej svetovej vojny, cárovná vdova, ktorá cestovala svojím špeciálnym vlakom cez Fínsko do Petrohradu, vyjadrila svoj pretrvávajúci nesúhlas s rusifikáciou Fínska, tým že nechala orchester uvítacieho výboru hrať Björneborgarnas march, ktoré v tom čase boli pod výslovným zákazom Franza Alberta Seyna, generálneho guvernéra Fínska.

V roku 1899 zomrel na Kaukaze druhý syn Juraj na tuberkulózu. Počas pohrebu zachovala pokoj, ale na konci bohoslužby utiekla z kostola s cylindrom svojho syna, ktorý bol na rakve a so vzlykaním išla do koča.[51]

V roku 1901 Mária dohodla Oľgin katastrofálny sobáš s vojvodom Petrom Oldenburským.[52] Mikuláš roky odmietal dať svojej nešťastnej sestre rozvod a ustúpil až v roku 1916 uprostred vojny. Keď sa Oľga pokúsila uzavrieť morganatický sobáš s Nikolajom Kulikovským, Mária Fiodorovna a cár sa ju pokúsili odradiť, napriek tomu príliš vehementne neprotestovali.[53] Mária Fiodorovna bola skutočne jednou z mála osôb, ktoré sa zúčastnili svadby v novembri 1916.[53]

V roku 1912 Mária čelila problémom so svojím synom Michalom, keď sa tajne oženil so svojou milenkou, čo pobúrilo Máriu aj Mikuláša.[54]

Mária Fiodorovna nemala rada Rasputina a neúspešne sa snažila presvedčiť Mikuláša a Alexandru, aby ho poslali preč. Rasputina považovala za nebezpečného šarlatána a bola zúfalá z Alexandrinej posadnutosti „bláznivými, špinavými, náboženskými fanatikmi.“[55] Bola znepokojená tým, že Rasputinove aktivity poškodili prestíž cárskej rodiny a požiadala Mikuláša a Alexandru, aby ho poslali preč. Mikuláš zostal ticho a Alexandra to odmietla. Mária uznala, že cárovná je skutočným regentom a že jej chýba aj spôsobilosť na takúto pozíciu. Mária povedala: „Moja úbohá nevesta nevníma, že ničí dynastiu i seba. Úprimne verí v svätosť dobrodruha, a my sme bezmocní odvrátiť nešťastie, ktoré určite príde.“[19] Keď cár vo februári roku 1914 na radu Alexandry odvolal ministra Vladimíra Nikolajeviča Kokovcova. Mária to opäť vyčítala Mikulášovi a ešte viac sa utvrdila v tom, že Alexandra je skutočnou vládkyňou Ruska a Alexandra povedala Kokovcovi: „Moja svokra ma nemá rada; myslí si, že žiarlim na jej moc. Nevníma, že mojou jedinou túžbou je vidieť môjho syna šťastného. Vidím však, že sa k nejakej katastrofe blížime a cár nepočúva nikoho okrem pochlebovačov... Prečo nepoviete cárovi všetko, čo si myslíte a viete... ak už nie je neskoro.“[19]

Prvá svetová vojna

upraviť

V máji 1914 odcestovala Mária Fiodorovna do Anglicka.[56] V júli vypukla prvá svetová vojna, čo ju prinútilo, aby sa vrátila domov. V Berlíne nemecké úrady zabránili jej vlaku smerom k ruským hraniciam. Namiesto toho sa do Ruska vrátila cez Dánsko a Fínsko. Po návrate do Ruska sa usadila v Jelaginskom paláci, ktorý bol bližšie ku Petrohradu ako Gatčina.[56] Počas vojny pôsobila ako prezidentka ruského Červeného kríža, ako to robila počas rusko-japonskej vojny v rokoch 1904 – 1905 a dokonca financovala sanitárny vlak.[56]

Počas vojny panovali v cárskom dome veľké obavy z vplyvu, ktorý mala cárovná Alexandra na štátne záležitosti prostredníctvom cára. Cárovná bola ovplyvňovaná Rasputinom. To sa považovalo sa provokáciu verejnosti a ohrozenie bezpečnosti, cárskeho trónu a prežitie monarchie.[57] V mene cárskych príbuzných boli Alžbeta Fiodorovna (sestra cárovnej) a Viktória Fiodorovna vybrané, aby požiadali cárovnú Alexandru, aby vyhnala Rasputina z cárskeho dvora a aby ochránila svoju povesť a povesť cárskej rodiny, ale bez úspechu.

Počas tohto konfliktu v rokoch 1916 – 1917 veľkovojvodkyňa Mária Pavlovna údajne plánovala štátny prevrat s cieľom zosadiť cára s pomocou štyroch plukov cárskej gardy, ktoré mali vtrhnúť do Alexandrovského paláca, prinútiť cára abdikovať a nahradiť ho jeho synom Alexejom Nikolajevičom, ktorý by mal regenta, veľkovojvodu Cyrila.[58]

Existujú dokumenty, ktoré podporujú skutočnosť, že v tejto kritickej situácii bola Mária Fiodorovna zapojená do plánovaného štátneho prevratu s cieľom zosadiť svojho syna z trónu, aby zachránila monarchiu.[57] Plán bol údajne taký, že Mária dala cárovi posledné ultimátum, aby vyhnal Rasputina, pokiaľ si nebude priať, aby opustila hlavné mesto, čo by bol signál na rozpútanie prevratu.[57] Ako presne plánovala nahradiť svojho syna, nie je potvrdené, ale existujú dve verzie: po prvé, že veľkovojvoda Pavol Alexandrovič prevezme moc v mene Márie, a že ona sama sa potom stane jedinou ruskou cárovnou (ako Katarína Veľká pred viac ako 100 rokmi), druhá verzia ďalej tvrdí, že veľkovojvoda Pavol Alexandrovič nahradí cára jeho synom, následníkom trónu, Máriiným vnukom Alexejom, na ktorom by sa Mária a Pavol Alexandrovič podelili o moc ako regenti počas jeho mladosti.[57] Mária bola požiadaná, aby podala výzvu cárovi po tom, čo cárovná Alexandra požiadala cára, aby odvolal ministra Alexeja Polivanova. Pôvodne odmietla podať odvolanie a jej švagriná, veľkovojvodkyňa Mária Pavlovna, francúzskemu veľvyslancovi povedala: „Nie je to nedostatok odvahy alebo sklonu, čo ju brzdí. Je lepšie, aby to neurobila. Je príliš otvorená a panovačná vo chvíli, keď začne poučovať svojho syna, jej city niekedy utekajú, čo by mala, nahnevá ho a poníži Opúšťajú jeden druhého v zúrivosti.“[19] Nakoniec však bola presvedčená, aby podala odvolanie. Cárovná Alexandra bola údajne informovaná o plánovanom prevrate, a keď Mária Fiodorovna dala cárovi ultimátum, cárovná ho presvedčila, aby matke prikázal opustiť hlavné mesto.[57] Následne v tom istom roku cárovná vdova odišla z Petrohradu do Mariinského paláca v Kyjeve. Do hlavného mesta Ruska sa už nikdy nevrátila. Cárovná Alexandra sa k svojmu odchodu vyjadrila: „Je oveľa lepšie, že Matka zostane... v Kyjeve, kde je lepšia klíma a môže si žiť, ako si želá a počuje menej klebiet.[19]

V Kyjeve sa Mária venovala Červenému krížu a nemocničnej práci[59] a v septembri roku 1916 bolo 50. výročie Máriinho príchodu do Ruska, počas ktorých ju prišiel navštíviť Mikuláš II.[19] Cárovná Alexandra napísala Mikulášovi: „Keď uvidíš Matku drahú, musíš jej ostro povedať, ako veľmi ťa to bolí, že počúva ohováranie a neprestáva s tým, pretože robí neplechu a ostatní by sa potešili. Iste, postaviť ju proti mne...“[19] Mária požiadala Mikuláša, aby Rasputina a Alexandru zbavil všetkého politického vplyvu, no krátko na to Mikuláš a Alexandra prerušili všetky kontakty s cárskou rodinou.[19]

Keď bol v decembri 1916 Rasputin zavraždený, časť cárskej rodiny požiadala Máriu, aby sa vrátila do hlavného mesta a využila chvíľu na to, aby nahradila Alexandru ako politickú poradkyňu cára. Mária to odmietla, ale priznala, že Alexandra by mala byť zbavená všetkého vplyvu na štátne záležitosti. Mária povedala: „Alexandra Fiodorovna musí byť vyhnaná. Neviem ako, ale musí to byť urobené. Inak by sa mohla úplne zblázniť. Nechajte ju vstúpiť do kláštora alebo len zmiznúť.“[19]

Revolúcia a exil

upraviť
 
Mária Fiodorovna

V roku 1917 v Rusku vypukla februárová revolúcia a 15. marca Mikuláš II. abdikoval. Po ceste z Kyjeva sa stretla s Mikulášom v Mahiľove, ale krátko na to sa vrátila do Kyjeva, ale veľmi rýchlo si uvedomila, ako sa Kyjev zmenil a že jej prítomnosť nie je žiadúca. Cárska rodina, ktorá bola v Kyjeve ju presvedčila, aby odcestovala na Krym vlakom.

Po čase, keď žila v jednej z cárskych rezidencií, dostala správy, že jej synovia, jej nevesta a vnúčatá boli zavraždení. Správu však odmietla ako verejnú fámu. Deň po cárovej vražde Mária prijala posla od Mikuláša, ktorý rozprával o tom, aký ťažký život mala rodina jej syna v Jekaterinburgu a povedala: „A nikto im nemôže pomôcť ani ich oslobodiť – iba Boh! Môj Pane, zachráň môjho úbohého, nešťastného Nickyho, pomôž mu v jeho ťažkých skúškach!“[60] Vo svojom denníku sa utešovala: „Som si istá, že sa všetci dostali z Ruska a teraz sa boľševici snažia zakryť pravdu.“[61] Tohto presvedčenia sa pevne držala až do svojej smrti. Pravda bola príliš bolestivá na to, aby ju verejne priznala. Jej listy synovi a jeho rodine sa odvtedy takmer všetky stratili, ale v jednom, ktorý prežil, napísala Mikulášovi: „Vieš, že moje myšlienky a modlitby ťa nikdy neopustia. Myslím na teba vo dne v noci a niekedy mi je tak zle pri srdci, že verím, že to už ďalej neznesiem. Ale Boh je milosrdný, dá nám silu na túto hroznú skúšku.“ Máriina dcéra Oľga Alexandrovna sa k veci ďalej vyjadrila: „Som si však istá, že hlboko v srdci sa moja matka niekoľko rokov pred smrťou zocelila, aby prijala pravdu.“[62]

Hoci Mária Fiodorovna neochvejne verila, že Mikuláš a jeho rodina prežili, pevne považovala Annu Andersonovú za podvodníčku, ktorá sa vydávala za Máriinu vnučku Anastáziu Nikolajevnu.[63] Mária sa vehementne postavila proti stretnutiu svojej dcéry Oľgy s podvodníčkou, čo Oľga urobila v roku 1925.[64] Aj Oľga dospela k záveru, že Andersonová je podvodníčka a napísala Anatolovi Mordivinovi, že Mária „boli proti mojej ceste, ale musel som ísť kvôli rodine.“[65] Napísala tiež, že priaznivci Schanzkowskej následne obvinili Máriu Fiodorovnu, že nariadila Oľge (ako aj ďalším, ktorí Anastáziu poznali a tvrdenie Schanzkowskej vyvrátili), aby odmietla tvrdenie Schanzkowskej, že je Anastázia, čo Oľga označila za „obrovskú lož“.[66]

 
Mária a Mikuláš Nikolajevič na palube HMS Marlbourough opúšťajú Rusko navždy s Jaltou v diaľke.

Napriek zvrhnutiu monarchie v roku 1917 bývalá cárovná vdova Mária odmietla opustiť Rusko. Až začiatkom apríla 1919, na naliehanie svojej sestry, kráľovnej matky Alexandry, neochotne odišla a utiekla z Krymu cez Čierne more do Londýna. Kráľ Juraj V. poslal bojovú loď HMS Marlbourough, aby získala jeho tetu. Skupinu 17 Romanovcov zahŕňala jej dcéru Xéniu a päť Xéniiných synov a plus 6 psov a jedného kanárika.[67][68]

Po krátkom pobyte na britskej základni na Malte odcestovali do Anglicka na britskej bojovej lodi HMS Lord Nelson. Hoci kráľovná Alexandra sa správala ku svojej sestre dobre a trávili čas v Sandrigham House v Norfolku. Mária, ako zosadená cárovná vdova mala pocit, že je „číslo dva“, na rozdiel od svojej sestry, a. obľúbená kráľovná vdova a do rodného Dánska sa vrátila v novembri 1919. Po krátkom bývaní so svojím synovcom Kristiánom X. v krídle paláca Amalienborg, si vybrala svoju dovolenkovú vilu Hvidøre sa svoj trvalý domov od roku 1923.

V Kodani bolo veľa ruských emigrantov, ktorí ju naďalej považovali za cárovnú a často ju žiadali o pomoc. Všeruské monarchické zhromaždenie, ktoré sa konalo v roku 1921, jej ponúklo locum tenens ruského trónu, ale ona odmietla s vyhýbavou odpoveďou „Nikto nevidel Nickyho zabitého“, a preto existovala šanca, že jej syn je stále nažive. Poskytla finančnú podporu Nikolajovi Sokolovovi, ktorý študoval okolnosti smrti cárovej rodiny, no nikdy sa nestretli. Veľkovojvodkyňa Oľga poslala do Paríža telegram, v ktorom zrušila stretnutie, pretože pre starú a chorú ženu by bolo príliš ťažké vypočuť si hrozný príbeh svojho syna a jeho rodiny.[69]

Smrť a pohreb

upraviť
 
Hrob Márie v Katedrále v Roskilde.

V novembri 1925 zomrela jej obľúbená sestra Alexandra. Toto bola pre Máriu posledná strata, ktorú mohla uniesť. „Bola pripravená stretnúť sa so svojím Stvoriteľom,“ napísal jej zať, veľkovojvoda Alexander Michajlovič, o posledných rokoch vdovy cárovnej Márie. 13. októbra 1928 Mária zomrela vo veku 80 rokov vo Hvidøre pri Kodani, v dome, ktorý kedysi zdieľala so svojou sestrou kráľovnou Alexandrou. Mária prežila štyri deti zo šiestich.[69] Po bohoslužbách v pravoslávnom kostole svätého Alexandra Nevského v Kodani bola cárovná pochovaná v Katedrále v Roskilde na ostrove Sjælland, tradičnom pohrebisku dánskych kráľov od 15. storočia.[70]

 
Sarkofágy Alexandra III. a Márie Fiodorovny v Katedrála svätého Petra a Pavla v Petrohrade.

V roku 2005 sa dánska kráľovná Margaréta II. a ruský prezident Vladimir Putin a ich príslušné vlády dohodli, že pozostatky cárovnej by mali byť vrátené do Petrohradu v súlade s jej želaním, aby bola pochovaná vedľa svojho manžela. Od 23. do 28. septembra 2006 sa uskutočnilo niekoľko obradov.[71] Pohrebný obrad za účastí vysokých hodnostárov vrátane dánskeho korunného princa Frederika (budúceho Frederika X.) a jeho manželky Mary a Michaela z Kentu a jeho manželky Márie Kristíny sa nezaobišiel bez turbulencií. Dav okolo rakvy bol taký veľký, že mladý dánsky diplomat spadol do hrobu skôr, ako bola rakva pochovaná.[72] 26. septembra 2006 bola odhalená socha Márie Fiodorovny v jej obľúbenej chaty v Petergofe. Po bohoslužbe v Chráme svätého Izáka bola 28. septembra 2006, 140 rokov po svojom príchode do Ruska a takmer 78 rokov po jej smrti bola pochovaná v Katedrála svätého Petra a Pavla v Petrohrade vedľa svojho manžela Alexandra III.

Vzhľad a osobnosť

upraviť
 
Mária v roku 1870.

Mária bola známa svojou krásou. Mária Adelaida z Cambridge povedala, že Dagmar je „sladko pekná“ a priaznivo komentovala jej „nádherné tmavé oči.“[8] Jej snúbenec Mikuláš Alexandrovič, ruský cárovič, bol nadšený jej krásou. Matke napísal, že „je ešte krajšia v skutočnom živote ako na portrétoch, ktoré sme doteraz videli. Jej oči hovoria za ňu: sú také milé, inteligentné, animované.“[8] Keď bola manželkou cároviča, Thomas W. Knox sa s ňou stretol na svadbe veľkovojvodu Vladimíra a napísal o jej kráse priaznivo v porovnaní s nevestou, Máriou Meklenbursko-Schwerinskou. Napísal, že Dagmar „bola menej naklonená statnosti ako nevesta, nevykazuje také bacuľaté plece a jej krk sa dvíha viac ako labuť a dáva plnšiu hru svojej jemne tvarovanej hlave s kučeravými vlasmi a gréckymi obrysmi. tvár.“ Priaznivo sa vyjadril aj o „jej bystrých, jasných a blikajúcich očiach.“[73]

Dagmar bola inteligentná. Pri zvažovaní Dagmar pre jej druhého syna, princa Alfréda, kráľovná Viktória usúdila, že „Dagmar je múdrejšia ako jej staršia sestra Alexandra... je to veľmi milé dievča.“[74] Keď sa vydávala, nevedela po rusky. Za pár rokov však zvládla jazyk a bola natoľko zdatná, že jej manžel písal po rusky.[75] Povedala americkému ministrovi do Ruska, že „ruský jazyk je plný sily a krásy, vyrovná sa Talianovi v hudbe, Angličanom v energickej sile a výdatnosti.“[75] Tvrdila, že „pre kompaktnosť výrazu“ súperila ruština s „latinčinou a pri vytváraní nových slov sa rovná gréčtine.“[75]

Dagmar bola veľmi módna. John Logan, návštevník Ruska, ju opísal ako „najlepšie oblečenú ženu v Európe“. Tvrdil, že rakúska cisárovná Alžbeta „vyniká krásou“, ale „nikto sa jej nedotkol“ „v šatách“.[76] Charles Frederick Worth, parížsky návrhár, veľmi obdivoval jej štýl. Povedal: „Priveďte ku mne akúkoľvek ženu v Európe – kráľovnú, umelkyňu alebo buržoázku – ktorá ma môže inšpirovať rovnako ako pani Jej Veličenstvo, a ja jej budem vyrábať cukrovinky, kým budem žiť a nebudem jej nič účtovať.“[76]

Dagmar bola veľmi šarmantná a sympatická. Thomas W. Knox po stretnutí s ňou napísal: „Niet divu, že ju má rád cár a niet divu, že ju majú radi Rusi. Mám ju rád a nie som ani cár, ani žiadny iný Rus a nikdy som s ňou neprehodil tisíc slov vo svojom život.“[73] Maria von Bock, dcéra Petra Stolypina, napísala: „Mária Fiodorovna bola vo svojom prejave milá, prívetivá, jednoduchá, cárovnou od hlavy až po päty, kombinovala vrodenú majestátnosť s takou dobrotou, že ju zbožňovali všetci, ktorí ju poznali.“[77] Meriel Buchanan napísala, že mala „milostivý a rozkošný šarm správania.“[77] Andrew Dickson White, americký minister pre Rusko, povedal, že bola „pôvabná, s nanajvýš láskavou tvárou a správaním“ a že bola „v každom smere srdečná a láskavá.“[77] Nadine Wonar-Larsky, jej dvorná dáma, poznamenala, že „jej úsmev rozveselil každého a jej láskavý spôsob vždy naznačoval dotyk osobného citu, ktorý sa dostal priamo do sŕdc jej poddaných. Tiež mala tento neoceniteľný kráľovský dar. Nikdy nezabudnem na tvár alebo meno.“[78]

Potomstvo

upraviť
 
Cár Alexander III. a cárovná Mária s ich piatimi deťmi.

Cár Alexander III. a Maria Fiodorovna mali štyroch synov a dve dcéry:

Dedičstvo

upraviť

Ulica Dagmarinkatu v Töölö v Helsinkách a nemocnica Maria, ktorá predtým fungovala aj v Helsinkách, sú pomenované po cárovnej Márii Fiodorovnej.[79]

V hollywoodskej historickej dráme Anastasia z roku 1956 ju stvárňuje Helen Hayesová. Irene Worth ju stvárňuje v epose Nicholas a Alexandra z roku 1971. Ursula Howells hrala rolu v jednej epizóde drámy Fall of Eagles z roku 1974. Gwyneth Strong a Jane Lapotaire vykreslili cárovnú ako tínedžerku a ako dospelú ženu v roku 1975 v televíznom seriáli Edward Siedmy. V americkom animovanom filme Anastasia z roku 1997 v réžii Dona Blutha a Garyho Goldmana bola Mária Fiodorovna dabovaná Angelou Lansburyovou.[80]

Vyznamenania

upraviť

Ruské

upraviť

Zahraničné

upraviť

Predkovia

upraviť
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Frederik Karol Ľudovít, vojvoda Šlezvicko-holštajnský-Sonderburg-Beck
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Frederik Viliam Šlezvicko-Holštajnsko-Sondenburg-Glücksburg
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Frederika von Schlieben
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Kristián IX.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol Hesensko-Kasselský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Lujza Karolína Hesensko-Kasselská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Lujza Dánska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Fiodorovna (Dagmar Dánska)
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Frederik Hesensko-Kasselský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Viliam Hesensko-Kasselský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karolína Nassau-Usingenská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Lujza Hesensko-Kasselská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Frederik, dedičný princ Dánska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Šarlota Dánska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Žofia Frederika Meklenbursko-Schwerinská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Referencie

upraviť
  1. ↑ MCNAUGHTON, Arnold. Kniha kráľov: Kráľovská genealógia. 1. vyd. Londýn : Garnstone Press, 1973. S. 299.
  2. ↑ MONTGOMERY-MASSINGBERD, Hugh. Burke's Royal Families of the World. 1. vyd. Londýn : Burke's Peerage, 1977. S. 69 - 70.
  3. ↑ a b c d Hiort-Lorenzen 1890, s. 135.
  4. ↑ Hall 2001 .
  5. ↑ Idun [online]. [Cit. 2014-06-15]. Dostupné online.
  6. ↑ Bramsen 1992 , s. 314.
  7. ↑ Bramsen 1992 , s. 316.
  8. ↑ a b c d Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 24
  9. ↑ a b c Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 27
  10. ↑ a b Simon Sebag Montefiore, Romanovci, s. 403
  11. ↑ a b c Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 25
  12. ↑ Korneva & Cheboksarová (2006) , s. 55
  13. ↑ Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 26
  14. ↑ BOKHANOV, AN. Imperátor Alexander III.. Moskva : [s.n.], 2001. ISBN 5-8253-0153-4.
  15. ↑ Lerche & Mandal (2003) , s. 171–172
  16. ↑ Bramsen 1992 , s. 324.
  17. ↑ Hans Christian Andersen v Rusku
  18. ↑ Fiodor Ivanovič Ťutčev 17. septembra 1866.
  19. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v HALL, Coryne. Malá matka Ruska: Biografia cárovnej Márie Fiodorovny. Londýn : Shepheard-Walwyn, 2001. ISBN 978-0-8419-1421-6.
  20. ↑ Van der Kiste (2004) , s. 62, 63
  21. ↑ Lerche & Mandal (2003) , s. 173
  22. ↑ a b c d e Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 110
  23. ↑ Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 137
  24. ↑ Denník Alexandra III., 1868, Štátny archív Ruskej federácie
  25. ↑ List Márie Fiodorovny dánskej kráľovnej Lujze, 1868, Štátny archív Ruskej federácie
  26. ↑ a b c Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 111
  27. ↑ a b Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 38
  28. ↑ KROPOTKIN, Peter. Súčasná kríza v Rusku [online]. [Cit. 2023-02-02]. Dostupné online.
  29. ↑ Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 30
  30. ↑ Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 31
  31. ↑ Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 94
  32. ↑ Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 95
  33. ↑ Simon Sebag Montefiore, Romanovci, s. 445
  34. ↑ Battiscombe (1969) , s. 127,
  35. ↑ Battiscombe (1969) , s. 128
  36. ↑ Lerche & Mandal (2003) , s. 175
  37. ↑ Lerche & Mandal (2003) , s. 176
  38. ↑ Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 102
  39. ↑ Lerche & Mandal (2003) , s. 179
  40. ↑ a b Van der Kiste (2004), s. 141
  41. ↑ King (2006) , s. 63
  42. ↑ a b Lerche & Mandal (2003), s. 184
  43. ↑ Lerche & Mandal (2003) , s. 185
  44. ↑ King (2006) , s. 331
  45. ↑ King (2006) , s. 344
  46. ↑ a b c Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 156
  47. ↑ Malevinsky (1900)
  48. ↑ King (2006) , s. 51
  49. ↑ Battiscombe (1969) , s. 263
  50. ↑ Battiscombe (1969) , s. 273
  51. ↑ King (2006) , s. 57
  52. ↑ King (2006) , s. 55
  53. ↑ a b King (2006), s. 56
  54. ↑ King (2006) , s. 59
  55. ↑ John Curtis Perry. „Prelet Romanovcov, s. 212
  56. ↑ a b c Empress Maria Fyodorovna [online]. [Cit. 2013-09-13]. Dostupné online.
  57. ↑ a b c d e KING, Greg. The Last Empress. [s.l.] : Citadel Press Book, 1994. ISBN 0-8065-1761-1. S. 299 - 300.
  58. ↑ King, 1994, 319 - 300
  59. ↑ ISAEVA, K.. Romanovci a charita. Pomoc ruskej armáde v prvej svetovej vojne [online]. 2016-10-02, [cit. 2020-02-19]. Dostupné online.
  60. ↑ Denníky Márie Fiodorovny, str. 239
  61. ↑ Lerche & Mandal (2003) , s. 197
  62. ↑ Vorres (1985) , s. 171
  63. ↑ King & Wilson (2011) , s. 124, 125
  64. ↑ King & Wilson (2011) , s. 124, 125
  65. ↑ King & Wilson (2011) , s. 137
  66. ↑ King & Wilson (2011) , s. 137
  67. ↑ Welch 2018 , s. 246.
  68. ↑ Rappaport 2018 , s. 269.
  69. ↑ a b Barkovets & Tenikhina (2006), s. 142
  70. ↑ Dagmar [online]. [Cit. 2024-02-14]. Dostupné online.
  71. ↑ Znovupochovanie cárovnej Márie Fiodorovny [online]. [Cit. 2024-01-15]. Dostupné online.
  72. ↑ Af mier, pmol [online]. [Cit. 2006-06-17]. [Mand faldt ned i Dagmars grav Dostupné online.]
  73. ↑ a b Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 49
  74. ↑ Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 23
  75. ↑ a b c Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 81
  76. ↑ a b Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 129
  77. ↑ a b c Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 150
  78. ↑ Julia P. Gelardi, Od nádhery k revolúcii, s. 170
  79. ↑ LAPPALAINEN, Eline. Helsingin historialliseen sairaalaan on suunnitteilla valtava startup-keskus – ”Katto on korkealla, koska aikoinaan uskottiin bakteerien asuvan katon rajassa” [online]. [Cit. 2023-02-02]. Dostupné online.
  80. ↑ DOWAGER EMPRESS MARIE FEODOROVNA [online]. [Cit. 2023-02-02]. Dostupné online.
  81. ↑ Zoznamy rytierov a dám rádu svätého Andreja, str. 25
  82. ↑ Soberanas y princesas condecoradas con la Gran Cruz de San Carlos el 10 de Abril de 1865 [online]. [Cit. 2020-11-14]. Dostupné online.
  83. ↑ TROCA DE CONDECORAÇÕES ENTRE OS REIS DE PORTUGAL E OS IMPERADORES DA RÚSSIA [online]. [Cit. 2020-03-19]. Dostupné online.
  84. ↑ Luisen-Orden [online]. [Cit. 2023-02-02]. Dostupné online.
  85. ↑ Guía oficial de España. 1928 [online]. [Cit. 2020-05-09]. Dostupné online.
  86. ↑ 明治時代の勲章外交儀礼 [online]. [Cit. 2023-02-02]. Dostupné online.

Literatúra

upraviť
  • BARKOWETS; TENIKHINA. Cárovná Mária Fiodorovna. Petrohrad : Abris Publishers, 2006.
  • BATTISCOMBE, Georgina. Kráľovná Alexandra. Londýn : Constanble & Company, 1969. ISBN 9780094565609.
  • BRAMSEN, Bro. Svokor Európy a jeho potomkovia. Kodaň : Forlaget, 1992. ISBN 87-553-1843-6.
  • GELARDI, Julia P.. Od nádhery k revolúcii. New York : St. Martin Press, 2011. ISBN 978-0-312-37115-9.
  • HALL, Coryne. Malá matka Ruska: Biografia Márie Fiodorovny. Londýn : Shepheard-Walwyn, 2001. ISBN 978-0-8419-1421-6.
  • KING, Greg. Dvor posledného cára: pompéznosť, moc a okázalosť za vlády Mikuláša II.. [s.l.] : Hoboken, 2006. ISBN 978-0-471-72763-7.
  • KING, Greg; WILSON, Penny. Vzkriesenie Romanovcov. [s.l.] : Hoboken, 2011. ISBN 978-0-470-44498-6. ň
  • LERCHE, Galina. Obľúbené rezidencie cárovnej Márie Fiodorovny v Rusku a Dánsku. Petrohrad : Liki Rossi, 2006.
  • LERCHE, Anna. Kráľovská rodina – Príbeh Kristiána IX. a jeho európskych potomkov. [s.l.] : Aschehoug, 2003. ISBN 87-15-10957-7.
  • RAPPAPORT, Helen. Závod o záchranu Romanovcov. New York : St. Martin Press, 2018. ISBN 978-1-250-15121-6.
  • RETSBO, Ole. Dagmarina posledná cesta: Dramatický príbeh dánskej cárovnej. Søborg : DR, 2006. ISBN 8776801993.
  • VAN DER KISTE, John. Romanovci 1818 - 1959. Stroud : Sutton Publishing, 2004.
  • VORRES, Ian. Posledná veľkovojvodkyňa. Londýn : Finedawn Publishers, 1985.
  • WELCH, Frances. Cárska čajová párty: Rodina, politika a zrada; Nešťastná britská a ruská kráľovská aliancia. Londýn : Short Books, 2018. ISBN 978-1-78072-306-8.

Iné projekty

upraviť

Zdroj

upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Maria Feodorovna (Dagmar of Denmark) na anglickej Wikipédii.


Mária Fiodorovna
Narodenie: 26. november 1847 Úmrtie: 13. október 1928
Vladárske tituly
Predchodca
Mária Alexandrovna 		Ruská cárovná
13. marec 1881 – 1. november 1894 		Nástupca
Alexandra Fiodorovna
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Mária_Fiodorovna_(Dagmar_Dánska)&oldid=7874513“