Mercury-Atlas 6

(Presmerované z Mercury 6)

Mercury-Atlas 6 (alebo podľa lode Friendship 7) bol prvý americký pilotovaný orbitálny kozmický let. Zároveň išlo o tretí kozmický let s ľudskou posádkou v rámci programu Mercury. Štart letu sa uskutočnil 20. februára 1962 a vyniesol na obežnú dráhu prvého Američana, ktorým sa stal John Glenn. Pri predchádzajúcich pilotovaných letoch programu totiž kozmické lode leteli len po balistických dráhach. Program letu pôvodne počítal s fotografovaním v infračervenej a ultrafialovej oblasti spektra. Astronaut mal tiež zaznamenať viacero pozorovaní voľným okom. Glenn mal tiež pozorovať počasie žltým filtrom a zjesť väčšiu dávku potravín. Z tohto plánu sa však nakoniec nesplnilo takmer nič. Väčšinu času musel Glenn stráviť tým, že sa plne sústredil na manuálny stabilizačný systém. Hlavným výsledkom misie tak bolo overenie novej kozmickej lode na obežnej dráhe.

Mercury-Atlas 6
Znak misie
Mercury 6 - Patch.png
Údaje o misii
Názov misie: Mercury-Atlas 6
Kozmická loď:Mercury (výr. č. 13)
Nosná raketa:Atlas LV-3B 109-D
Volací znak:Friendship 7
Posádka:1
Kozmodróm (rampa):Cape Canaveral (LC-14)
Štart: 20. február 1962, 14:47:39,002 UTC
Pristátie: 20. február 1962, 19:43:02 UTC
severná oblasť Atlantického oceánu; 276 km východne od ostrova Grand Turk
21°29′S 68°48′Z / 21,483°S 68,800°Z / 21.483; -68.800
Trvanie: 4 hodiny, 55 minút, 23 sekúnd
Počet obehov:3
Apogeum:260,98 km
Perigeum:160,98 km
Doba obehu:88,48 minút
Inklinácia:32,54°
Vzdialenosť:121 794 km
Max. rýchlosť:28 234 km/h
Max. zrýchlenie:7,7 g (76 m/s²)
Hmotnosť:1 224,7 kg (kozmická loď pri štarte)
Fotografia posádky
John Herschel Glenn, Jr.
John Herschel Glenn, Jr.
Navigácia
Predchádzajúca misiaNasledujúca misia
Mercury 4 - Patch.png Mercury-Redstone 4Aurora 7 patch.png Mercury-Atlas 7

Pozri aj Kozmonautický portál

PosádkaUpraviť

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Záložná posádkaUpraviť

Priebeh letuUpraviť

Kozmická loď Mercury (výr. č. 13) prišla na Cape Canaveral 27. augusta 1961. Nosná raketa Atlas LV-3B bola dodaná na kozmodróm večer 30. novembra 1961. NASA pôvodne plánovala vypustiť na obežnú dráhu prvého astronauta v rovnakom roku ako Sovietsky zväz, ale v období od 20. decembra 1961 do 20. februára 1962 sa musel štart misie kvôli najrôznejším problémom odložiť celkovo desaťkrát. Počas väčšiny z týchto pokusov sedel astronaut John Glenn aj niekoľko hodín pripútaný v kresle svojej kozmickej lode Mercury (výr. č. 13), ktorú jeho deti s pomocou slovníkov pomenovali Friendship 7 (Priateľstvo 7).

 
Štart Mercury-Atlas 6 s Johnom Glennom na palube, 20. február 1962

V utorok 20. februára 1962 o 02:20 miestneho času Glenna prebudil lekár William K. Douglas. Po sprche a rannej hygiene šiel na raňajky, ktoré pozostávali z malého steaku, miešaných vajíčok, toastu, pomarančového džúsu a kávy. O 03:05 podstúpil poslednú lekársku prehliadku pred štartom. Potom si obliekol skafander, opustil hangár S a o 05:01 odišiel v špeciálne upravenom prívese na štartovací komplex 14. O 06:03 Glenn nastúpil do kabíny kozmickej lode Friendship 7.[1] Misia Mercury-Atlas 6 nakoniec úspešne odštartovala 20. februára 1962 o 09:47:39,002 miestneho času (14:47:39,002 svetového času) pomocou nosnej rakety Atlas LV-3B zo štartovacieho komplexu 14 na Základni vzdušných síl Cape Canaveral. Kozmická loď Friendship 7 bola úspešne navedená na obežnú dráhu a Glenn vtedy ohlásil, že let znáša vcelku dobre, až na zvýšenú teplotu v kabíne. Vyskúšal manuálne riadenie lode a pozoroval pritom drobné svetielkujúce prachové častice okolo kabíny. Pomenoval ich „svetlušky“ a neskôr sa ukázalo, že išlo o zamrznuté pary z výparníka na trupe lodi.[2]

Už počas prvého obletu bol však na Zemi zachytený telemetrický signál o uvoľnení tepelného ochranného štítu. Glennovi to najskôr nechcel nikto oznámiť. Začali bleskové rozhovory medzi riadiacim strediskom, leteckou továrňou v St. Louis (ktorá kabínu vyrobila) a ústredím NASA vo Virgínii. Konečne sa našlo riešenie. Tri laná, ktorými boli pripútané brzdiace rakety, obopínali tiež kryt a pridržiavali ho. Kým boli na kabíne tieto laná, držal tam aj tepelný štít. Pôvodný program však počítal s ich odhodením ešte mimo atmosféru. Nikto nevedel, aké nebezpečné môže byť, keď brzdiace rakety zostanú na kabíne pri prelete atmosférou.[2]

Pri druhom a treťom oblete sa závady začali množiť. Pokazilo sa zariadenie automatickej stabilizácie kabíny a Glenn musel prejsť na manuálne riadenie. Ďalšou vážnou závadou bolo zvýšenie teploty v lodi na 41 °C. Program letu pôvodne počítal s fotografovaním v infračervenej a ultrafialovej oblasti spektra. Astronaut mal tiež zaznamenať viacero pozorovaní voľným okom. Glenn mal aj pozorovať počasie žltým filtrom a zjesť väčšiu dávku potravín. Z tohto plánu sa však nakoniec nesplnilo takmer nič. Väčšinu času musel Glenn stráviť tým, že sa plne sústredil na manuálny stabilizačný systém. Najväčším nebezpečenstvom bol ale uvoľnený tepelný štít.[2]

Krátko pred začiatkom brzdiaceho manévru riadiace stredisko odporučilo Glennovi, aby neodhadzoval brzdiace rakety a podrobne mu vysvetlili, čo sa stalo. Glenn vedel, že to je veľmi nepríjemná porucha, ale nezostávalo mu nič iné, než aktivovať brzdiace rakety. Zostup potom prebiehal v červenej žiare horiacich zvyškov brzdiacich rakiet. Glenn neskôr opísal záverečnú fázu svojho letu takto: „Bolo mi jasné, že sa niečo trhá na okraji kabíny. Horiace sedem a osempalcové kúsky sa trhali a svišťali okolo okienka... Snažil som sa sedieť bez pohnutia, aby som uvoľňoval čo najmenej dodatočného tepla z vlastného tela. Potil som sa však odhora až dole. Keď som uvidel kusy brzdiacich rakiet, napadlo mi, či sa skutočne ten ochranný berýliový štít nepoškodil. Keď sa to tak vezme dokopy, mohol to byť veľmi škaredý deň...“[2]

Kozmická loď Friendship 7 v poriadku pristála ešte v ten istý deň o 14:43:02 miestneho času (19:43:02 svetového času) pomocou padáku na hladine Atlantického oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 276 km východne od ostrova Grand Turk a 64 km od plánovanej pristávacej oblasti. Dôvodom tejto odchýlky bola chyba plánovačov pri výpočtoch brzdiaceho manévru. Zabudli totiž pripočítať aj úbytok hmotnosti, ktorý spôsobila spotreba paliva, zásob vzduchu a vody. Posádka torpédoborca USS Noa zahliadla kozmickú loď, keď klesala na padáku. Torpédoborec bol vo vzdialenosti asi 9,7 km, keď Glennovi signalizoval, že čoskoro bude pri ňom. O 17 minút neskôr ku kozmickej lodi Friendship 7 priplával USS Noa, ktorý kozmickú loď s Glennom vo vnútri vyzdvihol z vody. Glenna potom vzal vrtuľník a prepravil ho na lietadlovú loď USS Randolph.[3]

Nesporným faktom je, že najväčšiu zásluhu na úspechu prvého amerického orbitálneho kozmického letu mal samotný plukovník Glenn, ktorého hneď po pristátí povýšili. Stal sa národným hrdinom a v roku 1964 odišiel z NASA do politiky. Do vesmíru letel ešte raz, a to v roku 1998 ako člen posádky takmer 9-dňovej misie STS-95 raketoplánu Discovery. John Glenn sa pri tomto lete stal vo veku 77 rokov vtedy najstarším človekom, ktorý letel do vesmíru.[2]

GalériaUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. WADE, Mark. Mercury MA-6 [online]. astronautix.com, [cit. 2020-09-05]. Dostupné online.
  2. a b c d e MEK - MA 6 [online]. mek.kosmo.cz, [cit. 2020-07-27]. Dostupné online.
  3. NASA Science MA-6 results [online]. science.ksc.nasa.gov, [cit. 2020-07-27]. Dostupné online.

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť