Blatenské kniežatstvo
Blatenské kniežatstvo
| |||||||||||||||
Geografia
| |||||||||||||||
Blatnohrad alebo Blatnograd (nemecky Mosapurg, dnes Zalavár)
| |||||||||||||||
| Obyvateľstvo | |||||||||||||||
Národnostné zloženie
|
|||||||||||||||
| Štátny útvar | |||||||||||||||
Materský štát
|
|||||||||||||||
| |||||||||||||||
.svg){kind=small}
Blatenské kniežatstvo[1] (iné názvy: Panónske kniežatstvo[2], Zadunajské kniežatstvo[3], Pribinovo kniežatstvo[4], Koceľovo kniežatstvo[5]) bolo slovanské kniežatstvo, ktoré sa v polovici 9. storočia rozprestieralo medzi Drávou na juhu, Dunajom na východe, Štajerským Hradcom (Graz) na západe a približne Vesprémom na severe. Podľa novších názorov sem patrilo aj územie medzi Rábom (Györom) a Klosterneuburgom (za Viedňou).
Vzniklo okolo roku 839, keď ho východofranský kráľ Ľudovít II. Nemec daroval do léna Pribinovi, ktorý predtým absolvoval strastiplnú cestu po strednej Európe, potom ako ho roku 833 aj s družinou vyhnal Mojmír I. z Nitry. Roku 847 Pribina kniežatstvo dostal do osobnej dedičnej držby (benefícium), čím bolo vyčlenené z Korutánskej marky.[6] Pribina tu založil svoje sídlo na Blatnohrade a postavil v kniežatstve rad kostolov.
Za vlády Pribinovho syna Koceľa bolo strediskom slovienskej vzdelanosti. Zaniklo po Koceľovej smrti v roku 876, kedy sa opäť stalo súčasťou Korutánskej marky. V roku 884 panónsku časť dobyla Veľká Morava, v roku 894 sa aj tá však opäť stala súčasťou Východofranskej ríše. V roku 896 Východní Frankovia (Nemci) dali územie (prinajmenšom panónsku časť) do léna/správy slovanskému princovi Braslavovi, ale o pár rokov neskôr roku 901 panónsku časť dobyli starí Maďari, ktorí ukončili aj zvyšky slovanskej správy. Ďalšie dejiny územia sú dejinami Uhorska a Rakúska.
Geografia upraviť
Blatenské kniežatstvo sa rozprestieralo na východe Panónie a tiahlo sa medzi Korutánskou markou, jazerom Balaton a Drávou. Na východe a juhovýchode hraničilo s Bulharskou ríšou, na juhu siahalo k franko-slovanskému kniežatstvu Dolnej Panónie (Sávia), na západe k franským hraničným markám (Korutánska marka, Kraňská marka) a na sever od kniežatstva bola Veľká Morava a Východná marka.
Kniežatstvo sa skladalo z[7]:
- Blatenského grófstva (Blatensko) – medzi Vesprémom a Drávou
- Ptujského grófstva (Ptujsko) – okolie mesta Ptuj
- Dudlebského grófstva (Dudlebsko) – zhruba medzi Grazom a Blatnohradom
- pravdepodobne aj: (bývalého) Etgarovho kniežatstva – zhruba medzi Kysekom (Kőszeg v Maďarsku) a Klosterneuburgom
Existencia jednotlivých grófstiev nie je prijímaná jednoznačne: „Nič z toho nemožno dokázať prameňami, je to iba hypotéza, plne závislá na sotva prípustnom extenzívnom výklade 10. kapitoly Conversio. Predovšetkým však ide o to, či vôbec môžeme Conversio veriť v tom, čo jeho autor skutočne napísal, v žiadnom prípade však nie tomu, čo do jeho slov dodatočne vkladáme.“[8]
Z prameňov sú známe mnohé dediny. Väčšina z nich sa dnes nedá lokalizovať, pretože dediny sa časom stratili alebo dostali nové mená, ako v prípade Quartiny pri jazere Balaton, Wumpaldsdorf pri jazere Balaton, Reginwartsdorf, Rosdorf an der Raab, Waltunesbach, Hrabasgiskeit, Chirichstätten, Ortach a Fizkere (na Fischa v Dolnom Rakúsku). Je známy napríklad Salapiugit (Zalabér). Ternperch je pravdepodobne maďarský Szentlőrinc, Spizzun. V dnešnom Burgenlande bol pravdepodobne Kitzladen (Chezilsaden) v majetku kniežaťa Koceľa.
Blatenské kniežatstvo malo na rozdiel od Nitrianskeho kniežatstva bohatú antickú minulosť. Slovansko-karolínska Panónia pokračovala na odkaze rímskej Panónie. Rozmiestnenie pevnosti pozdĺž dunajskej hranice značí, že provincia Panónia mala pre Rímsku ríšu dôležitú obranú funkciu. Po zániku Rímskej ríše tu zanechali opustené rímske pevnosti. Tieto pevnosti už využívali Longobardi. Tieto pevnosti využilo k obrane aj slovanské obyvateľstvo. Preto na tomto území je ojedinelý nález hradísk, aké poznáme z prostredia Veľkej Moravy.[9]:94-100
Dejiny upraviť
Oblasť okolo jazera Balaton bola súčasťou ríše Avarov. V 7. a 8. storočí bola hlavne osídlená Avarmi a Slovanmi, ktorí sa tu stretli so zvyškami Longobardov. Karol I. Veľký podnikol dve vojenské výpravy proti Avarom a úplne vyvrátil ich štát v Panónii. V Podunajsku založil dve pohraničné marky, kde sa sústredila misijná činnosť cirkvi, zameraná na christianizáciu Slovanov. Územie bolo rozdelené na Avarskú marku a Karatánsku marku.
Oblasť Panónie ležala v najvzdialenejšom východe Franskej ríše. Rihheri bol pravdepodobne poverený ochranou hraníc a správou Korutánskej marky neďaleko jazera Balaton v roku 825. Oblasť Panónie naďalej plnila obrannú funkciu Franskej ríše kvôli východnej hranici s Bulharskou ríšou, s ktorou viedli časté konflikty rozpadom Avarského kaganátu, ktorý dovtedy pôsobil ako tzv. nárazníkové pásmo medzi Franskou ríšou a Bulharskou ríšou.
V roku 833 ušiel Pribina k markgrófovi Východnej a Korutánskej marky Ratbodovi, ktorý ho tu uchýlil pred Mojrmírom I. Ľudovít Nemec poskytol Pribinovi vzdelanie a bol pokrstený v kostole sv. Martina v mieste zvanom Traismauer (Tresima). Vnútorné nepokoje vo Franskej ríši skončili až Verdunským mierom, kde si bratia Lothar, Karol Holý a Ľudovít Nemec rozdelili Franskú ríšu. Pribina ovládal slovanský jazyk a poznal zvyky a tradície Slovanov, a preto sa pravdepodobne musel javiť ako vhodný na to, aby zaujal vedúce postavenie v oblasti Balatonu. Pribina, predtým než sa ujal svojho nového blatnohradského léna a správy Panónskeho kniežatstva, hľadal azyl a pomoc u markgrófa Ratboda a potom u bulharského chána. Obe strany mu však nepomohli znovu získať Nitrianske kniežatstvo.
Na príhovor Ratboda a Salachosa bol v roku 839 poverený bavorským kráľom Ľudovítom Nemcom s vedením tzv. Panónskeho kniežatstva. Časť kniežatstva Pribina dostal ako svoje dedičné léno.[9]:89-94
V roku 846 Pribina dostáva od kráľa oblasť „iuxta fluvium Valchau“, čiže oblasť Blatenského kniežatstva. Pred udelením léna Pribinovom boli spory medzi kniežaťom a biskupom Adalwinom, kráľ rozhodol v prospech Pribinu.
V roku 854 bol Ratbod, ktorý údajne udržiaval tajné diplomatické vzťahy s Rastislavom proti kráľovi, zbavený funkcie markgófa Východnej a Korutánskej marky. O dva roky neskôr sa Ľudovítov syn Karolman stal novým Východofranským kráľom. Karolman nahradil v prvých rokoch svojej vlády aj slovanské kniežatá svojho otca svojimi vlastnými prívržencami. Pribina bol verný Ľudovítovi a potom aj Karolmanovi, preto sa dokázal presadiť ako knieža v Panónii. V roku 861 Pribinov syn Koceľ zdedil ako knieža Blatenské kniežatstvo. Vzhľadom na to, že Koceľ nemal žiadneho následovníka, stalo sa Panónske kniežatstvo po jeho smrti v roku 876 súčasťou Korutánskej marky.
Od roku 884 do roku 894 bolo kniežatstvo súčasťou Veľkomoravskej ríše. Potom znova začlenené do Východofranskej ríše.
Zdroje upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Plattensee-Fürstentum na nemeckej Wikipédii.
- ↑ Blatenské kniežatstvo. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2001. 686 s. ISBN 80-224-0671-6. Zväzok 2. (Bell – Czy), s. 151.
- ↑ KOCEĽ. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok V Km – L. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2013. 852 s. ISBN 978-80-8149-011-8. S. 38 – 39.
- ↑ Blatenské kniežatstvo. In: Encyklopédia Slovenska. 2. nezm. vyd. Zväzok I A – D. Bratislava : Veda, 1985. 624 s. S. 208.
- ↑ KUČERA, Matúš. Slovenské dejiny. 1. vyd. Zväzok I : od príchodu Slovanov do roku 1526. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2008. ISBN 978-80-89222-58-2. S. 67.
- ↑ ŠKVARNA, Dušan, et al. Lexikón slovenských dejín. 3. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, 2006. 381 s. ISBN 80-10-00872-9. S. 20.
- ↑ MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu. 1. vyd. Zväzok II. Praha : Libri, 2006. 967 s. ISBN 80-7277-105-1. S. 152.
- ↑ STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo : počiatky stredovekého Slovenska. 2. preprac. a dopl. vyd. Budmerice : Rak, 2016. 594 s. ISBN 978-80-85501-64-3. S. 158 – 178.
- ↑ TŘEŠTÍK, Dušan. Vznik Velké Moravy : Moravané, Čechové a střední Evropa v letech 791–871. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 2001. 384 s. (Česká historie; zv. 8.) ISBN 80-7106-482-3. S. 87 – 88.
- ↑ a b STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo : počiatky stredovekého Slovenska : rozprávanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda; Rak, 2004. 576 s. ISBN 80-224-0812-3.
Pozri aj upraviť