Pink Floyd

britská hudobná skupina

Pink Floyd bola anglická rocková skupina, ktorá sa sformovala v Londýne v roku 1965. Kapela, ktorá sa na hudobnej scéne presadzovala ako predstaviteľ psychedelického popu,[1][2][3] bola príznačná vetvenými hudobnými kompozíciami, experimentovaním so zvukmi, filozoficky zameranými textami a prepracovanými koncertnými vystúpeniami sa stala jednou z lídrov progresívneho rockového žánru. Pink Floyd patrí medzi komerčne najúspešnejšie a najvplyvnejšie skupiny v histórii populárnej hudby.

Pink Floyd
Pink Floyd v roku 1971. Zľava: Roger Waters, Nick Mason, David Gilmour a Richard Wright
Pink Floyd v roku 1971. Zľava: Roger Waters, Nick Mason, David Gilmour a Richard Wright
Základné informácie
Pôvod Flag of the United Kingdom.svg Flag of England.svg
Cambridge, Anglicko
Žáner(-re) art rock,
psychedelický rock,
progresívny rock,
hard rock
Pôsobenie 19651995, 2005, 2014
Vydavateľstvá Tower (USA: 1967 – 69)
Harvest
(USA: 1969 – 73; Európa: 1969 – 84)
Columbia (USA: 1974 – 2000)
Capitol (USA: 2001 – súčasnosť)
Webstránka www.pinkfloyd.co.uk
Členovia skupiny:
David Gilmour (1968 – súčasnosť),
Nick Mason (1965 – súčasnosť),
Bývalí členovia
Roger Waters (1965 – 85)
Syd Barrett (1965 – 68; † 2006)
Bob Klose (1964 – 65)
Richard Wright (1965 – 1981; 1987 – † 2008),

Skupinu Pink Floyd založili študenti polytechnickej univerzity v Londýne: Syd Barrett (gitara, spev), Nick Mason (bicie nástroje), Roger Waters (basová gitara, spev) a Richard Wright (klávesy, spev). Pod vedením ich vtedajšieho lídra, Syda Barretta štvorica vydala dva úspešné, rebríčkové single a debutový album, The Piper at the Gates of Dawn (1967). V decembri roku 1967 sa k skupine pridal spevák a gitarista, David Gilmour, v apríli nasledujúceho roku Syd Barrett z dôvodu duševného ochorenia z kapely odišiel. Primárnym autorom textov a lídrom tématického smerovania nasledujúcich najúspešnejších konceptuálnych albumov skupiny, The Dark Side of the Moon (1973), Wish You Were Here (1975), Animals (1977), The Wall (1979) a The Final Cut (1983) bol Roger Waters. Okrem štúdiových projektov kapela nahrala aj niekoľko albumov s filmovou hudbou.

Po osobných nezhodách v roku 1979 od skupiny oficiálne odišiel Richard Wright, v roku 1985 ho nasledoval Roger Waters. Po Watersovom odchode pod značkou Pink Floyd pokračovali Gilmour s Masonom, neskôr sa k nim opäť pripojil Wright. Trojica spolu vyprodukovala dva štúdiové albumy, A Momentary Lapse of Reason (1987) a The Division Bell (1994), ku ktorým boli organizované oficiálne koncertné turné. V roku 1994, po skončení druhého, The Division Bell Tour, sa skupina Pink Floyd na dlhšiu dobu odmlčala. V roku 2005 štvorica: Waters, Gilmour, Mason a Wright príležitostne raz v úplnej zostave vystúpila na koncerte konanom v rámci podujatia Live 8. Syd Barrett zomrel v roku 2006, v roku 2008 zomrel Richard Wright. Posledný album skupiny Pink Floyd,, The Endless River (2014), obsahoval z veľkej časti nevydaný hudobný materiál z nahrávania projektu Division Bell.

Skupina Pink Floyd patrila medzi priekopníkov britskej psychedelickej rockovej hudobnej scény a je všeobecne považovaná za tých čo významne ovplyvnili ďalšie hudobné žánre, ako je progresívny rock, či ambientná hudba. Štyri ich albumy sa dostali na vrchol hudobných rebríčkov v Spojených štátoch a v Spojenom kráľovstve. Len dva ich single „See Emily Play“ (1967) a „Another Brick in the Wall, Part 2“ (1979) boli v prvej desiatke hudobných rebríčkov týchto dvoch krajín. V roku 2013 mala skupina na svete predaných viac ako 250 miliónov hudobných nosičov. Dva ich projekty, The Dark Side of the Moon a The Wall, sú medzi najpredávanejšími albumami hudobnej histórie.

Skupina Pink Floyd ovplyvnila rockovú hudobnú tvorbu hudobníkov 70. rokov ako David Bowie[4], Genesis či Yes[5]; ako aj mnohých súčasných skupín ako sú Dream Theater[6][7], Tool[8], Radiohead[9], Porcupine Tree[10], The Orb[11], Anathema[12] a Nine Inch Nails[13].

História skupinyUpraviť

1963–1967: ZačiatkyUpraviť

Vznik zoskupeniaUpraviť

Členovia kapely pochádzajú z Cambridge. Niektoré skladby z ich tvorby sú ovplyvnené atmosférou krajiny ich detstva stráveného v okolí Grantchester Meadows. Roger Waters a Nick Mason sa stretli počas štúdia architektúry na Londýnskej Polytechnickej univerzite na Regent Street.[14] Hudbu si spolu zahrali prvýkrát kapele, ktorú tvoril Keith Noble, Clive Metcalfe a Nobleho sestra, Sheilagh. Potom, ako sa neskôr v tom istom roku k skupine pridal ďalší zo spolužiakov, Richard Wright, vzniklo sexteto, ktoré si dalo názov Sigma 6. Waters hral v tej dobe na sólovú gitaru, Mason na bicie nástroje a Wright na rytmickú gitaru.[15] Kapela vystupovala na súkromných akciách a skúšala v čajovni v suteréne Polytechnickej univerzity na Regent Street. Väčšinu ich repertoáru tvorili coververzie piesní skupiny The Searchers a materiál, ktorý pre nich napísal ich manažér a skladateľ, spolužiak Ken Chapman.[16] Niekedy sa k skupine pridávali aj iní hudobníci, najčastejšie gitaristi, a tak sa podľa potreby menilo obsadenie hudobných nástrojov aj u stálejších členov. Juliette sa neskôr vydala za Ricka Wrighta, potom ona, Noble a Metcalfe z kapely odišli.

V septembri 1963 sa Waters a Mason presťahovali do bytu na Stanhope Gardens 39 blízko Crouch End v Londýne. Byt vlastnil Mike Leonard, ktorý mal vtedy okolo 35 rokov a bol učiteľ na čiastočný úväzok na neďalekej Hornsey College of Art a na Regent Street Polytechnic.[17] Okrem architektúry sa zaujímal o umelecké prepojenie rytmu svetla a hudbou pochádzajúcou hlavne z afrických perkusných hudobných nástrojov. Doma v byte na Stanhope Gardens v Highgate mal ateliér, kde konštruoval a skúšal svetelné prístroje najčastejšie zložené z perforovaných diskov poháňaných elektromotormi. Cez disky prechádzalo svetlo, ktoré na stenách vytváralo rôzne efektné obrazce. Aj vďaka tomuto nadšencovi mala kapela k dispozícii v prednej izbe jeho bytu hudobnú skúšobňu, kde mohlaona experimentovať so svojimi nápadmi. Mike Leonard si v tomto čase kúpil elektrický organ Farfisa Duo, na ktorom skupinu príležitostne aj sprevádzal.[17] V akademickom roku 1964 zo skupiny odišiel Mason a v septembri toho istého roku prišiel do kapely hrať na gitaru Bob Klose. Vystriedal Watersa, ktorý v tom čase začal hrať na basovú gitaru.[18] Skupina Sigma 6 postupne menila mená: sprvu boli Meggadeaths, potom The Abdabs, či Screaming Abdabs, potom Leonard's Lodgers, alebo aj Spectrum Five, kým sa nezhodli na názve Tea Set.[19] V roku 1964, potom ako zo skupiny odišli Metcalfe a Noble, ktorí sa rozhodli založiť si vlastnú kapelu, sa ku Klosovi a Watersovi pripojil nový gitarista, Roger (Syd) Barrett.[20] Barrett, ktorý bol o dva roky mladší prišiel v roku 1962 do Londýna študovať na umeleckú školu Camberwell College of Arts.[21] Na tejto škole sa venoval štúdiu jazykov iný jeho dávny známy, David Gilmour. Waters a Barrett boli kamaráti z detstva. Waters často navštevoval Barretta a sledoval, ako hráva v dome u jeho matky na gitare.[22] Barettovi rodičia, otec Arthur a matka, Winfred, už od detstva syna podporovali v tom, aby sa venoval hudbe. Došlo to tak ďaleko, že Sydove prvé hudobné skupiny mohli skúšať priamo v obývačke ich domu v Cambridge. Syd v tomto období postupne prepadal ľahkým drogám a v spojení s obdivom ku východným vieram, či mystickým, rozprávkovým témam sa táto kombinácia prepájala do jeho predstavivosti a komponovaných diel. Mason o Barrettovi povedal, že „v časoch, keď každý bol kúlovým sebavedomým adolescentom, Syd bol mimo módnych konvencií, a pre Masona bolo nezabudnuteľnou spomienkou na prvé stretnutie so Sydom skutočnosť, že sa obťažoval prísť a predstaviť sa mu.“ [23]

Noble a Metcalfe odišli z Tea Set koncom roka 1963 a Klose predstavil skupine Chrisa Denisa, ktorý pracoval ako zubný technik na základni Royal Air Force (RAF) v Northolte, Denis mal skúsenosti s vystupovaním so známejšími skupinami vtedajšej hudobnej scény v Cambridge..[24] V decembri 1964 sa im podarilo cez jedného Wrightového kamaráta získať nahrávací čas v štúdiu vo West Hampstead. Wright, ktorý sa prestal venovať štúdiu, sa vtedy nahrávania nezúčastnil.[25] Vznikli vtedy ich prvé štyri demonahrávky: R&B klasika „I'm a King Bee“ (originál od bluesmana Slima Harpa) a tri originály od Barretta: „Butterfly“, „Lucy Leave“ a „Double O Bo“.[25] Začiatkom roku 1965 RAF poslala Dennisa do Bahrainu a Barrett sa stal fronmanom skupiny.[26] Neskôr v tom istom roku bola skupina už stálym účinkujúcim v londýnskom klube Countdown Club neďaleko Kensington High Street kde od neskorej noci do skorého rána hrávali tri hudobné sady po 90 minútach. V tomto období sa, podľa vyjadrenia Masona, začali vyhýbať opakovaniu tých istých skladieb v každom takomto hudobnom bloku tým, že piesne predlžovali rozširovaním sól.[27] Po tlaku rodičov a radách od vysokoškolských profesorov, Klose v polovici roku 1965 opustil kapelu a stal sa fotografom.[28] Barrett po Kloseho odchode začal hrať na sólovú gitaru.[29][30] Koncom roka 1965 sa kapela prvýkrát nazvala The Pink Floyd Sound. Barrett vtedy zareagoval na to, že na jednom z vystúpení mala tiež účinkovať iná skupina nazvaná Tea Set.[31] Nový názov bol odvodený z mien dvoch bluesových hudobníkov, ktorých albumy mal Barrett vo svojej zbierke: boli nimi Pink Anderson a Floyd Council.[32]

V októbri 1965 hrala skupina Tea Set v High Pines (Esher, Surrey) na oslave narodením dvojičiek Libby a Rosie Januaryových. Libby bola priateľkou Rogerovho a Sydovho spolužiaka z gymnázia, Storma Thorgersona, neskoršieho autora dizajnu vizuálneho stvárnenia väčšiny albumov skupiny Pink Floyd. Bola to pompézna oslava, na ktorej okrem Tea Set a iných umelcov vystupoval vtedy mladý pesničkár Paul Simon, či skupina Jokers Wild (s Davidom Gilmourom). V roku 1965 sa v anglických mestách začali presadzovať hudobné kluby, v ktorých sa prezentovalo undergroundové umelecké hnutie. V hudobnej sfére bol underground polovice 60. rokov charakteristický psychedelickou hudbou. Okrem predĺžených improvizácií hudobných sól, či zvukovými efektmi bola pódiová prezentácia muzikantov zvýrazňovaná rôznymi svetelnými efektmi, ako bolo premietanie olejových diapozitívov, niekedy šlo dokonca iba o domáce bodové svetlá, ktoré sa prepínali ručne. Efekt olejového diapozitívu a filmovej projekcie použila skupina na jednom vystúpení na Essexskej univerzite. Krátko po tomto vystúpení dostala skupina ponuku prvýkrát vystúpiť v undergroundovom klube s názvom Marquee.

Od roku 1966 repertoár kapely pozostával z hudby v štýle R&B. Od decembra dostali príležitosť vystupovať v londýnskom klube Marquee. Tam zaujali Petra Jennera, ktorý prednášal na ekonomickej škole v Londýne. Jenner bol fascinovaný zvukovými efektami, ktoré vytváral Wright s Barrettom a tak sa rozhodol, že sa spolu so svojim obchodným partnerom, Andrewom Kingom stanú manažérmi skupiny.[33] Dvojica mala nejaké skúsenosti s fungovaním hudobného priemyslu, použila 1000 Libier (v roku 2019 by tento obnos predstavoval hodnotu 18000 Libier) z Kingovho dedičstva na založenie spoločnosti Blackhill Enterprises a na kúpu nových hudobných nástrojov pre kapelu. Približne v tomto čase dal Jenner návrh, aby kapela vyradil zo svojho názvu slovo „Sound“ a zostal im názov Pink Floyd.[34] Pod Jennerovým a Kingovým vedením sa z kapely stala súčasť londýnskej undergroundovej hudobnej scény, ktorá najčastejšie účinkovala v kluboch ako boli All Saints Hall a Marquee.[35] Počas pôsobenia v klube Countdown skupina experimentovala s dlhými inštrumentálnymi improvzáciami hudobných motívov, ktoré prezentovala s farebnými podomácky vyrábanými svetelnými efektami.[36] Spoločenské styky, ktoré mali Jenner a King pomohli k tomu, že sa zmienky o skupine dostali aj do článkov novín, ako Financial Times a Sunday Times v ktorých sa zmieňovali o pulzujúcej hudbe Pink Floyd sprevádzanej farebným blikajúcim svetlom premietaným na plochu za kapelou a umocňujúcim psychedelickú atmosféru ich vystúpenia.[37]

V roku 1966 sa posilnil obchodný vzťah skupiny s Blackhill Enterprises natoľko, že sa každý z jej členov spolu s Jennerom a Kingom stal vlastníkom šestiny podielu spoločnosti.[34] Koncom roku 1966 ich hudobný repertoár pozostával iba z niekoľko štandardných skladieb v štýle R&B a z veľkej časti z Barrettových originálnych nápadov, z ktorých väčšina stačila na vydanie ich prvého albumu.[38] Napriek tomu, že im výrazne stúpala frekvencia vystúpení, kapela ešte nebola vo väčšej miere akceptovaná. Po jednom predstavení v katolíckom mládežníckom klube ich majiteľ odmietol zaplatiť, pričom tvrdil, že ich predstavením nebola hudba.[39] Keď ich manažment skupiny podal žalobu na súd proti majiteľovi klubu, sudca potvrdil jeho rozhodnutie. Lepšiu odozvu mal Pink Floyd v londýnskom klube UFO, kde si kapela postupne budovala vlastnú fanúšikovskú základňu.[40] Barrettove vystúpenia v štýle spontánneho undergroundu oplývali nadšením, „preskakovali od šialenstva, inšpirácií k improvizáciám, prekonávali obmedzenia do oblastí, ktoré boli pre publikum zaujímavé. Nikto iný toto v tom čase nedokazoval.“[41]

Podpis kontraktu s EMIUpraviť

V roku 1967 začala skupina Pink Floyd priťahovať pozornosť hudobného priemyslu.[42] K rokovaniam im pomohol manžér klubu UFO, Joe Boyd spolu s účtovníkom spolupracujúcim s kapelou, Bryanom Morrisonom, ktorí im vybavili nahrávanie v štúdiách Sound Techniques in West Hampstead. O tri dni neskôr podpísali zmluvu so spoločnosťou EMI a prevzali zálohu 5000 Libier (pre rok 2019 je to v prepočte 91400 Libier). Dňa 10. marca 1967 skupine pod značkou spoločnosti Columbia vyšiel skupine Pink Floyd prvý oficiálny singelArnold Layne“, (B-strana, „Candy and a Currant Bun“).[43] Obidve nahrávky vznikli v jeden deň, 29. januára 1967.[44] V dňoch 11. a 12. januára skupina nahrala dlhú verziu skladby „Interstellar Overdrive“.[44] Niekedy okolo 29. januára nakrútili v Sussexe krátky film, ktorý bol premietaný k piesni „Arnold Layne“.[45] Odkaz v piesni „Arnold Layne“ k úchylke chlapa obliekať si šaty opačného pohlavia (cross-dressing) spôsobil, že niektoré rádiá odmietali jej hranie, no kreatívna manipulácia zo strany maloobchodu spôsobila, že sa singel aj napriek cenzúre médií dobre predával a dostal sa na 20. priečku britských hudobných rebríčkov.[46]

Dňa 16. júna 1967 vyšiel skupine ďalší singel, „See Emily Play“. Táto nahrávka si viedla ešte lepšie ako „Arnold Layne“, vyšplhala sa v britských rebríčkoch na 6. miesto a zostala tam počas siedmich týždňov.[47] Skupina vystúpila aj v programe BBC Look of the Week, kde Waters a Barrett pútavo a s rozumom čelili tvrdému výsluchu moderátora Hansa Kellera.[48] Účinkovali aj v ďalšom populárnom programe BBC Top of the Pops, kde od nich kontroverzne vyžadovali, aby obmedzili spev a hranie.[49] Pink Floyd sa vrátili ešte na ďalšie dve vystúpenia, no pri treťom sa Barrett začal osobnostne rozpadávať a niekedy v tomto čase si skupina začala všímať významné zmeny v jeho správaní.[50] Začiatkom roku 1967 Syd začal pravidelne užívať LSD a Mason ho opísal ako „kompletne izolovaného z okolitej reality“.[51]

The Piper at the Gates of DawnUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: The Piper at the Gates of Dawn

Prvú nahrávaciu zmluvu so skupinou Pink Floyd a spoločnosťou EMI dohadoval Morrison s producentom Normanom Smithom. Súčasťou dohody bola aj výroba štúdiového albumu, ktorá mala byť zrealizovaná v lodýnských čtúdiách na Abbey Road .[52] Mason hovorí, že rokovania boli bezproblémové. Smith nesúhlasí s tvrdením, že Barrett nereagoval na jeho návrhy a konštruktívnu kritiku.[53] Prvý album skupiny Pink Floyd, The Piper at the Gates of Dawn, vydala spoločnosť EMI-Columbia v auguste 1967. V hudobných rebríčkoch Spojeného kráľovstva tento projekt kapely dosiahol šiestu priečku, na ktorej sa udržal štrnásť týždňov.[54] Mesiac po svojom, vydaní album vydala aj nahrávacia spoločnosť Tower Records.[55] Popularita koncertov kapely Pink Floyd v klube UFO priťahovala stále väčšie publikum, no Barrettov mentálny problém narastal do vážnych rozmerov. Skupina spočiatku dúfala, že jeho nevyspytateľné správanie je len prechodné, no niektorí, napríklad Jenner a jeho asistentka, manželka Marca Bolana June Child, ktorá to komentovala slovami: „našla som ho sedieť v šatni, bol úplane mimo. Spolu s Rogerom Watersom sme ho postavili na nohy a vyviedli na pódium... kapela začala hráť a Syd len stál. Mal na krku zavesenú gitaru a ruky mu viseli pri tele.“[56] King, ktorý bol nútený zrušiť vystúpenie skupiny Pink Floyd na prestížnom National Jazz and Blues Festivale, ako aj na niekoľkých ďalších hudobných podujatiach, informoval hudobnú tlač o tom, že Barrett je postihnutý nervovým vyčerpaním.[57] Waters vybavil stretnutie u psychiatra, R. D. Lainga a napriek tomu, že ho osobne priviezol na stretnutie, Barrett nakoniec odmietol vystúpiť z auta.[58] Ani pobyt vo Formentere u doktora Sama Hutta, ktorý bol známy pre undergroundovú hudobnú scénu neviedol k zlepšeniu Sydovho zdravotného stavu. Kapela v septembri absolvovala niekoľko koncertných vystúpení po Európe, v októbri nasledovalo turné v USA[59] V Štátoch sa Barrettov stav neustále zhoršoval.[60] Počas vystúpení v televíznych šou Dicka Clarka a Pata Boonea zarazil svojich hostiteľov tým, že nereagoval na otázky a hľadel do prázdna. V Boneho šou okrem toho odmietol hýbať ústami pri plejbeku počas vystúpenia s piesňou „See Emily Play“. Po takýchto trápnych situáciách sa King rozhodol ukončiť návštevu USA a poslať skupinu domov do Londýna.[61] V novembri 1967 skupina Pink Floyd vydala singel „Apples and Oranges“.[62] Krátko po návrate do Anglicka sa Pink Floyd zúčastnil ako jedna z predskupín turné Jimiho Hendrixa. Barrettove depresívne stavy sa aj počas tohto turné stále zhoršovali.[63] Na niektorých vystúpeniach si skupina musela najať hudobníka Davida O'Lista.[64]

1967–1978: Zmena a medzinárodný úspechUpraviť

1967: Nahradenie Barretta GilmouromUpraviť

Tlak z neúspechu jeho tretieho pokusu o hit („Apples and Oranges“) a zároveň slepé zbožňovanie od fanúšikov, drogy a iné faktory spôsobili Barrettovu neschopnosť hrať na vystúpeniach a v štúdiu. Ostatní členovia skupiny sa preto rozhodli priviesť ďalšieho sólového gitaristu ako náhradu Sydových výpadkov. Oslovili Davida Gilmoura, ktorý bol známy ako gitarista a spevák skupiny The Jokers Wild. Po jeho vstupe a po Sydovom úpadku sa veľmi rýchlo skupina rozhodla, že dokáže existovať aj bez neho, a tak ho jednu noc jednoducho nezobrali so sebou na vystúpenie. V priebehu natáčania druhého albumu A Saucerful of Secrets v roku 1968 chorý Barrett zo skupiny odišiel. Po odchode nahral dva sólové albumy (na ktorých spolupracovali aj členovia skupiny) no nedosiahol s nimi nikdy taký úspech a popularitu ako so skladbami pre skupinu The Pink Floyd.

Pink Floyd (už bez The) začali produkovať albumy A Saucerful of Secrets, Ummagumma, Atom Heart Mother. K barretovskej ére sa vrátili výberovkou Relics, a niekoľko soundtrackov k filmom (More, Obscured by Clouds, Zabriskie Point...).

Roger Waters sa stal umeleckým šéfom skupiny. Väčšina skladieb a koncepcia vydaných albumov vznikala podľa jeho nápadov.

Album Meddle bol priamym predchodcom albumu Dark Side Of The Moon. Na celej jednej strane platne bola jedna kompozícia nazvaná „Echoes“. Z tohoto albumu je známa aj skladba „One of These Days“, ktorá sa na koncertoch skupiny Pink Floyd hráva dodnes.

Dark Side of the MoonUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dark Side of the Moon

V januári 1972 mal v The Dome v Brightone Pink Floyd premiéru s novým plánovaným albumom, ktorý mal pracovný názov Eclipse. Na tomto projekte pracoval Roger Waters tri mesiace.

Dostal dobrý, ale trochu šialený nápad, ako vytvoriť nový album. Rozhodol sa, že rozbehne koncertnú šnúru s rozpracovanými skladbami. Prekvapil tým fanúšikov, žurnalistov a kritikov. Živým hraním a neustálym vylepšovaním, dopĺňaním zvuku, sledovaním reakcií publika a kritík sa zdokonaľovala základná myšlienka a vzťah ostatných členov kapely k novému albumu.

Každodenný tlak moderného života nás môže dohnať k šialenstvu“, bola jeho hlavná myšlienka.

Album bol na prelome rokov 1972/73 nahraný v štúdiu Abbey Road spoločnosti EMI. Počas nahrávania Roger rozdal rôznym ľuďom, ktorý sa vtedy v blízkosti štúdia nachádzali, kartičky s rôznymi otázkami typu:

Kedy ste boli naposledy násilní?“, alebo „Kedy ste v poslednom čase niekoho zbili?“.

Časti odpovedí možno počuť na pozadí niektorých skladieb. Na albume môžeme počuť okrem nich napríklad aj maniacky rehot Rogera „the Hat“ Manifolda, manažéra inej skupiny, či slová vrátnika štúdia na Abbey Road Jerryho Driscolla („There is no dark side of the moon, really. Matter of fact, it's all dark...“), no nebola napríklad použitá nahrávka odpovede Paula McCartneyho.

Názov albumu z Eclipse na Dark Side of the Moon bol zmenený preto, lebo v tomto období mala skupina Medicine Head vydaný album s týmto názvom. Názov Eclipse sa teda použil aspoň pri poslednej skomponovanej skladbe albumu.

Album Dark Side of the Moon bol prvým albumom skupiny, ktorý sa prebojoval aj na prvé miesta rebríčkov hudobného trhu v USA. V rebríčku U. S. Billboard sa držal v top 200 počas 15 rokov, t. j. spolu 724 týždňov, kým z neho nevypadol dňa 23. júla, 1988. Tento výsledok nie je oficiálne uznaný. Oficiálne (podľa pravidiel Billboardu) je uznaná jeho pozícia od 18. decembra, 1976 do 23. apríla, 1988, čo znamená 591 týždňov.

Je to štvrtý najúspešnejší album sveta po Jacksonovom albume Thriller, soundtracku k filmu Horúčka sobotňajšej noci a albumu skupiny Fleetwood Mac Rumours. Paradoxne album získal iba jednu zlatú platňu za pol milióna predaných nosičov, pretože vznikol pred 1. januárom, 1976, t. j. pred pridaním ocenení platinovou platňou za milión predaných nosičov.

Wish You Were HereUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Wish You Were Here (album, Pink Floyd)

Nasledovať tento úspech bolo pre členov skupiny veľmi ťažké. Mali vlastne dosiahnuté to, čo bolo cieľom každej rockovej skupiny a teraz mali pocit bezmocnosti. V tom čase začali s experimentovaním so všetkými možnými nástrojmi. Od nástrojov prešli k veciam všedného života. Skúšali hrať na fľaše, pracie dosky (rumple) atď. Po niekoľkých experimentoch s nimi tento nápad skupina zavrhla a začala pracovať na albume Wish You Were Here.

Kritika síce tento album na začiatku rozobrala na drobné, ale album Wish You Were Here mal rozmer, ktorý bol v súlade s očakávaním. Najjednoduchšie by bolo prerobiť inú verziu projektu Dark Side Of The Moon, ale Roger bol príliš veľký perfekcionista a tak dotlačil skupinu za ich vtedajšie predstavy. Roger si vytvoril reputáciu textára, poslucháči albumov skupiny sa mohli popri počúvaní hudby sústrediť aj na zmysel textov. Vzťahy medzi členmi skupiny boli ovplyvnené aj tým, že uzavreli manželstvá, ich záujmy sa týmto rozptýlili mimo hudobného smeru. Takisto sa rozdelili títo štyria ľudia do dvoch skupín. Roger mal bližšie k Nickovi a David bol viac zadobre s Rickom.

O tomto období sa Roger vyjadruje, že počas stretnutí skupina nebola reálne tam (to be there) v súlade s názvom albumu. Album Wish You Were Here bol viac zameraný na spoločenskú objednávku, očakávania hudobného priemyslu. Bol vydaný 15. septembra 1975, no po jeho vydaní nenasledovalo dlhšie koncertné turné.

Členovia skupiny radi prenechávali Rogerovi písanie textov a a udržanie ucelených konceptov pre albumy pokiaľ oni participovali na hudobných nápadoch. Gilmour aj v období ich najväčších sporov opisuje Watersa ako výborného motivátora a skvelého básnika. Niektoré z najpopulárnejších skladieb skupiny Pink Floyd („Echoes, „Time“, „Us and Them“, „Wish You Were Here“, „Shine on You Crazy Diamond“...) predstavujú obrovskú silu Watersovho inštinktu textára kombinovaného s Gilmourovým melodickým talentom, citlivo precíznym bubeníckym umením Nicka Masona na atmosférickom podklade klávesov Ricka Wrighta. Napríklad skladba „Us and Them“ začína sladko melodickými Wrightovými klávesmi a spája sa do ostrého kontrastu s Watersovým protivojnovým textom.

AnimalsUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Animals (album)
 
Maketa nafukovacieho prasaťa (známeho aj ako Algie) na koncerte Rogera Watersa v Holandsku.

Rok 1976 bol prvým rokom, kedy skupina nemala žiadnu koncertnú šnúru od začiatku ich profesionálnej kariéry v roku 1967. Počas tejto prestávky Roger prepracoval dva songy („Raving and Drooling“ a „You Gotta Be Crazy“), ktoré boli naživo hrané roku 1975 počas krátkeho turné Wish You Were Here. Tieto dve pesničky sa objavili v ďalšom projekte, albume Animals pod názvami „Dogs“ a „Sheep“. Tento album bol orwelovským konceptom zobrazujúcim ľudstvo ako prasce, psov a ovce. Bol vydaný 23. januára 1977. V tom období vzhľadom na dopyt vznikla potreba spustiť koncertnú šnúru po futbalových štadiónoch. Boli využité kvadrofonické efekty, nafukovacie figuríny a špeciálne efekty pre zvýšenie zážitku z koncertov.

Animals tour sa podľa Rogerových opisov zmenil na nočnú moru. Počas vystúpenia sa polovica návštevníkov koncertu zabávala po svojom. Ohňostroje a výbuchy prehlušovali hudbu. V júli už bolo z jeho prejavu cítiť, že nespieva s oduševnením, cítil sa odcudzený a znechutený. Na poslednom vystúpení v Montreale v Kanade, počas hrania videl na pletive oproti pódia, kde vystupovali zavesených fanúšikov, ktorí vlastne ani nevnímali hudbu, len nepríčetne kričali. Roger v tej chvíli pristúpil k jednému z nich, privolal si ho bližšie a napľul mu do tváre...

The WallUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: The Wall

Táto historka sa uvádza ako jeden z dôvodov, impulzov pre vznik ďalšieho Rogerovho projektu, ktorý sa zapísal do rockovej histórie, albumu The Wall. Roger mal vtedy rozpracovaný aj album The Pros And Cons Of Hitch Hiking. Tieto dve diela priniesol ostatným členom skupiny. Mal zámer jeden použiť pre vlastný album a druhý nahrať so skupinou. Skupina považovala tému albumu The Pros And Cons Of Hitch Hiking za príliš osobnú, tak ho vylúčila a vybrala projekt The Wall.

Album The Wall bol nahrávaný takmer rok v spolupráci s Bobom Ezrinom kreatívnym hľadaním interpretačných postupov Rogerovej témy.

Koncertná šnúra, ktorá nasledovala, bola príliš drahá na to, aby mohli byť koncerty vo veľa mestách. Bolo vybratých iba niekoľko miest. V USA to bol New York a Los Angeles, v Európe Londýn a nemecký Dortmund. Tieto koncerty sú mnohými fanúšikmi skupiny považované za najlepšie, aké Pink Floyd mal kedykoľvek predtým a potom.

O rok neskôr bol podľa scenára napísaného na motív tohoto albumu natočený režisérom Alanom Parkerom film The Wall v hlavnej úlohe s Bobom Geldofom. (Bob Geldof sa stal neskôr známy ako kľúčová osobnosť pri koncertoch Live Aid, ku ktorým patrí aj akcia z roku 2005 nazvaná Live 8, kde sa stal zázrak a došlo ku spoločnému vystúpeniu najúspešnejšej zostavy Pink Floyd.)

Neskôr sa stalo zdrojom najväčších sporov autorstvo skladieb. Napríklad Gilmour upozorňoval, že jeho podiel na skladbe „Another Brick in the Wall, Part II.“ s jeho gitarovým sólom nebýva na obaloch jeho spoluautorstvo uvedené.

Koncertná verzia albumu The Wall vyšla v roku 2000 na dvoch diskoch pod titulom Is There Anybody Out There? (The Wall Live 1980–81). V tejto edícii bola limitovaná verzia s diskami vloženými do prebalu knižky, v ktorej sa nachádzajú vyjadrenia tvorcov projektu, fotografie a ilustrácie z vystúpení a reprodukcie výkresových projektov pódia na pauzovacom papieri.

Nick Mason v životopisnej knihe Inside Out: A personal History of Pink Floyd charakterizuje Watersa v ére The Wall ako egomaniaka. Bolo to v čase, keď sa rozhodol vyhodiť zo skupiny Wrighta po jeho osobných problémoch, ktoré začali narušovať výrobu albumu. Wright zostal so skupinou ako externe platený hudobník, kým Waters viedol kompletnú zostavu skupiny v činnosti počas celej koncertnej šnúry, ktorá nasledovala. Gilmour mal postavenie hudobného dramaturga.

Album The Wall bol veľmi úspešný – podľa RIAA bol 23 krát platinový.

The Final CutUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: The Final Cut

V roku 1983 vyšiel v trojčlennej zostave bez Wrighta album The Final Cut, ktorý však nebol komerčne veľmi úspešným. Keďže napätie v skupine vrcholilo, snažil sa ju Waters formálne rozpustiť a pokračovať pod pôvodným názvom s najatými hudobníkmi, s čím nesúhlasili Gilmour a Mason.

Bez Rogera WatersaUpraviť

Pokus o rozpadUpraviť

Roku 1984 hneď po vydaní albumu The Final Cut sa Roger Waters pustil do realizácie The Pros and Cons of Hitch Hiking a David Gilmour v tom čase pracoval na svojom novom sólovom albume About Face. Obidva albumy boli vydané v roku 1984 a obidva dosiahli 30. pozíciu v rebríčku Billboardu. V tom čase David hovoril: „existujú traja z nás, ktorí by sa mohli nazvať Pink Floyd, no nikto z nás nemá v pláne v tejto chvíli spolupracovať na žiadnom spoločnom projekte..“ (myslel tým Rogera, Davida a Nicka). Obidvaja, Gilmour a Waters sa pustili na koncertné turné, ale so slabým finančným úspechom.

David k tomuto poznamenal:

Vyrobil som album, absolvoval koncertnú šnúru aby som zistil, či je možné pokračovať bez skupiny Pink Floyd.

Roku 1985 pokračoval Roger v svojej koncertnej šnúre a David vložil svoju energiu do spolupráce s inými hudobníkmi. V polovici roku 1985 sa rozhodol Waters zrušiť spoluprácu so Stevem O’Rourkem, ktorý na neho naliehal, aby sa pustil do výroby ďalšieho albumu so skupinou Pink Floyd. Od čias keď sa stal Steve manažérom skupiny a skupina nebola oficiálne rozpustená, Roger mu bol zmluvne zaviazaný. Ukončenie tejto spolupráce znamenalo pre Steva mať pre projekty skupiny súhlas od Davida a Nicka. David s Nickom zrušenie spolupráce so Stevem nepotvrdili. Roger sa v tom čase rozhodol, že oficiálne odíde od skupiny Pink Floyd mysliac, že tým vlastne neoficiálne ukončí ich existenciu. V decembri oznámil nahrávacím štúdiám svoj odchod zo skupiny Pink Floyd. Zároveň sa Nick Mason v jeseni 1985 vyjadril, že by chcel znovu koncertovať so skupinou a že by on a David mali záujem o obnovou spolupráce, „že oni nesúhlasia s definitívnym koncom“.

Roku 1986 Roger dokončil prácu na soundtracku When the Wind Blows a začal pracovať na svojom druhom sólovom albume Radio K. A. O. S.. Gilmour v tom čase začal pracovať na projekte o ktorom verejne hovoril, že by to mohol byť ďalší album skupiny Pink Floyd, alebo aj jeho sólový projekt. Uprostred roku 1986 sa Steve O’Rourke začal súdiť s Watersom o obnovenie jeho zmluvných nárokov. Týmto nedosiahol nič iné, iba to, že zhoršil vzťahy medzi Watersom a ostatnými členmi skupiny (s ktorými sa Steve v tom čase spojil).

Gilmour v spolupráci s Masonom, Wrightom, Bobom Ezrinom a s ďalšími sa vtedy rozhodli, že to na čom teraz pracujú bude nový album skupiny Pink Floyd. Waters vediac o rozbehnutých projektoch sa rozhodol 31. októbra 1986 dať veci na najvyšší súd.

Nastalo obdobie nazvané „vojna Floydov“, ktorá sa viedla v médiách, v súkromí aj na súde. Členovia skupiny, ktorí dovtedy medzi svojimi prioritami nemali vlastnú mediálnu publicitu, o svoju anonymitu prišli.

Waters bývalých spoluhráčov zažaloval za neoprávnené používanie názvu Pink Floyd, keďže ako autor väčšiny skladieb si tento názov nárokoval sám. Podarilo sa mu síce vyhrať prvé kolo, ale odvolací súd nakoniec priznal používanie názvu Pink Floyd Gilmourovi a Masonovi čo bolo najmä záťaž pre Watersovu sólovú kariéru. Nikto by nečakal že Pink Floyd sa postaví na nohy aj bez Watersa ale stalo sa tak.

Nakoniec vraj Waters zaplatil jednému karikaturistovi, a ten namaľoval na 100 roliek toaletného papiera na každý ústrižok jednotlivo Gilmourovu tvár.

A Momentary Lapse of ReasonUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: A Momentary Lapse of Reason

Nový album A Momentary Lapse of Reason vyšiel v roku 1987, mal síce veľmi dobrú predajnosť, ale kritika mu vyčítala, že bol pripravený narýchlo, vraj iba ako odpoveď Watersovi, že skupina funguje plnohodnotne aj bez neho. Reálna spolupráca Nicka Masona a Ricka Wrighta na jeho nahrávaní bola minimálna. V skutočnosti sa skupina v novej zostave objavila až v nasledujúcom koncertnom turné, z ktorého bol vydaný živý album z tohoto obdobia Delicate Sound Of Thunder.

The Division BellUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: The Division Bell

Predposledný štúdiový album, ktorý Floydi vydali mal názov The Division Bell a bol vydaný roku 1994. Počas turné k tomuto albumu sa konal aj koncert 20. októbra v Londýnskom Earl's Court. Koncert vyšiel ako LIVE album pod názvom P*U*L*S*E, no na DVD ako obrazový záznam koncertu ho skupina vydala až v roku 2006. Po čase sa vzťahy aspoň čiastočne normalizovali, ale spoločné vystúpenie na koncerte Live 8 v roku 2005 bolo podľa vyhlásení Gilmoura a Watersa výnimkou.

The Endless RiverUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: The Endless River

Úplne posledný štúdiový album, ktorý skupina vydala sa nazýva The Endless River a vyšiel v roku 2014. Je to prvý album, na ktorom nehrá klavirista skupiny Richard Wright (zomrel v roku 2008, no vďaka moderným technológiám je možné ho počuť na nahrávke) a tretí album bez basgitaristu Rogera Watersa. Je to hlavne inštrumentálna tvorba, výnimkou je posledná skladba „Louder than Words“, ktorej text napísala Gilmourova manželka, Polly Samson. Hlavný spev má David Gilmour.

ZostavaUpraviť

Časová osUpraviť

DiskografiaUpraviť

Štúdiové albumyUpraviť

SoundtrackyUpraviť

Koncertné albumyUpraviť

KompilácieUpraviť

Filmy, DVDUpraviť

TurnéUpraviť

OceneniaUpraviť

Počas svojej kariéry skupina Pink Floyd dosiahla viacero ocenení:

  • Silver Clef (Strieborný husľový kľúč)

Skupina Pink Floyd dostala ocenenie Silver Clef („Strieborný husľový kľúč“) za ich charitatívnu prácu pre The Nordoff-Robbins Music Center v roku 1980

Barret sa zo zdravotných dôvodov nezúčastnil žiadneho z týchto uvedení. Waters sa zo zdravotných dôvodov nedostavil na uvedenie roku 1996, ocenenie roku 2005 komentoval cez telemost. Gilmour a Mason boli na obidvoch akciách a Wright sa pre operáciu oka nemohol zúčastniť roku 2005.

  • Ďalšie ocenenia:
    • V roku 2002 Q magazine označil skupinu Pink Floyd ako jednu z „50 Bands To See Before You Die“ („jedna z päťdesiat, ktoré by ste mali počas života vidieť“).
    • O dva roky neskôr tento istý časopis umiestnil skupinu Pink Floyd medzi najväčšie skupiny všetkých čias nad skupinu The Beatles, The Rolling Stones a Led Zeppelin. Hodnotilo sa podľa komplexného systému, ktorý porovnával skupiny podľa predaja albumov, umiestnení v rebríčkoch popularity, podľa vystúpení a návštevnosti koncertov.
  • Po skupine je pomenovaná planétka '19367 Pink Floyd.

Literatúra o Pink FloydUpraviť

  • kolektív: Pink Floyd. Ilustrovaná biografie (Svojtka & Co., 2011)
  • Mason, Nick: Pink Floyd (BB art, 2007)
  • Miles, Barry: Pink Floyd 1964 - 1974 (Volvox Globator, 2007)
  • Povey, Glenn: Echoes. Úplná historie Pink Floyd (Volvox Globator, 2009)
  • Watkinson, Mike - Anderson, Pete: Šílený démant Syd Barrett a rozbřesk Pink Floyd (Volvox Globator, 2011)

ReferencieUpraviť

  1. Palacios 2010.
  2. Miles 2011.
  3. FOWLER, David. Youth culture in modern Britain, c.1920-c.1970: from ivory tower to global movement - a new history. [s.l.] : Palgrave Macmillan, 2008. Dostupné online. ISBN 978-0-333-59921-1. S. 9.
  4. Guitar-worlds-presents-pink floyd
  5. DJ, Dave White Dave White is a longtime radio; WHITE, music journalist who covered classic rock for more than four decades our editorial process Dave. Classic Rock Bands: Profiling the History of Pink Floyd [online]. LiveAbout, [cit. 2020-08-17]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. AN INTERVIEW WITH ARJEN LUCASSEN [online]. web.archive.org, 2001-12-03, [cit. 2020-08-17]. Dostupné online.
  7. The History of Rock Music. Dream Theater: biography, discography, reviews, links [online]. www.scaruffi.com, [cit. 2020-08-17]. Dostupné online.
  8. Ticketnest Tool
  9. So you'd like to... know Pink Floyd and its children Pt. 1
  10. Ministry-of-information
  11. The Orb's Adventures Beyond The Ultraworld
  12. allmusic ((( Anathema > Biography )))
  13. Trent Reznor Meets Roger Waters
  14. : Mason meeting Waters while studying architecture at the London Polytechnic; : Waters meeting Mason while studying architecture at the London Polytechnic.
  15. : Wright was also an architecture student when he joined Sigma 6; : The formation of Sigma 6; : Instrumental line-up of Sigma 6: Waters (lead guitar), Wright (rhythm guitar) and Mason (drums).
  16. Blake 2008, s. 38–39.
  17. a b Mason 2005, s. 24–26.
  18. Povey 2008, s. 14.
  19. Povey 2008, s. 13–18.
  20. Blake 2008, s. 41.
  21. Povey 2008, s. 13.
  22. Schaffner 1991, s. 22–23.
  23. Mason 2005, s. 27.
  24. Blake 2008, s. 42–44.
  25. a b Mason 2005, s. 29–30.
  26. Povey 2008, s. 19.
  27. Mason 2005, s. 30.
  28. The complete guide to the music of Pink Floyd. London : Omnibus,, 1995. ISBN 071194301x Chybné ISBN. S. 150p..
  29. Blake 2008, s. 44–45.
  30. Mason 2005, s. 32.
  31. Povey 2008, s. 18–19.
  32. : The origin of the band name Pink Floyd (primary source); : The origin of the band name Pink Floyd (secondary source).
  33. : Jenner was impressed by Barrett and Wright; : Jenner and King became Pink Floyd's business managers.
  34. a b Schaffner 1991, s. 32–33.
  35. Mason 2005, s. 50–51.
  36. : (primary source); : (secondary source).
  37. : Jenner and King's connections helped gain the band important coverage; : "apparently very psychedelic"
  38. Mason 2005, s. 49.
  39. Mason 2005, s. 54.
  40. Mason 2005, s. 54–58.
  41. Schaffner 1991, s. 49.
  42. : Pink Floyd as a spack rock band; : The music industry began to take notice of Pink Floyd.
  43. : Release date for "Arnold Layne"; : Signing with EMI.
  44. a b Povey 2008, s. 37.
  45. Mason 2005, s. 59–63.
  46. Mason 2005, s. 84–85.
  47. Povey 2008, s. 342.
  48. Blake 2008, s. 86–87.
  49. Mason 2005, s. 86–87.
  50. Povey 2008, s. 43.
  51. : Barrett was "completely distanced from everything going on"; : Barrett's increasing LSD use starting early 1967.
  52. : Smith negotiated Pink Floyd's first record contract; : Morrison negotiated Pink Floyd's first contract and in it they agreed to record their first album at EMI Studios.
  53. Mason 2005, s. 92–93.
  54. Roberts 2005, s. 391.
  55. CAVANAGH, John. The Piper at the Gates of Dawn. New York [u.a.] : Continuum, 2003. ISBN 978-0-8264-1497-7. S. 55–56.
  56. : "The band started to play and Syd just stood there"; : June Child was Blackhill's assistant and secretary.
  57. Povey 2008, s. 67.
  58. Blake 2008, s. 123.
  59. Povey 2008, s. 67–71.
  60. Schaffner 1991, s. 88–90.
  61. Schaffner 1991, s. 91–92.
  62. Povey 2008, s. 72.
  63. : Barrett's mental deterioration and Pink Floyd's first US tour (primary source); : Barrett's mental deterioration and Pink Floyd's first US tour (secondary source).
  64. Fitch 2005, s. 224.

Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.
Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.

Chyba citácie Značka <ref> v <references> má atribút skupiny „“, ktorý sa v predošlom texte nevyskytuje.

ZdrojeUpraviť

  • BLAKE, Mark. Comfortably Numb: The Inside Story of Pink Floyd. [s.l.] : Da Capo Press, 2008. Dostupné online. ISBN 978-0-306-81752-6.
  • BRONSON, Fred. The Billboard Book of Number One Hits. 3rd revised. vyd. [s.l.] : [s.n.], 1992. Dostupné online. ISBN 978-0-8230-8298-8.
  • BROWN, Jimmy. Sorcerer Full of Secrets. Guitar World, May 2006.
  • DI PERNA, Alan. Shine On. Guitar World, May 2006.
  • DI PERNA, Alan. Guitar World Presents: Pink Floyd. [s.l.] : Hal Leonard, 2002. ISBN 978-0-7546-6708-7. Mysterious Ways.
  • CHAPMAN, Rob. Syd Barrett and British Psychedelia: Faber Forty-Fives: 1966–1967. [s.l.] : Faber & Faber, 2012. ISBN 978-0-571-29676-7.
  • CROSKERY, Patrick. Pink Floyd and Philosophy: Careful with that Axiom, Eugene!. [s.l.] : Open Court, 2007. ISBN 978-0-8126-9636-3. Pigs Training Dogs to Exploit Sheep: Animals as a Beast Fable Dystopia.
  • DEROGATIS, Jim. Staring at Sound: The True Story of Oklahoma's Fabulous Flaming Lips. [s.l.] : Broadway Books, 2006. Dostupné online. ISBN 978-0-7679-2140-4.
  • DETMER, David. Pink Floyd and Philosophy: Careful with that Axiom, Eugene!. [s.l.] : Open Court, 2007. ISBN 978-0-8126-9636-3. Dragged Down by the Stone: Pink Floyd, Alienation, and the Pressures of Life.
  • FITCH, Vernon. The Pink Floyd Encyclopedia. Third. vyd. [s.l.] : Collector's Guide Publishing, 2005. ISBN 978-1-894959-24-7.
  • FITCH, Vernon. Pink Floyd: The Press Reports 1966–1983. [s.l.] : Collector's Guide Publishing Inc, 2001. ISBN 978-1-896522-72-2.
  • FITCH, Vernon; MAHON, Richard. Comfortably Numb: A History of "The Wall", Pink Floyd, 1978–1981. 1st. vyd. [s.l.] : PFA Publishing, Inc., 2006. ISBN 978-0-9777366-0-7.
  • The Rolling Stone Encyclopedia of Rock & Roll. 2005 revised and updated. vyd. [s.l.] : Fireside, 2001. Dostupné online. ISBN 978-0-7432-9201-6.
  • HARRIS, John. The Dark Side of the Moon. First Hardcover. vyd. [s.l.] : Da Capo, 2005. ISBN 978-0-306-81342-9.
  • HIBBERT, Tom. Pink Floyd: Through the Eyes of the Band, Its Fans and Foes. [s.l.] : Da Capo, 1996. ISBN 978-0-306-80780-0. Who the hell does Roger Waters think he is?.
  • Guitar World Presents: Pink Floyd. [s.l.] : Hal Leonard, 2002. Dostupné online. ISBN 978-0-7546-6708-7.
  • MABBETT, Andy. The Complete Guide to the Music of Pink Floyd. 1st UK paperback. vyd. [s.l.] : Omnibus Press, 1995. ISBN 978-0-7119-4301-8.
  • MANNING, Toby. The Rough Guide to Pink Floyd. First. vyd. [s.l.] : Rough Guides, 2006. ISBN 978-1-84353-575-1.
  • MASON, Nick. Inside Out: A Personal History of Pink Floyd. Paperback. vyd. [s.l.] : Phoenix, 2005. ISBN 978-0-7538-1906-7.
  • PALACIOS, Julian. Syd Barrett and Pink Floyd: Dark Globe. [s.l.] : Plexus, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-85965-431-9.
  • POVEY, Glenn. Echoes: The Complete History of Pink Floyd. [s.l.] : Mind Head Publishing, 2008. Dostupné online. ISBN 978-0-9554624-1-2.
  • REISCH, George A. Pink Floyd and Philosophy: Careful with that Axiom, Eugene!. [s.l.] : Open Court, 2007. ISBN 978-0-8126-9636-3. The Worms and the Wall: Michael Foucault on Syd Barrett.
  • British Hit Singles & Albums. 18. vyd. [s.l.] : Guinness World Records Limited, 2005. ISBN 978-1-904994-00-8.
  • ROSEN, Craig. The Billboard Book of Number One Albums. [s.l.] : [s.n.], 1996. ISBN 978-0-8230-7586-7.
  • SCHAFFNER, Nicholas. Saucerful of Secrets. First. vyd. [s.l.] : Sidgwick & Jackson, 1991. ISBN 978-0-283-06127-1.
  • SCARFE, Gerald. The Making of Pink Floyd: The Wall. 1st US paperback. vyd. [s.l.] : Da Capo Press, 2010. ISBN 978-0-306-81997-1.
  • Pink Floyd: The Making of The Wall. Mojo Magazine, December 1999.
  • O'NEILL SURBER, Jere. Pink Floyd and Philosophy: Careful with that Axiom, Eugene!. [s.l.] : Open Court, 2007. ISBN 978-0-8126-9636-3. Wish You Were Here (But You Aren't): Pink Floyd and Non-Being.
  • WATKINSON, Mike; ANDERSON, Pete. Crazy Diamond: Syd Barrett & the Dawn of Pink Floyd. First. vyd. [s.l.] : Omnibus Press, 2001. Dostupné online. ISBN 978-0-7119-2397-3.
  • WATTS, Michael. Pink Floyd: Through the Eyes of the Band, Its Fans and Foes. [s.l.] : Da Capo Press, 1996. ISBN 978-0-306-80780-0. Pink's muddled Meddle.
  • WEINSTEIN, Deena. Pink Floyd and Philosophy: Careful with that Axiom, Eugene!. [s.l.] : Open Court, 2007. ISBN 978-0-8126-9636-3. Roger Waters: Artist of the Absurd.
  • Frequently Asked Question (FAQ) – Pink Floyd Internet Reference List, Version 3.6 (August 1995), Originally compiled by David Schuetz, Currently maintained by Matt Denault
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pink Floyd na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pink Floyd

Externé odkazyUpraviť