John Lennon

britský hudobník

John Winston Ono Lennon[Poznámka 1], MBE[Poznámka 2] (rodným menom John Winston Lennon; * 9. október 1940, Liverpool, Spojené kráľovstvo – † 8. december 1980, New York, New York, USA), známy ako John Lennon, bol britský spevák, skladateľ a gitarista, zakladajúci člen skupiny The Beatles a aj úspešný sólový hudobník. Bol známy tiež ako výtvarník, herec, spisovateľ a mierový aktivista[1].

John Lennon
John Lennon v roku 1969
John Lennon v roku 1969
Základné informácie
Popis umelca anglický spevák, gitarista
člen skupiny The Beatles
Rodné meno John Winston Lennon
Narodenie 9. október 1940
Liverpool, Spojené kráľovstvo
Úmrtie 8. december 1980 (40 rokov)
New York, New York, USA
Žáner rock, pop rock, psychedelický rock, experimentálny rock, rokenrol, pop
Hrá na nástroje vokály, gitara, klavír, klávesy, basgitara, harmonika
Roky pôsob. 1957 – 1976, 1980
Vydavateľstvá Polydor
Parlophone
Apple
Capitol Records
Geffen
EMI Music Group
Súvisiace
články
The Beatles, Plastic Ono Band, The Quarrymen, The Dirty Mac
Webstránka www.johnlennon.com

Ako súčasť legendárnej skladateľskej dvojice Lennon-McCartney výrazne ovplyvnil vývoj modernej populárnej hudby.[2] Je považovaný za jednu z hudobných ikon 20. storočia a jeho piesne ako „Imagine“ a „Strawberry Fields Forever“ sú často radené medzi najlepšie skladby storočia. V roku 1969 Lennon založil so svojou druhou manželkou Yoko Ono skupinu Plastic Ono Band. Po rozpade The Beatles v roku 1970 pokračoval Lennon vo svojej sólovej umeleckej kariére.

Lennon sa narodil v Liverpoole a ako teenager vyrastal medzi nadšenými fanúšikmi hudobného žánru skiffle. V roku 1956 založil svoju prvú kapelu Quarrymen, z ktorej neskôr v roku 1960 vznikla skupina The Beatles. Pôvodne bol faktickým lídrom kapely, neskôr sa do tejto úlohy postupne dostal Paul McCartney. Lennon bol charakterizovaný svojou rebelskou povahou a bystrým úsudkom v hudobnej tvorbe, písaní, výtvarnom vnímaní, filme, bol aj pohotovým rečníkom v rozhovoroch. V polovici 60. rokov minulého storočia vydal dve knihy: In His Own Write a A Spaniard in the Works, obidve koncipované v lyrickom štýle nonsensu a ilustrované jeho vlastnými kresbami. Počnúc skladbou „All You Need Is Love“ z roku 1967 boli jeho piesne prijímané ako hymny protivojnových a kontrakultúrnych hnutí. Medzi rokmi 1968 až 1972 vydal Lennon s Yoko Ono viac ako tucet platní vrátane trilógie avantgardných albumov, jeho prvej sólovej LP platne John Lennon/Plastic Ono Band. Má na svojom konte 25 najlepších singlov v rebríčku Billboard Hot 100 medzi ktorými sú: „Give Peace a Chance“, „Instant Karma!“, „Imagine“ a „Happy Xmas (War Is Over)“. V roku 1969 John Lennon usporiadal dvojtýždňovú protivojnovú demonštráciu nazvanú Bed-ins for Peace.

Po presťahovaní sa x Británie do New Yorku v roku 1971 jeho kritika Vietnamskej vojny vyústila do trojročných pokusov zo strany Nixonovej administratívy o jeho deportáciu z USA. V roku 1975 Lennon prestal s hudbou a venoval sa výchove svojho malého syna Seana. V roku 1980 spolu s Yoko Ono spolupracoval na projekte Double Fantasy. Tri týždne po vydaní tohto albumu ho vo vstupnom portáli obytného domu v Manhattane zastrelil fanúšik skupiny Beatles Mark David Chapman

Jeho najpredávanejší album Double Fantasy, získal v roku 1981 Cenu Grammy za album roka. Lennon bol ocenený Britskou cenou za mimoriadny prínos pre hudbu. V roku 2002 spoločnosť BBC uskutočnila verejný prieskum a Lennonovi britská verejnosť v ňom prisúdila ôsme miesto v zozname Stovky najväčších Britov všetkých čias. Časopis Rolling Stone Lennona zaradil v zozname najlepších spevákov na piate miesto a na tridsiate ôsme miesto v kategórii najväčší umelcov všetkých čias. V roku 1997 bol John Lennon uvedený do Siene slávy skladateľov piesní, do Rokenrolovej siene slávy bol uvedený dvakrát: ako člen kapely The Beatles v roku 1988 a ako sólový umelec v roku 1994.

Mladosť: 1940–1957Upraviť

 
Lennonov dom na liverpoolskom predmestí Woolton

John Lennon sa narodil v liverpoolskej pôrodnici Júlii (rod. Stanleyovej) (*1914–†1958) a Alfrédovi Lennonovi (*1912–†1976). Alfred, ktorý mal írskych predkov, bol námorníkom na obchodnej lodi a v čase Johnovho narodenia bol,mimo domova.[3] Meno John Winston Lennon rodičia svojmu synovi dali podľa starého otca z otcovej strany Johna „Jacka“ Lennona a stredné meno dostal podľa premiéra Winstona Churchilla.[4] Lennonov otec bol často z domu preč, no pravidelne odosielal šeky na vtedajšiu adresu Newcastle Road č. 9, v Liverpoole, kde Lennon so svojou matkou býval.[5] Vo februári v roku 1944, po dezercii od armády, prestal tito šeky posielať.[6][7] O šesť mesiacov sa pokúsil vrátiť domov a situáciu dať do poriadku, no potom, ako zistil, že jeho manželka je tehotná s iným mužom túto myšlienku zavrhol.[8] Po dvoch sťažnostiach liverpoolskom na sociálnom úrade neskôr prebrala starostlivosť o Johna Juliina sestra, teta Mimi.

V júli 1946 ich navštívil Lennonov otec a zobral svojho syna do Blackpoolu, pričom s ním tajne zamýšľal emigrovať na Nový Zéland.[9] Júlia spolu so svojim vtedajším partnerom Bobbym Dykinsom, prišla vtedy za ním a počas vášnivej hádky otec nútil svojho päťročného dieťaťa, aby si medzi nimi vybral. Spočiatku si Lennon dvakrát označil otca, no keď matka odišla, začal plakať a šiel za ňou.[10] Podľa spisovateľa Marka Lewisohna sa v skutočnosti Lennonovi rodičia dohodli, že Júlia by si ho mala vziať a postarať sa mu o domov. Svedok Billy Hall, ktorý tam v ten deň bol, povedal, že dramatické vykreslenie mladého Johna Lennona núteného urobiť rozhodnutie medzi rodičmi nebolo presné.[11] Lennon potom takmer po nasledujúcich 20 rokov nebol s otcom v kontakte.[12]

Po zvyšok svojho detstva a dospievania Lennon vyrastal ako jediné dieťa, spolu s tetou Mimi a s jej manželom Georgeom Toogoodom Smithovcami na predmestí Woolton v Liverpoole.[13] Teta mu kupovala zväzky poviedok a strýko, mliekar na rodinnej farme, mu kúpil ústnu fúkaciu harmoniku a navádzal ho na lúštenie krížoviek.[14] Julia ich doma pravidelne navštevovala a aj John často chodiavl na návštevy k nej. Doma m u mama často púšťala nahrávky Elvisa Presleyho, učila ho hrať na bendžo, napríklad pieseň „Ain't That a Shame“ o Fatsa Domina.[15] V septembri 1980 sa Lennon vyjadril o svojej rodine a svojej rebelskej povahe: Časť zo mňa by chcela byť spoločnosťou akceptovaná a nechcela by byť týmto šialeným básnikom/hudobníkom, no nemôžem byť tým, čím nie som... Bol som ten, komu všetci ostatní chlapci - vrátane Paulovho otca - povedali: „Drž sa od neho“... Rodičia kamarátov inštinktívne rozpoznali, že robím problémy. Znamená to, že som im nevyhovoval, zle by som ovplyvnil ich deti a aj som to robil. Urobil som všetko pre to, aby som narušil domov každého priateľa... Čiastočne zo závisti, že nemám tento takzvaný domov... ale mal som... Bolo tam päť žien, ktoré boli mojou rodinou. Päť silných, inteligentných, krásnych žien, päť sestier. Jedna bola náhodou moja matka. Ona sa len nedokázala vysporiadať so životom. Bola najmladšia a mala manžela, ktorý utiekol k moru, bola vojna, ona sa so mnou nedokázala vyrovnať a nakoniec som žil s jej staršou sestrou. Tie ženy boli fantastické... A to bolo moje prvé feministické vzdelanie... Vnikla by som do myslí ostatných chlapcov.[16] Pravidelne navštevoval svojho bratranca Stanleyho Parkesa, ktorý žil vo Fleetwoode a brával ho na výlety do miestnych kín..[17] Počas školských prázdnin Parkes často navštevoval Lennona so sesternicou Leilou Harvey. Trojica často, dvakrát alebo trikrát týždenne, cestovala na šou do Blackpoolu. Navštevovali cirkus Blackpool Tower. kde videli umelcov ako Dickie Valentine, Arthur Askey, Max Bygraves a Joe Loss, pričom Parkes spomínal, že Lennon mal obzvlášť rád Georgea Formbyho.[18] Potom, ako sa Parkesova rodina presťahovala často trávili školské prázdniny v Škótsku. Parkes k tomu poznamenal: „John, Leila a ja sme si boli veľmi blízki. Z Edinburghu sme cestovali k rodinnému domčeku pri Durness. Trvalo to zhruba od Johnových deväť až do 16-tich rokov.“[19] Lennonov strýko George zomrel 5. júna 1955 vo veku 52 rokov na krvácanie do pečene.[20]

Lennon vyrastal v anglikánskom prostredí a navštevoval základnú školu Dovedale.[21] Po absolvovaní jedenástich skúšok navštevoval v septembri 1952 až 1957 strednú školu Quarry Bank v Liverpoole a Harvey ho v tom čase charkterizoval ako „šťastného dobrého pohodového a temperamentného chlapca“.[22] Často kreslil komické karikatúry, ktoré sa objavili v jeho vlastnom školskom časopise nazvanom Daily Howl.[23]

In 1956, Julia bought John his first guitar. The instrument was an inexpensive Gallotone Champion acoustic for which she lent her son five pounds and ten shillings on the condition that the guitar be delivered to her own house and not Mimi's, knowing well that her sister was not supportive of her son's musical aspirations.[24] Mimi was sceptical of his claim that he would be famous one day, and she hoped that he would grow bored with music, often telling him, "The guitar's all very well, John, but you'll never make a living out of it."[25] Dňa 15. júla 1958 Júliu Lennonovú zrazilo auto, keď kráčala domov z návštevy domu Smithovcov.[26] Smrť matky traumatizovala tínedžera Lennona, ktorý ďalšie dva roky silne pil a často sa dostával do zúrivých bitiek.[27] Pmiatka, jeho matky Júlie, neskôr bola hlavnou tvorivou inšpiráciou pre skladby, ako je napríklad pieseň „Julia“ skupiny The Beatles z roku 1968.[28] Lennonove staršie školské roky boli poznačené posunom v jeho správaní. Učitelia na strednej škole Quarry Bank ho charakterizoval: „Má príliš veľa nesprávnych ambícií a jeho energia je často nesprávne smerovaná“ a „Jeho práci vždy chýba úsilie. Uspokojuje tým, že sa nechá viesť namiesto toho, aby využíval svoje schopnosti.“[29] Lennonovo nevhodné správanie spôsobovalo roztržky vo vzťahu s jeho tetou. Na skúškach neuspel, no po intervencii jeho tety a riaditeľa bol prijatý na Liverpool College of Art..[30] Na vysokej škole sa začal hlásiť k subkultúre mladých, Teddy Boy, a hrozilo mu za jeho správanie vylúčenie.[31] V popise Cynthie Powellovej, Lennonovej spolužiačky a neskôr aj jeho manželky, bol „pred posledným rokom z vysokej školy vyhodený“.[32]

Počas puberty sa Lennon stal silne krátkozrakým a bol nútený začať nosiť okuliare. V začiatkoch kariéry The Beatles nosil kontaktné šošovky alebo dioptrické slnečné okuliare.V roku 1967, kedy účinkoval vo filme Richarda Lestera How I won the war nosil známe okrúhle okuliare, dnes známe ako lennonky, ktoré už mu na tvári zostali. Koncom 50. rokov založil skifflovú skupinu The Quarry Men, neskôr premenovanú na Johnny and the Moondogs, The Silver Beetles a konečne The Beatles.

V roku 1962 si vzal Cynthiu za manželku po tom, čo otehotnela s ich prvým a jediným potomkom, Julianom.

The BeatlesUpraviť

Ako člen The Beatles mal Lennon výrazný vplyv na rokenrolovú hudbu a rozširovanie hraníc tohto žánru v priebehu 60. rokov minulého storočia. Spolu s Paulom McCartneym je považovaný za jedného z najvplyvnejších spevákov, skladateľov a hudobníkov 20. storočia. Lennon je pokladaný za výraznejšieho textára, pričom McCartney je považovaný za výraznejšieho skladateľa.

Napriek tomu, že ide o zjednodušenie, tento názor sa zakladá na pravde, keďže piesne dua Lennon-McCartney inšpirované Lennonom sú hlbšie a prepracovanejšie, s textami často v prvej osobe a zaoberajúce sa osobnými záležitosťami. Lennonove texty sú tiež často viac lyrické, čo súvisí i s jeho obľubou hrať sa so slovami a vymýšľať viaczmyselné a zvláštne slová. Jeho najsurrealistickejšie kúsky Strawberry Fields Forever (Navždy jahodové polia) a I Am The Walrus (Som mrož) sú najlepším príkladom Lennonovho výnimočného štýlu. Lennonove partnerstvo s McCartneym zahŕňalo aj vyvažovanie McCartneyho bezstarostného, pozitívneho štýlu.

John Lennon sa zvykol vyjadrovať otvorene a tlač mu často kládla otázky na rôzne témy. 4. marca 1966 pre londýnsky Evening Standard poznamenal, že náboženstvo sa stáva nedôležitým faktorom v živote mladých. Článok nevyvolal žiadne reakcie, až kým o päť mesiacov na to nevyšiel časopis Teen na obálke so slovami vytrhnutými z kontextu: „Neviem, čo sa pominie skôr – rokenrol alebo kresťanstvo...“.

Spojenými štátmi sa prevalila búrka protestov a južanské konzervatívne skupiny organizovali protesty, pri ktorých pálili platne a suveníry The Beatles. Rozhlasové stanice nevysielali piesne The Beatles a boli rušené ich živé vystúpenia. Dokonca aj Vatikán odsúdil Lennonove poznámky. 11. augusta 1966 The Beatles zorganizovali tlačovú konferenciu v Chicagu, aby sa vyjadrili k rastúcim vášňam. Počas konferencie sa Lennon za svoje výroky ospravedlnil.

Vatikán jeho ospravedlnenie prijal a situácia sa po čase upokojila, ale nekonečná „beatlemánia“, prenasledovanie šialencami, blázniví adolescenti a teraz tiež tlač čakajúca na možnosť roztrhať The Beatles na kúsky kvôli ich výrokom, to všetko bolo na členov skupiny priveľa. The Beatles sa čoskoro rozhodli, že nebudú pokračovať v koncertných turné a okrem slávneho vystúpenia na streche nahrávacieho štúdia naživo už nikdy nevystupovali.

The Beatles sa odvtedy stali čisto štúdiovou skupinou (pravdepodobne prvou na svete), čo umožnilo Lennonovi a ostatným plne skúmať svoje umelecké špičky, spôsobom, ktorý predtým nebol mysliteľný a uskutočniteľný. Zároveň mohla skupina komponovať skladby, ktoré nemusela prispôsobovať pre budúce koncertné vystúpenia, takže mohla naplno využiť technologický potenciál štúdií a tvoriť výnimočné a originálne nahrávky o aké sa predtým nik nepokúšal.

9. novembra 1966, krátko po natáčaní filmu Richarda Lestera Ako som vyhral vojnu, Lennon navštívil výstavu avantgardnej umelkyne Yoko Ono v londýnskej galérii Indica. Neskôr, v roku 1968, po návrate z Indie, kde bol spolu s The Beatles na meditačných seansách Lennon opustil svoju manželku Cynthiu. Lennon a Ono sa odvtedy stali nerozlučným párom, rovnako v súkromí ako na verejnosti, a tiež počas nahrávaní s The Beatles.

Lennon sa s Ono oženil v roku 1969 na Gibraltáre. Časť svadobnej cesty strávili v Amsterdame, kde v hoteli Hilton zorganizovali kampaň za mier, tzv. Bed-In. Bed-in pokračovalo v Montreali, kde Lennon a Ono nahrali Give Peace a Chance, z ktorej sa stala neoficiálna hymna medzinárodného hnutia za mier. Lennon si po uzavretí manželstva tiež oficiálne zmenil meno na John Ono Lennon. O manželstve a mediálnej pozornosti, ktorá ho sprevádzala Lennon napísal pieseň The Ballad Of John And Yoko (Balada o Johnovi a Yoko).

Nahrávanie platne Let It Be nepomohlo členom The Beatles zlepšiť napäté vzťahy. Po tom, čo boli Lennon a Ono zranení pri automobilovej nehode v Škótsku, John zariadil, aby s ním Yoko bola neustále i v štúdiu počas práce na poslednom albume The Beatles, Abbey Road. Hoci sa skupine podarilo vytvoriť mimoriadne kvalitný album, čoskoro sa medzi členov skupiny vkradli obchodné spory súvisiace s ich nahrávacou spoločnosťou Apple Corps.

Lennon sa rozhodol odísť zo skupiny bez toho, aby na to verejne upozornil. Nevydaný album, z ktorého sa stalo Let It Be sa pokúšal zachrániť producent Phil Spector, s čím však na rozdiel od Lennona nesúhlasil McCartney a tak ich partnerstvo doznalo trpkého konca. McCartney vydal tlačové oznámenie, že od skupiny odchádza a začal propagovať svoj sólový album.

Sólová kariéraUpraviť

Ešte počas existencie The Beatles Lennon natočil s Yoko Ono tri experimentálne albumy – Unfinished Music No.1: Two Virgins, Unfinished Music No.2: Life with the Lions, a Wedding Album. Jeho prvým sólovým albumom populárnej hudby bol koncertný album Live Peace in Toronto 1969 z roku 1969, teda ešte pred rozpadom skupiny. Na festivale v Toronte vystúpil so skupinou Plastic Ono Band, ktorej členmi boli aj Eric Clapton a Klaus Voormann. Piesne, s ktorými na koncerte vystúpili si nacvičili cestou lietadlom do Kanady.

V prvej fáze svojej sólovej kariéry Lennon nahral tri single: protivojnovú hymnu Give Peace a Chance, Cold Turkey (o boji s heroínovou závislosťou) a Instant Karma!.

Po rozpade The Beatles v roku 1970 Lennon vydal album John Lennon/Plastic Ono Band, surový, brutálne úprimný album. Mnohí sa nazdávajú, že tento album silne ovplyvnil neskoršiu hardrockovú a punkovú hudbu.

V roku 1971 vydal svoj najúspešnejší album Imagine. Titulná pieseň bola ďalšou protivojnovou a protináboženskou hymnou. V tom čase prechádzal Lennon „bielym“ obdobím (biele oblečenie, biely klavír, biela izba, atď.), čo zapadalo do koncepcie albumu. Jedna z piesní na albume, "How Do You Sleep?" (Ako sa ti spáva?), bola priamym útokom na McCartneyho. Zhodou okolností, na gitare v tejto piesni hral George Harrison.

Album Some Time in New York City (1972) bol hlučný, drsný a silne politicky ladený. Boli na ňom skladby na sexuálne, rasové témy, úlohe britského impéria v Severnom Írsku, o väzenských vzburách a o jeho súkromnom probléme pri snahe o získanie zelenej karty v USA. Lennon bol koncom 60. rokov silne ľavicovo orientovaný a podporoval komunisticky orientovanú Trotskyist Workers Revolutionary Party.

V roku 1972 John Lennon vydal album "Woman Is the Nigger of the World", v ktorom sa snažil poukázať na paralelu vykorisťovaním žien a rasovou diskrimináciou.

30. augusta, 1972 mal Lennon v newyorskej Madison Square Garden svoje posledné kompletné koncertné vystúpenia s formáciou Elephant's Memory na dvoch benefičných koncertoch. John a Yoko boli jeden týždeň spoluhostiteľmi v talkshow americkej KYW-TV nazvanej Mike Douglas Show.

Druhý potrat sa stal dôvodom pre Lennonov rozchod s Yoko Ono. John sa na 18 mesiacov presťahoval do Kalifornie. Toto obdobie Lennonovho života bolo neskôr nazvané ako "lost weekend". V roku 1973 vydal svoj prvý sólový album bez Yoko (na albume je uvedené, že ho nahrala skupina Plastic U.F.Ono Band) s názvom Mind Games. Napísal aj skladbu "I'm the Greatest" pre sólový album bývalého bubeníka skupiny The Beatles, Ringa Starra. Témy skladieb tejto doby boli ovplyvnené Johnovou snahou ospravedlniť svoje rozhodnutie, opustiť svoju partnerku, John prepadal nezdravému štýlu života a alkoholu.

Ďalším albumom, ktorý bol tentoraz nahraný skupinou Plastic Ono Nuclear Band bol Walls and Bridges (1974). Na tomto albume sa nachádza aj duet s Eltonom Johnom "Whatever Gets You Thru the Night" (v rebríčkoch sa umiestnil na 1. mieste) a ďalšia úspešná skladba "#9 Dream".

V roku 1974 bol Lennon producentom albumu nezávislého hudobníka Harryho Nilssona, ktorý bol vydaný pod názvom Pussy Cats.

Koncom roka sa Lennon objavil na svojom poslednom koncertnom vystúpení pred rockovým publikom v Madison Square Garden ako hosť Eltona Johna, kde si spolu zahrali skladby "Lucy in the Sky with Diamonds", "Whatever Gets You Thru the Night" a "I Saw Her Standing There". Na tomto koncerte sa „úplnou náhodou“ objavila aj Yoko Ono a po ich stretnutí v zákulisí sa John a Yoko dali znovu dokopy. Na Vianoce toho istého roku začali spolu bývať a skoro po tejto udalosti Yoko otehotnela.

Po vystúpení s Eltonom Johnom odcestoval John Lennon na Floridu, kde oficiálne (na papieri) potvrdil legálny, definitívny rozpad skupiny The Beatles.

V roku 1975 Lennon vydal album koververzií klasických rokenrolových skladieb pod jednoduchým názvom Rock 'n' Roll. V tomto roku spolupracoval aj na prvom hite speváka Davida Bowieho nazvanom Fame, do ktorého John nahral gitaru a vokály.

18. apríla, 1975 bol na poslednom svojom verejnom hudobnom vystúpení v programe A Salute to Lew Grade americkej televízie ATV so skladbami "Imagine" a "Slippin' and Slidin".

9. októbra, 1975, na 35. Lennonove narodeniny, sa narodilo prvé spoločné dieťa Johna a Yoko, syn Sean Ono Lennon. John sa vtedy rozhodol, že sa prestane venovať hudbe a bude sa starať o svoje nové dieťa.

Protivojnový aktivistaUpraviť

Pod tlakom dojmov z prebiehajúcej vietnamskej vojny a nahratí skladby "Give Peace A Chance" v roku 1969 sa John Lennon stal protivojnovým aktivistom. Toto obdobie kulminovalo do roku 1972, keď Nixonova administratíva začala uvažovať o jeho vyhostení z USA[chýba zdroj].

Vietnamská vojna mobilizovala veľké množstvo mladých ľudí v vzbure proti zahraničnej politike americkej vlády, ktorú podporovalo aj niekoľko vtedy populárnych osobností hlavne spevákov folkových piesní ako boli Joan Baezová a Bob Dylan. Pieseň "Give Peace a Chance" sa stala hymnou protivojnového hnutia a bola spievaná viac ako pol miliónom demonštrantov v novembri 1969 na druhom zhromaždení nazvanom Vietnam Moratorium Day, ktoré sa konalo vo Washingtone. Spev tejto piesne viedla vtedajšia spevácka hviezda, folkový spevák Pete Seeger, ktorý medzi pôvodný text vkladal aj slová "Are you listening, Nixon?" (počúvate Nixon?) a "Are you listening, Agnew?" (Počúvate Angew? – Angew bol vtedajší viceprezident USA), medzi refrén, v ktorom protestujúci spievali "All we are saying... is give peace a chance" (Všetko čo hovorime... je aby ste dali mieru šancu).

Po presťahovaní do New York City v auguste 1971 sa John a Yoko stali priateľmi protivojnových lídrov ako boli Jerry Rubin, Abbie Hoffman, a niektorí ďalší, s ktorými mali naplánované zúčastniť sa veľkého protivojnového koncertného turné počas prezidentských volieb v roku 1972. Rok 1972 bol prvým rokom v USA, keď bola uzákonená veková hranica pre volebné právo na 18 rokov. Lennon plánoval zmobilizovať čo najväčšie množstvo mladých ľudí k volebným urnám a chcel aby títo ľudia hlasovali proti Richardovi Nixonovi a tým (podľa neho) aj proti vietnamskej vojne. Turné malo spojiť rockovú hudbu, organizáciu verejnosti proti vojne s registráciou svojich voličov. Nixonova administratíva na čele s republikánskym senátorom Stromom Thurmondom uznala za strategicky vhodné zariadiť deportáciu Johna Lennona z USA. Ako zámienku si vybrala Johnov škandál s marihuanou v roku 1968 v Londýne a označila ho ako nežiaducu osobu pre USA. Lennon strávil nasledujúce dva roky tým že každých 60 dní sa podroboval výsluchom, ktorých cieľom bola snaha o jeho vyhostenie a počas ktorých jeho právny zástupca opakovane dosiahol predĺženie Johnovho pobytu v krajine. Koncertné turné sa v roku 1972 nekonalo. John sa zúčastnil na koncerte usporiadanom za oslobodenie protivojnového aktivistu a básnika Johna Sinclaira, ktorý bol uväznený na desať rokov za preukázaný predaj dvoch dávok marihuany. Koncert sa konal v Ann Arbor v Michigane v decembri 1971. Lennon na ňom zaspieval pieseň "John Sinclair", ktorú skomponoval pre túto príležitosť. Zhromaždenia sa zúčastnilo 20 000 ľudí a dva dni po koncerte bol Sinclair z väzenia prepustený.

Po škandále Watergate bol Nixon zosadený z prezidentskej funkcie. Lennon získal zelenú kartu v roku 1975. Po Lennonovej vražde historik Jon Wiener získal prístup k jeho spisom v archívoch FBI, ktoré mali 281 strán, z ktorých nemohol v tých dobách veľa zverejniť, nakoľko podliehali pod zákon o štátnom tajomstve. Záverečných desať dokumentov bolo publikovaných neskôr v decembri 2006 a sú dnes prístupné aj na internete.

1980 – nový začiatok a náhla smrťUpraviť

V roku 1980 Lennon počas dovolenky na Bermudách spolu s Yoko Ono pracoval na materiáli pre ich budúci konceptuálny album, nazvaný Double Fantasy. Inšpiráciou pre názov albumu bol druh frézie, ktorý John uvidel v bermudskej botanickej záhrade. Tento názov výstižne popisoval to, čo počas ich spoločného manželstva zažili. Comeback sprevádzaný vydaním tohto albumu si naplánovali na koniec roku 1980.

Lennonovci začali pracovať na prezentácii ich nového albumu. Poskytli série interview, nakrútili niekoľko videí. Singel z albumu "(Just Like) Starting Over" začal stúpať v singlových rebríčkoch a John začal uvažovať o koncertnom turné. Spolu s Yoko nahrávali materiály pre jeho nasledujúci album, ktorý vyšiel v roku 1984 pod názvom Milk and Honey.

 
Apartmánový dom Dakota v New Yorku.

Lennon v tom čase obýval byt v apartmánovom dome na severozápadnom konci 72. ulice a západného okraja Central parku v New York City, ktorý je známy pod názvom The Dakota.

8. decembra 1980 o piatej popoludní odchádzali John a Yoko z bytu na jednanie, počas ktorého sa mal s vydavateľom dohodnúť, ktoré skladby z albumu Double Fantasy budú ešte vydané ako single. David Geffen (majiteľ vydavateľstva Geffen Records), vraví, že koncom roku 1980 bolo predaných viac ako 700 000 hudobných nosičov tohto albumu. Pri vychádzaní z budovy poskytli niekoľkým postávajúcim fanúšikom autogramy. Jeden z fanúšikov vtedy odfotografoval Johna Lennona, ako podpisuje obal albumu Double Fantasy mladíkovi, ktorý bol neskôr identifikovaný ako Mark David Chapman.

Lennonovci vtedy strávili niekoľko hodín v štúdiu na 44. západnej ulici. Okolo 22:50 sa John rozhodol, že skončia a obaja chceli odbehnúť cestou na večeru do apartmánu pozrieť ich päťročného syna Seana ešte kým pôjde spať. Predtým, ako ich auto vošlo do dvora domu The Dakota, John a Yoko z neho vystúpili. V tieni vstupnej brány do domu si vtedy Jose Perdomo, šofér, liftboy a vrátnik domu, všimol postávajúceho Chapmana.

 
Vchod do domu Dakota, kde bol zastrelený John Lennon

Lennon vychádzal posledný a Yoko Ono práve otvárala vnútorné dvere vchodu. John v tej chvíli stál sám za ňou vo vchode. Chapman vtedy zavolal "Mr. Lennon!", John sa zastavil a otočil sa smerom k nemu. Chapman zaujal postoj strelca a z revolveru kalibru .38 Special päťkrát na Lennona vystrelil duté, expanzné projektily. Jeden výstrel Johna netrafil, preletel mu ponad hlavu a trafil okno na budove, dva výstrely trafili ľavú stranu Lennonovho chrbta a dva ho zasiahli do ľavého ramena. Všetky strely Johnovi spôsobili vnútorné devastačné zranenia a najmenej jeden výstrel mu pretrhol aortu. Očití svedkovia tvrdia, že Lennon urobil s pomocou vrátnika Jaya Hastingsa ešte šesť krokov smerom do vnútra budovy, povedal „som postrelený“ a skolaboval. Vrátnik Jay Hastings zavolal záchranku. Mark Chapman si pokojne sadol na kraj chodníka a čakal. Vrátnik podišiel k nemu a spýtal sa ho „Vieš, čo si práve urobil?“ načo Chapman mu pokojne odpovedal „Práve som zastrelil Johna Lennona.

Prví policajti, ktorí prišli na miesto boli Steve Spiro a Peter Cullen. Počuli vo vysielačke hlásenie o streľbe na 72. ulici. Uvideli pokojne sediaceho Marka Chapmana na kraji chodníka. Revolver bol položený na zemi pred ním. Mal pri sebe brožované vydanie knihy J. D. Salingera, „The Catcher in the Rye“, kazetový prehrávač s viac ako desiatimi kazetami na ktorých boli audionahrávky s vyše štrnástimi hodinami hudby skupiny The Beatles.

Niekoľko minút na to prišli aj ďalší policajti, Gamble a James Moran, ktorí Johna naložili do ich služobného auta a odviezli ho do Rooseveltovej nemocnice. Moran hovorí, že keď dávali nariekajúceho Lennona do auta spýtal sa ho, či vie kto je. Lennon vraj prikývol, ale keď chcel odpovedať vydal zo seba iba chrčivý zvuk. Yoko hovorí, že Johna už odvtedy nepočula nič hovoriť, čoskoro upadol do bezvedomia.

Na záchrannú stanicu Rooseveltovej nemocnice Lennona doviezli o 23:15. John Lennon zomrel na šok z vykrvácania, stratil viac ako 80% krvi. Mal 40 rokov. Hlavný vyšetrujúci lekár, Dr. Elliott M. Gross, sa vyjadril, že s takými rozsiahlymi strelnými zraneniami by nikto nedokázal prežiť viac ako pár minút. Yoko Ono na to reagovala: „Nie, nie, nie... povedzte mi, že to nie je pravda,“ po šokujúcom zistení, že jej manžel je mŕtvy, bola tiež hospitalizovaná v Rooseveltovej nemocnici.

DiskografiaUpraviť

AlbumyUpraviť

Štúdiové albumyUpraviť

KompilácieUpraviť

Živé nahrávkyUpraviť

Experimentálne nahrávkyUpraviť

BootlegUpraviť

SingleUpraviť

  • 1969 "Give Peace a Chance" (Plastic Ono Band) #2 UK; #14 US
  • 1969 "Cold Turkey" (Plastic Ono Band) #12 UK; #30 US
  • 1970 "Instant Karma!" (pod menom John Ono Lennon) #3 US; #4 UK
    • Úplný názov: "Instant Karma! (We All Shine On)" RIAA: zlato
  • 1971 "Mother" (USA) #43 US
  • 1971 "Power to the People" (nahrali John Lennon/ Plastic Ono Band) #6 UK; #11 US
  • 1971 "Imagine" (John Lennon) (US A) #3 US
  • 1971 "Happy Xmas (War Is Over)" (USA) (nahrali John & Yoko, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir)
  • 1972 "Happy Xmas (War Is Over)" (UK only) (nahrali John & Yoko, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir) #4 UK
  • 1972 "Woman Is the Nigger of the World" #57 US
  • 1973 "Mind Games" #26 UK; #18 US
  • 1974 "Whatever Gets You Thru the Night" #36 UK; #1 US
  • 1975 "#9 Dream" #23 UK; #9 US
  • 1975 "Stand by Me" #30 UK; #20 US,
  • 1975 "Imagine" (UK only) #6 UK
  • 1980 "(Just Like) Starting Over" #1 UK; #1 US RIAA: zlato
  • 1980 "Happy Xmas (War Is Over)" (spolu s Yoko Ono, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir) (UK re-entry) #2 UK
  • 1980 "Give Peace a Chance" (spolu s The Plastic Ono Band) (UK re-entry) #33 UK
  • 1980 "Imagine" (UK re-entry) #1 UK
  • 1981 "Woman" #1 UK, #2 US RIAA: zlato
  • 1981 "Watching the Wheels" #30 UK; #10 US
  • 1981 "Happy Xmas (War Is Over)" (spolu s Yoko Ono, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir) (UK re-entry) #28 UK
  • 1982 "Love" (z albumu John Lennon/Plastic Ono Band - 1970) #41 UK
  • 1984 "Nobody Told Me" #6 UK; #5 US
  • 1984 "Borrowed Time" #32 UK
  • 1984 "I'm Stepping Out" #55 US, #88 UK
  • 1984 "Every Man has a Woman who Loves Him"
  • 1985 "Jealous Guy" #65 UK
  • 1988 "Imagine"/"Jealous Guy" #45 UK
  • 1988 "Jealous Guy" (USA) #80 US
  • 1999 "Imagine" (UK) #3 UK
  • 2003 "Happy Xmas (War Is Over)" (spolu s Yoko Ono, The Plastic Ono Band a The Harlem Community Choir) (UK) #32 UK

Literárna tvorbaUpraviť

Okrem autorstva textov v piesňach The Beatles i vo svojich sólových projektoch John Lennon je aj autorom niekoľkých knižiek básní a krátkej prózy. 23. marca 1964 vydal svoju prvotinu pod názvom John Lennon: In His Own Write (ISBN 0-684-86807-5). Je to zbierka krátkych poviedok, ktoré si sám ilustroval. Sú napísané v surrealistickom duchu. Knižka vyšla v roku 1996 v českom preklade pod názvom John Lennon: Písání(Argo, Praha 1996, ISBN 80-7203-003-5). 24. júna 1965 vyšla druhá knižka pod názvom John Lennon: A Spaniard in the Works (ISBN 1-56849-299-5). V českom preklade vyšla v roku 1999 ako "John Lennon: Španěl na vesnici". V roku 1986 vyšla ďalšia zbierka poviedok pod názvom The Estate of John Lennon and Yoko Ono, v českom preklade z roku 1994 ako "John Lennon: Nanebepění" (Votobia, Praha 1994, ISBN 80-85619-16-4). Okrem iného obsahuje aj slávnu poviedku Balada o Johnovi a Yoko, kde John Lennon rozpráva o zoznámení sa s Yoko Ono.

Dokumentárne a hrané filmyUpraviť

  • The U.S. Versus John Lennon
  • Imagine: John Lennon
  • How I Won The War

PoznámkyUpraviť

  1. Lennon si zmenil meno, pridal si prostredné meno "Ono" 22. apríla 1969. Potom sám používal meno "John Ono Lennon", avšak oficiálne mal meno "John Winston Ono Lennon", pretože ako britský občan sa nemohol zbaviť prostredného mena "Winston", ktoré dostal pri krste.
  2. Lennon vrátil svoju medailu MBE (Rad britského impéria) Kráľovnej, po 4 rokoch od jej udelenia, čo oznámil na tlačovej konferencii 25. novembra 1969 (Pozri John Lennon - Returning his MBE na youtube.com). Toto gesto nemalo žiadny vplyv na jeho MBE štatút, ktorého sa z vlastného rozhodnutia nemohol vzdať. Medaila aj so sprievodným listom je teraz uložená v Central Chancery of the Orders of Knighthood.

ReferencieUpraviť

  1. The John Lennon Peace Movement [online]. . Dostupné online.
  2. It Takes Two: 10 Songwriting Duos That Rocked Music History [online]. 23 August 2011. Dostupné online.
  3. Harry 2000b, s. 504.
  4. Spitz 2005, s. 24: "Julia offered the name in honour of ... Winston Churchill".
  5. Spitz 2005, s. 24: "The entire Stanley clan gathered nightly at Newcastle Road".
  6. Lennon 2005, s. 54: "Until then he had sent her money each month from his wages, but now it stopped".
  7. Spitz 2005, s. 26: "In February 1944 ... he was arrested and imprisoned. Freddie subsequently disappeared for six months".
  8. Spitz 2005, s. 27.
  9. Lennon 2005, s. 56: "Alf admitted to her that he had planned to take John to live in New Zealand".
  10. Spitz 2005, s. 30: "Julia went out of the door ... John ran after her".
  11. Lewisohn 2013, s. 41–42.
  12. Spitz 2005, s. 497.
  13. Lennon 2005, s. 56: "Hard to see why Mimi wanted John, as she had always said she didn't want children".
  14. Spitz 2005, s. 32: "When he was old enough, taught John how to solve crossword puzzles".
  15. Spitz 2005, s. 48: "To get them started, she applied the triad to 'Ain't That a Shame'".
  16. Sheff 2000, s. 158–59, 160–61.
  17. Spitz 2005, s. 32: "Parkes recalled ... Leila and John to the cinema as often as three times a day".
  18. Harry 2009.
  19. Harry 2000b, s. 702.
  20. Harry 2000b, s. 819.
  21. Harry 2000b, s. 411.
  22. Spitz 2005, s. 32–33.
  23. Spitz 2005, s. 40.
  24. Spitz 2005, s. 45.
  25. Norman 2008, s. 89.
  26. Miles 1997, s. 48.
  27. MacDonald 2005, s. 326.
  28. MacDonald 2005, s. 327.
  29. HEICHELBECH, Rose. John Lennon's Abysmal 1956 Report Card Shows Grades Aren't Everything [online]. 19 December 2018. Dostupné online. (po anglicky)
  30. Spitz 2005, s. 100.
  31. Harry 2000b, s. 553–555.
  32. Lennon 2005, s. 50.

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému John Lennon