Galileiho kresby Mesiaca a jeho fáz. Galileo Galilei bol prvý človek, ktorý pozoroval Mesiac (a iné kozmické objekty) ďalekohľadom. Ako prvý preto videl na Mesiaci hory a krátery, ktoré sú voľným okom nepozorovateľné.
Eruptívna protuberancia na Slnku. Protuberancie sú plazmové objekty nachádzajúce sa v atmosfére Slnka. Ich teplota dosahuje 5 až 7 tisíc Kelvinov a hustota 1013 častíc na cm 3. Možno ich pozorovať po okrajoch slnečného disku napríklad pri zatmení Slnka. Môžu mať rôzny vzhľad, výšku, štruktúru a životnosť.
Satelitný záber na erupciu sopkySoufrière Hills na ostrove Montserrat v Karibskom mori. Erupcie spôsobili, že väčšina ostrova sa stala neobývateľnou. Sopka je tvorená viacerými lávovými dómami a sopečnými kužeľmi; láva je eruptovaná z hlavného krátera (English's Crater) s priemerom asi 1 km.
Panoramatický pohľad na Saturn, ktorý sa naskytol sonde Cassini v čase, keď bolo Slnko prekryté planétou. Na získanej snímke (so zvýšeným jasom) vyniklo množstvo jemných prstencov, pričom najjasnejšie sa javia byť hlavné prstence A, B, C, viditeľné aj malým ďalekohľadom zo Zeme.
Štart sondy Voyager 2, jedinej sondy, ktorá preskúmala všetky štyri joviálne planéty slnečnej sústavy. Sonda bola vypustená pomocou raketového nosiča Titan IIIE Centaur z Cape Canaveral. Po 2,5 minútach sa sonda dostala na parkovaciu dráhu vo výške 160 km, odkiaľ začala svoju vesmírnu púť.
Pohľad na planétu Merkúr zo sondy Mariner 10. Snímka vznikla v marci 1974 vo vzdialenosti 5 380 000 km od Merkúra. Odhaľuje jeho pustý povrch posiaty krátermi, ktorý je podobný povrchu našeho Mesiaca s tým rozdielom, že na ňom nie sú nijaké moria.
Tento obrázok planéty Urán vo falošných farbách zhotovili prístroje Near Infrared Camera a Multi-Object Spectrometer Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu. Na snímke sú viditeľné Uránove inak veľmi nevýrazné prstence, mesiace a tiež atmosférické útvary. Hubbleov ďalekohľad objavil asi 20 oblakov, z ktorých niektoré sa pohybujú rýchlosťami až 500 km/h.
Gula Mons, štítová sopka v oblasti Eistla Regio na Venuši. Trojrozmerný obrázok vznikol na základe údajov zo sondy Magellan. Gula Mons má výšku 3 km a priemer základne približne 400 km. Obklopujú ju stovky kilometrov lávových prúdov. Na povrchu Venuše sa nachádza veľké množstvo sopiek a až 85% povrchových útvarov na Venuši je sopečného pôvodu.
Callisto, jeden zo štyroch mesiacov, ktoré objavil Galileo Galilei pri planéte Jupiter, a tretí najväčší mesiac v slnečnej sústave. Tento obrázok pochádza zo sondy Galileo, ktorá Jupiter a jeho mesiace podrobne skúmala. Povrch mesiaca je tvorený ľadom a skalnatým materiálom. Nápadné sú tisíce impaktných kráterov, z ktorých prevažná väčšina má priemer v rozpätí 3 až 50 km.
Jadro kométy Tempel 1 67 sekúnd potom, ako ho zasiahol projektil sondy Deep Impact. Cielený náraz projektilu vyvolal na kométe explóziu, ktorá vyvrhla do okolitého priestoru značné množstvo látky z vnútra kométy. Túto hmotu potom analyzovala jednak materská sonda, jednak observatóriá na Zemi. Celková dĺžka ľadového jadra kométy je asi 17 km.
Hoba, najväčší nájdený železný meteorit, aký kedy spadol na Zem. Váži 60 000 kg a jeho najdlhšia os meria 2,95 metra. Dodnes leží na mieste svojho dopadu v pri meste Grootfonstein v Namíbii.
Úplné zatmenie Mesiaca 28. októbra 2004. Trojica snímok zachytáva Mesiac na začiatku úplneho zatmenia (vpravo), počas jeho najväčšej fázy (v strede) a na konci (vľavo). Mesiac má červenú farbu v dôsledku rozptýleného slnečného svetla v atmosfére Zeme, ktoré aj v čase úplneho zatmenia osvetľuje Mesiac.
Záber zo sondy Voyager 2 na Tritón, najväčší z mesiacov Neptúna. Uhľovodíky na povrchu mesiaca spôsobujú, že jeho farba je bledoružová. Na snímkach sondy Voyager 2 sú viditeľné tiež veľké praskliny a kruhové prepadliny s rozmerom 30-40 km.
Zložený obrázok najväčšej planéty slnečnej sústavy, Jupitera. Atmosféra Jupitera je neobyčajne búrlivá a jeho gignatické búrkové javy možno pozorovať aj menším ďalekohľadom zo Zeme napriek tomu, že aj pri najväčšom priblížení nás od tejto planéty delí približne 628 400 000 km. Tmavšie pruhy rovnobežné s jeho rovníkom sa nazývajú pásy, svetlejšie sú zóny.
Najväčšie známe objekty Kuiperovho pásu porovnávané so Zemou. V hornom rade sú štyri najväčšie objekty, ktoré nazývame trpasličie planéty, spolu s ich známymi obežnicami. V spodnom rade sú ďalšie známe transneptúnske telesá s guľovým tvarom, ktoré by sa trpasličími planétami v budúcnosti mohli stať.
Prstence Saturna, vpravo tieň, ktoré na ne vrhá planéta. Tento nezvyčajný záber na Saturn "zhora" by nikdy nebolo možné zachytiť zo Zeme. Urobila ho sonda Cassini, keď v roku 2007 obiehala 60° nad rovinou prstencov. Rozlíšenie snímky je 90 metrov na pixel.
Mesiac pri prechode slnečným diskom, záber z družice STEREO-B v ultrafialovom spektre. Podobnú snímku by nikdy nebolo možné získať zo Zeme, pretože Mesiac má pri pohľade zo Zeme približne rovnakú uhlovú veľkosť ako Slnko a zemská atmosféra naviac prepúšťa len malú časť ultrafialového žiarenia.
Saturnov mesiac Hyperion na zábere zo sondy Cassini, ktorá okolo neho v roku 2005 preletela. Hyperion má veľmi nezvyčajný povrch pripomínajúci špongiu. Celý povrch tohto nepravidelného telesa s priemerom asi 250 km je posiaty zvláštnymi krátermi.
Rázová vlna, ktorú pred sebou vytláča mladá hviezda LL Orionis pri pohybe hustým prostredím hmloviny Orión. Podobnú vlnu, aj keď v oveľa redšom prostredí, vytvára pred sebou naše Slnko.
Povrch Venuše bez oblačnej vrstvy. Záber vznikol zo zložených radarových snímok sondy Magellan. Približne 60 % povrchu tvoria nižšie položené rovinaté oblasti, kde rozdiely vo výške terénu nepresahujú 1 km. Nad povrch vystupujú dve „kontinentálne“ vrchoviny Aphrodite Terra a Ishtar Terra.
Gigantický oblak nad severným pólomTitanu v nepravých farbách. Má priemer až 2 400 km a siaha po 60-tu rovnobežku. Je pravdepodobné, že práve z tohto oblaku pršia na povrch mesiaca uhľovodíky kromadiace sa v jazerách uhľovodíkov. Oblak existuje už niekoľko rokov a vedci predpokladajú, že v priebehu ďalšieho vývinu sa bude presúvať do južných polárnych končín.
Asteroid 433 Eros. Tento záber zo sondy NEAR Shoemaker zobrazuje pohľad z jedného konca asteroidu naprieč žľabom na jeho spodnej strane smerom k náprotivnej strane. Tiež je možné na ňom vidieť rysy merajúce naprieč iba 35 metrov a jasnú škvrnu na planétke v ľavej časti snímky.
Veľká tmavá škvrna, najväčší búrkový útvar v atmosfére planéty Neptún. Tento záber zblízka zhotovila sonda Voyager 2 zo vzdialenosti 2,8 milióna km, 45 hodín ped svojim najväčším priblížením k Neptúnu. Neskoršie pozorovania ukázali, že Veľká tmavá škvrna už pravdepodobne zmizla. Pôvodne sa predpokladalo, že ide o obrovský mrak a neskôr, že ide o medzeru v oblačnosti Neptúna, ktorá umožňovala uvidieť nižšie vrstvy atmosféry planéty.
Priebeh zatmenia Slnka1. augusta2008, pozorovaného v Novosibirsku, Rusko. Čas medzi zábermi je 3 minúty. Zatmenia Slnka sú relatívne krátke udalosti, ktoré sa dajú pozorovať v celom svojom priebehu. Za najlepších okolností môže úplné zatmenie trvať 7 minút, 31 sekúnd a môže byť pozorované na v oblasti s dĺžkou 250 km. Oblasť pozorovania čiastočného zatmenia je oveľa väčšia.
Saturn s niekoľkými mesiacmi na zábere zo sondy Voyager 2, ktorý urobila 4. augusta 1981 zo vzdialenosti 21 miliónov kilometrov. Na snímke sú viditeľné aj štyri zo Saturnovych mesiacov: Tethys, Dione, Rhea a Mimas. Tethysov tieň sa premieta na južnú pologuľu Saturna ako malý tmavý krúžok pod prstencami.
Prvý obrázok Merkúra s vysokým rozlíšením, ktorý odvysielala sonda MESSENGER počas príletu k tejto planéte. Farby na snímke sú nepravé. Úzky kosáčik Merkúra je v určitých obdobiach možné pozorovať ďalekohľadom aj zo Zeme, povrchové útvary ako impaktné krátery však nie.
Západ slnka. Slnečné svetlo prechádza počas jeho východu a západu cez hrubšiu vrstvu atmosféry, ako napoludnie. Na časticiach atmosféry sa preto rozptyľuje svetlo väčších vlnových dĺžok, čiže žlté, oranžové a červené.
Detail výbrusu z meteorituALH 84001, ktorý pochádza z Marsu. Pri podrobných analýzach vedci v meteorite objavili cyklické uhľovodíky nezvyčajného zloženia a tvaru. Tie boli niektorými laboratóriami určené ako fosílne zvyšky jednobunkových organizmov, ktoré kedysi žili na Marse. Podľa iných názorov sú však štruktúry čisto anorganického pôvodu.
Proteus, Neptúnov mesiac nepravidelného tvaru. So svojim priemerom 420 km patrí k tým väčším satelitom Neptúna. Túto fotografiu urobila sonda Voyager 2, ktorá mesiac v roku 1989 objavila.
Veľký kaňon, známejší skôr v anglickom origináli ako Grand Canyon je jeden z najväčších kaňonov na povrchu Zeme. Vznikol ako dôsledok miliónov rokov vodnej erózie rieky Colorado. Jeho dĺžka je 347 km a maximálna hĺbka 1800 m.
Uránov mesiac Ariel s vysokým rozlíšením. Tento mesiac má najsvetlejší povrch zo všetkých doteraz zblízka odfotografovaných mesiacov planéty Urán. Nachádzajú sa na ňom pruhy, ktoré vyzerajú ako čerstvá námraza.
Projekcia slnečného kotúča, na ktorom sú veľmi dobre viditeľné slnečné škvrny. Škvrny sú tmavé a relatívne chladné miesta vo fotosfére Slnka, ktorých výskyt úzko súvisí so slnečným cyklom. Na škvrnách rozoznávame tmavšie "jadro" - umbru, ktoré je obklopené svetlejšou penumbrou.
Hale-Boppova kométa s bielym prachovým chvostom a modrým plynným chvostom (február 1997). Táto kométa bola jednou z najjasnejších komét za posledné desaťročia. Voľným okom bola viditeľná rekordných 18 mesiacov.
Titania, jeden z najväčších mesiacov Uránu. Je zložená z jednej polovice z vodného ľadu, zvyšok tvoria kremičitany (približne 30%) a látky na báze metánu (asi 20%). Najvýraznejší útvar na povrchu je veľký kaňon, ktorý niekoľkonásobne prevyšuje svojou veľkosťou Veľký kaňon v Colorade.
.jpg)
.jpg)
_without_labels.jpg)
_large.jpg)
.jpg)
_(7358176).jpg)
.jpg)
