Wikipédia

The Rolling Stones

anglická rocková kapela
(Presmerované z Rolling Stones)
 Na tomto článku sa práve pracuje. Prosím, nezasahujte.
Kým je tu zobrazená táto správa, prosím, neupravujte túto stránku. Vyhnete sa tak prípadným konfliktom pri ukladaní. Redaktor, ktorý sem pridal tento oznam, je uvedený v histórii, ak by ste ho chceli kontaktovať.

The Rolling Stones je anglická rocková kapela, ktorá vznikla v Londýne roku 1962. Kapela je aktívna sedem dekád a patrí k najpopulárnejším a najtrvalejších hudobným skupinám rockovej éry. Začiatkom 60. rokov boli Rolling Stones priekopníkom drsného, ​​rytmicky riadeného zvuku, ktorý neskôr definoval štýl hard rocku. Ich prvú stabilnú zostavu tvorili spevák Mick Jagger, gitarista Keith Richards, multiinštrumentalista Brian Jones, basgitarista Bill Wyman a bubeník Charlie Watts. Počas ich prvých rokov bol hlavným lídrom kapely Brian Jones. Potom, ako sa v roku 1963 stal ich manažérom skupiny Andrew Loog Oldham, podnietil ich, aby skladali svoje vlastné piesne. Autorská dvojica Jagger-Richards sa stala primárnou skladateľskou a tvorivou silou kapely.

The Rolling Stones
Rolling Stones na pódiu v Milwaukee, Wisconsin. Zľava: Charlie Watts, Ronnie Wood, Mick Jagger, Keith Richards
Základné informácie
Pôvod Londýn, Spojené kráľovstvo, Anglicko
Žáner(-re) Rock’n’roll, Blues, Blues rock, Country, R&B, pop
Pôsobenie 1962 – súčasnosť
Vydavateľstvá Decca, London, Rolling Stones, Virgin, ABKCO, Interscope, Polydor, Columbia, Atlantic, A&M, Geffen
Webstránka rollingstones.com
Členovia skupiny
Mick Jagger
Keith Richards
Ron Wood
Bývalí členovia
Bill Wyman
Brian Jones
Mick Taylor
Ian Stewart
Dick Taylor
Charlie Watts

Kapela Rolling Stones vo svojich začiatkoch vychádzala zo spojenia blues a rannej fázy rokenrolu. Spočiatku hrávali coververzie hitov a v roku 1964 sa stali v poprednými predstaviteľmi britskej invázie, pričom boli stotožnení aj s mladistvou kontrakultúrou 60. rokov. V roku 1965 zaznamenali väčší úspech s vlastnými singlami „(I Can't Get No) Satisfaction“, „Get Off of My Cloud“ a v nasledujúcom roku 1966 „Paint It Black“, ktoré sa stali aj medzinárodnými hitmi číslo jedna. Ich prvým kompletne originálnym albumom bol Aftermath (1966), ktorý je často považovaný za jeden z ich najdôležitejších. V roku 1967 mali obojstranný singlový hit „Ruby Tuesday“/„Let's Spend the Night Together“ a na Ich albume Their Satanic Majesties Request experimentovali s psychedelickým rockom. Koncom 60. rokov sa úspešnými singlami „Jumpin' Jack Flash“ (1968) a „Honky Tonk Women“ (1969) a albumami Beggars Banquet (1968), so skladbami „Sympathy for the Devil“ a „Street Fighting Man“ a Let It Bleed (1969) s nahrávkami „You Can't Always Get What You Want“ a „Gimme Shelter“ opäť vrátili k svojmu rockovému zvuku založenému na rhythm and blues.

Brian Jones od kapely odišiel krátko pred svojou smrťou v roku 1969. Nahradil ho gitarista Mick Taylor. V tom roku boli prvýkrát predstavení na pódiu ako „najväčšia rokenrolová skupina na svete“. Album Sticky Fingers (1971), na ktorm sú skladby „Brown Sugar“ a „Wild Horses“ a je na ňom prvýkrát použité ich logo s vyplazeným jazykom, bol ich prvým z ôsmich po sebe idúcich štúdiových albumov, ktoré boli na vrchole rebríčkov v Spojených štátoch. Po ňom nasledoval album Exile on Main St. (1972) s piesňami „Tumbling Dice“ a „Happy“ a Goats Head Soup (1973) s hitom, ktorý spopularizoval meno „Angie“. Taylor opustil kapelu na konci roku 1974 a nahradil ho Ronnie Wood. Skupina v roku 1978 vydala album Some Girls. Sú na ňom skladby „Miss You“ a „Beast of Burden“ a v roku 1981 vyšiel album Tattoo You so skladbou „Start Me Up“. Album Steel Wheels (1989) bol všeobecne považovaný za comebackový album a po ňom nasledoval Voodoo Lounge (1994). Keďže Stones boli aj naďalej obrovskou koncertnou atrakciou, oba projekty boli propagované veľkými koncertnými turné, ktoré sa konali na štadiónoch a veľkých koncertných arénach. Do roku 2007 mali Rolling Stones trikrát najlepšie zarábajúce koncertné turné všetkých čias a boli najlepšie zarábajúcim koncertným hudobníkom roku 2021. Po Wymanovom odchode v roku 1993 skupina pokračovala ako štvorčlenné jadro, pričom sa ich pravidelným basgitaristom stal Darryl Jones, potom po Wattsovej smrti v roku 2021, vystupujú ako trojčlenné jadro pričom ich pravidelným bubeníkom sa stal Steve Jordan. Album Hackney Diamonds, prvý nový s originálnym materiálom po 18 rokoch, vyšiel v októbri 2023 a stal sa v Spojenom kráľovstve ich štrnástym albumom číslo jedna.

Odhadovaný predaj nahrávok kapely The Rolling Stones vo výške viac ako 250 miliónov z nich robí jedného z najpredávanejších hudobných umelcov všetkých čias. Získali tri ceny Grammy a cenu Grammy za celoživotné dielo. V roku 1989 ich uviedli do Rokenrolovej sieni slávy a v roku 2004 do UK Music Hall of Fame. Časopisy Billboard a Rolling Stone ich zaradili medzi najväčších umelcov všetkých čias. V rebríčku 500 najlepších albumov všetkých čias, ktorý v roku 2003 vydal časopis Rolling Stone má skupina Rolling Stones 10 albumov, z toho jeden v prvej desiatke.

História skupiny

upraviť

Začiatky

upraviť
 
Britská pamätná značka, blue plaque, umiestnená na pamiatku stretnutia Jaggera a Richardsa na nástupišti 2 na železničnej stanici Dartford v Kente 17. októbra 1961

Keith Richards a Mick Jagger pochádzali z okresného mesta Dartford, ktorý je súčasťou grófstva Kent v Anglicku. Od roku 1950, kedy obidvaja začali navštevovať miestnu školu, boli spolužiakmi a kamarátmi.[1][2] Rodina Jaggerovcov sa v roku 1954 presťahovala do Wilmingtonu v Kente, ktorý bol od Dartfodu vzdialený 8 kilometrov.[3] V polovici 50. rokov založil Mick Jagger s kamarátom Dickom Taylorom garážovú kapelu, ktorá hrala hudbu Muddyho Watersa, Chucka Berryho, Little Richarda, Howlina Wolfa a Bo Diddleyho.[3] S Richardsom sa Jagger opäť stretol 17. októbra 1961 na nástupišti dva na železničnej stanici v Dartforde.[4] Jagger mal vtedy pri sebe nahrávky od Chucka Berryho a Muddyho Watersa, ktoré boli zaujímavé aj pre Keitha Richardsa a tak zistili, že majú spoločnú tému. Krátko nato začali spolu fungovať aj ako hudobníci.[5][6] Richards a Taylor sa s Jaggerom v jeho dome často stretávali. Stretnutia sa koncom roka 1961 presunuli k Taylorovcom, kde sa k trojici pripojili Alan Etherington a Bob Beckwith. Vzniknuté kvinteto si hovorilo Blues Boys.[7]

V marci 1962 sa Blues Boys dočítali v novinách Jazz News o Ealing Jazz Clube, kde sa spomínala rhythm and bluesová skupina Alexisa Kornera, Alexis Korner's Blues Incorporated. The Blues Boys Kornerovi poslali pásku so svojimi najlepšími nahrávkami. Kornerovi sa nahrávky páčili.[8] Dňa 7. apríla navštívili Blues Boys Ealing Jazz Club. Stretli sa tam s členmi kapely Blues Incorporated, medzi ktorých patril aj slide gitarista Brian Jones, klávesák Ian Stewart a bubeník Charlie Watts.[8] Po stretnutí s Kornerom začali Jagger a Richards so skupinou jamovať.[8]

Potom, ako sa Brian Jones rozhodol od Blues Incorporated dal v týždni od 2. mája 1962 do časopisu Jazz Weekly inzerát, ze hľadá kolegov, s ktorými by založil kapelu.[9] Prvým, kto sa mu prihlásil bol Ian Stewart.[9] V júni odi Blues Incorporated odišiel aj Jagger, Taylor a Richards a pripojili sa k Jonesovi a Stewartovi.[9] Na prvej skúške sa zúčastnil gitarista Geoff Bradford a spevák Brian Knight, no obaja sa napokon rozhodli, že sa ku kapele nepridajú. Nepozdávalo sa im hranie skladieb Chucka Berryho a Bo Diddleyho, ktoré naopak Jagger a Richards preferovali.[10] V tom istom mesiaci zostavu Jaggera, Richardsa, Jonesa, Stewarta a Taylora doplnil bubeník Tony Chapman. Podľa Richardsa Jones pomenoval skupinu počas telefonátu pre Jazz News. Keď sa ho novinár spýtal na názov skupiny, Jones videl na podlahe ležať obal albumu Muddyho Watersa, na ktorom sa jedna zo skladieb nazývala „Rollin' Stone“.[11][12][13] Brian Jones sa stal počas začiatkov kapely jej „nepopierateľným lídrom“[14][15] a zaslúžil sa o ich počiatočné úspechy.[16]

1962–1964: Budovanie kapely a následné kroky

upraviť

Skupina odohrala svoje prvé vystúpenie ešte pod názvom „The Rollin' Stones“ dňa 12. júla 1962 v londýnskom klube Marquee.[17][18][19] V tom čase boli členmi kapely Jones, Jagger, Richards, Stewart a Taylor.[20] Dňa 7. decembra 1962 prišiel na konkurz na basgitaristu, ktorý bol v pube v Chelsea Bill Wyman, ktorý potom nahradil Dicka Taylora. Na kapelu urobila dojem jeho gitara a zosilňovače (vrátane Vox AC30).[21] Klasická zostava Rolling Stones aj s Charliem Wattsom za bicími prvýkrát verejne vystúpila v Ealing Jazz Clube v sobotu 12. januára 1963.[22] Stálym bubeníkom kapely Rolling Stones sa Watts stal až na koncerte dňa 2. februára 1963.[23]

 
Zadná budova bývalého klubu Crawdaddy v Richmonde v Londýne, kde mali Rolling Stones od februára 1963 svoje prvé angažmá

Krátko nato skupina začala svoje prvé turné po Spojenom kráľovstve, kde hrali repertoár skladieb v štýle chicagskeho blues, vrátane piesní Chucka Berryho a Bo Diddleya.[24] Od roku 1963 kapela prechádzala vývojom v hudobnej produkcii ako aj postupným zvyšovaním popularity u publika.[25] V roku 1964 v dvoch prieskumoch, ktoré sa konali v Spojenom kráľovstve predbehli na vrchole hodnotenia skupinu The Beatles.[26] Krátko po ich prvom koncerte bol názov skupiny zmenený na „The Rolling Stones“.[27][28] Vtedajší úradujúci manažér skupiny, Giorgio Gomelsky, vo februári 1963 zabezpečil kapele v nedeľu popoludní hranie v klube Crawdaddy v Richmonde v Londýne.[29]

V máji 1963 Rolling Stones podpísali manžérsku zmluvu s Andrewom Loogom Oldhamom.[30] Nasmerovali ho k nim jeho predchádzajúci klienti, skupina The Beatles.[19][31] Keďže Oldham mal len devätnásť rokov, nedosiahol teda plnoletosť, dokonca bol mladší než ktokoľvek z kapely, nemohol vlastniť licenciu agenta a ani bez súhlasu jeho matky podpisovať žiadne zmluvy.[31] Preto to bolo riešené tým, že sa k nemu pripojil rezervačný agent Eric Easton,[32] ktorý kryl finančné a asistenčné služby pri nahrávaniach a rezerváciách vystúpení.[30] S Gomelským, ktorý nemal s kapelou žiadnu písomnú dohodu, tot nekonzultovali.[33]

Oldham sa spočiatku snažil uplatniť stratégiu, ktorú používal manažér The Beatles, Brian Epstein. Nútil členov kapely, aby nosili obleky. Neskôr názor zmenil. Verejnosti predstavil kapelu, ktorá kontrastovala s Beatles, mala s Chrobákmi neporovnateľné oblečenie, dlhé vlasy a neuhladený vzhľad. Chcel urobiť z Rolling Stones „otrhanú, hravú, nepredvídateľnú skupinu nežiaducich osôb“ a „preukázať, že Rolling Stones sú hroziví, neotesaní a živočíšni“.[34] Stewart od oficiálnej zostavy odišiel, no zostal jej koncertným manažérom a klávesákom. O Stewartovom rozhodnutí Oldham neskôr povedal: „No, on ako jednoduchý chlapec nevyzerá a šesť členov je aj tak príliš veľa na to, aby si ich tváre na obrázku [fanúšikovia] zapamätali.“[35] Neskôr Oldham znížil vek členov skupiny v propagačných materiáloch, aby sa publiku javili ako tínedžeri.[36]

Decca Records, spoločnosť ktorá odmietla podpísať zmluvu s The Beatles, kapele The Rolling Stones dala nahrávaciu zmluvu s výhodnými podmienkami.[37] Skupina mala podľa nej dostať trikrát vyššiu licenčnú sadzbu, ako sa zvyčajne dáva začínajúcim hudobníkom, ďalej dostali plnú umeleckú kontrolu nad svojimi nahrávkami a bolo im aj ponechané vlastníctvo nahrávacích mastrovaných pások.[38][39] Dohoda tiež umožnila kapele využívať aj nahrávacie štúdiá, ktoré pod firmu Decca nepatrili. Ich preferovaným miestom sa stalo Regent Sound Studios, ktoré malo mono zariadenie vybavené vaječnými boxmi na strope, ktoré eliminovali odrazy zvuku.[40][41] Oldham, ktorý nemal žiadne skúsenosti s nahrávaním, no bol ich producentom, povedal, že štúdiá Regent mali zvuk, ktorý „nástroje od seba vhodne izoloval“ a vytvárala sa tým medzi nimi pre kapelu potrebná „hluková stena“.[39][42] Nakoľko tieto štúdiá mali nižšie rezervačné sadzby, kapela si mohla dovoliť nahrávať v dlhších obdobiach. V iných štúdiách boli bežne zaužívané trojhodinové nahrávacie bloky. Všetky skladby z ich debutového eponymného albumu vznikali v týchto priestoroch.[43][44]

Oldham dal do protikladu nezávislosť The Rolling Stones k povinnosti The Beatles nahrávať v štúdiách EMI a povedal, že Beatles boli v postavení „obyčajných smrteľníkov, ktorí sa lopotia v štúdiu pre svojho zamestnávateľa“.[45] Propagoval The Rolling Stones ako protipól k The Beatles aj tým, že jeho skupina na obale svojho albumu pózovala bez úsmevu. Vyzval tiež tlač, aby používala provokatívne titulky ako: „Nechali by ste svoju dcéru vydať sa za Rolling Stone?“[46][47] Na rozdiel od týchto vyjadrení Wyman tvrdí: „Naša povesť a imidž Bad Boys (zlých chlapcov) sa objavili neskôr a úplne náhodou... [Oldham] to nikdy nevymyslel. Jednoducho to dokonale využil.“[48] V interview z roku 1971 Wyman uviedol: „Boli sme prvou popovou kapelou, ktorá sa odtrhla od zaužívaného klišé v štýle Cliffa Richarda, pri ktorom kapely predvádzali malé tanečné kroky, nosili rovnaké uniformy a mali elegantný výzor.“[49]

Prvým singlom Rolling Stones bola prevzatá verzia skladby „Come On“ od Chucka Berryho, ktoré vyšla 7. júna 1963. Skupina na koncertoch túto skladbu hrať odmietala[50] a Decca nahrávku spropagovala len raz. Na Oldhamov podnet si členovia fanklubu kupovali kópie singlu v obchodoch s platňami. Tým sa podporilo jeho umiestnenie v rebríčkoch[51] a fanúšikovia takto pomohli „Come On“ dostať sa na 21. miesto v britskom rebríčku UK Singles Chart.[52] Mať singel v rebríčku umožňovalo kapele hrať mimo Londýna. V klube Outlook Club, ktorý sa nachádzal v Middlesbrough mali vytúpenie dňa 13. júla, na ktorom sa striedali so skupinou The Hollies.[53] Neskôr v roku 1963 Oldham a Easton zorganizovali v Spojenom kráľovstve kapele The Rolling Stones ich prvé veľké koncertné turné. Boli na ňom predskokanmi pre americké hviezdy, ako sú Bo Diddley, Little Richard a The Everly Brothers. Turné bolo pre kapelu príležitosťou zdokonaľovať svoje javiskové predstavenia.[39][54][55]

Počas turné skupina nahrala svoj druhý singel, pieseň dvojice autorov Lennon-McCartney, „I Wanna Be Your Man“,[56][57] ktorý sa v britskom rebríčku dostal na 13. miesto.[58] Vlastná nahrávka tejto piesne od skupiny The Beatles sa nachádza na albume With the Beatles, ktorý vyšiel v roku 1963.[59] Dňa 1. januára 1964 boli The Stones prvou kapelou, ktorá hrala v programe BBC Top of the Pops a vystúpila v ňom s pesničkou „I Wanna Be Your Man“.[60] V januári 1964 skupina vydala rovnomenné EP, ktoré sa stalo ich prvou nahrávkou číslo 1 v rebríčku Spojeného kráľovstva.[61] Tretí singel od Rolling Stones, „Not Fade Away“ od Buddyho Hollyho, hraný štýloml Bo Diddleyho, bol vydaný vo februári 1964 a dostal sa na tretiu priečku rebríčkov.[62]

 
The Rolling Stones v roku 1964 pri prílete na Amsterdam Airport Schiphol, Holandsko. Zľava doprava: Wyman, Richards, Jones, Watts a Jagger

Oldham nevidel bohvieakú perspektívu pre umelcov, ktorí sa vzdávajú možnosti získať lepšie honoráre za skladanie vlastných piesní a hrávať len repertoár niekoho, koho opisoval ako „černochov v strednom veku“. Tým by sa podľa jeho názoru obmedzila príťažlivosť kapely Rolling Stones pre dospievajúce publikum. Preto sa Jagger a Richards rozhodli že skúsia písať piesne spolu. Oldham opísal prvú várku ich spoločnej tvorby ako „sentimentálnu a imitatívnu“.[63] Keďže skladanie piesní skupiny sa vyvíjalo pomaly, piesne na ich prvom albume The Rolling Stones (1964; v USA album vyšiel pod názvom England's Newest Hit Makers) primárne obsahova coververzie, potom len jeden originál pripísaný autorom Jagger/Richards, „Tell Me (You're Coming Back) )“, a dve skladby, ktorých autorstvo bolo označené pre meno Nankeri Phelge, čo bol pseudonym používaný pre piesne napísané celou kapelou.[64]

Podľa Wymana bolo prvé americké turné Rolling Stones v júni 1964 „katastrofou“, dodáva k tomu, že „Keď sme do štátov prišli, nemali sme u nich žiadny hit ani nič podobné.“[65] Keď sa skupina predstavila v americkej varietnej šou The Hollywood Palace, hostiteľ toho týždňa, herec a televízny zabávač Dean Martin, sa posmieval ich vlasom aj ich vystupovaniu.[66] Počas turné nahrávali dva dni v chicagskychChess Studios, kde sa stretli s mnohými z ich najväčších idolov, vrátane Muddyho Watersa.[67][68] Z týchto nahrávaní vzišla aj skladba to, ktorá sa stala prvým hitom Rolling Stones vo Veľkej Británii, ich cover verzia skladby od Bobbyho a Shirley Womackovcov, „It's All Over Now“.[69]

The Stones nasledovali po americkej R&B, soulovej a funkovej hudobnej skupine, Famous Flames s Jamesom Brownom v koncertnom filme filmu T.A.M.I. Show , ktorý vyšiel v roku 1964 v kinách. Predviedli v podstate americké hudobné čísla ako umelci patriaci do britskej invázie. Podľa Jaggera: „V skutočnosti sme Jamesa Browna nesledovali, pretože medzi natáčaním každej časti vystúpení boli značné časové medzery. Napriek tomu bol z toho stále veľmi naštvaný...“[70] Dňa 25. októbra sa skupina predstavila v The Ed Sullivan Show. Kvôli blázincu, ktorý bol okolo Rolling Stones ich Sullivan spočiatku odmietol prezentovať.[71] Napokon im dal príležitosti na vystúpenia v rokoch 1966[72] a 1967.[73]

Druhé EP Rolling Stones s názvom Five by Five vyšlo v Spojenom kráľovstve v auguste 1964.[74] V USA bolo EP rozšírené na ich druhý album, 12 X 5, ktorý vyšiel v októbri počas ich turné.[75] Piaty britský singel Rolling Stones, coververzie skladby „Little Red Rooster“ od Willieho Dixona a ako B-strana „Off the Hook“, skladby znovu pripísanej Nankerovi Phelgemu, vyšiel v novembri 1964 a stal sa v Spojenom kráľovstve v tomto roku ich druhým hitom číslo 1.[62] Americkí distribútori kapely, vydavateľstvo London Records, odmietli vydať „Little Red Rooster“ ako singel. V decembri 1964 distribútor vydal prvý singel skupiny s originálmi od dvojice Jagger/Richards na oboch stranách: „Heart of Stone“, s „What a Shame“ na B-strane. Singel sa v USA dostal na 19. miesto.[76]

1965–1967: Height of fame

upraviť
 
Traja členovia Rolling Stones, Richards, Wyman a Watts, na letisku vo fínskom Turku (25. jún 1965)

Druhá britský album skupiny s názvom The Rolling Stones No. 2 vyšiel v januári 1965 a dostal sa v rebríčkoch na vrchol. Jeho americká verzia, The Rolling Stones, Now!, vyšla vo februári a dosiahla v rebríčku 5. miesto. Album bol nahraný v Chess Studios v Chicagu a v RCA Studios v Los Angeles.[77] V januári a februári toho roku skupina odohrala 34 koncertov pre približne 100 000 ľudí v Austrálii a na Novom Zélande.[78] Singel „The Last Time“, ktorý vydali vo februári bol prvou skladbou dvojice Jagger/Richards, ktorá sa dostala na prvé miesto britských hitparád[62] a v USA bol na 9. pozícii. Neskôr ho Richards identifikoval ako „premostenie k rozmýšľaniu o písaní pre Stones. Dalo nám určitú úroveň sebavedomia a ukázalo cestu, ako na to.“[79]

 
Reklama na severoamerické turné Rolling Stones z roku 1965

Ich prvým medzinárodným hitom číslo 1 bol „(I Can't Get No) Satisfaction“, ktorý bol nahraný v máji 1965 počas ich tretieho severoamerického turné. Singel vyšiel v lete roku 1965, a bol v Spojenom kráľovstve ich štvrtým číslom 1 a prvým na vrchole rebríčka v USA, kde strávil štyri týždne na vrchole rebríčka Billboard Hot 100. Pre skupinu bol celosvetovým komerčným úspechom.[79][80] Americká verzia albumu Out of Our Heads, ktorá vyšla v júli 1965, sa tiež dostala navrchol. Obsahovalo sedem pôvodných skladieb, tri od dvojice Jagger/Richards a štyri nahrávky boli pripísané Nankerovi Phelgemu.[81] Britská verzia Out of Our Heads vyšla v septembri 1965.[82] Ich druhý medzinárodný singel číslo 1 „Get Off of My Cloud“ vyšiel na jeseň roku 1965.[83]Po ňom nasledoval album vydaný len pre USA pod názvom December's Children (And Everybody's).[84]

Album Aftermath, vydaný koncom jari 1966, bol prvým, ktorý bol zložený výlučne z piesní dvojice Jagger/Richards.[85] Album bol v Spojenom kráľovstve na prvom a v USA na druhom mieste rebríčkov.[86] Podľa novín The Daily Telegraph, je Aftermath často označovaný najdôležitejšiu nahrávku v dobe formovania kapely.[87] Na tomto albume prispel Brian Jones tým, že prekročil inštrumentálne hranice v interpretácii kapely z gitáry a ústnej harmoniky tým, že k skladbe „Paint It Black“ ovplyvnenej Blízkym východom pridal sitar, k balade „Lady Jane“ pridal apalačský cimbal a k piesni „Under My Thumb“ pridal marimbu.[88] Na album Aftermath je aj takmer 12-minútová skladba skladba „Goin' Home“, ktorá vykazuje prvky jamovania a improvizácie.[89]

Úspech The Stones v britských a amerických singlových rebríčkoch vyvrcholil v 60. rokoch.[90][91] Singel „19th Nervous Breakdown“[92] vydaný vo februári 1966 sa dostal na 2. miesto v britských[93] a amerických rebríčkov,[94] a „Paint It Black“ dosiahol v máji 1966 prvé miesto v Spojenom kráľovstve a USA.[62][91] Skladba „Mother's Little Helper“, vydaná v júni 1966 v USA dosiahla na ôsme miesto,[94] bola to jednou z prvých popových piesní, ktorá bola o probléme zneužívania liekov na predpis.[95][96] Singel „Have You Seen Your Mother, Baby, Standing in the Shadow?“ bol vydaný v septembri 1966 a dosiahol v Spojenom kráľovstve[ piate miesto[97] a deviate v USA.[94] Pre skupinu tento singel zaznamenal niekoľko prvenstiev: bola to prvá nahrávka Stones, ktorá mala mosadzné rohy a fotografia na originálnej zadnej obálke s obrázkom v USA zobrazovala skupinu satiricky oblečenú v štýle drag, zjednodušene sa to dá definovať ako štylizovanie v ženských šatách. Singel podporil aj v histórii populárnej hudby jeden z prvých oficiálnych videoklipov, ktorý režíroval Peter Whitehead.[98][99]

 
Vystúpenie Rolling Stones v Štokholme, Švédsko, apríl 1966

Počas ich severoamerického turné v júni a júli 1966 boli ich výbušné koncerty u mládeže veľmi úspešné, pričom proti sebe popudili miestne polícajné zložky, ktoré na nich mali fyzicky vyčerpávajúcu úlohu mať pod kontrolou často intenzívne rebelujúce davy. Podľa historikov Rolling Stones, Philippa Margotina a Jeana-Michela Guesdona, sláva kapely „bola medzi úradmi a establišmentom nepriamo úmerne vnímaná voči ich popularite medzi mladými ľuďmi“. V snahe zúročiť to vo vydavateľstve London Recordings vyšiel v decembri koncertný album Got Live If You Want It! v decembri.[100] Prvý album s kompiláciou najväčších hitov skupiny Big Hits (High Tide and Green Grass vyšiel v Spojenom kráľovstve v novembri 1966, jeho odlišná verzia vyšla v USA v marci toho istého roka.[101]

V januári 1967 vyšiel album Between the Buttons, ktorý sa v Spojenom kráľovstve dostal sa na tretie miesto a na druhé miesto v USA. Bol to posledný počin Andrewa Oldhama ako producenta Rolling Stones. Úlohu manažéra skupiny v roku 1965 po ňom prevzal Allen Klein. Richards na to spomína slovami: „Bola uzavretá nová zmluva s Deccou... a on povedal, že ju s nami dokáže dodržať.“[102] Americká verzia albumu obsahovala dvojitý A-singel „Let's Spend the Night Together“ a „Ruby Tuesday“,[103] ktorý sa stal číslom 1 v USA a číslom 3 v Spojenom kráľovstve. Keď skupina v januári odišla do New Yorku, aby sa predstavila v The Ed Sullivan Show, dostali príkaz zmeniť pôvodný text refrénu „Strávime spolu noc“ („Let's Spend the Night Together“) na „strávime spolu nejaký čas“ („let's spend some time together“).[104][105]

Začiatkom roka 1967 začali úrady Jaggera, Richardsa a Jonesa stíhať pre ich rekreačné užívanie drôg po tom, čo v News of the World uviedli trojdielny film s názvom „Popové hviezdy a drogy: Fakty, ktoré vás šokujú“.[106] Séria popisovala údajné večierky s LSD, ktoré organizovali Moody Blues a na ktorých sa zúčastnili top hviezdy vrátane Who's Peta Townshenda z The Who a Gingera Bakera z kapely Cream a popisovali aj údajné priznanie užívania drog poprednými popovými hudobníkmi. Prvý článok bol zameraný na Donovana (ktorý bol čoskoro obvinený); druhý diel (vyšiel 5. februára) bol zameraný práve na kapelu The Rolling Stones.[107] Reportér, ktorý prispel k príbehu, strávil večer v exkluzívnom londýnskom klube Blaise's, kde si člen Rolling Stones údajne vzal niekoľko tabliet Benzedrínu, ukázal kúsky hašiša a pozval svojich spoločníkov späť na „fajčenie“ do svojho bytu. Článok tvrdil, že to bol Mick Jagger, ale ukázalo sa, že išlo o prípad chybnej identity. Reportér v skutočnosti odpočúval Briana Jonesa. Dva dni po zverejnení článku Jagger podal žalobu za urážku na cti na News of the World.[108][107]

O týždeň neskôr, dňa 12. februára, polícia zo Sussexu upozornila noviny na párty v dome Keitha Richardsa, Redlands. V tom čase nedošlo k žiadnemu zatknutiu, no Jagger, Richards a ich priateľ obchodník s umením, Robert Fraser, boli následne obvinení z drogových trestných činov. Andrew Oldham kvôli obaváma zo zatknutia utiekol do Spojených štátov.[109][110] Richards v roku 2003 povedal: „Keď nás zatkli v Redlands, zrazu sme si uvedomili, že toto bola úplne iná loptová hra a vtedy sa zábava skončila. Dovtedy to bolo, akoby Londýn existoval v krásnom priestore, kde si si mohol robiť, čo si chcel.“[111]

V marci 1967, keď čakali aké budú následky policajnej razie, sa Jagger, Richards a Jones vydali spolu s Marianne Faithfullovou, s Jonesovou priateľkou Anitou Pallenbergovou a ďalších známych na krátky výlet do Maroka. Počas tejto cesty sa búrlivé vzťahy medzi Jonesovom a Pallenbergovou zhoršili natoľko, že z Maroka odišla s Richardsom.[112] Richards neskôr k tomu dodal: „Bol to posledný klinec do rakvy vo vzťahu medzi mnou a Brianom. Nikdy mi to neodpustil a nemám mu to za zlé, ale stáva sa to do pekla.“[113] Richards a Pallenbergová zostali spolu dvanásť rokov. Aj napriek takýmto komplikáciám Rolling Stones v marci a apríli 1967 absolvovali európske turné. Skupina vtedy prvýkrát koncertovala v Poľsku, v Grécku a v Taliansku.[114] V júni 1967 bol len pre USA vydaný kompilačný album Flowers.[115]

Dňa 10. mája 1967, teda v deň, keď boli Jagger, Richards a Fraser obvinení v súvislosti s okolnosťami z Redlands, do Jonesovho domu vtrhla polícia. Brian bol zatknutý a obvinený z prechovávania kanabisu.[104] Traja z piatich Stoneovcov teda čelili obvineniam z drogových deliktov. Jagger a Richards boli súdení koncom júna. Jagger dostal trojmesačný trest odňatia slobody za držbu štyroch amfetamínových tabliet. Richards bol uznaný vinným z toho, že na svojom pozemku dovolil fajčiť kanabis a bol za to odsúdený na rok väzenia.[116][117] Jagger aj Richards boli v tom čase uväznení, ale nasledujúci deň až do odvolania boli na kauciu prepustení.[118]

Denník The Times uverejnil úvodník s titulkom „Kto láme motýľa na kolese?“, v ktorom konzervatívny redaktor William Rees-Mogg prekvapil svojich čitateľov nečakane kritickým prejavom o rozsudku a poukázal na to, že s Jaggerom sa zaobchádzalo pri prvom trestnom čine oveľa tvrdšie ako „akýmkoľvek čisto anonymným mladým mužom“.[119] Počas čakania na odvolacie pojednávania skupina nahrala nový singel „We Love You“, ktorý bol poďakovaním za vernosť svojich fanúšikov. Začalo to zvukom zatvárania dverí väznice a sprievodné hudobné video obsahovalo narážky na proces s Oscarom Wildom.[120][121][122] Dňa 31. júla odvolací súd zrušil Richardsovo odsúdenie a znížil Jaggerov trest na podmienku.[123] Jonesov proces sa konal v novembri 1967. V decembri, po Jonesovom odvolaní proti pôvodnému trestu odňatia slobody, dostal pokutu 1 000 libier a bol mu uložený trest na tri roky podmienečne s príkazom vyhľadať odbornú pomoc.[124]

V decembri 1967 skupina vydala album Their Satanic Majesties Request, ktorý sa dostal na tretie miesto rebríčka v Spojenom kráľovstve a na druhé miesto v USA. To vyvolalo nepriaznivé recenzie a bolo všeobecne považované za chabú napodobeninu albumu Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band, ktorý vydala kapela The Beatles.[125][126] Album Satanic Majesties bol nhrávaný v čase kedy Jaggerovi, Richardsovi a Jonesovi prebiehali prípravy na ich súdne spory. Kapela sa počas sedení rozišla s Oldhamom. Ich rozchod bol verejne prezentovaný ako priateľský,[127] ale v roku 2003 Jagger povedal: „Dôvod, prečo Andrew odišiel, bol ten, že si myslel, že sme boli nesústredení a že sme detinskí. Nebol to naozaj skvelý moment a aj ja som si myslel, že to nebola dobrá doba ani pre Andrewa. Bolo vtedy veľa rozruchu a vždy potrebuješ niekoho, kto ťa v tom momente usmerní. To mala byť Andrewova práca.“[104] Satanic Majesties bol prvým albumom, ktorý si Rolling Stones produkovali sami. Jeho psychedelický zvuk dopĺňal aj obal, ktorý obsahoval 3D fotografiu od Michaela Coopera, ktorý fotil aj obal albumu Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band. Bill Wyman napísal a naspieval skladbu na albume: „In Another Land“, ktorá vyšla aj ako singel, ktorý bol prvý, na ktorom nebol hlavným spevákom Mick Jagger.[128]

Aj vďaka svojmu imidžu zlých chlapcov sa skupina Rolling Stones rýchlo stala kultovou záležitosťou. K jej popularite prispela aj negatívna reklama vtedajších strážcov počestnosti, ktorí ju obviňovali zo zlého vplyvu na mládež a pošliapavania morálnych hodnôt.

V 60. rokoch bola tvorba The Rolling Stones charakteristická typickými tvrdými rockovými prvkami v rytme, výraze, inštrumentálnom obsadení (speve, sólovej a sprievodnej gitare, basgitare, bicími), v spôsobe spevu (rôzne deformácie vokálu od pekne zafarbeného hlasu cez chrapot, hrdelný hlas až po výkriky), v gitarových sólach dotvárajúcich formu skladieb. Rolling Stones dali podnet pre vznik hardrockovej línie rocku.

Od začiatku sa s hudbou Rolling Stones spájalo rebelantstvo, protest proti spoločnosti so zaužívanými normami správania. Charakteristická výbušnosť sa prejavovala aj v ich textoch, ktoré boli o trpkosti života, s pocitom osamelosti a odcudzenia, nevyhýbali sa sexuálnym narážkam. Ich prínosom v rocku je aj v tom, že do popredia nevstupuje spevák/sólista (ako napríklad v prípade Elvisa Presleya), ale dôraz je na celej skupine a na príspevku každého jej člena.

7. júna 1963 skupina vydala svoj prvý singel „Come On“ (od Chucka Berryho). Medzi ich najúspešnejšie diela patrili skladby „Little Red Rooster“, „(I Can’t Get No) Satisfaction“, „Lady Jane“, „Sympathy for the Devil“, či „Under My Thumb“. Ich platňa s názvom Get Yer Ya-Ya’s Out! získala ocenenie v roku 1970. Je zaujímavé, že britská skupina Rolling Stones mala pozitívnejší ohlas v USA ako vo svojej vlasti.

Koncerty skupiny boli sprevádzané výtržnosťami, senzáciami – na jednom z nich (Altamont, 1969) došlo k ubodaniu černocha, nadšeného fanúšika, ktorý sa chcel dostať bližšie k svojim idolom. Šokujúcou bola i správa o zatknutí Micka Jaggera, Keitha Richarda a gitaristu Briana Jonesa v roku 1967 za užívanie drog. Táto udalosť znamenala krízu v ich práci, počas ktorej došlo takmer k rozpadu skupiny. V roku 1971 vzniklo slávne logo Rolling Stones s vyplazeným jazykom, ktoré vytvoril John Pasche.

Skupina Rolling Stones ako jedna z mála však vydržala dodnes a v roku 1990 sme mohli byť svedkami ich koncertu aj u nás. V susednom Česku „Stouni“ zatiaľ vystúpili šesťkrát: v rokoch 1990, 1995, 1998, 2003 a 2018 v Prahe a v roku 2007 v Brne na brnianskom výstavisku.


Členovia skupiny

upraviť
  • 1969 – 1974
    • Mick Jagger – spev, harmonika, gitara
    • Keith Richards – gitara, spev
    • Mick Taylor – gitara, spev
    • Bill Wyman – basgitara
    • Charlie Watts – bicie
  • 1975 – 1992
    • Mick Jagger – spev, harmonika, gitara
    • Keith Richards – gitara, spev
    • Ron Wood – gitara
    • Bill Wyman – basgitara
    • Charlie Watts – bicie
  • 1993 – 2021
    • Mick Jagger – spev, harmonika, gitara
    • Keith Richards – gitara, spev
    • Ron Wood – gitara
    • Charlie Watts – bicie
  • 2021 – súčasnosť
    • Mick Jagger – spev, harmonika, gitara
    • Keith Richards – gitara, spev
    • Ron Wood – gitara

Diskografia

upraviť
Štúdiové albumy

Filmografia

upraviť

Referencie

upraviť
  1. ↑ Mick Jagger | The Rolling Stones [online]. . Dostupné online. Archivované 2017-09-03 z originálu.
  2. ↑ White, Charles. (2003), pp. 119–120, The Life and Times of Little Richard: The Authorised Biography, Omnibus Press.
  3. ↑ a b Nelson 2010, s. 8.
  4. ↑ Anniversary of Mick Jagger and Keith Richards Dartford meeting [online]. BBC News, 17 October 2011. Dostupné online.
  5. ↑ Nelson 2010, s. 9.
  6. ↑ Greenfield 1981.
  7. ↑ Nelson 2010, s. 10–11.
  8. ↑ a b c Nelson 2010, s. 11.
  9. ↑ a b c KÜNZLER, Hanspeter. Rolling Stones celebrate 50 years of raucous rock'n'roll [online]. CNN, 12 July 2012, [cit. 2022-10-10]. Dostupné online.
  10. ↑ Jagger et al. 2003, s. 40.
  11. ↑ Jagger et al. 2003, s. 42.
  12. ↑ Nelson 2010, s. 13.
  13. ↑ [1]Allmusic: The Rolling Stones- Biography
  14. ↑ ASWAD, Jem. 'Life and Death of Brian Jones' Documentary Digs Deep Into the Rolling Stones Co-Founder's Demise [online]. 19 June 2020. Dostupné online. (po anglicky)
  15. ↑ O’HAGAN, Sean. 'He epitomised the dazzling 60s and then was gone': the inside story of Rolling Stone Brian Jones. The Observer, 2023-05-07. Dostupné online [cit. 2023-08-18]. ISSN 0029-7712. (po anglicky)
  16. ↑ BBC Music and BBC Arts present a Lafayette film production - The Stones and Brian Jones [online]. BBC. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  17. ↑ PALMER, Robert. Muddy Waters: 1915–1983 [online]. 23 June 1983. Dostupné online. (po anglicky)
  18. ↑ Wyman 2002, s. 36–37.
  19. ↑ a b Faulk, B. J. (2011). New Left in Victorian Drag: "The Rolling Stones Rock and Roll Circus". Texas Studies In Literature & Language, 53(2), 138–158.
  20. ↑ DOYLE, Patrick. 50 Years Ago Today, the Rolling Stones Played Their First Gig [online]. 12 July 2012. Dostupné online. (po anglicky)
  21. ↑ GREENE, Andy. Watch Bill Wyman Explain How He Joined the Rolling Stones in 1962. Rolling Stone, 21 June 2019. Dostupné online [cit. 2021-08-25].
  22. ↑ Wyman 2002, s. 51.
  23. ↑ RICHARDS, Keith. Life. [s.l.] : Weidenfeld & Nicolson, 2010. ISBN 978-0-297-85439-5. S. 121.
  24. ↑ Bockris 1992, s. 42–43.
  25. ↑ Wyman, Bill. Rolling With the Stones New York: DK Publishing, 2002. 122. Print
  26. ↑ GOLDSWORTHY, Joan; PAULSON, Linda Dailey. Mick Jagger. [s.l.] : Thomson Gale, 2005. ISBN 0787680664. S. 104.
  27. ↑ JANUSZCZAK, Waldemar. The Rolling Stones up close [online]. 17 November 2014. Dostupné online.
  28. ↑ The Rolling Stones [online]. . Dostupné online.
  29. ↑ COVACH, John; COELHO, Victor. The Cambridge Companion to the Rolling Stones. [s.l.] : Cambridge University Press, 2019. S. 6.
  30. ↑ a b Andrew Loog Oldham [online]. . Dostupné online.
  31. ↑ a b Nelson 2010, s. 20.
  32. ↑ Wyman 1990, s. 123.
  33. ↑ Wyman 1990, s. 135–136.
  34. ↑ Szatmary 2014, s. 123.
  35. ↑ GREENFIELD, Robert. Keith Richard: The Rolling Stone Interview. Rolling Stone, 19 August 1971. Dostupné online [cit. 2017-08-14].
  36. ↑ Davis 2001, s. 79.
  37. ↑ Nelson 2010, s. 22.
  38. ↑ Oldham 2000, s. 205, 212.
  39. ↑ a b c Jagger et al. 2003, s. 68.
  40. ↑ Oldham 2000, s. 209–210, 212.
  41. ↑ Coral, Hinckley & Rodman 1995.
  42. ↑ Oldham 2000, s. 252–253.
  43. ↑ Nelson 2010, s. 26.
  44. ↑ Oldham 2000, s. 213.
  45. ↑ Oldham 2000, s. 205.
  46. ↑ Marshall 2012, s. 22.
  47. ↑ Wyman 1990, s. 136.
  48. ↑ Wyman 1990, s. 133.
  49. ↑ Living with Superstardom: The Stones Bill Wyman says 'It Keeps Getting Harder'. Billboard, 6 November 1971, s. 29.
  50. ↑ Wyman 1990, s. 139.
  51. ↑ Oldham 2000, s. 221.
  52. ↑ DOOLEY, Sean Patrick. This Day in Music Spotlight: Rolling Stones Riot on Ed Sullivan [online]. 25 October 2010. Dostupné online. Archivované 2013-01-31 z originálu.
  53. ↑ Haslam 2015, s. 91.
  54. ↑ Wyman 2002, s. 80–83.
  55. ↑ FRICKE, David. Blues Brothers [online]. 17 April 2008. Dostupné online. Archivované 2008-04-05 z originálu.
  56. ↑ Gilliland 1969, show 30, track 2.
  57. ↑ The gig that time forgot. The Independent, 2006-01-06, s. 98. Dostupné online [cit. 2022-07-16].
  58. ↑ The Greatest Show on Earth. The Independent, 2006-07-22, s. 12. Dostupné online [cit. 2022-07-16].
  59. ↑ ROBINSON, Ellie. Watch The Rolling Stones cover The Beatles' 'I Wanna Be Your Man' in Liverpool [online]. 2022-06-10. Dostupné online. (po anglicky)
  60. ↑ BBC says fond farewell to Top of the Pops [online]. 20 June 2006, [cit. 2019-09-21]. Dostupné online.
  61. ↑ WARWICK, Neil; KUTNER, Jon; BROWN, Tony. The Complete Book of The British Charts: Singles and Albums. 3rd. vyd. London : Omnibus Press, 2004. ISBN 1-84449-058-0. S. 24–28.
  62. ↑ a b c d UK Charts – The Rolling Stones [online]. Official Charts Company. Dostupné online. Archivované 2014-10-20 z originálu.
  63. ↑ Oldham 2000, s. 256–257.
  64. ↑ Jagger et al. 2003, s. 84.
  65. ↑ Wyman 2002, s. 126.
  66. ↑ The Hollywood Palace [online]. . Dostupné online. Archivované 2012-04-16 z originálu.
  67. ↑ Wyman 2002, s. 128–129.
  68. ↑ Wyman 2002, s. 158.
  69. ↑ Wyman 2002, s. 137.
  70. ↑ Jagger et al. 2003, s. 85.
  71. ↑ Wyman 2002, s. 154.
  72. ↑ RODRIGUEZ, Juan. Everything you always wanted to know about the Stones.... The Montreal Star, 1972-07-15, s. 25. Dostupné online [cit. 2022-07-16].
  73. ↑ RICHIN, Leslie. Today in 1967, The Rolling Stones Forced to Censor Song on 'Ed Sullivan' [online]. 2015-01-15. Dostupné online. (po anglicky)
  74. ↑ 'Five by Five' may be a 'hit'. Herald Express, 1964-08-14, s. 11. Dostupné online [cit. 2023-04-09].
  75. ↑ 12 X 5 | The Rolling Stones [online]. . Dostupné online.
  76. ↑ Wyman 2002, s. 159.
  77. ↑ Wyman 2002, s. 164–165; 171.
  78. ↑ Wyman 2002, s. 166.
  79. ↑ a b Jagger et al. 2003, s. 95.
  80. ↑ Wyman 2002, s. 187.
  81. ↑ Wyman 2002, s. 195.
  82. ↑ HAVERS, Richard. 'Out Of Our Heads': The Rolling Stones On The Brink Of Insanity [online]. 30 July 2022. Dostupné online.
  83. ↑ The Rolling Stones Biography [online]. Rock and Roll Hall of Fame. Dostupné online. Archivované 2013-04-05 z originálu.
  84. ↑ IRWIN, Corey. Watch the Rolling Stones honor the Beatles during Liverpool show [online]. 10 June 2022. Dostupné online. Archivované 2022-07-03 z originálu.
  85. ↑ MONROE, Jazz. The Rolling Stones' Top 10 Albums – Ranked. NME, 23 April 2015. Dostupné online [cit. 2017-08-15].
  86. ↑ Rolling Stones: 25 defining moments in their career (5 of 26) Aftermath released, 1966. The Telegraph, 6 October 2016. Dostupné online [cit. 2017-10-19].
  87. ↑ Aftermath released, 1966. The Daily Telegraph, 17 May 2018. Dostupné online [cit. 2018-11-27].
  88. ↑ Jagger et al. 2003, s. 100.
  89. ↑ Margotin & Guesdon 2016, s. 151.
  90. ↑ The Rolling Stones | full Official Chart History [online]. 31 July 1963. Dostupné online.
  91. ↑ a b The Rolling Stones Chart History. Billboard. Dostupné online [cit. 2017-10-19].
  92. ↑ Gilliland 1969, show 38, track 3.
  93. ↑ Nineteenth Nervous Breakdown | full Official Chart History | Official Charts Company [online]. . Dostupné online.
  94. ↑ a b c CORPUZ, Kristin. Mick Jagger and The Rolling Stones' Biggest Billboard Hot 100 Hits. Billboard, 26 July 2017. Dostupné online [cit. 2017-10-19].
  95. ↑ INGLIS-ARKELL, Esther. This Is The Drug In The Rolling Stones' Song 'Mother's Little Helper'. io9, 23 March 2015. Dostupné online [cit. 2017-08-14].
  96. ↑ WARNER, Judith. Valium Invalidation: What if Mother (and Father) Really Did Need A Little Help?. Time, 5 October 2012. Dostupné online [cit. 2017-10-19]. ISSN 0040-781X.
  97. ↑ Have You Seen Your Mother Baby Standing in the Shadow | full Official Chart History [online]. . Dostupné online.
  98. ↑ MoMA – Music promos for 'Have You Seen Your Mother, Baby, Standing in the Shadow?' [two versions] and 'We Love You' [online]. 2014. Dostupné online. Archivované 2014-09-06 z originálu.
  99. ↑ Standing in the Shadow: Peter Whitehead, Swinging London's Insider/Outsider. Framework: The Journal of Cinema and Media, 2014, s. 244–277. ISSN 0306-7661. DOI: 10.1353/frm.2011.0048.
  100. ↑ Margotin & Guesdon 2016, s. 177, 178.
  101. ↑ LARKIN, Colin. Encyclopedia of Popular Music. 5th. vyd. [s.l.] : Omnibus Press, 2011. ISBN 978-0-85712-595-8. S. 2005.
  102. ↑ GREENFIELD, Robert. Keith Richards: The Rolling Stone Interview. Rolling Stone, 23 January 2015. Dostupné online [cit. 2017-08-15].
  103. ↑ Gilliland 1969, show 46.
  104. ↑ a b c The Rolling Stones Biography [online]. . Dostupné online. Archivované 2011-04-30 z originálu.
  105. ↑ Wyman 2002, s. 256.
  106. ↑ Wells 2012, s. 110.
  107. ↑ a b Paytress 2003, s. 116.
  108. ↑ Cohen 2016, s. 153.
  109. ↑ Inside Allen Klein's Role in 1967 Jagger-Richards Drug Bust. Rolling Stone, 11 August 2015. Dostupné online [cit. 2017-08-15].
  110. ↑ 1967: Two Rolling Stones on drugs charges [online]. 10 May 1967, [cit. 2017-08-15]. Dostupné online.
  111. ↑ Jagger et al. 2003, s. 112.
  112. ↑ Wyman 2002, s. 264–265.
  113. ↑ Jagger et al. 2003, s. 113.
  114. ↑ Wyman 2002, s. 268.
  115. ↑ 50 Essential Albums of 1967 [online]. 19 September 2017. Dostupné online.
  116. ↑ Police raid Keith Richard's "Redlands" home in Sussex for drugs [online]. . Dostupné online. Archivované 2015-06-26 z originálu.
  117. ↑ Booth 2000, s. 276.
  118. ↑ Wyman 2002, s. 278–282.
  119. ↑ Booth 2000, s. 271–278.
  120. ↑ JANOVITZ, Bill. We Love You – song review [online]. . Dostupné online. Archivované 2012-11-20 z originálu.
  121. ↑ TANNENBAUM, Rob; MARKS, Craig. I Want My MTV: The Uncensored Story of the Music Video Revolution. [s.l.] : Penguin, 27 October 2011. Dostupné online. ISBN 9781101526415.
  122. ↑ STRAS, Laurie. She's So Fine: Reflections on Whiteness, Femininity, Adolescence and Class in 1960s Music. [s.l.] : Routledge, 5 July 2017. Dostupné online. ISBN 9781351548731.
  123. ↑ Wyman 2002, s. 286.
  124. ↑ Wyman 2002, s. 292–293; 299.
  125. ↑ Davis 2001, s. 224–227.
  126. ↑ Norman 2001, s. 293.
  127. ↑ Wyman 2002, s. 290.
  128. ↑ Wyman 2002, s. 296–298.

Použité zdroje

upraviť
  • BOCKRIS, Victor. Keith Richards: The Biography. [s.l.] : Poseidon Press, 1992. Dostupné online. ISBN 978-0-671-70061-4.
  • BOOTH, Stanley. The True Adventures of the Rolling Stones. [s.l.] : Chicago Review Press, 2000. ISBN 978-1-56976-579-1.
  • COHEN, Rich. The Sun & the Moon & the Rolling Stones. [s.l.] : Random House, 2016. ISBN 978-0-804-17923-2.
  • CORAL, Gus; HINCKLEY, David; RODMAN, Debra. The Rolling Stones: Black & White Blues. [s.l.] : Turner Publishing, 1995. ISBN 978-1-57036-150-0.
  • DAVIS, Stephen. Old Gods Almost Dead: The 40-Year Odyssey of the Rolling Stones. [s.l.] : Broadway Books, 2001. Dostupné online. ISBN 978-0-7679-0312-7.
  • EGAN, Sean. The Mammoth Book of The Rolling Stones. [s.l.] : Robinson, 2013. ISBN 978-1-78033-646-6.
  • GREENFIELD, Robert. The Rolling Stone Interviews: Keith Richards. [s.l.] : St. Martin's Press/Rolling Stone Press, 1981. ISBN 978-0-312-68954-4.
  • Canadian Criminal Cases. [s.l.] : Canada Law Book, 1980. Regina v. Richards 49 C.C.C. (2d).
  • HASLAM, Dave. Life After Dark: A History of British Nightclubs & Music Venues. [s.l.] : Simon and Schuster, 2015. ISBN 978-0-857-20700-5.
  • JAGGER, Mick; RICHARDS, Keith; WATTS, Charlie. According to the Rolling Stones. [s.l.] : Chronicle Books, 2003. Dostupné online. ISBN 978-0-8118-4060-6.
  • MARGOTIN, Philippe; GUESDON, Jean-Michel. The Rolling Stones All the Songs: The Story Behind Every Track. [s.l.] : Running Press, 25 October 2016. Dostupné online. ISBN 978-0-316-31773-3.
  • MARSHALL, Jim. The Rolling Stones 1972. [s.l.] : Chronicle Books, 2012. ISBN 978-1-4521-2180-2.
  • MCLAGAN, Ian. All the Rage: A Riotous Romp Through Rock and Roll History. [s.l.] : St. Martin's Press, 2000. ISBN 978-0-8230-7842-4.
  • MOON, Tom. The New Rolling Stone Album Guide. [s.l.] : Fireside, 2004. ISBN 978-0-7432-0169-8. The Rolling Stones, s. 695–699.
    Portions posted at The Rolling Stones Album Guide [online]. . Dostupné online. Archivované 2011-04-12 z originálu.
  • NATHAN, David; LINDSAY, Susan Gedutis. Inside the Hits. [s.l.] : Berklee Press, 2001. S. 217.
  • NEILL, Andy. Keith Richards: A Life in Pictures. [s.l.] : Omnibus Press, 2015. ISBN 978-0-857-12873-7.
  • NELSON, Murray N.. The Rolling Stones: A Musical Biography. [s.l.] : Greenwood, 2010. ISBN 978-0-313-38034-1.
  • NORMAN, Philip. The Stones. [s.l.] : Sidgwick & Jackson, 2001. ISBN 978-0-283-07277-2.
  • OLDHAM, Andrew Loog. Stoned. [s.l.] : St. Martin's Griffin, 2000. ISBN 978-0-312-27094-0.
  • PATELL, Cyrus R.K.. Rolling Stones' Some Girls. [s.l.] : A&C Black, 2011. S. 24.
  • PAYTRESS, Mark. Rolling Stones: Off the Record. [s.l.] : Omnibus, 2003. ISBN 978-0-7119-8869-9.
  • PERONE, James. The Album: A Guide to Pop Music's Most Provocative, Influential, and Important Creations. [s.l.] : ABC-CLIO, 2012. ISBN 978-0-313-37906-2.
  • RICHARDS, Keith; FOX, James. Life. 1st. vyd. [s.l.] : Little, Brown and Company, 2010. ISBN 978-0-297-85439-5.
  • SANDFORD, Christopher. Mick Jagger: Primitive Cool. [s.l.] : Cooper Square Press, 1999. ISBN 978-0-8154-1002-7.
  • SANDFORD, Christopher. Keith Richards: Satisfaction. [s.l.] : Caroll & Graf, 2003. Dostupné online. ISBN 978-0-7867-1368-4.
  • SCHINDER, Scott; SCHWARTZ, Andy. Icons of Rock: An Encyclopedia of the Legends Who Changed Music Forever. [s.l.] : ABC-CLIO, 2010. S. 230.
  • SZATMARY, David P.. Rockin' in Time. 8th. vyd. [s.l.] : Pearson, 2014.
  • WELLS, Simon. The Great Rolling Stones Drug Bust. [s.l.] : Omnibus Press, 2012. ISBN 978-0-857-12711-2.
  • WYMAN, Bill. Bill Wyman, Stone Alone: The Story of a Rock 'n' Roll Band. [s.l.] : Viking, 1990. Dostupné online. ISBN 978-0-670-82894-4.
  • WYMAN, Bill. Rolling with the Stones. [s.l.] : DK Publishing, 2002. ISBN 978-0-7894-8967-8.

Iné projekty

upraviť

Externé odkazy

upraviť
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=The_Rolling_Stones&oldid=7890585“