Teodor IV.

Teodor IV. Balsamon (iné mená pozri nižšie; * medzi 1130 – 1140, Konštantínopol – † okolo/po 1195, Konštantínopol) bol byzantský cirkevný právnik a teológ, antiochiský patriarcha v rokoch 1185 – 1195 (?) a igumen dvoch kláštorov. Bol autorom niekoľkých prác, z nich zrejme najvýznamnejším bol komentár (exégésis/scholia) k Nomokánonu 14 titulov.[1][2][3][4] Bol najvýznamnejším byzantským komentátorom 12. storočia.[5] Jeho náprotivkom na kresťanskom Západe býva označovaný kánonista Gracián, ktorý pôsobil o generáciu skôr.[6] Samotný Balsamon býva niekedy pre jeho rozsiahlu tvorbu a bystrý právny a teologický názor označovaný za akéhosi pravoslávneho Tomáša Akvinského.[7]

Teodor IV. Balsamon
antiochijský patriarcha
Byzantská cirkevnoprávna zbierka zákonov s Balsamonovým komentárom, 13. storočie
Byzantská cirkevnoprávna zbierka zákonov s Balsamonovým komentárom, 13. storočie
Štát pôsobeniaByzantská ríša
Funkcie a tituly
antiochijský patriarcha
1185 – 1195 (?)
Predchodca Eliáš III. Joachim Nástupca
Predchádzajúce funkcie
Biografické údaje
Varianty menastarogr. Θεόδωρος Βαλσαμῶν – Theodóros Balsamón
Narodeniemedzi 1130 – 1140
Konštantínopol
Úmrtieokolo/po 1195
Konštantínopol
Svätenia
CirkevPravoslávna cirkev

MenáUpraviť

  • ako antiochijský patriarcha: Teodor IV. alebo Teodor IV. Balsamon[8]
  • starogr. Θεόδωρος ΒαλσαμῶνTheodóros Balsamón (prepis podľa PSP), iné prepisy: Theodoros Balsamon
  • Teódoros Valsamón[9] (z novogréčtiny), Teodor Valsamon[10]
  • Teodor Balsamon[11], Theodor Balsamon[5][12]

ŽivotopisUpraviť

Balsamón sa narodil v prvej polovici 12. storočia v Konštantínopole. Po štúdiách nastúpil na cirkevnú dráhu, pričom pôsobil na viacerých pozíciách pri patriarchálnom úrade (nomofylax, chartofylax). Približne od roku 1185 pôsobil vo funkcii pravoslávneho patriarchu v Antiochii. Balsamon bol tiež igumenom dvoch konštantínopolských monastierov (Blachernského a Monastiera tón Zipón). Táto skutočnosť bola možná preto, že pre existenciu križiackych štátov sídlil v exile v Konštantínopole,[6] a teda nikdy v skutočnosti funkciu patriarchu v praxi nevykonával.[13] Izák II. uvažoval o jeho dosadení na konštantínopolský patriarchálny stolec, nakoniec však vybral jeruzalemského patriarchu Dosithea.[2] Posledné roky svojho života strávil v Monastieri tón Zipón, ktorého poloha nie je známa (nachádzal sa zrejme na predmestí Konštantínopola). Presne známy nie je ani rok jeho úmrtia, stalo sa tak však okolo/po roku 1195, pričom je možné, že v roku 1197 ešte žil.[14]

Dielo a myšlienkyUpraviť

V 70. rokoch 12. storočia na popud Manuela I. a patriarchu Michala III. Anchilaa[15][5] započal práce na svojom komentári k Nomokánonu pripisovanému patriarchovi Fótiovi. Jeho cieľom bolo zosúladiť staršie i novšie ustanovenia svetského a cirkevného práva. Stalo sa tak po tom, čo metropolita v byzantskej Amasei nechcel obsadiť biskupský stolec v meste Amisos. Konštantínopolský patriarcha podľa justiniánskych ustanovení stolec obsadil vlastným biskupom, čo viedlo k roztržke. Metropolita sa odvolal k cisárovi, ktorý patriarchovo rozhodnutie prehlásil za neplatné, pretože nebolo zahrnuté v Bazilikách.[14]

Balsamon cirkevnoprávne normy vysvetlil a k mnohým obsolétnym či kontradiktórnym kánonom zaujal kritické stanovisko. Čiastočne vychádzal z Ióanna Zonara, hoci si od neho održiaval odstup. Narozdiel od iných byzantských kánonistov však Balsamonovo dielo obsahovalo veľké množstvo starších cirkevných právnych textov, ktoré sa vďaka nemu zachovali do dnešných čias. Bol podporovateľom cisárskej svetskej moci, čím sa zásadne líšil od vtedajších cirkevných právnikov akými boli Zonaras i západný Gracián. Bránil aj postavenie konštantínopolského patriarchátu[2][3][6] a bol kritický voči Rímu.[5]

Dielo sa skladalo z viacerých častí a je možné, že Balsamon dielo dopĺňal až do svojej smrti. V komentári využíval Justiniánove novely, vrátane skrátenej formy, ktorá sa nachádzala v dokumente Collectio tripartita, ako je zrejmé z dvojitej referenčnej metódy. Prinajmenšom počas služby ako chartofylax mal k dispozícii aj celý text Bazilík. Jeho citáty z nich sú zvyčajne doplnené odkazom podľa knihy, titulu a kapitoly, a v zásade sú správne. Okrem toho využil množstvo cisárskych post-justiniánskych noviel a patriarchálnych aktov. Posledná novela svetského práva, ktorú do diela zahrnul bola novela Izáka II. vydaná po apríli 1193; posledným spomenutým patriarchálnym aktom bol akt Nikétu II. zo 17. novembra 1186.[14]

Napísal aj viaceré iné pojednania. Okrem iného v nich podporoval v pravoslávnej cirkvi problematické tretie postupné manželstvo či postavenie úradu chartofylaxa proti úradu prótekdika. Publikované boli dva jeho listy: jeden o pôste, druhý o prijímaní novicov do kláštorov.[2][3][4] Patril k ochrancom inštitútu charistikia.[16] Niektoré jeho rozhodnutia o určitých právnych otázkach, ako napr. napríklad o spovedi, sú v zaujímavom a ostrom kontraste s postojom Symeona Nového Teológa.[6] Niekoľko rukopisov mu pripisuje aj schóliu k starozákonným prorokom.[15]

V roku 1195 podal alexandrijskému patriarchovi Marekovi III. odpovede na okolo 60[15] kánonických otázok, ktoré adresoval stálej synode v Konštantínopole. Nedávne štúdie dokázali, že druhá revízia na tieto odpovede bola pravdepodobne vytvorená metropolitom Jánom z Chalkedónu.[15]

Metóda, ktorú Balsamon použil pri výklade kánonov je primárne exegetická. Využíval parafrázu textu, interpretoval zložité pojmy a poukázal na dôvod, ktorý viedol k prijatiu a tiež k historickému rámcu. Porovnával kánony s podobnými normami a poukazoval na konflikty s neskoršími kánonickými alebo civilnými ustanoveniami - obvykle na základe praxe, ktorá sa v jeho dobe uplatňovala.[14]

Jeho vplyv možno pozorovať v gréckej i slovanskej kanonickej literatúre. Do slovanského prostredia Balsamon vstúpil vďaka prekladom i vďaka dielam, ktoré ním boli ovplyvnené (najmä od Mateja Blastera). Vplyv jeho prác spočíval v jeho všeobecnom uznaní ako experta na svetské i cirkevné právo svojej doby. Kritika voči nemu vychádzala najmä zo skutočnosti, že riešenia, ktoré poskytol na niektoré otázky boli diktované z dôvodu účelnosti.[14] V 15. storočí bol kritizovaný napr. Neilom Kabasilasom.[2]

ReferencieUpraviť

  1. Theodore Balsamon In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-01-30]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. a b c d e BALSAMON, THEODORE In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 249. (po anglicky)
  3. a b c Balsamon, Theodoros In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 56.
  4. a b Theodore Balsamon In: Catholic Encyclopedia [online]. [Cit. 2021-01-30]. Dostupné online.
  5. a b c d BALSAMON, Theodor In: FARRUGIA, Edward G.; AMBROS, Pavel, ed. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. 1039 s. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 146.
  6. a b c d BALSAMON, THEODORE, In: Historical dictionary of the Orthodox Church. Ed. Michael Prokurat, Alexander Golitzin, Michael D. Peterson. Lanham, Md., & London : Scarecrow Press, 1996. (Religions, Philosophies, and Movements,; zv. No. 9.) ISBN 0-8108-3081-7. S. 53.
  7. CHITWOOD, Zachary. Byzantine Legal Culture and the Roman Legal Tradition, 867–1056. Cambridge : Cambridge University Press, 2017. ISBN 978-1-107-18256-1. S. 167.
  8. MARINČÁK, Šimon. Cantere amantis est : K počiatkom psalmódie v prvých storočiach kresťanstva. Teologický časopis (Trnava: Vydáva Dobrá kniha), 2013, roč. XI, čís. 1, s. 8. Dostupné online [cit. 2021-01-30]. ISSN 1336–3395.
  9. ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. 1. vyd. Plzeň : Aleš Čeněk, 2016. 221 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 161.
  10. Stano Gabor. Petropavlovský pôst – PETROVKA [online]. Bratislavská eparchia, 2020-06-08, [cit. 2021-01-30]. Dostupné online.
  11. ŠAFÁRIK, Pavol Jozef. Slovanské starožitnosti II (Článok III. O Slovanoch bulharských) [online]. Zlatý fond denníka SME, [cit. 2021-01-30]. Dostupné online.
  12. Pravoslávna teologia. Hlas Pravoslávia (Praha: Pravoslávna cirkev v Československu), 1954, roč. III (V), čís. 2, s. 34. Dostupné online [cit. 2021-01-30].
  13. Balsamon, Theodore In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 147. (po anglicky)
  14. a b c d e The History of Byzantine and Eastern Canon Law to 1500. Ed. Wilfried Hartmann a Kenneth Pennington. Washington, D.C. : The Catholic University of America Press, 2012. ISBN 0813216796, 978-0813216799. S. 180 – 183.
  15. a b c d BALSAMON, THEODORE In: New Catholic Encyclopedia. Ed. Thomas Carson, Joann Cerrito. 2nd Ed. Vol. 2. Baa – Cam. Farmington Hills : Thomson Gale, 2003. ISBN 0-7876-4008-5. S. 33.
  16. CANON LAW. In: Historical Dictionary of Byzantium. Ed. John R. Rosser. New York : Oxford University Press, 2001. 536 s. ISBN 978-0810839793, 0810839792. S. 68. (po anglicky)

Ďalšia literatúraUpraviť

  • Guide for a church under Islām : the sixty-six canonical questions attributed to Theodōros Balsamōn; a translation of the Ecumenical Patriarchate's twelfth-century guidance to the Patriarchate of Alexandria. Preklad Patrick Viscuso. Brookline, MA : Holy Cross Orthodox Press, 2014. 154 s. ISBN 9781935317463.

Externé odkazyUpraviť