Ján Muskata

Ján Muskata (*okolo 1250, Vroclav – † 7. február 1320, Krakov) bol poľský cirkevný hodnostár a politik, krakovský biskup rokoch 1294 – 1309. Ako spojenec českých kráľov sa vyznamenal v sporoch o poľské dedičstvo a pôsobil aj ako přemyslovský správca Krakovska a Sandomierska (Malopoľsko). V roku 1301 získal od Přemyslovcov hrad Plaveč neďaleko Starej Ľubovne.[1]

Ján Muskata
krakovský biskup
Erb Ján Muskata
Štát pôsobeniaPOL Przemysł II 1295 COA.svg Poľské kráľovstvo
Funkcie a tituly
biskup krakovský
1294 – 1309
Predchodca Prokop Nanker z Oxy Nástupca
Biografické údaje
Varianty menapoľ. Jan Muskata
Narodenie1250
Vroclav
Úmrtie7. február 1320 (69 – 70 rokov)
Krakov
Svätenia
CirkevLatinská cirkev
Odkazy
Ján Muskata na catholic-hierarchy.org angl.

ŽivotopisUpraviť

Ján Muskata sa narodil okolo roku 1250 do nemeckej patricijskej rodiny v sliezskom Vroclave. Jeho prídomok Muskata je odvodený od koreniny - muškátového oriešku, s ktorým obchodoval jeho otec.[2] Po štúdiách slobodných umení a práva, a zisku magisterského titulu na univerzite v Bologni sa vrátil do Sliezska, kde pôsobil pôsobil v službách vroclavského biskupa ako kanonik a istý čas plnil funkciu arcidiakona v Łęczyci. Následne začal Muskata pôsobiť ako diplomat v sporoch vroclavského biskupa o imunitu s vroclavským a krakovským kniežaťom Henrichom IV. Probom, a v Ríme, kam bol za týmto účelom vyslaný, mu bolo navyše zverené vyberanie tzv. svätopeterského haliera.[1][3][4]

V 90. rokoch 13. storočia sa opätovne obnovila moc Českého kráľovstva pred tým zmietaného v nepokojoch počas regentstva, a český kráľ Václav II. začal usilovať o zisk poľských krajov. Muskata sa stal spojencom českého kráľa a s Václavovou pomocou bol v roku 1294 kanonikmi krakovskej kapituly zvolený za krakovského biskupa.[1][3] Václav II. Muskatu dokonca (zrejme v roku 1301) menoval za správcu (starostu) Maľopolska (Krakovska a Sandomierska). V auguste 1301 prišiel Muskata spolu so synom českého kráľa Václava II. Václavom III. do Budína, kde sa uskutočnila jeho korunovácia za uhorského kráľa. Muskata sa mal podľa niektorých prameňov stať zástupcom uhorského kancelára, a 26. septembra 1301 mu Václav III. udelil spišský hrad Plaveč.[4][5]

Ako správca přemyslovských poľských krajín Muskata pre českých panovníkov riadil miestnu ekonomiku a vojsko, pričom počínal ako miestne knieža. Nechal vystavať viacero poľských hradov (napr. Lipowec, Biecz) a opevnení (napr. Sławków). Diplomatické a správne povinnosti však zároveň spôsobili, že biskup často cestoval a zároveň zanedbával svoje episkopálne povinnosti, voľne tiež pristupoval k otázke celibátu. Prísne trestal odporcov přemyslovskej vlády a po tom, čo v roku 1304 vypukla vojna medzi znepriatelenými tábormi získal biskup prezývku Krvilačný vlk, pretože mal nechať potrestať 37 sídiel.[6]

V službách českého kráľa si urobil Muskata veľa nepriateľov. Vo svetskej moci bol jeho a přemyslovským oponentom Vladislav I. Lokietok, ktorého český kráľ z Poľska vyhnal do exilu v Uhorsku. V cirkevnej rovine šlo predovšetkým o poľského metropolitu a prímasa, gniezdnianského arcibiskupa Jakuba Świnku, a pápežov Bonifáca VIII. a Benedikta XI., ktorí nepodporovali vládu českej dynastie v Uhorsku. Najprv sa musel Muskata stiahnuť z pôsobenia v Uhorsku, následne bolo naňho v Poľsku v roku 1304 podané obvinenie zo simónie a porušovania cirkevných kánonov. Spomínala sa dokonca vražda a Muskata bol exkomunikovaný. Zákrok proti biskupovi bol mocensky podporený tým, že moc Čechov v krajine dočasne opadla pre protičeské povstanie, konanie však bolo neskôr zahatané vďaka intervencii českého kráľa a rozsudku vroclavským biskupom Henrykom. Biskupovi odporcovia ale na Muskatove prehrešky nezabudli a vyčkávali na vhodnejší okamih.[4][7]

Biskup českých kráľov podporoval až do smrti Václava III. (a vymretia Přemyslovcov po meči) v roku 1306. Lokietok v tomto období vrátil do Poľska a pročeský tábor sa rozbil. Biskup vtedy s kniežaťom uzavrel zmier a Lokietok dokonca biskupstvu udelil nové privilégiá. Piastovec však mier už o rok porušil, keď biskupstvu odňal udelené privilégiá a zároveň viacerí agresori vyrabovali biskupské statky. Muskata obávajúci sa o svoj život opustil Krakov a požiadal o pomoc gniezdnianského biskupa Jakuba, ktorý však Muskatu vyzval na návrat do svojej diecézy. Po tom, čo Muskata návrat odmietol bolo obnovené kánonickoprávne konanie. Proti biskupovi sa vytvorila široká opozícia a bolo proti nemu vznesených viacero obvinení. Medzi inými bol obvinený pre úplatkárstvo, kruté konanie počas spravovania svetského úradu, zdaňovanie cirkevných statkov, udeľovanie neprípustných dišpenzov, nepriateľské činy proti poľskému ľudu a cirkvi, a ďalšie. Celkovo proti biskupovi vystúpilo vyše 60 svedkov a sandomiersky prepošt Zdislav na adresu Muskatu dokonca vyhlásil, že na svete nie je nebezpečnejšieho človeka. Muskata bol nakoniec dokonca na popud gniezdnianského arcibiskupa pre neposlušnosť exkomunikovaný a na krakovskú diecézu bol uvalený interdikt.[4][7][5]

Po vyhlásení rozsudku gniezdnianským arcibiskupom Jakubom Świnkom sa Muskata v roku 1308 uchýlil do rodného Vroclavu, kde ho prijal biskup Henryk z Wierzbna. Muskata sa v spore odvolal priamo na Apoštolskú stolicu a pápež Klement V. vyslal do Poľska legáta kardinála Gentilisa, aby záležitosť prešetril. Na prelome rokov 1308 a 1309 odišiel Muskata v sprievode vratislavského biskupa Henryka do Krakova, aby rokoval s Vładislavom Łokietkom. Zdĺhavé rokovania ale zmier nepriniesli a Vladislav Muskatu nakoniec uväznil. Z väzenia bol biskup 4. marca 1309 prepustený až na naliehanie a hrozbu pápeža Klementa V. 2. júla 1309 vydal dokument, v ktorom s Lokietkom zmieril. Muskata sa zaviazal zachovávať vernosť a mier voči panovníkovi a jeho potomkom a sľúbil, že mu odovzdá hrad Lipowiec.[4]

Muskata sa však naďalej musel venovať kánonickoprávnym sporom a v októbri októbra 1309 odišiel do Prešporku (Bratislavy), kde sa mal obhajovať pred súdom zriadeným kúriou. Po ceste bol však 21. októbra v blízkosti Nového mesta na Morave (dnes Uničov) napadnutý a okradnutý akýmsi rytierom Tomášom, synom Gerlacha z Osoblahy a jeho kumpánmi. Útočníci Muskatu počas úteku zo šarvátky zranili šípmi z kuše a Muskata sa musel ukryť v meste. Ani druhý pokus o prechod územím sa Muskatovi vďaka útočníkom nepodaril, následkom čoho sa k súdu nedostavil včas. Nešlo zrejme o bežný prepad, pretože v okamihu, keď lúpežníci zistili, že biskupa nezajali, nechali jeho sprievod na pokoji. V Bratislave sa medzitým v biskupovej neprítomnosti začal súdny proces pod vedením pápežského legáta Filipa zo Sardínie, boli vypočutí prví svedkovia. Aby sa Muskata vyhol opätovnému útoku, vycestoval v spoločnosti minoritov v ženskom prestrojení do Olomouca a odtiaľ do Prešporku. Keď sa v januári 1310 k súdu dostavil, dokázal legáta presvedčiť o dôvode jeho zdržania. Spor Muskatu s gniezdnianským arcibiskupom sa skončil so záverom, že sa Muskata musel gniezdnianskemu arcibiskupovi ospravedlniť a požiadať o odpustenie. Muskatov spor s kráľom bol vyhodnotený v biskupov prospech a kráľovo konanie odsúdené.[4][8]

V roku 1310 nastúpil v Českom kráľovstve na trón rod Luxemburgovcov a opätovne sa otvorila otázka českých nárokov na Poľsko. Otvorene konflikt medzi kniežaťom Lokietkom a Muskatom vyšiel na povrch v rokoch 1311/1312, keď sa Muskata pridal k proluxemburskému povstaniu krakovského wójta (richtára) Alberta. Objavujú sa aj úvahy, že skutočnou hlavou povstania mohol byť práve Muskata. Situácia v Poľsku však už v tomto čase odlišná než pred desiatimi rokmi a Lokietkova moc bola stabilizovaná. Povstanie bolo potlačené a Muskata sa do Krakova mohol bezpečne vrátiť až v roku 1318 po mediácii vzťahov s kráľom. Posledné roky života biskup vyvíjal už len malú aktivitu. V januári 1320 sa ešte v rozpore so svojou predchádzajúcou politikou zúčastnil korunovácie Vladislava Lokietka za poľského kráľa a o pár dní na to 7. februára 1320 zomrel. Pochovaný bol v opátstve cisterciánov v Mogile. Hrob v kláštore ostal až do 18. storočia, keď mnísi po požiari kláštora nechali jeho kovovú náhrobnú dosku roztaviť. Z obdobia episkopátu Jána Muskatu pochádza prvý známy erb Krakovskej katedrálnej (od roku 1925 metropolitnej) kapituly, ktorý obsahuje tri koruny, pôvodne symbolizujúce tri přemyslovské panstvá - České kráľovstvo, Poľské kráľovstvo a Uhorsko. Pre svoje spojenectvo s Čechmi a presadzovaním nemeckého prvku býval niekedy označovaný ako germanizátor, či zradca. Jeho nástupcom na stolci krakovského biskupa sa stal Ján Kołda (známy aj ako Nanker z Oxy), ktorý bol prívržencom Vladislava Lokietka a poľského kléru.[4][5][6][9]

ReferencieUpraviť

  1. a b c Ján Muskata In: Encyclopaedia Beliana [online]. Slovenská akadémia vied, [cit. 2020-04-25]. Dostupné online.
  2. Jan Muskata (1295 - 1320) [online]. Archidiecezja Krakowska, [cit. 2020-05-06]. Dostupné online. (po poľsky)
  3. a b MUSKATA, JAN In: LERSKI, George J.. Historical dictionary of Poland, 966-1945. 1. vyd. Westport, Connecticut, London : Greenwood Press, 1996. ISBN 0-313-26007-9. S. 369. (po anglicky)
  4. a b c d e f g Jan Muskata [online]. www.zamki.name, [cit. 2020-05-06]. Dostupné online.
  5. a b c Agnieszka Bukowczan-Rzeszut. Największy wróg Polski? Gdyby temu biskupowi się udało, dzisiaj mówilibyśmy po czesku [online]. [Cit. 2020-05-07]. Dostupné online. (po poľsky)
  6. a b MAZAN, Leszek. Český Krakov, české Malopolsko. Preklad Agnieszka Buchtová a Renata Putzlacher. 1. české. vyd. Cieszyn : Pracownia na Pastwiskach, 2012. ISBN 978-83-933109-2-0. S. 14, 35 – 37.
  7. a b KOTECKI, Radosław; MACIEJEWSKI, Jacek. Ecclesia et Violentia: Violence against the Church and Violence within the Church in the Middle Ages. [s.l.] : Cambridge Scholars Publishing, 2014-10-17. Dostupné online. ISBN 978-1-4438-7002-3. S. 141 – 149. (po anglicky)
  8. Krakowský biskup Jan Muskata - polské kampaně posledních Přemyslovců [online]. www.hradeckydvur.net, [cit. 2020-05-06]. Dostupné online.
  9. Jan Muskata [online]. NHpedia, [cit. 2020-05-06]. Dostupné online.

Externé odkazyUpraviť