Katarína Sienská
Svätá Katarína Sienská (iné mená pozri nižšie; * 25. marec 1347, Siena, Toskánsko – † 29. apríl 1380, Rím) bola talianska dominikánska terciárka (mantelátka), mystická teologička, náboženská spisovateľka a katolícka svätica. Je jedna z troch učiteliek Katolíckej cirkvi.[1][2][3][4]
učiteľka Cirkvi Katarína Sienská | |
svätica, mystička a spisovateľka | |
Jedno z najstarších zachovaných zobrazení svätej Kataríny Sienskej, detail fresky od Andrea Vanniho, prelom 14. a 15. storočia, Basilica di San Domenico, Siena, Taliansko | |
Biografické údaje | |
---|---|
Narodenie | 25. marec 1347, Siena, Sienská republika |
Úmrtie | 29. apríl 1380 (33 rokov) Rím, Pápežský štát |
Uctievanie | |
Svätorečenie | 29. júna 1461 Rím, Pápežský štát Pius II. |
Atribúty | dominikánsky hábit, ľalia, kríž, stigmy, tŕňová koruna, kniha a i. |
Patronát | Rím, Taliansko, Európa |
Cirkev | Katolícka cirkev |
Sviatok | 29. apríl, (4. októbra v Taliansku spolu s Františkom z Assisi ako patróni Talianska; pozri aj poznámku č. 1) |
Odkazy | |
Projekt Guttenberg | Katarína Sienská (plné texty diel autora) |
Katarína Sienská (multimediálne súbory na commons) | |
29. júna 1461 bola kanonizovaná pápežom Piom II. Jej sviatok pripadá na 29. apríla[2][pozn. 1][5] V roku 1866 bola pápežom Piom IX. vyhlásená za spolupatrónku mesta Rím.[1] V roku 1939 ju pápež Pius XII. vyhlásil spolu so Františkom z Assisi za hlavných patrónov Talianska. V roku 1970 bola vyhlásená za učiteľku Cirkvi. Pri tejto príležitosti ju pápež Pavol VI. označil za „mystičku vteleného Slova“[6] a najmä ukrižovaného Krista.[6] 1. októbra 1999 bola pápežom Jánom Pavlom II. vyhlásená za patrónku Európy.[3][5] Patrí k obľúbeným sväticiam katolíckeho kresťanského umenia.
Mená
upraviťPrimárne pramene k životu Kataríny Sienskej
upraviťNajdôležitejším súdobým dielom mapujúcim Katarínin život je latinský životopis (legenda) Legenda beatae Catharinae Senensis (tzv. Legenda Maior) od Raymonda z Capuy z roku 1393. Dielo bolo spísané na základe Raymondových vlastných spomienok a svedectiev Kataríniných blízkych priateľov, rodiny a ďalších súčasníkov. V roku 1477 bolo preložené do taliančiny. Na základe tohto životopisu zostavil neskôr dominikán Tomasso Caffarini zo Sieny krátke vydanie známe ako Legenda Minor, ktoré sa tiež dočkalo prekladu do taliančiny.[5]
Životopis
upraviťDetstvo a raný život Kataríny Sienskej v Siene
upraviťKatarína sa narodila v roku 1347 ako dvadsiate tretie dieťa do talianskej rodiny nižšej strednej vrstvy. Jej otec Jacopo Benincasa bol farbiarom koží a matka Lapa Piagentová ženou v domácnosti. Narodila sa ako dvojča, no jej sestra čoskoro po pôrode zomrela a rovnako detstvo neprežila ani väčšina jej ostatných súrodencov.[3][11] Spolu s Katarínou vyrastal aj jej bratranec Tomasso della Fonte, ktorý mal značný vplyv na jej duchovný rast.[1][8]
Ako sedemročná mala Katarína podľa legendy po mystickej skúsenosti zasvätiť svoje panenstvo Ježišovi Kristovi a prežiť viaceré videnia. Zamýšľaný spôsob života však Katarínu priviedol ku konfliktom s jej rodičmi, ktorí ju chceli vydať. Matkin tlak sa Katarína rozhodla vyriešiť ostrihaním si vlasov. Tvrdohlavosťou si napokon vymohla súhlas rodičov, ktorí jej umožnili stať sa v roku 1363 terciárkou dominikánskej rehole (t. j. členkou mníšskeho tretieho rádu, ktorá skladá iba jednoduché sľuby a môže zostať žiť mimo kláštora). I napriek tomu začala žiť asketicky a nasledujúce 4 roky vychádzala z cely spravidla len preto, aby mohla byť prítomná na bohoslužbách. Vo svojich dvadsiatich rokoch prežila „duchovné zasnúbenie“ sa ku Kristovi a pod vplyvom tejto skúsenosti opustila smer askézy a začala verejne slúžiť chudobným a chorým. Pre svoju zbožnosť a prísny asketizmus rýchlo získala širokú povesť.[2][3] Pod duchovným vedením dominikánov, vrátane svojho bratranca Tommasa della Fonte, sa naučila čítať a nadviazala kontakty s členmi rôznych reholí (dominikáni, františkáni, augustiniáni). Postupne sa okolo nej zhromaždila tzv. rodina – „famiglia“, ktorá ju už ako dvadsaťročnú vnímala ako svoju „duchovnú matku“, keďže svojim učeníkom priamo či prostredníctvom listov poskytovala duchovné rady.[1][2][3]
Pôsobenie Kataríny Sienskej v Taliansku a Avignone
upraviťAngažovanosť Katarínu postupne priviedla k snahám o reformu spoločnosti a cirkvi.[2][3] Ako žena bez silnejšieho sociálneho a politicko-mocenského zázemia, ktorá kritizovala a poúčala verejnosť, či volala po mieri v kresťanskom svete a po novej križiackej výprave, bola oponentmi obviňovaná z pokrytectva a namyslenosti. Jej okolie sa tiež s nedôverou pozeralo na jej extázy a prílišnú nábožnosť. Katarínine spoločenstvo navyše v niektorých ohľadoch pripomínalo sektárske hnutie tzv. apoštolských bratov, ktoré sa v Taliansku šírilo od polovice 13. storočia. Napokon bola Katarína predvolaná do Florencie, kde mala v roku 1374 podať správu generálnej kapitule svojho rádu. Svoj apoštolát pred kapitulou úspešne obhájila a kapitola ustanovila Raymonda z Capuy (Raimondo da Capua) za jej duchovného vodcu.[1][8][3][11]
Veľmi citlivo vnímala vojnu medzi pápežstvom a talianskymi mestskými štátmi. Keď pápež Gregor XI. uložil v roku 1376 interdikt na Florenciu, rozhodla sa odísť sprostredkovať mier do Avignonu, kde pápeži sídlili od roku 1309. Ciele jej misie sa jej však naplniť nepodarilo – pápež ju ignoroval. V Taliansku, ale i inde v Európe dlhodobo vzrastali snahy o návrat pápežstva z Avignonu do Ríma. Hoci Katarína túto myšlienku neiniciovala, jej vplyv na Gregorovo rozhodnutie vrátiť stále sídlo pápežov do Ríma, je dodnes predmetom odbornej diskusie. Väčšina nezaujatých moderných prameňov je v tejto otázke skôr opatrná.[1][3][11]
Aj v nasledujúcom období Katarína vytrvala vo svojom úsilí o krížovú výpravu, ktorej motív sa často opakuje v jej listoch. V roku 1375 odišla do Pisy, kde mala počas extázy v kostole získať stigmy, ktoré ale boli viditeľné len pre ňu. V januári 1377 sa vrátila do Sieny a nasledujúce dva roky pokračovala vo svojom duchovnom poslaní na toskánskom vidieku a v snahách o mier vo Florencii.[3][11]
Život Kataríny Sienskej v Ríme a jej smrť
upraviťOd novembra 1378 až do svojej smrti bývala v Ríme, kde podporovala pápeža Urbana VI. v rámci snáh o skončenie novovzniknutej pápežskej schizmy. Rozosielala listy a výzvy európskym osobnostiam a panovníkom. Komponovala tiež svoju knihu Dialóg napísanú v štyroch traktátoch, ktorú zamýšľala ako svoj duchovný testament pre svet. Podľa Christofa Dahma „Modlitby a listy z Kataríniných posledných mesiacov života svedčia o jej zúfalstve, no zároveň aj o nádeji, že iba Božie milosrdenstvo môže reformovať cirkev.“[1] Začiatkom roku 1380 prežila Katarína záchvat a v apríli zomrela. Pochovaná bola v bazilike Santa Maria sopra Minerva v Ríme. Jej hlava je dnes uložená v San Domenico v Siene.[3][4] Katarínine relikvie sú uctievané aj v iných kostoloch a kláštoroch v Taliansku. Miestnosť, v ktorej zomrela sa stala pútnickým miestom a neskôr bola premenená na kaplnku.[5]
Dielo a myslenie
upraviťSvoje diela Katarína nepísala priamo, ale diktovala svojim duchovným priateľom alebo žiakom. Zachovalo sa viac ako 380[2] listov (väčšina zdrojov uvádza 381), 26 modlitieb a 4 traktáty Il libro della divina dottrina, známe ako Dialóg (aj Dialóg Božej náuky alebo Dialóg Božej prozreteľnosti či Dialóg s Božou prozreteľnosťou, tal. Dialogo della Divina Provvidenza, 1378).[8][2][3] České a slovenské preklady jej diel pozri nižšie.
Katarínino najvýznamnejšie dielo Dialóg bolo spísané v podobe dialógu s Bohom.[8] Pozostáva zo 167 kapitol, v ktorých sa Katarína ako Božia dcéra obracia k Bohu s prosbami o milosrdenstvo nad ňou, svetom a kresťanmi. V Dialógu Katarína predstavuje svoje teologické učenie, ktoré pozostáva z viacerých čiastkových náuk.[5][11]
Osobným rozvojom človeka v láske k Bohu, k blížnemu a k sebe samému sa človek podľa Kataríny približuje k dokonalosti. Túžba duše po Bohu je v jej myslení nekonečná, takže poníma aj nekonečnosť Božiu a všetko ľudstvo.[5] Prostredníctvom Kristovho vtelenia kresťan, ako po moste, prechádza cez priepasť Adamovho pádu (hriechu) k spáse. Napreduje k Bohu poslušnosťou, ktorú Adam zavrhol a Kristus obnovil a ktorej kľúč zveril Cirkvi. Nie všetky cesty vedú podľa Kataríny k spaseniu. Ľudí však osvetľuje Božie svetlo, ktoré im ukazuje správnu cestu.[6][5] Putovanie k Bohu zároveň pre Katarínu v duchu asketickej tradície znamená putovanie do vlastného vnútra. Boha opisuje ako „bláznivo milujúceho“ či „opitého láskou“ a seba samu ako opitú jeho láskou. Človek podľa Kataríny bez lásky nemôže žiť, keďže sám bol stvorený Bohom z lásky. Nekonečná Božia láska je podľa Kataríny aj zdrojom ľudskej dôstojnosti.[6][11]
Ikonografia
upraviťKatarína patrila k obľúbeným námetom katolíckych umelcov. Jej zobrazenie prešlo v priebehu druhej polovice druhého tisícročia výrazným vývojom. Pôvodne bývala často znázorňovaná ako mníška v čierno-bielom dominikánskom hábite. Až od 16. storočia sa stalo bežným aj zobrazenie v bielom odeve. Typickými črtami jej postavy boli asketická oválna tvár, výrazné črty obočia, mierne predĺžený nos, tenké pery a stočená horná pera. Zvyčajne drží ľaliu ako symbol jej čistoty alebo knihu, ktorá ikonograficky reprezentuje jej Dialóg. Kataríninými ďalšími atribútmi bývajú stigmy na chodidlách, dlaniach a srdci, tŕňová koruna či kríž ako symboly jej obety. Menej často býva zobrazovaná s holubicou, ktorá symbolizuje pôsobenie Ducha svätého i jej mierotvorné úsilie, alebo s predmetmi reprezentujúcimi pápežstvo, ktoré počas života podporovala.[5][11]
Poznámky
upraviť- ↑ V čase jej svätorečenia si ju Cirkev pripomínala prvú májovú nedeľu, až v roku 1630 pápež Urban VIII. presunul spomienku na 30. apríla. V roku 1727 ustanovil pápež Benedikt XIII. liturgický sviatok spomienky prijatia Kataríninich stigiem na 1. apríla. 29. apríla, t. j. v deň jej úmrtia, si jej spomienku pôvodne pripomínali len v jej rodnej Siene, na úrovni Katolíckej cirkvi sa tento deň ustálil až po prijatí apoštolského listu motu proprio Mysterii Paschalis v roku 1969 s účinnosťou od 1. januára 1970. Sviatok svätých Františka z Asissi a Kataríny Sienskej, ako patrónov Talianska, pripadá v Taliansku na 4. októbra.
Referencie
upraviť- ↑ a b c d e f g h DAHM, CH. KATHARINA [von Siena]. In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon. Band 3. Jedin, Hubert – Kleinschmidt, Beda. Herzberg : Verlag Traugott Bautz, 1992. ISBN 3-88309-035-2. S. 1225 – 1229.
- ↑ a b c d e f g Saint Catherine of Siena In: Encylopaedia Britannica [online]. [Cit. 2022-05-07]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c d e f g h i j k FOSTER, K. CATHERINE OF SIENA, ST. In: New Catholic Encyclopedia. Ed. Thomas Carson, Joann Cerrito. 2nd Ed. Vol. 3. Can – Col. Farmington Hills : Thomson Gale, 2003. ISBN 0-7876-4007-7. S. 272 – 274.
- ↑ a b c d JEKATERINA SIJENSKAJA In: VAĽKOV, D. V. Boľšaja rossijskaja enciklopedija [online]. Moskva: Naučnoje izdateľstvo Bolšaja Rossijskaja enciklopedija, [cit. 2022-05-10]. Dostupné online. Archivované 2022-06-15 z originálu.
- ↑ a b c d e f g h i j DRESVINA, JU. JU. JEKATERINA SIJENSKAJA. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 18. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2008. [Cit. 2022-05-25]. Dostupné online. ISBN 978-5-89572-032-5. S. 126 – 130.
- ↑ a b c d O' DRISCOLLOVÁ, M. KATEŘINA SIENSKÁ. In: Slovník křesťanských mystiků. Ed. Luigi Borriello et al.; preklad Ctirad Václav Pospíšil. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2012. 767 s. ISBN 978-80-7195-198-8. S. 474 – 478.
- ↑ KRASNOVSKÝ, Branislav. Katarína Sienská. In: Stručný katolícky teologický slovník. Ed. Ján Ďurica. Trnava : Dobrá kniha pre Teologickú fakultu Trnavskej univerzity, 2015. ISBN 978-80-7141-955-6. S. 441 – 442.
- ↑ a b c d e f SV. KATARÍNA SIENSKÁ. In: ONDRUŠ, Rajmund. Blízki Bohu i ľuďom. 1. vyd. Bratislava : Tatran, 1991. ISBN 80-222-0277-0. S. 157an.
- ↑ sv. Katarína zo Sieny. In: BIEDERMANN, Hans. Lexikón symbolov. Bratislava : Obzor, 1992. ISBN 978-80-215-0217-8. S. 126.
- ↑ ODDASSO, A. C. CATERINA BENINCASA. In: Bibliotheca Sanctorum. Vol. 3. BERNARDO – CITO. Roma : Istituto Giovanni XXIII della Pontificia Universita lateranense, 1963. S. 996 – 1044. (po taliansky)
- ↑ a b c d e f g KATARZYNA ze SIENY. In: Encyklopedia katolicka. Tom VIII. Język – Kino. Lublin : Towarzystwo Naukowe Katolickiego Uniwersytetu Lubelskiego, 2000. ISBN 83-87703-87-7. S. 993 – 1002.
Ďalšia literatúra
upraviťPrimárne pramene v slovenčine a češtine
upraviť- Dialog. Preklad Ivana Hlaváčová. 4. Vyd. Praha : Krystal OP, 2020. 368 s. ISBN 9788075750785.
- CAVALLINI, Giuliana. Svätá Katarína Sienská: Modlitby. Preklad Margita Ravingerová. Zvolen : Dominikáni, 2019. 224 s. ISBN 9788097351205.
- Listy svaté Kateřiny Sienské, 3. české vydania: Dostupné online
- Listy svaté Kateřiny Sienské. Preklad Antonín Ludvík Stříž. Vyškov : František Obzina, 1912. 264 s.
- Listy sv. Kateřiny Sienské. Preklad Josef Vašica. Stará říše na Moravě : Marta Florianová, 1930. 330 s. (Dobré dílo; zv. 101.) , pozn. to isté vydanie aj „nákladem B. Kočího v Praze“, 1930
- Výbor z listů svaté Kateřiny Sienské. Preklad Karel Vrátný. Olomouc : Lidové závody tiskařské a nakladatelské, 1940. 222 s. (Dominikánská edice Krystal; zv. 47.)
Sekundárna literatúra
upraviť- MUESSING, Carolyn; FERZOCO, George; KIENZLE, Beverly Mayne. A Companion to Catherine of Siena. London, Boston : Brill, 2012. 395 s. (Brill’s Companions to the Christian Tradition; zv. 32.) ISBN 978-90-04-20555-0.
Vybrané heslá v encyklopédiách a slovníkoch
upraviť- CATERINA da Siena, santa In: Dizionario Biografico degli Italiani. Vol. 22. 1979. Dostupné online
- GORCE, Maxime. CATHERINE DE SIENNE (SAINTE). In: Dictionnaire de Spiritualité. Tome II. Cabasilas – Communion fréquente. Paris : Beauchesne, 1963. S. 327 – 348.
- ODDASSO, A. C. CATERINA BENINCASA. In: Bibliotheca Sanctorum. Vol. 3. BERNARDO – CITO. Roma : Istituto Giovanni XXIII della Pontificia Universita lateranense, 1963. S. 996 – 1044. (po taliansky)
- KRASNOVSKÝ, Branislav. Katarína Sienská. In: Stručný katolícky teologický slovník. Ed. Ján Ďurica. Trnava : Dobrá kniha pre Teologickú fakultu Trnavskej univerzity, 2015. ISBN 978-80-7141-955-6. S. 441 – 442.
- PLEISTER, Werner. KATHARINA (CATERINA) von SIENA. In: Lexikon der christlichen Ikonographie: Ikonographie der Heiligen. Ed. Wolfgang Braunfels. Band. 7. Innozenz bis Melchisedech. Freiburg im Breisgau : Herder, 1974. ISBN 3-451-14497-2. S. 300 – 306.
Iné projekty
upraviť- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Katarína Sienská