Katarína Sienská

Svätá Katarína Sienská (iné mená pozri nižšie; * 25. marec 1347, Siena, Toskánsko – † 29. apríl 1380, Rím) bola talianska dominikánska terciárka (mantelátka), mystická teologička, náboženská spisovateľka a katolícka svätica. Je jedna z troch učiteliek Katolíckej cirkvi.[1][2][3][4]

učiteľka Cirkvi
Katarína Sienská
svätica, mystička a spisovateľka
Jedno z najstarších zachovaných zobrazení Kataríny Sienskej, freska, Andrea Vanni, prelom 14. a 15. storočia, Basilica di San Domenico, Siena, Taliansko
Jedno z najstarších zachovaných zobrazení Kataríny Sienskej, freska, Andrea Vanni, prelom 14. a 15. storočia, Basilica di San Domenico, Siena, Taliansko
Biografické údaje
Narodenie25. marec 1347,
Siena, Sienská republika
Úmrtie29. apríl 1380 (33 rokov)
Rím, Pápežský štát
Uctievanie
Svätorečenie29. júna 1461
Rím, Pápežský štát
Pius II.
Atribútydominikánsky hábit, ľalia, kríž, stigmy, tŕňová koruna, kniha a i.
PatronátRím, Taliansko, Európa
CirkevKatolícka cirkev
Sviatok29. apríl, (4. októbra v Taliansku spolu s Františkom z Assisi ako patróni Talianska; pozri aj poznámku č. 1)
Odkazy
Projekt
Guttenberg
Katarína Sienská
(plné texty diel autora)
Spolupracuj na CommonsKatarína Sienská
(multimediálne súbory na commons)

29. júna 1461 bola kanonizovaná pápežom Piom II. Jej sviatok pripadá na 29. apríla[2][pozn. 1][5] V roku 1866 bola pápežom Piom IX. vyhlásená za spolupatrónku mesta Rím.[1] V roku 1939 ju pápež Pius XII. vyhlásil spolu so Františkom z Assisi za hlavných patrónov Talianska. V roku 1970 bola vyhlásená za učiteľku Cirkvi. Pri tejto príležitosti ju pápež Pavol VI. označil za „mystičku vteleného Slova“[6] a najmä ukrižovaného Krista.[6] 1. októbra 1999 bola pápežom Jánom Pavlom II. vyhlásená za patrónku Európy.[3][5] Patrí k obľúbeným sväticiam katolíckeho kresťanského umenia.

MenáUpraviť

  • slovenské mená: Katarína Sienská[7], Katarína zo Sieny[8], Katarína Benincasová[7]
  • tal. Caterina Benincasa[9][5], Caterina Benincasa da Siena[1] alebo len: Caterina da Siena[4]
  • lat. Catharina Senensis[4][5]

Primárne pramene k životu Kataríny SienskejUpraviť

Najdôležitejším súdobým dielom mapujúcim Katarínin život je latinský životopis (legenda) Legenda beatae Catharinae Senensis (tzv. Legenda Maior) od Raymonda z Capuy z roku 1393. Dielo bolo spísané na základe Raymondových vlastných spomienok a svedectiev Kataríniných blízkych priateľov, rodiny a ďalších súčasníkov. V roku 1477 bolo preložené do taliančiny. Na základe tohto životopisu zostavil neskôr dominikán Tomasso Caffarini zo Sieny krátke vydanie známe ako Legenda Minor, ktoré sa tiež dočkalo prekladu do taliančiny.[5]

ŽivotopisUpraviť

Detstvo a raný život Kataríny Sienskej v SieneUpraviť

 
Santuario di Santa Caterina (Domov Kataríny Sienskej), fotografia, 2008, Siena, Taliansko

Katarína sa narodila v roku 1347 ako dvadsiate tretie dieťa do talianskej rodiny nižšej strednej vrstvy. Jej otec Jacopo Benincasa bol farbiarom koží a matka Lapa Piagentová ženou v domácnosti. Narodila sa ako dvojča, no jej sestra čoskoro po pôrode zomrela a rovnako detstvo neprežila ani väčšina jej ostatných súrodencov.[3][10] Spolu s Katarínou vyrastal aj jej bratranec Tomasso della Fonte, ktorý mal značný vplyv na jej duchovný rast.[1][7]

Ako sedemročná mala Katarína podľa legendy po mystickej skúsenosti zasvätiť svoje panenstvo Ježišovi Kristovi a prežiť viaceré videnia. Zamýšľaný spôsob života však Katarínu priviedol ku konfliktom s jej rodičmi, ktorí ju chceli vydať. Matkin tlak sa Katarína rozhodla vyriešiť ostrihaním si vlasov. Tvrdohlavosťou si napokon vymohla súhlas rodičov, ktorí jej umožnili stať sa v roku 1363 terciárkou dominikánskej rehole (t. j. členkou mníšskeho tretieho rádu, ktorá skladá iba jednoduché sľuby a môže zostať žiť mimo kláštora). I napriek tomu začala žiť asketicky a nasledujúce 4 roky vychádzala z cely spravidla len preto, aby mohla byť prítomná na bohoslužbách. Vo svojich dvadsiatich rokoch prežila „duchovné zasnúbenie“ sa ku Kristovi a pod vplyvom tejto skúsenosti opustila smer askézy a začala verejne slúžiť chudobným a chorým. Pre svoju zbožnosť a prísny asketizmus rýchlo získala širokú povesť.[2][3] Pod duchovným vedením dominikánov, vrátane svojho bratranca Tommasa della Fonte, sa naučila čítať a nadviazala kontakty s členmi rôznych reholí (dominikáni, františkáni, augustiniáni). Postupne sa okolo nej zhromaždila tzv. rodina – „famiglia“, ktorá ju už ako dvadsaťročnú vnímala ako svoju „duchovnú matku“, keďže svojim učeníkom priamo či prostredníctvom listov poskytovala duchovné rady.[1][2][3]

 
Katarína Sienská, anonymný autor prezývaný Maestro de Perea, 1490 až 1510, Musée de la cathédrale de Segorbe, Segorbe, Španielsko

Pôsobenie Kataríny Sienskej v Taliansku a AvignoneUpraviť

Angažovanosť Katarínu postupne priviedla k snahám o reformu spoločnosti a cirkvi.[2][3] Ako žena bez silnejšieho sociálneho a politicko-mocenského zázemia, ktorá kritizovala a poúčala verejnosť, či volala po mieri v kresťanskom svete a po novej križiackej výprave, bola oponentmi obviňovaná z pokrytectva a namyslenosti. Jej okolie sa tiež s nedôverou pozeralo na jej extázy a prílišnú nábožnosť. Katarínine spoločenstvo navyše v niektorých ohľadoch pripomínalo sektárske hnutie tzv. apoštolských bratov, ktoré sa v Taliansku šírilo od polovice 13. storočia. Napokon bola Katarína predvolaná do Florencie, kde mala v roku 1374 podať správu generálnej kapitule svojho rádu. Svoj apoštolát pred kapitulou úspešne obhájila a kapitola ustanovila Raymonda z Capuy (Raimondo da Capua) za jej duchovného vodcu.[1][7][3][10]

Veľmi citlivo vnímala vojnu medzi pápežstvom a talianskymi mestskými štátmi. Keď pápež Gregor XI. uložil v roku 1376 interdikt na Florenciu, rozhodla sa odísť sprostredkovať mier do Avignonu, kde pápeži sídlili od roku 1309. Ciele jej misie sa jej však naplniť nepodarilo – pápež ju ignoroval. V Taliansku, ale i inde v Európe dlhodobo vzrastali snahy o návrat pápežstva z Avignonu do Ríma. Hoci Katarína túto myšlienku neiniciovala, jej vplyv na Gregorovo rozhodnutie vrátiť stále sídlo pápežov do Ríma, je dodnes predmetom odbornej diskusie. Väčšina nezaujatých moderných prameňov je v tejto otázke skôr opatrná.[1][3][10]

Aj v nasledujúcom období Katarína vytrvala vo svojom úsilí o krížovú výpravu, ktorej motív sa často opakuje v jej listoch. V roku 1375 odišla do Pisy, kde mala počas extázy v kostole získať stigmy, ktoré ale boli viditeľné len pre ňu. V januári 1377 sa vrátila do Sieny a nasledujúce dva roky pokračovala vo svojom duchovnom poslaní na toskánskom vidieku a v snahách o mier vo Florencii.[3][10]

Život Kataríny Sienskej v Ríme a jej smrťUpraviť

Od novembra 1378 až do svojej smrti bývala v Ríme, kde podporovala pápeža Urbana VI. v rámci snáh o skončenie novovzniknutej pápežskej schizmy. Rozosielala listy a výzvy európskym osobnostiam a panovníkom. Komponovala tiež svoju knihu Dialóg napísanú v štyroch traktátoch, ktorú zamýšľala ako svoj duchovný testament pre svet. Podľa Christofa Dahma „Modlitby a listy z Kataríniných posledných mesiacov života svedčia o jej zúfalstve, no zároveň aj o nádeji, že iba Božie milosrdenstvo môže reformovať cirkev.“[1] Začiatkom roku 1380 prežila Katarína záchvat a v apríli zomrela. Pochovaná bola v bazilike Santa Maria sopra Minerva v Ríme. Jej hlava je dnes uložená v San Domenico v Siene.[3][4] Katarínine relikvie sú uctievané aj v iných kostoloch a kláštoroch v Taliansku. Miestnosť, v ktorej zomrela sa stala pútnickým miestom a neskôr bola premenená na kaplnku.[5]

 
Libro della divina dottrina, folio, cca. 1475, Biblioteca Europea di Informazione e Cultura, Miláno, Taliansko

Dielo a myslenieUpraviť

Svoje diela Katarína nepísala priamo, ale diktovala svojim duchovným priateľom alebo žiakom. Zachovalo sa viac ako 380[2] listov (väčšina zdrojov uvádza 381), 26 modlitieb a 4 traktáty Il libro della divina dottrina, známe ako Dialóg (aj Dialóg Božej náuky alebo Dialóg Božej prozreteľnosti či Dialóg s Božou prozreteľnosťou, tal. Dialogo della Divina Provvidenza, 1378).[7][2][3] České a slovenské preklady jej diel pozri nižšie.

Katarínino najvýznamnejšie dielo Dialóg bolo spísané v podobe dialógu s Bohom.[7] Pozostáva zo 167 kapitol, v ktorých sa Katarína ako Božia dcéra obracia k Bohu s prosbami o milosrdenstvo nad ňou, svetom a kresťanmi. V Dialógu Katarína predstavuje svoje teologické učenie, ktoré pozostáva z viacerých čiastkových náuk.[5][10]

Osobným rozvojom človeka v láske k Bohu, k blížnemu a k sebe samému sa človek podľa Kataríny približuje k dokonalosti. Túžba duše po Bohu je v jej myslení nekonečná, takže poníma aj nekonečnosť Božiu a všetko ľudstvo.[5] Prostredníctvom Kristovho vtelenia kresťan, ako po moste, prechádza cez priepasť Adamovho pádu (hriechu) k spáse. Napreduje k Bohu poslušnosťou, ktorú Adam zavrhol a Kristus obnovil a ktorej kľúč zveril Cirkvi. Nie všetky cesty vedú podľa Kataríny k spaseniu. Ľudí však osvetľuje Božie svetlo, ktoré im ukazuje správnu cestu.[6][5] Putovanie k Bohu zároveň pre Katarínu v duchu asketickej tradície znamená putovanie do vlastného vnútra. Boha opisuje ako „bláznivo milujúceho“ či „opitého láskou“ a seba samu ako opitú jeho láskou. Človek podľa Kataríny bez lásky nemôže žiť, keďže sám bol stvorený Bohom z lásky. Nekonečná Božia láska je podľa Kataríny aj zdrojom ľudskej dôstojnosti.[6][10]

 
Katarína Sienská, olej na plátne, Baldassare Franceschini, 17. stor., Dulwich Picture Gallery, Londýn, Spojené kráľovstvo

IkonografiaUpraviť

Katarína patrila k obľúbeným námetom katolíckych umelcov. Jej zobrazenie prešlo v priebehu druhej polovice druhého tisícročia výrazným vývojom. Pôvodne bývala často znázorňovaná ako mníška v čierno-bielom dominikánskom hábite. Až od 16. storočia sa stalo bežným aj zobrazenie v bielom odeve. Typickými črtami jej postavy boli asketická oválna tvár, výrazné črty obočia, mierne predĺžený nos, tenké pery a stočená horná pera. Zvyčajne drží ľaliu ako symbol jej čistoty alebo knihu, ktorá ikonograficky reprezentuje jej Dialóg. Kataríninými ďalšími atribútmi bývajú stigmy na chodidlách, dlaniach a srdci, tŕňová koruna či kríž ako symboly jej obety. Menej často býva zobrazovaná s holubicou, ktorá symbolizuje pôsobenie Ducha svätého i jej mierotvorné úsilie, alebo s predmetmi reprezentujúcimi pápežstvo, ktoré počas života podporovala.[5][10]

PoznámkyUpraviť

  1. V čase jej svätorečenia si ju Cirkev pripomínala prvú májovú nedeľu, až v roku 1630 pápež Urban VIII. presunul spomienku na 30. apríla. V roku 1727 ustanovil pápež Benedikt XIII. liturgický sviatok spomienky prijatia Kataríninich stigiem na 1. apríla. 29. apríla, t. j. v deň jej úmrtia, si jej spomienku pôvodne pripomínali len v jej rodnej Siene, na úrovni Katolíckej cirkvi sa tento deň ustálil až po prijatí apoštolského listu motu proprio Mysterii Paschalis v roku 1969 s účinnosťou od 1. januára 1970. Sviatok svätých Františka z Asissi a Kataríny Sienskej, ako patrónov Talianska, pripadá v Taliansku na 4. októbra.

ReferencieUpraviť

  1. a b c d e f g h DAHM, CH. KATHARINA [von Siena]. In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon. Band 3. Jedin, Hubert – Kleinschmidt, Beda. Herzberg : Verlag Traugott Bautz, 1992. ISBN 3-88309-035-2. S. 1225 – 1229.
  2. a b c d e f g Saint Catherine of Siena In: Encylopaedia Britannica [online]. [Cit. 2022-05-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. a b c d e f g h i j k FOSTER, K. CATHERINE OF SIENA, ST. In: New Catholic Encyclopedia. Ed. Thomas Carson, Joann Cerrito. 2nd Ed. Vol. 3. Can – Col. Farmington Hills : Thomson Gale, 2003. ISBN 0-7876-4007-7. S. 272 – 274.
  4. a b c d JEKATERINA SIJENSKAJA In: VAĽKOV, D. V. Boľšaja rossijskaja enciklopedija [online]. Moskva: Naučnoje izdateľstvo Bolšaja Rossijskaja enciklopedija, [cit. 2022-05-10]. Dostupné online.
  5. a b c d e f g h i j DRESVINA, JU. JU. JEKATERINA SIJENSKAJA. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 18. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2008. [Cit. 2022-05-25]. Dostupné online. ISBN 978-5-89572-032-5. S. 126 – 130.
  6. a b c d O' DRISCOLLOVÁ, M. KATEŘINA SIENSKÁ. In: Slovník křesťanských mystiků. Ed. Luigi Borriello et al.; preklad Ctirad Václav Pospíšil. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2012. 767 s. ISBN 978-80-7195-198-8. S. 474 – 478.
  7. a b c d e f SV. KATARÍNA SIENSKÁ. In: ONDRUŠ, Rajmund. Blízki Bohu i ľuďom. 1. vyd. Bratislava : Tatran, 1991. ISBN 80-222-0277-0. S. 157an.
  8. sv. Katarína zo Sieny. In: BIEDERMANN, Hans. Lexikón symbolov. Bratislava : Obzor, 1992. ISBN 978-80-215-0217-8. S. 126.
  9. ODDASSO, A. C. CATERINA BENINCASA. In: Bibliotheca Sanctorum. Vol. 3. BERNARDO – CITO. Roma : Istituto Giovanni XXIII della Pontificia Universita lateranense, 1963. S. 996 – 1044. (po taliansky)
  10. a b c d e f g KATARZYNA ze SIENY. In: Encyklopedia katolicka. Tom VIII. Język – Kino. Lublin : Towarzystwo Naukowe Katolickiego Uniwersytetu Lubelskiego, 2000. ISBN 83-87703-87-7. S. 993 – 1002.

Ďalšia literatúraUpraviť

Primárne pramene v slovenčine a češtineUpraviť

  • Dialog. Preklad Ivana Hlaváčová. 4. Vyd. Praha : Krystal OP, 2020. 368 s. ISBN 9788075750785.
  • CAVALLINI, Giuliana. Svätá Katarína Sienská: Modlitby. Preklad Margita Ravingerová. Zvolen : Dominikáni, 2019. 224 s. ISBN 9788097351205.
  • Listy svaté Kateřiny Sienské, 3. české vydania: Dostupné online
    • Listy svaté Kateřiny Sienské. Preklad Antonín Ludvík Stříž. Vyškov : František Obzina, 1912. 264 s.
    • Listy sv. Kateřiny Sienské. Preklad Josef Vašica. Stará říše na Moravě : Marta Florianová, 1930. 330 s. (Dobré dílo; zv. 101.) , pozn. to isté vydanie aj „nákladem B. Kočího v Praze“, 1930
    • Výbor z listů svaté Kateřiny Sienské. Preklad Karel Vrátný. Olomouc : Lidové závody tiskařské a nakladatelské, 1940. 222 s. (Dominikánská edice Krystal; zv. 47.)

Sekundárna literatúraUpraviť

  • MUESSING, Carolyn; FERZOCO, George; KIENZLE, Beverly Mayne. A Companion to Catherine of Siena. London, Boston : Brill, 2012. 395 s. (Brill’s Companions to the Christian Tradition; zv. 32.) ISBN 978-90-04-20555-0.

Vybrané heslá v encyklopédiách a slovníkochUpraviť

  • CATERINA da Siena, santa In: Dizionario Biografico degli Italiani. Vol. 22. 1979. Dostupné online
  • GORCE, Maxime. CATHERINE DE SIENNE (SAINTE). In: Dictionnaire de Spiritualité. Tome II. Cabasilas – Communion fréquente. Paris : Beauchesne, 1963. S. 327 – 348.
  • ODDASSO, A. C. CATERINA BENINCASA. In: Bibliotheca Sanctorum. Vol. 3. BERNARDO – CITO. Roma : Istituto Giovanni XXIII della Pontificia Universita lateranense, 1963. S. 996 – 1044. (po taliansky)

Iné projektyUpraviť